Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Co-382-2015.pdf
PDF · 105.58 KB
Case nature
Area
Subarea
43Co/382/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. AK Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, menom ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát proti odporcovi Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. 7C/402/2013-55 zo dňa 26. februára 2015 jednohlasne takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Revúca č.k. 7C/402/2013-55 zo dňa 26. februára 2015 p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že aj keď navrhovateľ podal na súd návrh na náhradu škody a nemajetkovej ujmy pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie jeho nároku stanovenej zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nebol zo strany odporcu uspokojený, takéto predčasné podanie návrhu nebránilo okresnému súdu preskúmať existenciu všetkých zákonných predpokladov pre uplatnený nárok, pretože medzitým zákonom stanovená lehota 6 mesiacov uplynula. Striktné dodržiavanie 6-mesačnej lehoty za takýchto okolností považoval okresný súd za zbytočne prísny formalizmus, ktorý by obchádzal zmysel a účel § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z., ktorým je predchádzanie súdnym sporom v prípade, ak štát uspokojí nárok poškodeného v danej lehote. Na tomto závere okresného súdu nič nemení ani to, že navrhovateľ pri predbežnom prerokovaní nároku s odporcom nespolupracoval, pretože aj v prípade poskytnutia súčinnosti a oznámenia odporcom požadovaných informácií by postoj odporcu zostal nezmenený, pretože zo stanoviska odporcu vyplynulo, že žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku nemienil vyhovieť ani sčasti.
Okresný súd považoval návrh navrhovateľa za dostatočne špecifikovaný podľa § 42 ods.3 a § 79 O.s.p. a bol toho názoru, že navrhovateľ nezvládol dôkazné bremeno ohľadom preukázania zákonných predpokladov priznania nároku na náhradu škody, a to bez ohľadu na to, že pri prejednávaní tejto veci vychádzal súd aj z konkrétneho exekučného spisu konajúceho súdu, ktorý si pripojil a skutočnosti v ňom
uvedené považoval podľa § 121 O.s.p. za také, ktoré z dôvodu, že sú mu dostatočne známe, netreba dokazovať.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na základné predpoklady vzniku nároku poškodeného na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktoré spočívajú predovšetkým v nesprávnom úradnom postupe, resp. nezákonnom rozhodnutí spôsobenom orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a teda konajúcim exekučným súdom, v preukázaní vzniku škody - nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi jej vznikom a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím exekučného súdu. Okresný súd bol toho názoru, že zo strany navrhovateľa nebol preukázaný prvý zákonný predpoklad, a to nesprávny úradný postup exekučného súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Exekučné konanie týkajúce sa prejednávanej veci začalo dňa 16.06.2005, preto sa v zmysle prechodných ustanovení § 238 a 240 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré začali pred 01.09.2005, resp. 01.12.2006 dokončia podľa doterajších predpisov, až na výnimky, medzi ktorými ust. § 44 Exekučného poriadku zaradené nie je. Z § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení do 31.08.2005 vyplýva, že v tom čase nebola stanovená 30 denná lehota na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora., preto ani k žiadnym prieťahom nemohlo dôjsť.
V tejto súvislosti uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je potrebné pri posudzovaní, či došlo k porušeniu práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov skúmať tri základné kritéria, a to zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu. (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.ÚS 41/02)
Poukázal tiež na tú skutočnosť, že v exekučnej veci výkonom exekúcie poverený exekútor vykonával túto funkciu až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene exekútora, preto následným rozhodnutím súdu o zmene exekútora nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor pokračoval vo vymáhaní pohľadávky, na čo mal poverenie. Ani z tohto dôvodu k žiadnym zbytočným prieťahom v konaní pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora nedošlo, pretože exekučný súd postupoval v súlade s § 44 ods.6 EP a zisťoval stanovisko nového exekútora a trovy pôvodného exekútora.
