Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Cob-88-2015.pdf
PDF · 164.51 KB
Case nature
Subarea
3Cob/88/2015
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa: X. K., družstvo, so sídlom L. X/XXX, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX, zast. S. I. R. s.r.o., W. námestie XX, XXX XX X., IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi v 1. rade: P. distribučná, a.s., T. XX, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX, odporcovi v 2. rade: P. energetika, a.s., T. XX, XXX XX W., IČO: XX XXX 767, o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní odporcov v 1. a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č.k. 31Cb/39/2015-108 zo dňa 19.3.2015 jednomyseľne takto
rozhodol:
M e n í uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil odporcovi v 1. rade povinnosť uhrádzať navrhovateľovi doplatok vo výške 92,315 eur/MWh v rozsahu skutočného množstva elektriny vyrobenej navrhovateľom v každom kalendárnom mesiaci roka 2015 z obnoviteľných zdrojov energie, zníženého o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca roka 2015. Odporcovi v 2. rade uložil povinnosť odoberať od navrhovateľa elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorú navrhovateľ vyrobil v každom kalendárnom mesiaci roka 2015 za cenu elektriny na straty vo výške 44,015 eur/MWh bez DPH, a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca roka 2015. Zároveň je navrhovateľ povinný do 30 dní od doručenia uznesenia podať návrh vo veci samej.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu 23.2.2015, domáhal nariadenia predbežného opatrenia v znení uvedenom vo výroku napadnutého rozhodnutia. Svoj nárok odôvodnil tým, že je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý vyrába elektrinu a teplo z bioplynu. Bioplyn, ktorý pri výrobe elektriny využíva je produktom fermentácie odpadových materiálov rastlinnej a živočíšnej výroby, ktoré pre navrhovateľa produkuje Poľnohospodárske družstvo podielnikov K. (ďalej len PDP K.). Navrhovateľ prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny a tepla s inštalovaným výkonom 0,999 MW na základe potvrdenia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len ÚRSO) o splnení oznamovacej povinnosti č. XXX/XXXX/E-PT z 20.11.2014. Zariadenie bolo uvedené do trvalej prevádzky 21.9.2012 jeho pôvodným vlastníkom - družstvom PDP K. Na základe Zmluvy o nepeňažnom vklade zo 17.9.2014 došlo k prevodu zariadenia z pôvodného vlastníka /PDP K./ na navrhovateľa ako nového vlastníka k 15.10.2014. Navrhovateľ (aj jeho právny predchodca), je poberateľom podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorej podmienky sa spravujú zákonom č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poskytovateľom oboch foriem podpory uvedených v citovanom zákone je primárne prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, ktorým je na východnom Slovensku spoločnosť P. distribučná, a.s., t.j. odporca v 1. rade. V zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona o podpore, môže prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy poveriť inú osobu
zabezpečovaním podpory formou výkupu elektriny za cenu elektriny na straty, pričom odporca v 1. rade tým poveril spoločnosť P. a.s., t.j. odporcu v 2. rade.
Na účely poskytovania podpory bola medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom v 1. rade uzavretá Zmluva o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku. Neskôr bola táto zmluva zmenená 1. dodatkom, predmetom ktorého bola nielen zmena v osobe výrobcu (z PDP K. na navrhovateľa) ale aj rozdelenie zodpovednosti odporcov za poskytovanie podpory v zmysle vyššie uvedeného. Podľa zmluvy sa odporca v 1. rade zaviazal poskytovať navrhovateľovi doplatok a odporca v 2. rade prevzal záväzok odoberať od navrhovateľa elektrinu a uhrádzať mu cenu elektriny na straty. Slovenský systém podpory (reprezentovaný zákonom o podpore) zakladá právo na podporu po dobu 15 rokov odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, pričom táto doba podpory trvá navrhovateľovi až do 20.9.2027. Počas celej doby podpory má preto výrobca elektriny právo na výkup elektriny za cenu elektriny na straty, ktorá je pre rok 2015 schválená ÚRSO vo výške 44,015 eur/MWh (bez DPH), a to cenovým rozhodnutím č. XXXX/XXXX/E . z 27.11.2014 (vydaným pre odporcu v 1. rade). Navyše, navrhovateľ má takisto právo na doplatok, ktorý sa určuje ako rozdiel medzi cenou elektriny určenou navrhovateľovi cenovým rozhodnutím ÚRSO a vyššie uvedenou cenou elektriny na straty.
Citujúc ust. § 6 ods. 3 zákona o podpore uviedol, že ÚRSO vydal 2.12.2014 pre navrhovateľa cenové rozhodnutie č. XXXX/XXXX/E-OZ, ktorým mu schválil cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 136,33 eur/MWh (bez DPH). Teda navrhovateľ má právo voči odporcovi v 2.rade na výkup elektriny za cenu elektriny na straty, t.j. za 44,015 eur za každú jednotku (MWh) elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie a dodanej do sústavy a voči odporcovi v 1. rade na úhradu doplatku, t.j. na doplatok vo výške 92,315 eur za každú jednotku (MWh) elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ má teda právo vyrábať elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie a dodávať ju do sústavy (odporcovi v 2. rade) za celkovú cenu vo výške 136,33 eur/MWh.
Na účely preukázania skutočne vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov sa v zmysle ust. § 7 zákona o podpore vydáva tzv. potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré bolo navrhovateľovi vydané potvrdenie pod č. XXXX/XXXX/PoP-OZE 2.12.2014. Z tohto potvrdenia vyplýva predpokladané množstvo elektriny vyrobenej v zariadení v objeme 8 200MWh ročne. Doplatok možno pritom uplatniť na elektrinu v predpokladanom objeme 7 626 MWh ročne. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je zrejmé, že na základe podpory (v zmysle zákona o podpore) inkasuje navrhovateľ od odporcu v 2. rade sumu cca 360.923,00 eur ročne (bez DPH) a od odporcu v l. rade z titulu doplatku sumu cca 703.994,19 eur (bez DPH), t.j. spolu sumu vo výške cca 1.064.917,19 eur (bez DPH). Právnemu predchodcovi navrhovateľa (družstvu PDP K.) bola táto podpora nerušene poskytovaná v roku 2013 a časť roka 2014. Po prevode zariadenia na navrhovateľa získal nárok na podporu navrhovateľ. Odporca v 1. rade bol informovaný o prevode zariadenia na navrhovateľa, ba dokonca prevod samotný aj odsúhlasil. Napriek tomu však odporca v l. rade listom z 15.12.2014 oznámil pôvodnému vlastníkovi zariadenia (družstvu PDP K.) stratu nároku na podporu v roku 2015 z dôvodu bližšie nešpecifikovaného porušenia zákonných povinností. Družstvo PDP K. sa bezodkladne po doručení tohto oznámenia pokúšalo získať od odporcu v l. rade bližšie informácie a zaslalo odporcovi v 1. rade dva listy, v ktorých okrem iného požiadalo o prehodnotenie stanoviska odporcu v l. rade (v prospech navrhovateľa). Následne sa o osobné stretnutie so zástupcami odporcu v 1. rade pokúšal aj navrhovateľ, avšak bezvýsledne, odporca v 1. rade trval na tom, že navrhovateľ stratil nárok na podporu.
Navrhovateľ sa neskôr z médií dozvedel, že prevádzkovatelia všetkých regionálnych distribučných sústav v Slovenskej republike zaujali rovnaký postoj voči všetkým výrobcom elektriny poberajúcim podporu, ktorí si podľa tvrdenia týchto prevádzkovateľov, nesplnili oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Do 31.12.2013 nebolo porušenie tejto oznamovacej povinnosti sankcionované žiadnym spôsobom. S účinnosťou od 1.1.2014 a na základe novely zákona o podpore prijatej zákonom č. 382/2013 Z.z., došlo však k novelizácii ustanovenia § 4 ods. 3, podľa ktorého „Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok." Tým sa do zákona zaviedla sankcia za porušenie vyššie uvedenej oznamovacej povinnosti spočívajúca v strate nároku na podporu počas nasledujúceho kalendárneho roka.
