Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12CoE-13-2015.pdf
PDF · 119.12 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoE/13/2015
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v právnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému Q. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. X.A., Y. XXX, Z., XXX XX K. O., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 9686/14, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.135,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 10Er/321/2014 - 27 zo dňa 31. 07. 2014, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), s poukazom na ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Okresný súd uviedol, že v predmetnej veci je exekučným titulom rozsudok sp. zn. SR 01775/12 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave zo dňa 04. 06. 2012. Týmto exekučným titulom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1.135,01 Eur, spolu so príslušenstvom všetko v mesačných splátkach vo výške 120,-Eur pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Pri vyhodnocovaní, či uvedené rozhodnutie má atribúty exekučného titulu, na podklade ktorého je možné vykonávať exekúciu, vychádzal okresný súd z vnútroštátnych právnych noriem ako aj z noriem európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Exekučný súd ďalej uviedol, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 12. 11. 2010 zmluvu o úvere a tento ich zmluvný vzťah vyhodnotil ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti oprávneného a na postavenie povinného ako fyzickej osoby nepodnikateľa. Okolnosť, že formulár na ktorom je zmluva uzatvorená, má názov „Zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, nemá podľa názoru okresného súdu za následok, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. V zmysle § 52 ods. 2 OZ sa ustanovenia o ochrane postavenia spotrebiteľa použijú vždy pokiaľ je účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti uzatvorenia, ale aj s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. OZ, ako aj s poukazom na znenie § 1 a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
pričom týmto zákonom bola v zmysle jeho prílohy č. 1 prebratá do právneho poriadku SR smernica 2008/48/ES, ktorej úprava je v podstate zhodná s ustanovením § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej okresný súd uviedol, že s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou nepriameho účinku daná aj pôsobnosť ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom ktorých bola implementovaná do právneho poriadku SR. Pokiaľ ide o skutočnosť, že povinný v zmluve o úvere zaškrtol políčko, že „Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania.“, túto vyhodnotil exekučný súd tak, že výkladom ustanovenia obsiahnutého v § 52 ods. 4 OZ možno dospieť k záveru, že „nespotrebiteľom“ je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ako vyplýva z legálneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ v znení § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ochrana patriaca spotrebiteľom nie je odňatá fyzickým osobám, ktoré sú držiteľmi oprávnenia na podnikanie. Táto však nepatrí osobám, ktoré pri uzatváraní a plnení zmluvy konajú v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti exekučný súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 10CoE/70/2010, podľa ktorého v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). V posudzovanej veci oprávnený toto nepreukázal, a preto uvedenú okolnosť vyhodnotil exekučný súd ako formálny pokus o vyňatie posudzovaného právneho vzťahu spod ochranného režimu spotrebiteľského práva.
Pri posudzovaní predmetného právneho vzťahu teda exekučný súd zobral do úvahy povahu poskytnutého úveru, postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, keď zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu.
Exekučný súd ďalej rozsiahlo poukázal na výklad a aplikáciu vnútroštátneho práva eurokonformným spôsobom s tým že odkázal na príslušnú judikatúru Súdneho dvora. Ďalej poukázal na to, že pri posúdení ne/prijateľnosti konkrétneho dojednania obsiahnutého v spotrebiteľskej zmluve je z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 OZ rozhodujúci obsah tohto zmluvného dojednania, ktoré nesmie spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ak však ide o dojednanie, ktoré takúto nerovnováhu medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa spôsobuje, nie je rozhodujúce, či ho možno podradiť pod niektorú z neprijateľných podmienok obsiahnutých v demonštratívnom neuzavretom výpočte v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, pretože aj také zmluvné dojednanie, ktoré sa v tomto výpočte nenachádza, možno posúdiť ako neprijateľnú podmienku v zmysle tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ. Výnimkami z generálnej klauzuly sú na prvom mieste zmluvné dojednania týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak boli v zmluve vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo na druhom mieste, ak ide o zmluvné dojednania, ktoré síce z hľadiska svojho obsahu spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale tieto boli z hľadiska kontraktačného procesu dojednané individuálne, teda že spotrebiteľ mal možnosť spotrebiteľskú zmluvu uzatvoriť bez zmluvného dojednania, spôsobujúceho značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, inak povedané spotrebiteľ sa v rámci kontraktačného procesu môže reálne, a nielen iluzórne, rozhodnúť, či si zmluvné ustanovenie s takýmto obsahom želá do obsahu zmluvy zahrnúť alebo nie. Ďalšou možnosťou je, že spotrebiteľ má možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvného dojednania, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, t.j. má reálnu možnosť ovplyvniť a formulovať obsah tohto zmluvného dojednania.
