Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-15-2015.pdf
PDF · 76.72 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/15/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. JUDr. Martinom Máčajom, S. XX, XXX XX C. a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. R. N. XXX, N., o vymoženie sumy 778,07 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 3Er/261/2008-82 zo dňa 28. novembra 2014, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd exekúciu zastavil, zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania a nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie a nepriznal oprávnenému trovy odvolacieho konania. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorou sa mala založiť právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci, je ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve neplatná, a zároveň neplatná pre nedostatok písomnej formy. Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný v prejednávanej veci je z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľskej veci nevykonateľný (nezáväzný), pre absenciu vykonateľného exekučného titulu súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Nakoľko si súdny exekútor aj napriek riadnej výzve súdu neuplatnil náhradu trov exekúcie, tieto nevyčíslil, nepredložil ich špecifikáciu a kompletný exekútorský spis, súd mu náhradu trov exekúcie nepriznal. Ďalej uviedol, že oprávneným položené otázky sú do značnej miery formulované sugestívne a zavádzajúco. Súd predovšetkým nespochybňuje právo dodávateľa uzavrieť so spotrebiteľom riadnym spôsobom rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej by došlo k rozhodovaniu spotrebiteľskej veci rozhodcovským súdom. Aplikáciou vnútroštátnych právnych noriem na daný prípad však dospel exekučný súd v prejednávanej veci k záveru, že daná rozhodcovská doložka je neplatná, a to okrem iného aj pre nedostatok písomnej formy. Súd pritom toto ustanovenie smernice priamo neaplikoval, len rozšíril svojím rozhodnutím demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutý v Občianskom zákonníku, pričom sa v odôvodnení neobmedzil len na argumentáciu prostredníctvom uvedenej smernice, ale uviedol aj ďalšie dôvody.
Proti tomuto uzneseniu, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu podal odvolanie oprávnený poukazujúc na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu ČR, pričom opätovne navrhol predložiť prejudiciálne otázky SD EÚ. Dôvody odvolania ďalej vymedzil ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), d), e) a f) O.s.p., pričom tieto rozsiahlym spôsobom odôvodnil.
Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa okresného súdu postupovala v súlade s ust. § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. a nakoľko odvolaniu v celom rozsahu nemienila vyhovieť, predložila vec odvolaciemu súdu.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozhodnutie prvostupňového súdu v súlade s ust. § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
V prvom rade je nutné zdôrazniť, že väčšina námietok vznesených oprávneným v odvolaní sa na danú vec nevzťahovala. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, ktoré s vecou súviseli, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Takýto postup vyplýva aj z aktuálne ustálenej judikatúry slovenských súdov, od ktorej sa odvolací súd nemohol odchýliť.
Spôsobilý exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť, je exekučný súd povinný na uvedené okolnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a z úradnej povinnosti, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku totiž nevyplýva možnosť preskúmavať exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Práve naopak, formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex offo v každej časti exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.
Okresný súd správne použil zákonné ustanovenia a vyložil ich tak, že rozhodcovská doložka nebola uzavretá vo forme vyžadovanej zákonom. Logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody neprijateľnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazuje. Dojednanie neplatnej rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Argumentácia odvolateľa o tom, že tu nebolo dôvodné použiť ustanovenia spotrebiteľského práva neobstojí, nakoľko na takýchto záveroch okresný súd svoje rozhodnutie nezaložil. Odvolateľ navyše neprezentoval konkrétne výhrady k úsudku prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka formulovaná len vo všeobecných obchodných podmienkach nespĺňa zákonné kritériá, a teda je neplatná. Aj napriek rozsiahlosti podaného odvolania, námietky v ňom uvedené mali
všeobecný charakter a odvolací súd nemal dôvod ich akceptovať. Neplatnosť dojednanej rozhodcovskej doložky predstavuje tak závažný nedostatok, ktorý musel nevyhnutne viesť k zastaveniu exekúcie.
Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. K návrhu odvolací súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.
Pokiaľ išlo o návrh na prerušenie konania a položenie prejudiciálnych otázok SD EÚ. V danom prípade už o nich rozhodoval prvostupňový súd a odvolací súd rozhodnutie aj v tejto časti potvrdil. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený úspech v odvolacom konaní nemal a povinný si žiadne trovy neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.