Dňa 9.2.2015 zverejnil ÚRSO na svojom webovom sídle zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili predmetnú oznamovaciu povinnosť, a teda stratili nárok na podporu v roku 2015. Z priloženého zoznamu vyplýva, že pod položkou č.XX je vedený aj navrhovateľ. Ten si (podľa tvrdenia ÚRSO) mal síce splniť oznamovaciu povinnosť voči ÚRSO, nie však voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (odporcovi v l. rade).
Odporca v 1. rade adresoval navrhovateľovi tiež návrh Dodatok k zmluve o dodávke, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzavretej medzi navrhovateľom a oboma odporcami. Predmetom dodatku je pritom úprava práv a povinností medzi zmluvnými stranami pre prípad, že v určitom roku stratí navrhovateľ právo na podporu. Návrh dodatku počíta s tým, že ak nastane takýto prípad, odporca v 1. rade nebude navrhovateľovi vyplácať podporu formou doplatku a odporca v 2. rade bude od navrhovateľa vykupovať elektrinu len za cenu dosiahnuteľnú na trhu (t.j. cca 35,00 eur/MWh). Výsledkom bude teda zníženie tržieb navrhovateľa z vyrobenej a dodanej elektriny viac ako o 70% (cca 799.000,00 eur). Následne odporca v l. rade odoprel navrhovateľovi prístup do informačného systému, ktorý slúži na zadávanie a kontrolu údajov z merania výroby elektriny v zariadení navrhovateľa a je nevyhnutne potrebný k uplatňovaniu práv vyplývajúcich zo systému podpory. Takýto výpadok tržieb je pre navrhovateľa, ale aj pre dodávateľa siláže na výrobu elektriny a tepla v zariadení - družstvo PDP K., likvidačný.
V ďalšom navrhovateľ poukázal na to, že nárok na podporu v zmysle zákona o podpore mu pre rok 2015 nezanikol, pretože na neho sa oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, ktorá mala byť splnená do 15.8.2014 nevzťahovala, nakoľko tento sa stal výrobcom elektriny s právom na podporu až od 15.10.2014; sankcia v podobe straty nároku na podporu sa z dôvodu aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore nevzťahuje na výrobcov elektriny, ktorí prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky do 31.12.2013 a sankciu možno v materiálnom právnom štáte ukladať výhradne len na základe individuálneho správneho aktu (rozhodnutia správneho orgánu) a nie priamo na základe právneho predpisu, pričom sankcia v podobe straty nároku na podporu na jeden rok nebola navrhovateľovi nikdy právoplatne uložená. Navyše právny predchodca navrhovateľa si z materiálneho hľadiska splnil oznamovaciu povinnosť voči odporcovi v l. rade ešte pred uplynutím lehoty (t.j. pred 15.8.2014).
Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že navrhovateľ nadobudol právo na podporu až ku dňu právoplatného nadobudnutia zariadenia do vlastníctva, t.j. dňa 15.10.2014. V tento deň bolo navrhovateľovi vydané aj potvrdenie ÚRSO o splnení oznamovacej povinnosti č. XXX/XXXX/E-PT, ktoré ho oprávňuje na podnikanie v energetike v oblasti výroby elektriny. Následne dňa 2.12.2014 bolo navrhovateľovi vydané jednak cenové rozhodnutie ÚRSO a tiež potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie na roky 2014 až 2027 (potvrdzujúce predpokladané množstvo elektriny podliehajúce podpore). Čiže najskôr až od 15.10.2014 možno na navrhovateľa hľadieť ako na výrobcu elektriny, pričom súčasne platí, že výrobcom elektriny s právom na podporu sa navrhovateľ stal až po vydaní vyššie uvedených rozhodnutí ÚRSO, ktoré sú nevyhnutným predpokladom poskytovania podpory podľa zákona o podpore.
Ak teda navrhovateľ nebol ku dňu 15.8.2014 v postavení výrobcu elektriny s právom na podporu, nemožno v jeho prípade uvažovať o porušení oznamovacej povinnosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. A vôbec potom nemožno uvažovať o ukladaní sankcie za porušenie takejto neexistujúcej povinnosti.
Z dôvodu právnej istoty navrhovateľ požiadal o vyjadrenie k tejto otázke aj ÚRSO (listom z 10.12.2014). Listom z 12.12.2014 ÚRSO oznámil navrhovateľovi, že „Povinnosť výrobcu elektriny s právom na podporu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa za rok 2014 vzťahuje na predchádzajúceho vlastníka zariadenia, ktorým bolo Poľnohospodárske družstvo podielnikov K., Paňovská X/XXX, XXX XX K.. Na spoločnosť X. K., družstvo, L. X/XXX, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX
sa vzťahujú povinnosti regulovaného subjektu vyplývajúce z príslušnej legislatívy až od 15.10.2014.“ Preto nemožno navrhovateľovi pripisovať zodpovednosť za nesplnenie jednej z povinností v zákonnej lehote do 15.8.2014 a uplatňovať z tohto dôvodu voči nemu akúkoľvek sankciu.
S poukazom na ust. § 18e ods. 1 zákona o podpore (prechodné ustanovenie k novele zákona o podpore - zákonu č. 382/2013 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2014) súd uviedol, že podmienky podpory u výrobcov, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred účinnosťou novely, sa riadia predpismi účinnými do 31.12.2013, a keďže medzi takéto podmienky patria nepochybne aj podmienky straty nároku na podporu, je zrejmé, že na takýchto výrobcov nemožno aplikovať ani ustanovenie o zániku nároku na podporu pri nesplnení oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Zariadenie navrhovateľa bolo pritom uvedené do prevádzky 21.9.2012, čo potvrdzuje aj cenové rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-OZ z 2.12.2014 a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie č. XXXX/XXXX/PoP-OZE z 2.12.2014. Aj na navrhovateľa by sa preto malo vzťahovať predmetné prechodné ustanovenie, v dôsledku čoho nemožno voči nemu aplikovať následok v podobe straty nároku na podporu v roku 2015.
Citujúc ust. § 15 ods. 1 a 17 ods. 1 zákona o podpore, súd uviedol, že porušenie povinnosti uloženej výrobcom elektriny v zákone o podpore má povahu správneho deliktu, za ktorý možno uložiť príslušnú sankciu. Z ustálenej judikatúry slovenských súdov vyplýva, že pri posudzovaní zodpovednosti za správne delikty a ukladaní sankcií za ne je nutné primerane aplikovať princípy posudzovania trestnej zodpovednosti a ukladania trestov platné v trestnom práve. V tejto súvislosti poukázal na čl. 49 Ústavy SR, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Uvedené zásady primerane aplikované v správnom práve teda vyžadujú, aby sa o správnom delikte rozhodovalo v individuálnom konaní a individuálnym správnym aktom správneho orgánu, ktorý je na to príslušný. Neprichádza teda do úvahy postup aplikovaný odporcom v 1. rade, v rámci ktorého tento arbitrárne konštatuje správny delikt na strane navrhovateľa a súčasne iniciatíve a sám aplikuje sankciu v podobe straty nároku na podporu na jeden rok (bez akejkoľvek kompetencie). Takýto postup odopiera navrhovateľovi akúkoľvek možnosť obrany, argumentácie, či opravného prostriedku.