Vzhľadom na vyhodnotenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu spotrebiteľského, venoval exekučný súd pozornosť aj skúmaniu, či predmetná zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzatvorili dňa 12. 11. 2010, neobsahuje neprijateľné podmienky, pričom zvýšenú pozornosť venoval dojednaniu rozhodcovskej zmluvy a dohode o vyplnení zmenky. „Dohodu o vyplnení zmeniek“ obsiahnutú vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 12. 11. 2010, bod 1 vyhodnotil exekučný súd ako jednu z neprijateľných podmienok obsiahnutých v spotrebiteľskej zmluve. Predmetnou zmenkou sa dlžník ako vystaviteľ zmenky zaviazal veriteľovi ako remitentovi zaplatiť okrem zmenkovej sumy aj zmenkový úrok 0,25 % denne. Na základe uvedeného zmenku vystavil dlžník ako vystaviteľ v deň uzatvorenia úverovej zmluvy. K vyplneniu zmenky veriteľom, a tým aj počiatku plynutia zmenkového úroku, však došlo až v príčinnej súvislosti s neplnením
záväzku zo strany spotrebiteľa. Samotná dohoda o vyplnení zmenky je obsiahnutá vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, teda jej obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté. V zmysle zmenky sa zmenková suma úročí zmenkovým úrokom 0,25 % denne od 28. 11. 2011, teda odo dňa, kedy sa stal v zmysle čl. 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru splatný celý dlh. K samotnému vyplneniu zmenky teda veriteľ ako remitent pristúpil až v príčinnej súvislosti so zosplatnením celého dlhu, pričom k zosplatneniu dlhu došlo z dôvodu neplnenia zmluvných záväzkov zo strany spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené možno v kontexte posudzovaného právneho vzťahu podľa názoru exekučného súdu považovať toto zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky za také, ktoré umožňuje v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) OZ požadovať od spotrebiteľa neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa názoru exekučného súdu teda uvedené zmluvné dojednanie predstavuje neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve.
Ďalej exekučný súd poukázal na § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, účinného do 10. 06. 2010, v zmysle ktorého má zabezpečovacia zmenka slúžiť len na zabezpečenie nárokov vyplývajúcich z poskytnutého úveru, aby bol v zabezpečovacej zmenke obsiahnutý zmenkový úrok v neprimeranej sadzbe 91,25 % ročne. Ako už bolo uvedené, je zrejmé a nepochybné, že k plynutiu zmenkového úroku nedochádza automaticky, pokiaľ dlžník - spotrebiteľ plní svoje záväzky obsiahnuté v zmluve o úvere, ale v zmysle dohody o vyplnení zmenky až vtedy, keď dlžník neplní včas a/alebo riadne. Svojou podstatou ide teda o sankčné plnenie, k plynutiu ktorého dochádza výlučne na základe (následkom) porušenia zmluvných povinností zo strany dlžníka. Podľa právnej úpravy účinnej v SR od 15. 01. 2009, konkrétne ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (resp. od 01. 02. 2013 podľa ust. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka) platí, že ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, t.j. zákonnej výšky úrokov z omeškania stanovenej nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. Z uvedeného je teda zrejmé, že pri vystavení neúplnej zmenky s úrokom 0,25% denne ide o obchádzanie uvedeného zákonného ustanovenia so zámerom získať v prípade porušenia zmluvných povinností dlžníka sankčné plnenia v uvedenej neprimeranej výške. Avšak sankčné plnenie v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Na základe uvedeného exekučný súd dospel k záveru, že dohoda o vyplnení zmenky, obsiahnutá vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, je právnym úkonom obchádzajúcim zákon (§ 369 ods. 1, resp. súčasný ods. 3 Obchodného zákonníka), ktorý je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný.
Ďalej okresný súd poukázal na to, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preskúmaním exekučného titulu a zmluvy o úvere exekučný súd zistil, že dotknutý rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného nielen na zaplatenie istiny poskytnutého úveru, ale aj na zaplatenie odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, a to v zjavnom rozpore so znením zákona o spotrebiteľských úveroch.
Záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu obchádzajúceho zákon platí podľa názoru exekučného súdu aj pre rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola v prejednávanej veci z hľadiska formy uzatvorená na samostatnej listine. Napriek tomu však išlo v prípade tejto rozhodcovskej zmluvy v zmysle terminológie smernice 93/13/EHS (čl. 3 ods. 2) o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, alebo odmietnuť. Záver, že predmetná rozhodcovská zmluva bola dojednaná individuálne v kontexte posudzovaného zmluvného vzťahu podľa názoru súdu spochybňuje ustanovenie všeobecných podmienok poskytnutia úveru, bod 14 veta prvá a druhá, podľa ktorých „Veriteľ, dlžník a ručiteľ (ďalej aj „zmluvné strany“)prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky. Zmluvné strany sa dohodli, že pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu, pri ktorej zmluvné strany pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek
a zmenky vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie.“ Teda vopred pripravené formulárové zmluvné ustanovenie Všeobecných podmienok poskytnutia úveru priamo predpokladá rozhodcovské konanie medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Podľa názoru exekučného súdu, aj keď by dodávateľ a spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu uzavreli skutočne individuálne, pričom adhézna forma rozhodcovskej zmluvy a jej previazanosť s vopred stanoveným predpokladom použitia rozhodcovského konania tomu nenasvedčujú, aj v takom prípade by vôľa zmluvných strán rozhodcovskej zmluvy mohla smerovať len k dojednaniu náležitostí a obsahu rozhodcovskej zmluvy v súlade s požiadavkami zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. Je však vylúčené, aby vôľa jednej zo zmluvných strán uzavretím rozhodcovskej zmluvy (v tomto prípade spotrebiteľa) smerovala k tomu, aby sa vzdala svojho práva na spravodlivý proces. V uvedenom prípade však bolo dôsledkom a účinkom rozhodcovského konania práve to, že konajúci rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenia v zjavnom rozpore s právnymi predpismi a spotrebiteľovi bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a smernice 2008/48/ES, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a absolútne nerešpektovanie príslušných kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa. Uvedené dôsledky dojednania rozhodcovskej zmluvy sú teda z hľadiska predmetných noriem nežiadúce, nepredpokladané a zakázané. Prostredníctvom využitia inštitútu právom dovoleného a predvídaného (rozhodcovskej zmluvy) došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázanému. Podľa názoru exekučného súdu je teda z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej zmluvy v posudzovanom právnom vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.
Na základe uvedeného exekučný súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k záveru, že dojednanie dohody o vyplnení zmenky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, na základe ktorej veriteľ získal oprávnenie vyplniť zmenku so zmenkovým úrokom 0,25 % denne, je neprijateľnou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že oprávnenému ako veriteľovi boli priznané plnenia, ktoré sú v rozpore s jeho zákonnými nárokmi vyplývajúcimi mu z Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže exekučný súd z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania ako neplatnú, rozhodcovský rozsudok na jej základe vydaný nemôže spĺňať a ani nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného potom exekučný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 27. 02. 2014 zamietol.
Proti uvedenému rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa 205 ods. 2 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) a podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. Právne posúdenie veci je podľa názoru odvolateľa nesprávne. Exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorý mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti zákon o rozhodcovskom konaní. Okrem ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd aplikoval aj § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, a tým na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Exekučný súd posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. V rámci prieskumu exekučného titulu z materiálnej stránky však súd nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku rozhodcovského rozsudku. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právnom nedovolanému alebo niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Ak súd na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Ďalej namietal, že strana exekučného konania sa môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pričom civilné konanie je dvojinštančné. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej oprávnený poukázal na to, že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však podľa názoru oprávneného tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak konanie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. V zmysle článku 2 tejto zmluvy je daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, pričom Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., postupuje v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Exekučný titul bol teda vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle uvedeného právneho predpisu. Zmluvné strany sa v zmysle článku 2 odsek 2 druhá veta dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnym vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, t.j. povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd. Poukázal ďalej na odôvodnenie zákonodarcu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa kde uplatnia svoje práva, súd teda konal nad rámce zákonných ustanovení.
Na základe uvedených odvolacích námietok navrhol oprávnený odvolaním napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník. Odvolaniu oprávneného proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom zákonná sudkyňa nevyhovela a predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p..
Krajský súd, ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.
Predmetom odvolania oprávneného je procesné rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 27. 02. 2014, doručenou okresnému súdu dňa 23. 05. 2014, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava proti povinnému Q. S., bytom J. B. XXX/XX, G., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 01775/12 zo dňa 04. 06. 2012 (č.l. 6 spisu). Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe zmenky vystavenej povinným dňa 12. 11. 2010, ktorou bol zabezpečený zmluvný vzťah oprávneného a povinného založený zmluvou o úvere a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 1.135,01 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1.135,01 Eur od 28. 11. 2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.135,01 Eur od 06. 02. 2012 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 316,65 Eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 120,-Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia, až do
úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas.
