Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23CoE-439-2014.pdf
PDF · 92.73 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/439/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti povinnému: U. O., O. XX/X, XXX XX N., IČO 43693024, o vymoženie 1.209,25 Eur s príslušenstvom, o návrhoch oprávneného na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 2. októbra 2014, č. k. 9Er/3288/2014-11, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .
Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie podľa § 104 ods. 1 OSP s poukazom na § 103, § 159 ods. 3, § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 OSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným do zápisnice dňa 24.05.2014 domáhal proti povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie istiny vo výške 1.209,25 Eur s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 12632/08 zo dňa 18.12.2008, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 12.01.2009 a vykonateľnosť dňa 15.01.2009. Z úradnej činnosti mal súd prvého stupňa preukázané, že exekúcia vedená pod sp. zn. 15Er/724/2009 bola uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 15Er/724/2009-17 zo dňa 23.05.2012 vyhlásená za neprípustnú a zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom a toto uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23CoE/39/2013-36 zo dňa 11.04.2013 nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2013. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 7ECdo/38/2014 zo dňa 25.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.06.2014 odmietol dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín č. k. 23CoE/39/2013-36. Exekučným titulom v tomto a vo vyššie uvedenom exekučnom konaní je ten istý rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 12632/08 zo dňa 18.12.2008. Z uvedeného je teda zrejmé, že exekučné konanie vedené pod sp. zn. 15Er/724/2009 sa viedlo na podklade toho istého exekučného titulu ako toto exekučné konanie a vo vzťahu k tým istým účastníkom konania, pričom zhodný je aj vymáhaný nárok oprávneného, resp. časť nároku oprávneného voči povinnému. Súd prvého stupňa mal za to, že existencia právoplatného rozhodnutia o veci je prekážkou toho, aby sa o rovnakej veci opätovne konalo a rozhodovalo (prekážka res iudicata). Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z § 159 ods. 3 OSP, patrí medzi neodstrániteľné podmienky konania v zmysle § 103 a § 104 ods. 1 OSP a bráni tomu, aby
vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nie dvakrát o tej istej veci. Keďže v tomto exekučnom konaní sp. zn. 9Er/3288/2014 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí č. k. 15Er/724/2009-17 zo dňa 23.05.2012 jednoznačne konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom, súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 OSP.
Oprávnený podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré smerovalo proti uzneseniu, ktorým mala byť zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ OSP), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ OSP a § 241 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 237 písm. f/ OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Oprávnený podal odvolanie aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený ďalej zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Tiež navrhol predmetné konanie prerušiť aj podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce prejudiciálne otázky: 1/ či sa má ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Na základe výzvy odvolacieho súdu zo dňa 29.05.2015 oprávnený podané odvolanie doplnil, keď uviedol, že v tejto fáze exekučného konania príslušný exekučný súd rozhoduje výlučne o podanom návrhu na vydanie poverenia, pričom prípustnými výsledkami sú buď vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo vydanie uznesenia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia. V predmetnej veci však súd prvého stupňa o návrhu na vydanie poverenia nerozhodol, ale nad rámec zverenej právomoci rozhodol napadnutým uznesením o zastavení exekúcie. Zastával názor, že danom prípade exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 251 ods. 4, § 159 ods. 3, § 104 ods. 1 prvá veta a § 103 OSP, pretože v exekučnom konaní nie je možné na predchádzajúce exekučné konanie, ktoré sa skončilo uznesením o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., aplikovať zásadu res iudicata. Namietal, že exekučné konanie nemá vo svojom predmete „vec“, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť, pretože exekučné konanie predstavuje
len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej veci. Je teda zrejmé, že exekučné konanie nemá merito veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len proces, v dôsledku čoho akékoľvek skončenie exekučného konania nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci. Zároveň poukázal na vôľu zákonodarcu, ktorý v Exekučnom poriadku úmyselne neuvádza prekážku rozhodnutej veci ako vadu konania, ktorá by bránila ďalšiemu postupu. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia prípustnosti aplikácie prekážky rozhodnutej veci v exekučnom konaní. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.
Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP, odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 OSP na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí OSP (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 OSP, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.
Návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací súd taktiež za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktorej posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť z týchto dôvodov:
V predmetnej veci sa oprávnený návrhom, spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého dňa 24.05.2014, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 1.209,25 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 12632/08 zo dňa 18.12.2008, ktorý podľa vyznačenej doložky mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 12.01.2009 a vykonateľnosť dňa 15.01.2009. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie, keďže v predmetnom exekučnom konaní sp. zn. 9Er/3288/2014 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí č. k. 15Er/724/2009-17 zo dňa 23.05.2012 jednoznačne konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 OSP.
Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa č. k. 15Er/724/2009-17 zo dňa 23.05.2012 vyplýva, že oprávnený sa na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 12632/08 zo dňa 18.12.2008, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 1.306,49 Eur s príslušenstvom. V uvedenej exekučnej veci súd prvého stupňa predmetným uznesením č. k. 15Er/724/2009-17 zo dňa 23.05.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2013 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23CoE/39/2013-36 zo dňa 11.04.2013.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 103 OSP, kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 OSP, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľa § 159 ods. 3 OSP, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Odvolací súd konštatuje, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je predpokladom toho, aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol iný súd, prípadne iný orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka rei iudicatae sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho (iné rozhodnutie súdu v prípade prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy). V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 103 OSP, podľa ktorého kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). V ustanovení § 104 ods. 1 OSP je ďalej zakotvené, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej povinnosti a kedykoľvek za konania.
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky: 1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté; 2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi; 3. a o tej istej veci.
Z ustanovenia § 251 ods. 4 OSP je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového (nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj dôsledky nedostatku podmienok konania; ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenia § 103 a § 104 OSP v spojení s ustanovením § 251 ods. 4 OSP. Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 OSP, ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné posúdiť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní.
Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom konaní rozhodlo o neprípustností exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti či určitých spôsobov vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej.
Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci, súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného, uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením č. k. 15Er/724/2009-17 zo dňa 23.05.2012, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. V uvedenej exekučnej veci dospel súd prvého stupňa k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2013. Keďže uvedeným uznesením o zastavení exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v exekučnom titule a skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť aj odvolací súd zastáva právny názor, že uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 15Er/724/2009-17 zo dňa 23.05.2012 založilo prekážku rei iudicatae, a teda pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno pokračovať, a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.