Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Scud/14/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcu I. L. X., bytom J. E..XX, XX-XXX O., L. republika, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania X. Y. X., bytom Z. XX, XX-XXX G., L. republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 27. januára 2014 číslo: 7814-3/2014- BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 27. januára 2014 číslo: 7814-3/2014-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 17. augusta 2011 číslo: 705-3440188511- GC09/11-367 (57647-1/2011-KEM) podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 432,30 Eur, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet JUDr. Dušana Remetu, advokáta, vedený v O. banke, a.s. pobočka L., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX.

odôvodnenie:

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 27.01.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaní žalobcu a zamestnávateľa (ďalšieho účastníka konania) proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 17.08.2011 číslo: 705-3440188511-GC09/11-367 (57647-1/2011-KEM (ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) zmenila vo výrokovej časti rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v tom, že vypustila text: „ Zamestnancovi: I. L. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.apríla 2011 do 31.júla 2010 podľa slovenskej legislatívy.“ a nahradila ho textom: „ Zamestnancovi: I. L. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.apríla 2010 do 31.júla 2010 podľa slovenskej legislatívy.“ V ostatnom rozhodnutie potvrdila.

V odôvodnení poukázala na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona ). Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenila len z dôvodu obsahovo formálneho nedostatku vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorý však nemal vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia.

Poukázala na odvolanie žalobcu a ďalšieho účastníka konania, citovala § 4 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec od 01.04.2010 do 31.07.2010. Zamestnávateľ X. Y. X. vykonával

podnikateľskú činnosť na základe živnostenského listu s dátumom vzniku živnostenského oprávnenia 01.11.2009. Podnikateľskú činnosť ukončil dňa 23.06.2012.

Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia, nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len nariadenie) a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Nariadenie v článku 13 (2) (a) ustanovuje, že na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahuje legislatíva tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu, alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo jednotlivca, ktorý ju zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nariadenie v článku 14 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 14 (2) (b) nariadenia osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha právnym predpisom, ktoré sú takto určené: Osoba iná, než uvedená pod písm. a), podlieha: právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva svoju činnosť čiastočne na tomto území alebo pre viaceré podniky alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú svoje sídla alebo miesta podnikania na území rôznych členských štátoch; právnym predpisom členského štátu, na území ktorého sa nachádza sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorý ju zamestnáva, ak nemá bydlisko na území žiadneho členského štátu, kde vykonáva svoju činnosť.

Podľa článku 14c (a) nariadenia osoba, ktorá je súčasne zamestnaná na území jedného členského štátu a samostatne zárobkovo činná na území druhého členského štátu, podlieha, pokiaľ písm. b) neustanovuje inak, právnym predpisom členského štátu, na území ktorého vykonáva závislú činnosť alebo ak vykonáva takúto činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, právnym predpisom určeným podľa článku 14 ods. 2 alebo 3.

Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Keďže Sociálna poisťovňa nie je oprávnená vstupovať do pracovno-právnych vzťahov, požiadala Inšpektorát práce Košice o súčinnosť pri posúdení zákonnosti dôvodov pri uzatváraní pracovných pomerov (pracovnoprávne vzťahy zamestnancov vznikli na základe pracovnej zmluvy, v ktorej je dojednaný pracovný pomer na kratší pracovný čas - 4 hodiny mesačne, pri určení mzdových podmienok

- 10,00 EUR mesačne. Pracovné zmluvy boli uzavreté na neurčitý čas so skúšobnou dobou 3 mesiace).