Exekučný súd svoje rozhodnutie rozsiahlo odôvodnil, poukazujúc na ustanovenia vnútroštátneho a komunitárneho práva týkajúceho sa ochrany spotrebiteľa ako aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pričom vyhodnocoval základný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným ako aj exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom z hľadiska uvedených predpisov. Vyhodnotenie základného zmluvného vzťahu (z ktorého nárok je uplatňovaný v tomto exekučnom konaní) ako vzťahu spotrebiteľského a následnú tomu zodpovedajúcu aplikáciu ochrany spotrebiteľa oprávnený v odvolaní nenamietal a nijako nespochybňoval. Oprávnený exekučnému súdu vytýkal, že prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti a neúplne zistil skutkový stav veci.
Z množstva argumentov, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol exekučný súd, považuje odvolací súd za podstatné tie, ktoré sa týkajú vyhodnotenia zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu spotrebiteľského a následne argumenty týkajúce sa vyhodnotenia rozhodcovskej zmluvy, ktorou bola založená právomoc rozhodcovského súdu.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci exekučným súdom a poukazovanie na to, že exekučný súd aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, táto nie je dôvodná, pretože prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí na oprávneným uvádzané ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní neodkazoval, a teda podľa nich pri svojom rozhodovaní nepostupoval.
Pokiaľ odvolateľ namietal prekročenie rámca preskumávacej činnosti zverenej exekučnému súdu Exekučným poriadkom, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Z uvedeného je zrejmé, že postup exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu bol správny, vykonaný v rámci právomoci zverenej mu Exekučným poriadkom.
Pokiaľ ide o druhú námietku týkajúcu sa neúplného zistenia skutkového stavu, ani táto námietka nie je dôvodná, nakoľko exekučný súd sa dostatočne oboznámil s rozhodcovskou zmluvou obsiahnutou v súdnom spise a jej neprijateľnosť dostatočným spôsobom vyhodnotil. Oprávnený nesprávne uviedol, že exekučný súd neúplne zistil skutkový stav veci, keď namietal, že medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodcovské konanie, ako alternatíva pri riešení sporov, môže prebehnúť len vtedy, ak bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu na konanie a na rozhodnutie sporu. Ako to vyplýva z § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podľa § 4 uvedeného zákona môže mať rozhodcovská zmluva formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V predmetnom prípade je právomoc rozhodcovského súdu preukazovaná písomnosťou označenou ako rozhodcovská zmluva zo dňa 12. 11. 2010 (č.l. 14 spisu), uzavretou medzi oprávneným a povinným. Exekučný súd má v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepochybne právo a zároveň aj povinnosť v zmysle vyššie uvedenej argumentácie zisťovať okrem iného aj rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, teda skúmať nielen to, či rozhodcovská zmluva (prípadne doložka) bola medzi oprávneným a povinným vôbec uzavretá ale aj to, či bola uzavretá platne. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že medzi oprávneným a povinným ide, ako už bolo uvedené, o spotrebiteľský vzťah a je preto na mieste dôsledná aplikácia ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012 uviedol, že „princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ (bdelým patrí právo) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.“
V zmysle uvedeného bol preto správny postup okresného súdu, keď predloženú rozhodcovskú zmluvu skúmal a následne ju v zmysle § 52 a nasl. OZ vyhodnotil ako neprijateľnú a tým aj ako absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť zmluvy o úvere alebo súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere, nie je dostatočným dôkazom o vôli povinného pristúpiť na tento osobitný spôsob rozhodovania sporu. Povahu formulárovej zmluvy má totiž nielen zmluva o úvere a zmluvné podmienky k nej, ale aj predformulované znenie rozhodcovskej zmluvy. V predmetnom prípade má rozhodcovská zmluva podobu formulára, obdobného tomu, vo forme ktorého bola uzavretá samotná zmluva o úvere. Povinnému neboli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva v skutočnosti v tomto prípade navyše ani nie je alternatívou riešenia sporov, nakoľko ak oprávnený - veriteľ podal návrh na začatie konania na rozhodcovský súd, uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve, a po tomto výbere sa už povinný musel podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Odvolací súd ešte poukazuje na to, že v ustanovení § 53 ods. 4 OZ je len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, z čoho vyplýva, že ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku môže súd vyhodnotiť aj takú, ktorá nespadá medzi neprijateľné zmluvné podmienky konkrétne vymedzené v tomto ustanovení. V predmetnom prípade má rozhodcovská zmluva podobu formulárovej zmluvy, ktorá bola povinnému ako spotrebiteľovi predložená spolu so zmluvou o úvere a Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru k nej bez toho, aby bol dostatočne informovaný o povahe, zmysle a následkoch takejto zmluvy, absentuje v nej teda informovaný súhlas povinného.
S ohľadom na uvedené preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.