Navrhovateľ, ako mnohí ďalší výrobcovia elektriny, zasielajú odporcovi v priebehu roka niekoľko dokumentov, z obsahu ktorých sa dá logicky vyvodiť, že si uplatňujú podporu na nasledujúci kalendárny rok a oznamujú súčasne množstvo elektriny, na ktoré sa bude podpora vzťahovať. Právny predchodca navrhovateľa (PDP K.) oznámil odporcovi v l. rade listom zo 7.2.2014 uplatnenie podpory na roky 2014 až 2016 ako aj predpokladané množstvo elektriny, na ktoré sa má podpora v týchto rokoch vzťahovať. Prílohou tohto listu bolo cenové rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-OZ z 27.1.2014. Účelom predmetnej oznamovacej povinnosti je získanie informácií pre ÚRSO a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o tom, aký počet výrobcov si bude v nasledujúcom roku uplatňovať podporu a na aký objem elektriny sa bude podpora vzťahovať.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, mal navrhovateľ za to, že ak by aj súd dospel k záveru, že oznamovacia povinnosť vyplývajúca z § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore sa naňho vzťahovala, je potrebné súčasne konštatovať, že túto povinnosť splnil za navrhovateľa jeho právny predchodca listom zo 7.2.2014. Navrhovateľ je na poskytovaní podpory podľa zákona o podpore existenčne závislý. Jeho tržby za výrobu a dodávku elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa pohybujú na úrovni cca 1.081.000,00 eur, pričom v prípade odňatia nároku na podporu by tieto klesli na úroveň cca 282.000,00 eur. Náklady predstavujú za jeden rok spolu sumu 1.022.000,00 eur, čiže v podstate sumu zodpovedajúcu tržbám navrhovateľa. Výpadok tržieb vo výške cca 799.000,00 eur by pre navrhovateľa znamenal nielen stratu v uvedenej výške, ale aj nevyhnutne neschopnosť uhrádzať splatné pohľadávky, a teda platobnú neschopnosť vedúcu k vyhláseniu konkurzu na majetok navrhovateľa.
V tejto súvislosti poukázal na to, že prevádzka bioplynovej elektrárne vyžaduje technicky nepretržitú prevádzku takmer po celý rok a na plný výkon. Energetickým výstupom zo zariadenia je totiž okrem
elektriny aj tepelná energia, ktorá sa využíva na ohrievanie fermentačnej nádrže obsahujúcej siláž. Prípadný pokles teploty spôsobený znížením výkonu alebo odstavením zariadenia by mal za následok spomalenie až zastavenie fermentačného procesu a znehodnotenie siláže. Prípadný opätovný nábeh by bol následne spojený s vysokými nákladmi. Závažnejšie následky však hrozia družstvu PDP K., ktoré zabezpečuje pre navrhovateľa výrobu a dodávku siláže ako aj samotnú prevádzku zariadenia. Družstvo PDP K. ako pôvodný vlastník a prevádzkovateľ zariadenia vykonáva de facto všetku činnosť súvisiacu s obsluhou a prevádzkou zariadenia. Výpadok tržieb u navrhovateľa sa teda mimoriadne odrazí na hospodárení družstva PDP K., a to v podobe výpadku tržieb za odber siláže a výpadku tržieb za prevádzku a servis (cca 448.000,00 eur), čo predstavuje v podstate celoročné náklady družstva na mzdy zamestnancov, ktorých je v súčasnosti 44, z ktorých prevažná časť sa venuje rastlinnej a živočíšnej výrobe (vedľajším produktom ktorých je aj siláž využívaná v elektrárni). Odňatie podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie by teda malo za následok nielen hrozbu úpadku na strane navrhovateľa a družstva PDP K., ale tiež hromadné prepúšťanie a likvidáciu rastlinnej a živočíšnej výroby v obci K.. Tieto hrozby sú pritom bezprostredné, nakoľko bez príjmu za dodávku elektriny už za mesiac január 2015 nebude navrhovateľ schopný uhradiť družstvu PDP K. faktúru za dodávku siláže a družstvo PDP K. následne mzdy a odvody za svojich zamestnancov. Odporca v 1. rade spolu s odporcom v 2.rade pritom odmietli poskytnúť podporu výroby elektriny už od začiatku roka 2015.
Podľa navrhovateľ vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne deklarujú závislosť navrhovateľa a (následne aj) družstva PDP K. na poskytovaní podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov. Navrhovateľovi sa odopiera poskytnutie podpory z dôvodu nesplnenia v zásade nepodstatnej oznamovacej povinnosti, a to napriek tomu, že na to nie sú relevantné právne dôvody. Má za to, že nariadenie predbežného opatrenia v navrhovanom znení nemôže ekonomicky ohroziť žiadneho z odporcov, nakoľko „Náklady vzniknuté prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy poskytnutím podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b), c) a d) zohľadní úrad v konaní o cenovej regulácii" (§ 5 ods. 1 zákona o podpore). Náklady na poskytovanie podpory podľa zákona o podpore sa odporcovi v 1. rade ako aj odporcovi v 2. rade kompenzujú prostredníctvom tzv. tarify za prevádzkovanie systému, ktorú uhrádza spolu s cenou za dodávku elektriny každý koncový odberateľ elektriny na Slovensku v rozsahu svojej koncovej spotreby elektriny. Poskytnutie podpory nemôže pre nich preto znamenať žiadne zvýšené náklady ani potrebu využitia zdrojov určených na iné účely. Z uvedených dôvodov mal navrhovateľ za to, že sú splnené podmienky na vydanie navrhovaného predbežného opatrenia, keďže je potrebné dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie (písomnými prednesmi účastníkov konania, listom navrhovateľa z 9.3.2015, zmluvou o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. PDS: C. XXX XXXX z 13.11.2012, rozhodnutím ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-OZ, žiadosťou o súhlas - odpoveď z 28.8.2014, Potvrdením o splnení oznamovacej povinnosti číslo XXX/XXXX/E-PT z 20.11.2014, rozhodnutím ÚRSO číslo XXXX/XXXX/E-OZ, Potvrdením o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydaného ÚRSO číslo XXXX/XXXX/PoP-OZE, Oznámením o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 z 15.12.2014, podaním z 22.12.2014 adresovaným odporcovi v 1. rade, faktúrou č. XXXXX z 9.2.2015, oznámením odporcu v 1. rade z 19.2.2015) a citujúc ust. § 75 ods. 1 veta prvá, ods. 2, 4, 6, 8, § 76 ods. 2 písm. e/ a f/ , § 76 ods. 4 O.s.p., § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon č. 309/2009 Z.z.), § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z., § 4 ods. 2 písm.c), § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. a § 18e Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2014) ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. dospel k záveru, že navrhovateľ osvedčil základné skutočnosti vyžadujúce si tú skutočnosť, aby došlo zo strany prvostupňového súdu k dočasnej úprave pomerov účastníkov, keďže stav by totiž mohol viesť k takému poškodeniu práv navrhovateľa, ktoré by mohlo byť trvalé a neodstrániteľné po meritórnom rozhodnutí vo veci samej, čím vzniká obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Navrhovateľ osvedčil základné skutočnosti umožňujúce záver o pravdepodobnosti svojho nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a že bez dočasnej úpravy právnych pomerov by boli jeho práva ohrozené konaním odporcu. Príkaz obsiahnutý v nariadenom predbežnom opatrení nie je neprimeraným zásahom do práva odporcu, ktorý predbežným opatrením nie je nijak obmedzený vo výkone svojej podnikateľskej činnosti.
Keďže sa súd stotožnil s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Vzhľadom na to, že z podania navrhovateľa v uvedenej veci nevyplýva, že by už podal voči odporcovi žalobu vo veci samej, rozhodol súd zároveň o uložení tejto povinnosti, podľa ust. § 76 ods. 3 O.s.p.
O trovách predbežného opatrenia bude rozhodnuté v rozhodnutí vo veci samej v zmysle ust. § 145 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v 1. rade, ktorý navrhol, aby Krajský súd v Košiciach napadnuté uznesenie zrušil a návrh navrhovateľa zamietol resp. zmenil a návrh zamietol.