Inšpektorát práce Košice zaslal Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 17.06.2011 odpoveď, že Inšpektorát práce Košice navštívil osobne sídlo účastníka konania (miesto činnosti podniku zahraničnej osoby uvedenej v živnostenskom liste pre zahraničnú osobu), t. j. Y. XX, W. -Y.. Na uvedenej adrese nebol účastník konania zastihnutý. Z tohto dôvodu Inšpektorát práce Košice zaslal výzvu na predloženie dokladov, ktorá sa vrátila ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Inšpekcia práce bola ukončená

úradným záznamom vypracovaným dňa 27.05.2011. Z úradného záznamu o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce vyplýva, že inšpekcia práce, zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, mzdových predpisov a kontrolu nelegálneho zamestnávania u zamestnávateľa X. Y. X. sa začala dňa 29.04.2011 Nájomníci bytov na adrese Y. O. XX, W. oznámili, že účastník konania má na uvedenej adrese prenajatý byt. V byte sa nachádza len výnimočne. Žiaden telefonický kontakt nie je dostupný. Vzhľadom na to, že na základe inšpekcie práce sa nepodarilo preukázal reálny výkon činnosti zamestnancov účastníka konania, Sociálna poisťovňa rozhodla, že pánovi I. L. X. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.04.2010 do 31.07.2010 podľa slovenskej legislatívy.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia L. inštitúcie sociálneho zabezpečenia Z. P., že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie Z. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v L. republike.

Na zabezpečenie riadneho vykonávania nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 84 nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytoval svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia Z. P. bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočnosti na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

Kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňou, pobočka Košice dňa 16.05.2011, na ktorú sa účastník konania odvoláva, nebola zameraná na preukázanie reálneho výkonu činnosti účastníka konania, ale na odvod poistného na sociálne poistenie v súlade s § 242 a nasl. zákona o sociálnom poistení. Kontrolné zistenia nemajú vplyv na posúdenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s nariadením. Výkon činnosti je oprávnený kontrolovať len inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre Sociálnu poisťovňu záväzné. Kontrola odvodu poistného na sociálne poistenie bola vykonaná ešte pred oznámením Inšpektorátu práce Košice o zistených skutočnostiach.

Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pán I. L. X. vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov nariadenia, v dôsledku čoho sa na neho nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia.

Na základe listu L. inštitúcie sociálneho zabezpečenia Z. z 10.10.2013, Sociálna poisťovňa dňa 10.12.2013 akceptovala návrh L. inštitúcie sociálneho zabezpečenia Z. na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia Z. v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej bolo aj pánovi I. L. X. určené L. zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti zamestnancovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky v období od 01.04.2010 do 31.07.2010 nevzniklo.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. V žalobe opísal skutkový stav. Citoval bod 8, 15, 17, článok I.a, článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, ktorá spočíva predovšetkým v tom, že rozhodnutia neboli vydané v zákonnej lehote, t. j. bol porušený § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Poukázal aj na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy.

Ak na základe takéhoto oznámenia došlo k uzatvoreniu akejsi spoločnej dohody zo dňa 10.12.2013 medzi žalovanou a Z. P., bez akejkoľvek možnosti zamestnávateľa alebo zamestnanca do tohto procesu vstúpiť, alebo byť na ňom účastný a brániť sa protizákonnému postupu žalovanej, je odkazovanie na túto dohodu v rozhodnutí celkom bezpredmetné. V ďalšom žalobca poukázal na to, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, lebo zamestnávateľ zamestnáva aj iných zamestnancov vo vzťahu ku ktorým, napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcu, občana L. republiky. Rozhodnutia správnych orgánov sú aj nepreskúmateľné z dôvodu, že o zániku sociálneho poistenia zamestnanca rozhodli správne orgány spätne na základe kontroly vykonanej v júni 2011. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania zamestnávateľa spätne, preto tieto výsledky nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Zamestnávateľ žalobcu v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonal Inšpektorát práce riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov u tohto zamestnávateľa v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. V tomto ponímaní má žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia správnych orgánov nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale o zániku sociálneho poistenia žalobcu rozhodli spätne za minulé obdobie. Vo vzťahu k samotnému dôvodu vydania rozhodnutia (nepreukázanie reálneho výkonu práce žalobcu na území Slovenskej republiky) poukázal na to, že jeho zamestnávateľ ako podnikateľský subjekt vykonával reklamnú a marketingovú činnosť, čo ovplyvňuje aj charakter činnosti jeho zamestnancov. Prioritnou pracovnou náplňou zamestnancov bolo najmä roznášanie letákov do poštových schránok, zakladanie letákov za stierače automobilov na parkoviskách, osobná ponuka letákov v nákupných centrách a pod.. Žalobca vykonával túto činnosť na takmer celom území Slovenskej republiky, a išlo predovšetkým o reklamu pre poľské spoločnosti. V tomto smere je objektívne nemožné zastihnúť žalobcu alebo iných zamestnancov v konkrétny časový okamih na adrese miesta podnikania zamestnávateľa, nakoľko to nedovoľuje povaha tejto podnikateľskej a pracovnej činnosti zamestnancov. Rovnako nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania vyvodiť záver, že u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce na území Slovenskej republiky. Žalobca poukázal aj na iné rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012, ktorým zrušila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu práve s poukazom na to, že „v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával.“ Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná tendenčne rozhoduje podľa toho, ako sa jej to hodí, nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch. Žalobca vykonával na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca riadne a v súlade so zákonom, za prácu poberal mzdu, pričom si plnil všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov. Z uvedených dôvodov žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie, zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

