Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)Rozsudok_17Co-50-2015.pdf
PDF · 119.76 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/50/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu: D. U., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX/XX, XXX XX L., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, o ochranu spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 2C/301/2013-142 zo dňa 09.07.2014, jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku, ktorým bola žaloba týkajúca sa bezdôvodného obohatenia v prevyšujúcej časti zamietnutá a výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti vylúčená na samostatné konanie.
O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti vylúčená na samostatné konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 71,81 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet JUDr. Igora Šafranka, advokáta.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 843,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia zamietol. Určil, že poplatok v časti 2/3 zahŕňajúci náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou uvedený vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v zmluve č. 808000031 je neprijateľný. V prevyšujúcej časti žalobu vylúčil na samostatné konanie. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 328,04 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, č. ú. XXXXX-XXX/XXXX, VS: XXXXX do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Svidník súdny poplatok vo výške 50,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r), 5, § 39, § 451 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 958,- Eur, určenia, že poplatok v časti dvoch tretín zahŕňajúci náklady na vypracovanie a uzatvorenia zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou uvedený vo všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru v zmluve č. 808000031 je neprijateľný a žiadal, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 218,- Eur.
Prvostupňový súd zistil, že žalovaný so žalobcom dňa 11.2.2010 uzatvorili zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný žalobcovi poskytol úver vo výške 250,- Eur za poplatok 218,- Eur, pričom žalobca sa predmetný úver zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 39,- Eur počnúc od 20.3.2010. V zmluve je krížikom označené, že žalobca prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania.
Rozhodca P. H. Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava dňa 22.11.2010 vydal rozsudok vo veci POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti D. U., IČO: 40805611, miesto podnikania W. XXX/X, L., ktorým zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 414,- Eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 414,- Eur od 25.6.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 414,- Eur od 8.9.2010 do zaplatenia, nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 164,03 Eur všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Listom zo dňa 12.2.2013 žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho úver, ktorý čerpal od jeho spoločnosti na základe zmluvy o úvere č. 808000031 zo dňa 11.2.2010 bol v plnej výške uhradený dňa 8.2.2013. Zároveň mu oznámil, že splatením tohto úveru získal možnosť požiadať o čerpanie ďalšieho úveru.
Z prehľadu splácania úveru č. zmluvy 808000031 (č. l. 57) vyplýva, že žalobca zaplatil žalovanému celkom sumu 1.093,- Eur.
Je nepochybné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že v danom prípade išlo o poskytnutie úveru na výkon zamestnania tak, ako to vyplýva z uzavretej zmluvy zo dňa 11.2.2010. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že zmluvu uzatvárala s ním pracovníčka žalovaného, ktorá zaškrtla kolónku zamestnanie, pričom v tom čase už živnosť nevykonával a bol poberateľom invalidného dôchodku.
Zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah a nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Spotrebiteľ (žalobca) podpísal rozhodcovskú zmluvu, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ chcel uzatvoriť úverovú zmluvu. Z uvedených dôvodov preto súd dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, čoho dôsledkom je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty, z právneho hľadiska sú považované za neexistujúce. Preto prekážka res iudicata v danom prípade nie je daná a námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná.
Podľa bodu 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalovaného dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Pri peňažných pôžičkách sa medzi účastníkmi uzatvára aj dohoda o výške úrokov, ktoré predstavujú odmenu za užívanie požičanej sumy. V predmetnej zmluve nie je uvedený úrok, ale poplatok vo výške 218,- Eur.
V danom prípade úrok predstavoval jednu tretinu poplatku, t. j. 72,67 Eur za 12 mesiacov a administratívny poplatok 145,33 Eur (58,13 % z úveru). Úrok vo výške 72,67 Eur za 12 mesiacov z úveru 250,- Eur predstavuje mesačne 2,42 % a v prepočte na rok by činil 29,04 % ročne. Z internetovej stránky NBS pritom súd zistil, že priemerná úroková sadzba vo februári 2010 pri spotrebiteľských úveroch zo splatnosťou do jedného roka bola len 6,42 % ročne. Dohodnutý úrok je preto nepochybne minimálne v rozpore so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernú výšku, a preto zmluva s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka nemôže byť v tejto časti platná. Poskytnutý úver je teda z uvedeného
dôvodu bezúročný. Taktiež je bezúročný aj z dôvodu, že v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov.