V odvolaní uviedol, že navrhovateľ neosvedčil existenciu nároku vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. je výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť ÚRSO a tiež prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie si podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. V čase kedy najneskôr malo dôjsť k splneniu si tejto oznamovacej povinnosti bol vlastníkom zariadenia na výrobu elektriny, na ktoré si navrhovateľ uplatňuje právo na podporu L. družstvo podielnikov K., so sídlom L. X/XXX, XXX XX K.. Hlavný rozpor medzi odporcom v 1. rade a navrhovateľom spočíva v nesplnení si notifikačných povinnosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. zo strany Poľnohospodárskeho družstva podielnikov K., ako právneho predchodcu navrhovateľa. V dôsledku nesplnenia si zákonnej povinnosti právneho predchodcu navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. zaniklo právo uplatňovať si v roku 2015, na elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení na výrobu elektriny, nárok na podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z. z. Toto právo pritom výrobcovi t.j. vlastníkovi výrobného zariadenia zaniká priamo zo zákona. Oznámenie o uplatnení podpory je totiž hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Odporca v 1. rade informoval koncom kalendárneho roka 2014 (list z 15.12.2015) všetkých dotknutých výrobcov o nemožnosti uplatnenia si podpory v dôsledku nesplnenia si zákonných povinností. Toto oznámenie malo len informatívny a nie konštitutívny charakter, ktorým bola výrobcom oznámená skutočnosť vyplývajúca priamo zo zákona. Odňatie podpory tak nenastalo v dôsledku rozhodnutia odporcu v 1. rade, ale vyplynulo priamo zo zákona z dôvodov, ktoré nastali výlučne na strane dotknutých výrobcov. Taký list bol zaslaný aj navrhovateľovi. Odporca v 1. rade má za to, že nesplnenie si zákonných povinností vyplývajúce z § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. sa musia vzťahovať aj na toho výrobcu, ktorý je aktuálnym vlastníkom zariadenia na výrobu elektriny nakoľko údaje vyžadované podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. sa vzťahujú predovšetkým na zdroj resp, elektrinu v ňom vyrobenú.
Systém podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby je založený na systéme „štátom dotovanej politiky". Pre správne určenie resp. vytvorenie dostatočných finančných zdrojov na účely poskytovania podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov je však potrebná, ba priam nevyhnutná „súčinnosť" zo strany výrobcov spočívajúca predovšetkým v oznámení zákonom požadovaných údajov, a to predovšetkým či si uplatnia podporu a v ako rozsahu na nasledujúci kalendárny rok. Finančné zdroje určené na financovanie podpory obnoviteľných zdrojov energie sú tak každoročne vytvárané v závislosti od toho, koľko výrobcov elektriny a v akom rozsahu si budú uplatňovať podporu na elektrinu vyrobenú v ich zariadeniach. Uvedené údaje je potrebné oznámiť v zákonom stanovenej lehote z dôvodu, že cenové konanie, v ktorom ÚRSO zohľadňuje náklady na systém podpory obnoviteľných zdrojov energie prebieha každoročne „ex offo" ku koncu kalendárneho roka. Z uvedeného je zrejmé, že právna úprava podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov si vyžaduje striktnú právnu úpravu nakoľko sa zabezpečuje nevyhnutná zložka pre riadne fungovanie hospodárstva.
V tejto súvislosti odporca v 1. rade uviedol, že ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. je kogentným ustanovením a je ho potrebné vykladať predovšetkým podľa zamýšľaného účelu a cieľa zákona, a tým je jednoznačne vyňať spod poskytovania podpory tú časť vyrobenej elektriny, s ktorou sa v systéme podpory nepočítalo a neboli vytvorené finančné prostriedky na jej poskytovanie. Pri
rešpektovaní zákonného cieľa je teda nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že prípadná zmena v osobe výrobcu elektriny nemôže mať za následok opätovné zaradenie tej časti vyrobenej elektriny späť do systému podpory, ktorá z nej bola „ex lege" na kalendárny rok 2015 vyradená. Opačný výklad by totiž viedol k jednoznačnému obchádzaniu účelu zákona. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 72/2010.
Odvolateľ má za to, že v rámci návrhu na vydanie predbežného opatrenia musí navrhovateľ o.i. preukázať dôvodnosť svojho nároku, teda musí preukázať, že uplatňovanie nároku vo veci samej obstojí, že z jeho strany nejde o šikanózne, resp. zrejme bezúspešné uplatňovanie práva a musí predložiť také dôkazy a osvedčiť také skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho hmotnoprávny nárok. V danom prípade ide o návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaného pred začatím konania vo veci samej. V takom prípade by sa malo návrhu vyhovieť len výnimočne (uznesenia Ústavného súdu zo dňa 07.03.2012 sp. zn. II ÚS 3220/11).
Odporca v1. rade ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neeviduje voči navrhovateľovi resp. jeho právnemu predchodcovi k zákonom stanovenému dátumu, t.j. 15. august 2015, splnenie si oznamovacích povinnosti vo vzťahu k jeho výrobnému zdroju a elektrine v ňom vyrobenej. Predmetná skutočnosť nebola osvedčená ani v samotnom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Splnenie si oznamovacej povinnosti zo strany navrhovateľa tak ostáva len v rovine tvrdenia. Cieľom týchto tvrdení zo strany navrhovateľa je pritom len navodenie dojmu neoprávneného postupu zo strany odporcu v 1. rade a vyvolanie obavy o nemožnosti navrátenia do pôvodného stavu, resp. vzniku nenávratnej škody na strane navrhovateľa, pokiaľ mu nebude poskytnutá ochrana v podobe nariadenia predbežného opatrenia. Odporca v 1. rade neeviduje voči navrhovateľovi resp. jeho právnemu predchodcovi splnenie si oznamovacej povinnosti ani v súvislosti s tvrdením navrhovateľa, že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil a oznámenie odoslal odporcovi v 1. rade listom zo 7.02.2014 spolu s cenovým rozhodnutím ÚRSO. Odporca v 1. rade však k tejto skutočnosti uviedol, že v jeho podateľni sa všetky prijaté zásielky evidujú, a to tak, že z ich obsahu je zrejmé, čo sa v nich pri doručení nachádza. Po preverení zásielky doručenej mu právnym predchodcom navrhovateľa (pod číslom podacieho lístka: G.) potvrdil, že obsahom uvedenej zásielky bolo len cenové rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-OZ z 27.01.2014.
Keďže zákon č. 309/2009 Z. z. neustanovuje explicitne vo vzťahu k splneniu si oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) konkrétnu predpísanú formu, je v tejto súvislosti potrebné na jednotlivé úkony výrobcu prihliadať aj vo väzbe na požiadavky stanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi. Takýto právny úkon smerujúci k splneniu si vyššie uvedenej oznamovacej povinnosti, tak musí byť urobený predovšetkým zrozumiteľne, dostatočne určito a musí z neho vyplývať prejav vôle, ktorý ním výrobca sleduje. Absencia, čo i len jedného z týchto atribútov je spojená s neplatnosťou právneho úkonu. Nie je preto možné považovať za splnenie si predmetných povinností len zaslanie cenového rozhodnutia bez akejkoľvek prejavenej vôle, čo sa daným úkonom odosielateľ mieni sledovať.
Navrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že cenové rozhodnutie ÚRSO na rok 2014 platí aj pre roky 2015 a 2016 a zároveň, že sa v tomto rozhodnutí nachádzajú údaje o odhadovanom ročnom množstve dodanej elektriny, na ktorú si bude uplatňovať podporu formou doplatku. V zmysle tejto argumentácie navrhovateľa by sa teda toto cenové rozhodnutie ÚRSO malo považovať za splnenie si jeho oznamovacej povinnosti voči odporcovi v 1. rade až do roku 2016. Odporca v 1. rade s takýmto názorom navrhovateľa nesúhlasí a takýto výklad považuje za účelový a nepresný, keďže je v zjavnom rozpore s tým, čo uvádza samotné znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. Vychádzajúc z gramatického a logického znenia predmetného ustanovenia, odporca v 1. rade má za to, že je evidentné, že plnenie si uvedenej zákonnej povinnosti výrobcami má mať charakter určitej pravidelnosti, nakoľko uvedené ustanovenie zákona uvádza, že„ oznámenie o uplatnení si podpory sa má oznámiť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok".