Uznesením zo dňa 28.04.2015 sp. zn. -23 krajský súd podľa § 250 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) pribral do konania ďalšieho účastníka X. Y. X., keďže práva a povinnosti tohto účastníka správneho konania by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.05.2015.Ďalší účastník konania si predvolanie na pojednávanie v odbernej lehote neprevzal.

Žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní konanom dňa 05.08.2015 písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti. V písomnom vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Vypočul právneho zástupcu žalobcu s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, žalovanej a ďalšieho účastníka konania. Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru,

že žaloba je dôvodná, lebo zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi nevzniklo od 01.04.2010 do 31.07.2010 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u zamestnávateľa žalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce žalobcu na území Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcu a zamestnávateľa, žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenila len z dôvodu obsahovo formálneho nedostatku vo výrokovej časti rozhodnutia (opravila chybne uvedený rok 2011 na 2010) a v ostatnom toto rozhodnutie potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti

ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia L. inštitúcie sociálneho zabezpečenia Z. P., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie Z. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v L. republike.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť príslušnej L. inštitúcie sociálneho zabezpečenia (Z. P.) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanec skutočne vykonáva zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie Z. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v L. republike.

Záver o tom, že žalobcovi nevzniklo v období od 01.04.2010 do 31.07.2010 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy správne orgány vyvodili z toho, že kontrolou Inšpekcie práce sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa žalobcu.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonával. Skutočnosť, že Inšpektorátu práca sa nepodarilo skontaktovať so zamestnávateľom žalobcu nemôže byť dôvodom, že tento na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával.

v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, lebo nebol zastihnutý na adrese uvedenej v živnostenskom liste pre zahraničnú osobu je predčasný, rovnako nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobcu ako zamestnanca.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Takýto záver je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. Osobitný zákon (. č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcovi do vlastných rúk. Bolo doručené švagrinej.

Ak teda rozhodnutie žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom, a žalobca sa aktívne domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť opätovne napadnuté rozhodnutie doručovať žalobcovi, preto žalobu považoval za včas podanú.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli žiadne pochybnosti o mieste podnikania zamestnávateľa žalobcu a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, či žalobca činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky reálne vykonával.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania v sume 432,30 Eur. Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnych služieb prevzatie a príprava zastúpenia rok 2014, spísanie a podanie žaloby rok 2014, účasť na pojednávaní dňa 05.08.2015 podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur (2 x 134 + 1x139,83) + 2 x režijný paušál á 8,04 Eur + 1 x režijný paušál á 8,39 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky, spolu 24,47 Eur. Spolu trovy právneho zastúpenia 407,83 + 24,47 = 432,30 Eur, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Dušana Remetu, advokáta.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.