Žalobca na základe zmluvy zo dňa 11.2.2010, na základe ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky v celkovej výške 250,- Eur zaplatil jednotlivými splátkami celkom sumu 1.093,- Eur. Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 843,- Eur, na zaplatenie ktorého bol žalovaný zaviazaný. V prevyšujúcej časti bola žaloba týkajúca sa bezdôvodného obohatenia zamietnutá.
Prvostupňový súd vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným uviedol, že objektívna premlčacia doba je v danom prípade 10 ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považoval za úmyselné. Ak žalovaný použil nekalú obchodnú praktiku a neumožnil prostredníctvom ročnej úrokovej sadzby porovnať žalobcovi výhodnosť úveru na trhu oproti iným produktom, ak žalovaný použil neprijateľné podmienky, o ktorých Európska komisia tvrdí, že by sotva uverila, keby ich niekto bol schopný považovať za platné, a ak neodporujú zákonu, tak „musia byť neprijateľné“, ak žalovaný použil nekalú praktiku a neobhájiteľne skryl neprimerane vysokú až úžernú cenu úveru do poplatku, súd považoval tvrdenie žalovaného, že sa nedopustil úmyselného konania za nepresvedčivé. Preto neuznal obranu žalovaného, že nárok je premlčaný, keďže objektívna desaťročná lehota od poskytnutia úveru neuplynula. Vzhľadom na to, že žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel až v priebehu roka 2010 v súvislosti s uverejnením rozhodnutí týkajúcich sa žalovaného na stránke MS SR, žaloba je podaná aj v rámci dvojročnej subjektívnej doby. Súd preto nevyhovel námietke premlčania, objektívnu desať ročnú lehotu ako aj subjektívnu dvojročnú lehotu považoval za zachovanú a žalobu podanú včas.
Uplatnený administratívny poplatok predstavuje 58,13 % z úveru. Tento poplatok, ako to vyplýva zo všeobecných obchodných podmienok, je za spísanie zmluvy a príslušnú administratívu. Požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme.
Súd teda vyhodnotil celú odplatu za poskytnutý úver ako neprimeranú a neplatnú. Z uvedených dôvodov preto v zmysle § 153 ods. 4 O.s.p. vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky spočívajúcej v poplatku v časti dvoch tretín, ktorý zahŕňa náklady na vypracovanie a uzatvorenie predmetnej zmluvy o úvere.
V prevyšujúcej časti bola žaloba vylúčená na samostatné konanie, týkajúca sa zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia, z dôvodu vykonania ďalšieho dokazovania.
O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p..
Podľa ust. § 2 ods. 2 zák. o súdnych poplatkoch, súd uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok z návrhu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 50,50 Eur na účet Okresného súdu Svidník podľa pol. č. I/1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, nakoľko žalobca bol vo veci úspešný.
Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia v prevyšujúcej časti zamietol, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.
Namietal, že určeniu neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy ako aj určeniu neplatnosti jednotlivých zmluvných podmienok bráni prekážka res iudicata. Všeobecný súd v konaní o určenie, či tu právo je alebo nie je, nie je oprávnený konštatovať neplatnosť, resp. nulitnosť rozsudku a rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský rozsudok možno napadnúť len v lehote a z dôvodov taxatívne určených v § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, prípadne exekučným súdom v exekučnom konaní. Žalovaný disponuje právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré je potrebné postaviť na roveň rozsudkov vydávaných v konaní vedenom na všeobecných súdoch. Poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012. Súd sa uvedenými aspektami posúdenia platnosti rozhodcovskej zmluvy vôbec nezaoberal a jeho rozhodnutie je tak nepreskúmateľné. Zákon nevylučuje prejednanie spotrebiteľských sporov v konaní pred rozhodcovskými súdmi. Prvostupňový súd ho nevyzval na predloženie rozhodcovskej doložky a nebol vyzvaný, aby sa k nej vyjadril.
Žalobca sa domáhal žalobou o vydanie plnenia, ktoré je žalobca povinný plniť žalovanému na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku, pričom otázka nároku žalovaného na plnenie bola už prejednaná v konaní na plnenie, a to Stálym rozhodcovským súdom. Razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalovaný je toho názoru, že žalobca vo svojom vyjadrení nijako nepreukázal úmyselné konanie žalovaného.