Navyše aj zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že údaje o predpokladanej ročnej výrobe, technologickej vlastnej spotrebe a predpokladaného množstva elektriny sú údaje pre rok 2014 a slúžili iba k výpočtu ceny, ktorá je uvedená vo výrokovej časti predmetného rozhodnutia. Rozhodnutie teda neobsahuje údaje o plánovanej výrobe elektriny na rok 2015 a 2016 ako sa navrhovateľ mylne domnieva. Odporca v 1. rade je presvedčený, že navrhovateľ nepreukázal splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. v dôsledku čoho pri rozhodovaní o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nemal byť úspešný.
Odporca v 1. rade v ďalšom namieta neexistenciu nároku navrhovateľa v neposlednom rade aj na základe informácii zverejnených na webovom sídle ÚRSO. ÚRSO 28.07.2014 zverejnilo na svojom webovom sídle informáciu pre výrobcov, kde poukázalo na ich povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. Každý výrobca bol teda nad rámec zákona informovaný o tom, že si má splniť svoju oznamovaciu povinnosť voči ÚRSO ako aj voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav. Dňa 09.02.2015 ÚRSO taktiež zverejnilo na svojom webovom sídle zoznam výrobcov, ktorí si nesplnili povinnosti podľa § 4 zákona č. 309/2009 Z. z.. pričom v zozname výrobcov, ktorí si nesplnili zákonom stanovené povinnosti sa nachádza aj výrobca - navrhovateľ spolu s jeho právnym predchodcom.
Podľa odporcu v1. rade subjektom povinným postupovať v súlade so zákonom č. 309/2009 Z. z. a ako prísne regulovaný subjekt nemá inú možnosť ako dodržiavať zákon a postupovať v súlade so zákonom, bez ohľadu na to, či je zákon nastavený prísne alebo benevolentne. Odporca v 1. rade po zverejnení vyššie uvedeného zoznamu zo strany ÚRSO nemôže postupovať inak a nemôže podporu poskytovať subjektu, ktorému zo zákona takáto podpora neprináleží.
Nakoľko systém podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je založený na systéme „štátom dotovanej politiky" odporca 1. rade nemá žiadne finančné prostriedky (okrem prostriedkov schválených ÚRSO na rok 2015) na vyplatenie podpory pre tých výrobcov, ktorí pre rok 2015 nemajú nárok na podporu. V prípade vyplatenia podpory výrobcov elektriny, ktorí nemajú nárok na podporu pre nesplnenie oznamovacej povinnosti, vznikne odporcovi v 1. rade priama škoda vo výške niekoľko miliónov EUR a vystavuje odporcu v 1. rade platobnej neschopnosti. Aby nevznikla pre odporcu v 1. rade priama finančná strata, v súvislosti s plnením povinnosti podľa zákona č. 309/2009 Z. z., musela by finančná výška prostriedkov určená ÚRSO zodpovedať nárokom výrobcov elektriny na uplatnenie podpory zo strany výrobcov elektriny v príslušnom kalendárnom roku. Na kalendárny rok 2015 však ÚRSO určil a zohľadnil finančné prostriedky len pre takých výrobcov, ktorí oznámili uplatnenie podpory na rok 2015 v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z.
Ďalej odvolateľ zdôraznil, že tvrdenie navrhovateľa o bezprostredne hroziacej ujme považuje za neopodstatnené. Aj napriek skutočnosti, že navrhovateľ stratil nárok na uplatnenie podpory v zmysle zákona č. 309/2009 Z. z. na rok 2015, navrhovateľ stále môže elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení predať na trhu alebo dodať konkrétnemu odberateľovi, a to aj v prípade ak si podporu neuplatňuje. Navyše odporca v 1. rade ponúkol navrhovateľovi možnosť odberu elektriny za zmluvne stanovenú cenu, prostredníctvom dodatku k trojstrannej zmluve, ktorý bol prílohou listu z 15.12.2014. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ nepreukázal potrebu dočasnej úpravy pomerov ako jednu zo základných podmienok na vydanie predbežného opatrenia. Odporca v 1. rade je preto toho názoru, že právny záujem navrhovateľa je v danom prípade postačujúce chrániť rozhodnutím vo veci samej.
Z podania návrhu navrhovateľa vyplýva, že jeho tržby za výrobu a dodávku elektriny z obnoviteľných zdrojov energie by v prípade odňatia nároku na podporu klesli na úroveň cca 282.000,00 eur z očakávaných 1.081.000,00 eur, a to v dôsledku zániku práva na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) na elektrinu vyrobené v zariadení na výrobu elektriny navrhovateľa v kalendárnom roku 2015. Teda v danom prípade ide o znemožnenie výkonu podnikateľskej činnosti v podobe dosahovania zisku z tejto činnosti v plnom rozsahu. Odporca v 1. rade konštatoval, že navrhovateľ nedostatočne osvedčil existenciu nebezpečenstva hroziacej ujmy, ktoré musí byť bezprostredné a konkrétne a teda, že by bolo právo navrhovateľa ohrozené. Je totiž potrebné rozlíšiť medzi ohrozeným právom a znemožnením výkonu podnikateľskej činnosti, ktorá má v danom prípade len prechodný charakter (rok 2015 ).
Z ustálenej judikatúry súdov SR navyše vyplýva, že predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Na základe uvedeného sa odporca v 1. rade domnieva, že aj v uvedenom prípade by teda prípadné vydané predbežné opatrenie malo znieť na elimináciu negatívnych následkov nevyplatenia podpory len v nevyhnutnej miere. V opačnom prípade dochádza k hrubému nepomeru a zásahu do práv odporcu v 1. rade, keďže v danom prípade neexistuje žiadna istota, že nárok odporcu v 1. rade na vrátenie poskytnutej podpory v prípade neúspechu navrhovateľa so žalobou vo veci samej bude aj skutočne vymáhateľný.
Nariadením predbežného opatrenia navyše súd prekročil rozsah ochrany navrhovateľa pred bezprostredne hroziacou ujmou a zaručil mu tvorbu zisku v doterajšom rozsahu, čo odporca v1. rade považuje za neprimerané, keďže k celému sporu došlo výlučne neplnením si zákonných povinností na strane navrhovateľa resp. jeho právneho predchodcu. Vydaním predbežného opatrenia o zabezpečovaní podpory v prospech navrhovateľa v plnej výške dochádza k prejudikovaniu rozhodnutia vo veci samej. Každý výrobca elektriny s právom na podporu si musí byť vedomý nielen svojich práv, ale aj povinností, splnenie ktorých je základným predpokladom pre uplatnenie podpory v zmysle zákona č. 309/2009 Z. z. Každý výrobca by mal preto vynaložiť potrebné úsilie a námahu na plnenie si svojich povinností, zvlášť v prípade ak strata podpory môže mať vážny dopad na jeho podnikanie. Z platnej právnej úpravy vyplýva, že každý výrobca je povinný sám si sledovať plnenie svojich povinností vyplývajúcich z platných právnych predpisov. Prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nie je povinný tieto skutočnosti výrobcom oznamovať prípadne ich na ne upozorňovať. Navrhovateľ teda mohol a mal vedieť, že neoznámenie skutočností v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. jeho právnym predchodcom bude pre neho znamenať stratu práva na podporu na budúci kalendárny rok a teda mal dosť času prijať potrebné opatrenia na odvrátenie hroziacej škody.
Aj v prípade, ak by neposkytnutie podpory zo strany odporcu v 1. rade malo na hospodárske výsledky navrhovateľa negatívny vplyv, odporca v 1. rade uviedol, že neposkytnutie podpory je povinnosťou odporcu v 1. rade a navrhovateľ resp. jeho právny predchodca opomenutím svojej vyššie uvedenej zákonnej povinnosti sám privodil svojej hospodárskej jednotke stav straty rizika zastavenia prevádzky. V tomto prípade je potrebné plne rešpektovať zásadu „neznalosť práva neospravedlňuje".