Odmieta záver súdu prvého stupňa o vyhlásení administratívneho poplatku za neprijateľnú podmienku. Poukázal na čl. 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z ktorého vyplýva, že podstatou spotrebiteľského práva nie je a nemôže byť regulácia cien. Ceny sú predmetom voľného pôsobenia ponuky a dopytu. Zároveň odkázal na stanovisko generálnej advokátky v konaní pred súdnym dvorom EÚ vo veci C-484/08. Predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny. Ak by takýto prieskum bol prípustný, dochádzalo by k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v konečnom dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb. Taká regulácia cien by bola v rozpore s článkom 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní, je celkom jednoznačne cenovým dojednaním a vzhľadom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj článku 4 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť takéhoto dojednania.
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozhodcovská doložka nielenže spĺňa zákonné predpoklady svojej nekalosti, ale nebola ani platne uzatvorená. Je obsiahnutá v bode 15 Zmluvy o úvere a táto obsahom spisu je. O tom, že ide o zmluvu spotrebiteľskú nemôže byť pochýb. Krajský súd Prešov vo viacerých rozhodnutiach posúdil konanie dodávateľov ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu. Poplatok používaný žalovaným, ktorý navrhol určiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa týka administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy. Poplatok s týmto účelom nie je možné považovať za podmienku vymedzujúcu samotnú podstatu zmluvného vzťahu, preto ide o vedľajší predmet zmluvy. Keďže podľa § 53 ods. 1 OZ, pre vylúčenie súdneho prieskumu zmluvnej podmienky z pohľadu jej neprijateľnosti, musí ísť o hlavný predmet plnenia a zároveň cenu plnenia a aj to iba za situácie, že táto podmienka je určitá, jasná, zrozumiteľná, v danej veci je zrejmé, že administratívny poplatok súdnemu prieskumu podlieha. S poukazom na rozsudok SD EÚ C-26/13 je toho názoru, že administratívny poplatok je neurčitý, keďže zo zmluvy nie je zrejmé, ktoré konkrétne úkony si žalovaný v súvislosti s ním spoplatňuje. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že si žalovaný nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe, ani len svojim okruhom, kedy cena tohto poplatku značne prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok a navyše je neprijateľné, aby poplatok za niečo ako technickú podporu závisel na výške poskytnutého úveru. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 83,76 Eur.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu ako aj na internetovej stránke a zistil, že odvolanie žalovaného voči výrokom I., III., V. a VI. rozsudku nie je dôvodné a odvolanie voči výroku IV., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti vylúčená na samostatné konanie, je potrebné odmietnuť.
Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:
Podstatnou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že vydaný rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku veci rozsúdenej.
Krajský súd v Prešove už v minulosti v právnej veci práve žalovaného explicitne v rozsudku sp. zn. 21Co 25/2012 zo dňa 18.6.2013 konštatoval, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie, nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke (porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39 ). Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky tento záver neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.1.2014).
Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 9.2.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“ Obdobne tiež Uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013 cit.: „V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.“
Je potrebné prisvedčiť záveru prvostupňového súdu, že rozhodcovský rozsudok, od ktorého žalovaný usudzuje existenciu prekážky veci rozsúdenej, je založený na rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve.
Rozhodcovská zmluva (rozhodcovská doložka) uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Rozhodcovská doložka inkorporovaná vo všeobecných obchodných podmienkach záver o individuálnosti jej dojednania nenapĺňa.
Naviac odvolací súd poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu Českej republiky o význame všeobecných obchodným podmienok cit.: „V praxi se zásada poctivosti projevuje mimo jiné tím, že text spotřebitelské smlouvy, obzvláště jedná-li se o smlouvu formulářovou, má být pro průměrného spotřebitele dostatečně čitelný, přehledný a logicky uspořádaný. Například smluvní ujednání musí mít dostatečnou velikost písma, nesmějí být ve výrazně menší velikosti, než okolní text, nesmějí být umístěna v oddílech, které vzbuzují dojem nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikaci všeobecných obchodních podmínek. I ve spotřebitelských smlouvách je možno všeobecné obchodní podmínky uplatnit, nicméně taková aplikace má nejen uvedená formální omezení, nýbrž i omezení obsahová.
Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.
V této souvislosti Ústavní soud upozorňuje na to, že nelze závěry Ústavního soudu interpretovat jako a priori vyloučení (příkladmo) jmenovaných podstatných ujednání ze spotřebitelských smluv obecně, nýbrž zejména jako omezení jejich uplatnění v tzv. všeobecných obchodních podmínkách. Ústavní soud nyní odhlíží od skutečnosti, že fakticky je smluvní svoboda spotřebitele při určování, které ujednání bude uvedeno ve smlouvě a které ve všeobecných podmínkách, pouze zdánlivá, neboť obě listiny ve formulářové podobě připravuje dodavatel a s ohledem na nepoměr ve vyjednávací síle dodavatele a spotřebitele je na první pohled patrné, že se spotřebitel jen stěží může domoci změny předem připravených smluvních ujednání.“ (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 3512/11 zo dňa 11. 11. 2013).
Majúc na zreteli vyššie uvedené odvolací súd považuje odvolacie námietky o existencii prekážky veci rozsúdenej ako nedôvodné. Je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, preto právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku absentovala a takýto paakt preto nemôže byť spôsobilý byť neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania pred všeobecným súdom a dôvodom na jeho zastavenie v zmysle ust. § 104 ods. 1 O.s.p.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, rozhodcovský rozsudok založený na neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve je nulitný, ničotný akt, potom aj plnenie na jeho základe nemôže požívať legitimitu rozsudku všeobecného súdu. Prijatie plnenia na jeho základe nie je ničím iným ako plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Plnenie, na ktoré žalovaný nemal právo, je preto jeho bezdôvodným obohatením voči žalobcovi, ktoré je jej povinný vydať (§ 457 Občianskeho zákonníka).
Správnym je i záver súdu prvého stupňa o vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, v dôsledku čoho sa inak 3-ročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a preto jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere so žalobcom už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Žalovaný so žalobcom uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov v nej neuviedol. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
Pokiaľ ide o dojednanie administratívneho poplatku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd uvádza, že súdnemu prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodlieha len hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny, v danom prípade teda úver a úrok. Je potrebné konštatovať, že administratívny poplatok nepredstavuje cenu hlavného predmetu plnenia, pretože túto odráža úrok z úveru. Aj keď v čase uzavretia zmluvy o úvere predmetné ustanovenie nehovorilo výslovne o hlavnom predmete plnenia a cene, je potrebné vykladať ho v súlade s čl. 4 ods. 2 Smerince Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné. Spotrebiteľovi je potrebné poskytnúť ochranu v kvalite a rozsahu ustanovenom smernicou, nakoľko Slovenská republika ako členský štát EÚ bola povinná zabezpečiť naplnenie cieľov smernice prijatím náležitej právnej úpravy. Nedostatok ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ku ktorému došlo pri transpozícii predmetnej smernice bol odstránený prijatím zákona č. 575/2009 Z.z., účinného od 01.03.2010, ktorým sa zmenilo znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Cieľom zákonodarcu nebolo vylúčiť z preskúmavania z hľadiska neprijateľnosti vedľajšie zmluvné cenové dojednania, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že nie je výnimočnou situácia, kedy sa dodávatelia práve ich netransparentným zakomponovaním do formulárových spotrebiteľských zmlúv snažia získať neprimeraný majetkový prospech od spotrebiteľov.
Poplatok je neúmerne vysoký, a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku - 145,33 Eur (2/3 zo sumy 218 Eur) predstavuje 58,13 % zo sumy poskytnutého úveru, a takto neúmerne vysoký poplatok je v rozpore s dobrými mravmi.
V konaní absentuje dôkaz, že žalobca ako spotrebiteľ s jeho podstatou bol oboznámený, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou rozumného, aby poplatok dosahujúci výšku viac ako polovice sumy poskytnutého úveru sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.
Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zmluvná podmienka - dojednanie administratívneho poplatku vo výške 145,33 Eur nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti s výnimkou výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti vylúčená na samostatné konanie, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa ust. § 202 ods. 3 O.s.p., odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania.
Neprípustnosť odvolania spočíva v tom, že zákonodarca taxatívnym výpočtom v § 202 ods. 3 O.s.p. vylúčil uznesenia, proti ktorým nie je prípustné podať riadny opravný prostriedok. Rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné konanie je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Keďže proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie nie je prípustné odvolanie, odvolací súd odvolanie žalovaného proti tomuto výroku odmietol.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní odvolací súd priznal trovy odvolacieho konania vo výške 71,81 Eur. Tieto trovy pozostávajú z odmeny právneho zástupcu žalobcu za vyjadrenie k odvolaniu proti výroku vo veci samej (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z.) v sume 51,45 Eur (z tarifnej hodnoty veci - 843 Eur, ktorá bola predmetom odvolacieho konania), režijný paušál vo výške 8,39 Eur, zvýšené o 20 % DPH.
Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania povinnosťou zaplatiť trovy konania žalobcovi zaviazal odvolací súd žalovaného, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešným účastníkom a sám v dôsledku svojho neúspechu nemá právo na náhradu uplatnených trov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.