Aj keď navrhovateľ v návrhu uviedol, že jeho nárok na podporu v zmysle zákona č. 309/2009 Z. z. nezanikol tiež z dôvodu aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods.1 predmetného zákona, pretože následok v podobe straty na podporu sa nevzťahuje na tých výrobcov, ktorí prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky do 31.12.2013, odporca v1. rade s takýmto výkladom nesúhlasí. Totiž v danom prípade dochádza k mylnej a účelovej interpretácii právneho predpisu. Rozšírenie znenia § 18e zákona č. 309/2009 Z. z. aj na následky porušenia povinnosti podľa § 4 by totiž vytvorilo dve kategórie výrobcov: výrobcovia, ktorí predmetnej sankcii podliehajú a výrobcovia, ktorí sankcii nepodliehajú, pričom jediným dôvodom/kritériom pre takéto rôzne zaobchádzanie by bol deň uvedenia zariadenia do prevádzky. Odporca v1. rade sa domnieva, že takéto rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k výrobcom by bolo v rozpore s ústavným princípom rovnosti zakotveným v čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 Ústavy.
Odvolateľ poukázal aj na ust. § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z.. Vychádzajúc aj zo samotnej dôvodovej správy k zákonu č. 309/2009 Z. z. je odporca v 1. rade toho názoru, že pre dané ustanovenie § 18e by sa mal aplikovať systematický a užší výklad pojmu „podmienky podpory" ako výklad logický, t.j. že dané prechodné ustanovenie v 18e zákona č. 309/2009 Z. z. by sa mal vzťahovať len na § 3 zákona č. 309/2009 Z. z., a nie na práva a povinnosti výrobcov upravené v § 4 zákona č. 309/2009 Z. z. a právne následky ich nesplnenia. Uvedený výklad podporuje aj samotný nadpis ustanovenia § 3 zákona č. 309/2009 Z. z. v znení „Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny". V tomto ustanovení sú uvedené jednotlivé spôsoby podpory, ktorými sa podporuje výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov, na ktorú elektrinu a zdroje sa podpora vzťahuje a aké sú konkrétne podmienky, ktoré musí výrobné zariadenie spĺňať na to, aby bolo oprávnené na podporu.
V prospech užšieho systematického výkladu svedčí aj skutočnosť, že výrobca, ktorému zákon č. 309/2009 Z. z. poskytuje konkrétne práva a ukladá povinnosti, už spĺňa podmienky podľa § 3, a teda má právo na podporu. Z gramatickej formulácie ustanovenia § 4 ods. 3 možno tiež vyvodiť, že nejde o zánik práva na podporu - naopak, ide o dočasnú nemožnosť si uplatniť právo na podporu ako dôsledok nesplnenia povinnosti požadovanej zákonom. Preto ustanovenie § 4 ods. 3 nie je možné považovať za podmienku rozhodujúcu pre trvanie, resp. zánik práva na podporu - toto právo trvá pre dotknutého výrobcu naďalej. Strata možnosti uplatniť si právo na podporu na nasledujúci rok je tak len následkom za nesplnenie povinnosti požadovanej zákonom, s tým, že podmienky podpory pre dotknutého výrobcu ostávajú nedotknuté.
Navyše, novela zákona č. 309/2009 Z. z. okrem spomínaného doplnenia § 4 o následok v ods. 3 zmenila a doplnila aj celý rad ustanovení § 3 zákona č. 309/2009 Z. z. a práve z dôvodu zmeny podmienok podpory výroby elektriny upravených v § 3 zákona č. 309/2009 Z. z. vznikla potreba
riešiť problematiku účinnosti takto zmenených a doplnených podmienok podpory prostredníctvom prechodného ustanovenia.
Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že sankciu možno v materiálnom právnom štáte ukladať výhradne len na základe individuálneho správneho aktu a nie priamo na základe právneho predpisu, pričom sankcia v podobe straty nároku podporu na jeden rok nebola navrhovateľovi nikdy právoplatne uložená. Pri formovaní tohto právneho názoru navrhovateľ vychádza z premisy, že porušenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. je správnym deliktom podľa zákona č. 309/2009 Z.z. S uvedenou argumentáciou sa odporca v l. rade nestotožnil, nakoľko v danom prípade sa nejedná o správny delikt. Uplatnenie podpory zo strany výrobcu je hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote. Márne uplynutie lehoty má pritom za následok, že výrobca si v nasledujúcom roku nemôže uplatniť právo priznané predpismi hmotného práva. Je teda výlučne na výrobcovi, či včas bude uplatňovať právo na podporu a v tejto súvislosti plniť oznamovacie povinnosti. Neuplatnenie práva pritom v žiadnom prípade nemôže byť považované za správny delikt, nakoľko v danom prípade chýba prvok protiprávnosti.
Ďalšou podstatnou skutočnosťou svedčiacou v neprospech tvrdenia navrhovateľa je skutočnosť, že v prípade oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) absentuje ustanovenie znakov správneho deliktu priamo zákonom. V zmysle teórie správneho práva totiž nie každé porušenie právnej povinnosti z oblasti noriem správneho práva musí byť automaticky považované za správny delikt. Ide oň len vtedy, ak sú naplnené jednotlivé znaky skutkovej podstaty správneho deliktu. Odporca v1. rade je toho názoru, že zákon č. 309/2009 Z. z. takúto skutkovú podstavu v súvislosti s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm. c) neobsahuje.
V neposlednom rade odporca v 1. rade poukázal na ustanovenie § 16 zákona č. 309/2009 Z. z.
Proti uznesenie súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie aj odporca v 2. rade, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a návrh na vydanie predbežného opatrenia voči odporcovi v 2. rade zamietol. Uviedol, že napadnuté uznesenie je nedôvodné z toho dôvodu, že navrhovateľ neosvedčil existenciu nároku vo veci samej.
Odporca v 2. rade je podnikateľom v energetike s povolením na dodávku elektriny. Nie je subjektom, ktorému majú byť adresované v zmysle zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov právne úkony potrebné pre vznik alebo uplatnenie práva na podporu obnoviteľných zdrojov elektriny. Výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov majú zákonom stanovené povinnosti voči ÚRSO a voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, do ktorej je výrobné zariadenie pripojené (odporca v 1. rade).
Odporcovi v 2. rade bola odporcom v 1. rade poskytnutá informácia, že zo strany navrhovateľa nedošlo k splneniu všetkých povinností v zmysle zákona, ktoré by ho oprávňovali uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b). Nesplnenie povinností navrhovateľa potvrdil aj ÚRSO, ktorý na svojom webovom sídle zverejnil úplný zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili uvedenú povinnosť.
V zmysle § 3b Zákona ÚRSO na svojom webovom sídle zverejňuje a aktualizuje zoznam zariadení výrobcov elektriny, ktorým právo na podporu podľa zákona zaniklo. ÚRSO uverejňuje zoznam výrobcov elektriny, ktorí si podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. nesplnili oznamovaciu povinnosť na rok 2015 voči úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo podľa § 4 ods. 4 zákona č. 309/2009 Z. z. nevrátili neoprávnene vyplatený doplatok za rok 2013. Prílohou oznamu zverejneného ÚRSO boli tabuľky so zoznamom výrobcov podľa ich príslušnosti k regionálnej distribučnej sústave, do ktorej je ich výrobné zariadenie pripojené.
Odporca v 2. rade vôbec nemá byť účastníkom tohto sporu, nakoľko poskytovanie alebo neposkytovanie podpory podľa zákona nezávisí od jeho rozhodnutia. Odporca v 2. rade sa pri poskytovaní podpory musí riadiť informáciami poskytnutými príslušnými subjektmi, najmä Úradom pre reguláciu sieťových odvetví ako orgánom štátnej správy, do ktorého právomoci podpora obnoviteľných zdrojov energie patrí. Preto má odporca v 2. rade za to, že pre vydanie napadnutého uznesenie súdu neboli splnené všetky predpoklady stanovené O.s.p.. Jedným z predpokladov vydania predbežného opatrenia je osvedčenie podmienok dôvodnosti návrhu. ÚRSO je orgánom štátnej správy s právomocou rozhodovať o splnení či
nesplnení povinnosti podľa ustanovení zákona č. 309/2009 Z.z. a rozhoduje o priznaní alebo nepriznaní nároku na podporu. Podľa názoru odporcu v 2. rade súd v tomto konaní rozhoduje o nárokoch, rozhodovanie o ktorých patrí do právomoci ÚRSO. V tejto súvislosti poukázal na tlačovú správu ÚRSO zverejnenú 6.2.2015.
Slovenská asociácia fotovoltického priemyslu tiež tvrdí, že sankcia sa má týkať iba zariadení OZE, ktoré začali svoju prevádzku po 1.1.2014. Na zdroje uvedené do prevádzky pred týmto termínom sa vraj nevzťahuje.
V ďalšom odporca v 2. rade poukázal na zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosti podľa § 4 zákona č. 309/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorý ÚRSO zverejnil na svojom webovom sídle. V tomto zozname je pod poradovým číslom XX uvedený navrhovateľ. Z uvedeného vyplýva, že ÚRSO ako ústredný orgán štátnej správy konštatoval u navrhovateľa porušenie povinností podľa § 4 Zákona s dôsledkami vyplývajúcimi z § 4 ods. 3 zákona (v znení od 1.1.2014).
Súd teda vydal predbežné opatrenie bez toho, aby mal relevantným spôsobom osvedčenú existenciu nároku, ktorý navrhovateľ uplatňuje. Zároveň tým súd zasiahol do právomoci ÚRSO ako ústredného orgánu štátnej správy, do ktorého pôsobnosti oblasť podpory obnoviteľných zdrojov patrí.
V ďalšom odporca v 2. rade namieta nesplnenie podmienky preukázania nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy pre navrhovateľa, ktorá by mohla vzniknúť nevydaním predbežného opatrenia voči odporcovi v 2. rade. V zmysle zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. OZE XXX XXXX XX P., ktorá bola uzavretá medzi navrhovateľom a odporcami, sa odporca v 2. rade zaviazal, že za elektrinu podliehajúcu podpore vyplatí navrhovateľovi cenu vo výške určenej ÚRSO. V zmysle zák.č. 309/2009 Z.z. by v prípade splnenia predpokladov pre uplatnenie podpory mal navrhovateľ v roku 2015 nárok na výkup elektriny za cenu elektriny na straty vo výške 44,015 eur/MWh. Navrhovateľovi bola ponúknutá možnosť odberu elektriny nepodliehajúcej nároku na uplatnenie podpory za zmluvne stanovenú cenu, prostredníctvom dodatku k trojstrannej zmluve. Odporca je pripravený na základe správneho daňového dokladu vyplácať bez meškania cenu elektriny určenú spôsobom, ktorý vyplýva z dodatku. Touto cestou je navrhovateľ schopný získať väčšinu ním požadovanej sumy (ktorú by mohol od odporcu v 2. rade žiadať, ak by mal právo uplatniť si podporu). Zvyšok sumy je medzi stranami sporný a bude pravdepodobne predmetom konania vo veci samej. Zo samotného návrhu navrhovateľa vyplýva, že zo sumy 44,015 eur/MWh by okamžite získal od odporcu v 2. rade sumu cca 35,00 eur/MWh. Pri predpokladanom množstve elektriny, ktoré podľa potvrdenia ÚRSO č. XXXX/XXXX/PoP-OZE dodá počas kalendárneho roka navrhovateľ do distribučnej sústavy, t.j. 7626 MWh, predstavuje rozdiel medzi sumou ponúkanou odporcom v 2. rade a regulovanou cenou elektriny na straty sumu 68.748,00 eur, pričom suma vyplatená odporcom v 2. rade navrhovateľovi by predstavovala sumu cca 266.900,00 eur (t.j. takmer 75 %). Odmietnutím dočasnej úpravy navrhovanej odporcom v 2. rade sa navrhovateľ sám vystavuje riziku vzniku škôd. Výpadok príjmov, predstavujúci rozdiel medzi regulovanou cenou na straty a obvyklou cenou ponúkanou odporcom v 2. rade, nemôže spôsobiť nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy pre navrhovateľa, ani pre ďalšie subjekty, s ktorými má navrhovateľ uzavreté zmluvné vzťahy.
Napadnutým rozhodnutím súd uložil navrhovateľovi povinnosť podať návrh vo veci samej. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom konania má byť zaplatenie nárokov, ktoré budú splatné v čase podania žaloby, a to v závislosti od množstva elektriny vyrobenej v zariadení navrhovateľa v období od 1.1.2015 do podania žaloby vo veci samej. Predbežným opatrením súd zaviazal odporcu v 2. rade na plnenie totožné s plnením, ktoré bude predmetom konania vo veci samej. Plnenie predbežného opatrenia zo strany odporcu teda spôsobí, že nebude vôbec podaná žaloba vo veci samej, nakoľko po zaplatení regulovanej ceny na strany nebude existovať sporná suma, ktorej by sa navrhovateľ v konaní mohol domáhať. Okrem uvedeného žaloba o zaplatenie pohľadávok splatných pred vykonateľnosťou predbežného opatrenia nemá súvislosť so samotným predbežným opatrením. V konaní o zaplatenie sa bude rozhodovať, či má navrhovateľ nárok na zaplatenie konkrétnej sumy za elektrinu vyrobenú v jeho zariadení a dodanú do distribučnej sústavy v príslušnom mesiaci, a nie nárok navrhovateľa na uplatnenie práva na podporu podľa Zákona ako taký.
V závere odporca v 2. rade poukázal na skutočnosť, že tržby navrhovateľa za výrobu a dodávku elektriny predstavujú ročne sumu cca 1.081.000,00 eur, pričom jeho náklady predstavujú ročne sumu
1.022.000,00 eur. Rozdiel medzi výnosmi a nákladmi predstavuje ročne sumu 59.000,00 eur. Túto sumu je ešte potrebné znížiť o ďalšie výdavky, takže celkový zisk navrhovateľa je ešte nižší (podľa dostupnej účtovnej závierky za rok 2014 dosiahol navrhovateľ hospodársky výsledok pred zdanením vo výške 7.221,00 eur). Nariadením predbežného opatrenia súd uložil odporcom zaplatenie sumy cca 799.000,00 eur, ktorá predstavuje celkovú sumu výnosov zníženú o obvyklú cenu dodanej elektriny, nárok na ktorú odporca v 2. rade nespochybňuje (a preto bola navrhovateľovi formou dodatku k trojstrannej zmluve ponúknutá). Na strane odporcov teda vznikne pohľadávka vo výške cca 799.000,00 eur, o ktorej sa nebude rozhodovať v konaní vo veci samej na základe návrhu, ktorý má navrhovateľ povinnosť v zmysle predbežného opatrenia podať. A suma 799.000,00 eur predstavuje sumu, ktorá by sa v prípade potvrdenia skutočnosti, že navrhovateľ nemá v roku 2015 nárok uplatňovať si právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona, znamenala prakticky nevymožiteľnú pohľadávku. Vznik pohľadávky vo výške 799.000,00 eur považuje odporca v 2. rade za neprimeranú ujmu, ktoré na strane odporcov uložením predbežného opatrenia vzniká. Súd sa teda nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré sám v zmysle napadnutého rozhodnutia považuje za rozhodujúce.
K odvolaniam odporcov sa vyjadril navrhovateľ, ktorý v prvom rade poukázal na to, že odvolanie odporcu v 1. a 2. rade bolo podané podľa jeho názoru oneskorene, a preto by sa odvolací súd nemal ich obsahom zaoberať, ale s poukazom na ust. § 218 O.s.p. odvolania odporcov odmietnuť. Ak by odvolací súd posúdil, že odvolania odporcov neboli podané oneskorene, považuje napadnuté uznesenie za vecne správne a zákonné. Zdôraznil, že v konaní o vydaní predbežného opatrenia súd podrobne neskúma dôvodnosť nároku, ktorého sa navrhovateľ mieni domáhať vo veci samej. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/184/2015 z 12.3.2015. Má za to, že dôvodnosť žalobného návrhu osvedčil v dostatočnej miere. Pre úplnosť uviedol, že už podal žalobu vo veci samej na Okresný súd Košice I (doručenú súdu 27.4.2015).
Ku každému bodu odvolania podal rozsiahle vyjadrenie. Má za to, že povinnosti vyplývajúce z § 4 ods. 2 Zákona o podpore majú povahu povinností z administratívnoprávneho vzťahu, zodpovednosť za porušenie ktorých možno vyvodzovať len v administratívnoprávnej rovine, t.j. cestou deliktuálnej zodpovednosti v správnom práve. Rozhodne tu nemožno aplikovať civilnoprávny pohľad nesplnenia predpísaných podmienok v prekluzívnej lehote s následkom straty práva zo záväzkovoprávneho vzťahu. Zánik majetkového práva z titulu preklúzie je totiž prísne civilnoprávnym inštitútom (§ 583 Občianskeho zákonníka).
Aj keď sa odporcovia odvolávajú na právomoc ÚRSO zverejniť zoznam výrobcov elektriny, ktorí stratili nárok na podporu pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c) Zákona o podpore, podľa navrhovateľa ÚRSO nemá žiadnu takú právomoc, keďže jediným orgánom štátneho dozoru nad dodržiavaním ustanovení Zákona o podpore je Slovenská obchodná inšpekcia. ÚRSO si teda zverejnením predmetného zoznamu svojvoľne prisvojil právomoc, ktorá mu nepatrí.
Zastáva názor, že je výslovným prejavom vôle zákonodarcu, ktorý ustanovením takto širokého prechodného ustanovenia vytvoril dve kategórie výrobcov, t.j. tých, na ktorých sa následok v podobe straty nároku na podporu nevzťahuje a tých na ktorých áno, a to v závislosti od času uvedenia ich zariadení do prevádzky. Pokiaľ v tejto disproporcii odporca v 1. Rade vidí zásah do ústavného princípu rovnosti a nediskriminácie, s cieľom jej odstránenia by rozhodne nemal použiť výklad, ktorý v rozpore so zákonným textom rozšíri aplikovateľnosť sporného následku aj na výrobcom uvedených do prevádzky do 31.12.2013.
Podľa navrhovateľa za podmienky podpory je potrebné považovať všetky podmienky vzniku nároku na podporu a logicky aj podmienky jej zániku. Pri nejednoznačnosti terminológie a formulácii použitej zákonodarcom je preto potrebné prihliadať na zásadu právnej istoty a prisvedčiť záveru, že medzi podmienky podpory patria aj podmienky dočasnej straty nároku na podporu vyplývajúce z § 4 ods. 2 a 3 Zákona o podpore. Výsledkom je teda záver, že prechodné ustanovenie ň 18e ods. 1 Zákona o podpore zakladá neaplikovateľnosť následku v podobe straty nároku na podporu v trvaní jedného roka u tých výrobcov, ktorí prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky do 31.12.2013. A takým výrobcom je aj navrhovateľ.
Námietku odporcu v 1. rade, že porušenie § 4 ods. 2 písm.c) Zákona o podpore sa nenachádza v taxatívnom výpočte správnych deliktov uvedenom v § 16 Zákona o podpore považuje navrhovateľ za neopodstatnenú a v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 306/2010.
Keďže v návrhu na vydanie predbežného opatrenia dostatočne opísal hrozby, ktoré mu vyplývajú z odopretia podpory, pričom nejde len o hrozby týkajúce sa jeho podnikateľskej činnosti ale najmä o hrozby súvisiace s udržaním zamestnanosti v obci, v ktorej je už veľmi napätá sociálna situácia a navyše pri aktuálnych trhových cenách elektriny ktoré sú navrhovateľovi uhrádzané zo strany odporcu v 2. rade nie je schopný elementárnej rentability takmer žiaden výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má za to, že sú splnené podmienky na potvrdenie prvostupňového uznesenia, keďže je potrebné dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi.
Za neopodstatnenú považuje navrhovateľ aj námietku odporcov o nedostatku finančných prostriedkov na pokrytie podpory poskytovanej výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, keďže suma tarify za prevádzkovanie systému, ktorou sa prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav kompenzujú náklady na poskytovanie podpory a ktorá sa uplatňuje voči všetkým koncovým odberateľom elektriny v SR, sa oproti minulému roku vôbec neznížila. Odporcovia teda získavajú z tejto tarify rovnaké výnosy ako v roku 2014, počas ktorého bola poskytovaná podpora aj tým výrobcom, ktorým sa v roku 2015 podpora odoprela. Túto námietky preto považuje za účelovú, obzvlášť v prípade, ak ju odporcovia pri podaní odvolania nijak nepreukázali.
Ak by odvolací súd dospel k záveru, že predbežná ochrana poskytnutá navrhovateľovi prvostupňovým uznesením nie je primeraná, navrhovateľ si vie predstaviť aj jej úpravu smerom dole. Pokiaľ by totiž navrhovateľ formou poskytnutej predbežnej ochrany pokryl len nevyhnutné prevádzkové a úrokové náklady, mohol by sa o sumu 350.000,00 eur znížiť aj rozsah poskytnutej predbežnej ochrany. Samotnému navrhovateľovi by to umožnilo pokryť aspoň nevyhnutné náklad. Zníženie predbežnej ochrany o sumu 350.000,00 eur ročne by sa do celkovej jednotkovej ceny elektriny požadovanej navrhovateľom premietlo vo forme jej zníženia zo sumy 136,33 eur na sumu 91,99 eur.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd odvolanie odporcov odmietol ako oneskorene podané, eventuálne aby napadnuté uznesenie potvrdil alebo aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že odporca v 1. rade je povinný uhrádzať navrhovateľovi sumu vo výške 62,29 eur/MWh v rozsahu skutočného množstva elektriny vyrobenej navrhovateľom v každom kalendárnom mesiaci roka 2015 z obnoviteľných zdrojov energie, zníženého o technologickú vlastnú spotrebu elektriny a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca roka 2015. Odporca v 2: rade je povinný odoberať od navrhovateľa elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorú navrhovateľ vyrobil v každom kalendárnom mesiaci roka 2015 za cenu elektriny vo výške 29,70 eur(MWh bez DPH, a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca roka 2015.
Odvolací súd prejednal odvolania odporcov podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné.
V danej veci navrhovateľ žiadal vydať predbežné opatrenie na uloženie povinnosti odoberať elektrickú energiu za podmienok uvedených v zmluve, pretože odporca mu oznámil, že si nemôže uplatniť podporu pre kalendárny rok 2015.
Z tohto oznámenia teda vyplýva, že odporca neposkytne navrhovateľovi podporu, ale nie je preukázané, aby odmietol odoberať elektrickú energiu. Odporcovia vo svojich vyjadreniach dokonca potvrdzujú, že elektrickú energiu budú odoberať.
Nielen v našom právnom systéme platí zásada „dohody sa plnia“. Až pri ich porušení nastupuje ochrana prostredníctvom príslušných inštitútov.
Z doterajšieho konania, ani rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akú žalobu je navrhovateľ povinný v lehote 30 dní podať.
Pri nariaďovaní predbežného opatrenia musí však vziať do úvahy skutočnosť, že upravuje pomer medzi účastníkmi len dočasne a to v rozsahu, ktorý stačí na dosiahnutie účelu a to do budúcna.
Z konania navrhovateľa vyplýva, že jeho cieľom je získanie podpory (iné skutočnosti nie sú medzi účastníkmi sporné), a preto je žiadané a vydané predbežné opatrenie v rozpore s ust. § 76 O.s.p..
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil napadnuté uznesenie a návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.
Navrhovateľ v tomto konaní nemal úspech, odporcovia náhradu trov konania nežiadali (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a preto odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.