V prejednávanej veci nebola žiadnym príslušným orgánom konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu, keďže navrhovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v exekučnom konaní, ani sťažnosť na Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva, preto z týchto dôvodov, ale ani z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, nie je možné požadovať náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil navrhovateľ a podal proti nemu odvolanie. V odvolaní poukázal na tú skutočnosť, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., keď sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods.2 písm.a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Namietal tiež, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody s predložením listiny, ktoré tieto preukazovali. Podľa jeho názoru nemohol okresný súd postupovať podľa § 101 ods.2 O.s.p. a ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Poukázal na tú skutočnosť, že okresný súd neakceptoval jeho žiadosť o prerušenie konania a ani žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Tá okolnosť, že krajský súd neprihliadol na ním uvádzané dôvody, ktoré vylúčenie sudcu z prejednávania tejto veci odôvodňovali nič nemení na tom, že v jeho očiach, a objektívne v očiach verejnosti, nie je možné takéhoto sudcu považovať za nestranného. Tvrdil preto, že v konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom pojednávanie súd vo veci odložiť mohol. Z dôvodu jeho neprítomnosti na pojednávaní sa nemohol vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Z týchto dôvodov preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, jeho práva na súdnu ochranu, ako aj
k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Z dôvodu, že sa nemohol vyjadriť ku skutkovým a právnym otázkam prejednávanej veci, ako aj z dôvodu, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, ku ktorým sa tiež nemal možnosť vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, považoval rozhodnutie okresného súdu za nesprávne.
Podľa jeho názoru nemohol okresný súd vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho právo na kontradiktórny súdny proces porušil tým, že vykonal dokazovanie obsahom exekučného spisu, pre ktorý dôkaz sa rozhodol sám, pričom nie je zrejmé, či šlo o dôkazy, ktoré boli založené v exekučnom spise. Záverom sa vyjadroval k majetkovej škode, ktorú si v návrhu uplatnil a ohľadom ktorej súd návrh zamietol. V odvolaní uviedol, že súd skúmal len škodu, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, čo však z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva. Okresný súd sa podľa jeho názoru žiadnym spôsobom nevysporiadal ani so znaleckým posudkom o vzniku a výške vzniknutej škody, ktorý navrhovateľ predložil súdu.
K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že okresný súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a nezdôvodnil ani, prečo konal vo veci, keď navrhovateľ predložil návrh na prerušenie konania pred pojednávaním vo veci samej.
K odvolaniu navrhovateľa sa odporca nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a § 156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je právo navrhovateľa na zaplatenie sumy ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci. Už v návrhu navrhovateľ žiadal, aby z dôvodu námietky predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať z dôvodu, že svojim konaním sám vyvolal skutočnosť, ktorá založila právo navrhovateľa uplatňované týmto návrhom, a to jeho nesprávnym úradným postupom, nemôže byť ako štátny orgán, ktorý je škodcom v spore medzi navrhovateľom a štátom objektívne rozhodujúcim orgánom v prejednávanej veci, preto navrhol postup podľa § 12 O.s.p., a teda, aby nadriadený súd rozhodol pred prvým prejednaním veci o jej prikázaní inému súdu, pretože sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej navrhovateľom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom bolo porušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom. Nadriadený súd o nej rozhodol tak, že v prejednávanej veci vylúčil z rozhodovania len toho sudcu, ktorý konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil.
Navrhovateľ si návrhom uplatnil právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z toho dôvodu, že exekučný súd potom, ako dostal od oprávneného návrh na zmenu súdneho exekútora, nekonal pri rozhodovaní o nej v zákonom stanovenej lehote tak, ako to ukladá § 44 EP a keď o nej nerozhodol do 30 dní od doručenia, ale až po uplynutí stanovenej lehoty. Nesprávny úradný postup, ktorý mal podľa neho za následok vznik majetkovej škody je tak daný účelne vynaloženými nákladmi v súvislosti so správou pohľadávky za čas, ktorý zbytočne uplynul medzi doručením návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím súdu o nej, nákladmi v súvislosti so správou pohľadávky prostredníctvom výkonov zamestnancov cez informačný systém, na udržiavanie a správu zamestnancov informačného systému a na administráciu listín.
Nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov došlo u navrhovateľa aj k nemajetkovej ujme, ktorá má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv navrhovateľa a princípov právneho štátu.
Odporca sa k návrhu nevyjadril.
Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec právne správne posúdil, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Len na zdôraznenie správnosti, a to s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa v odvolaní uvádza ďalšie skutočnosti. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní sú námietkami procesného, ale aj hmotnoprávneho charakteru. K procesným námietkam odvolateľa, ktoré sa týkajú tej skutočnosti, že vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca je potrebné uviesť, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd nadriadený právoplatne rozhodol o námietke navrhovateľa týkajúcej sa zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ako aj jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, v dôsledku čoho je súd prvého stupňa rozhodnutím nadriadeného súdu viazaný.
Aj keď je podkladom práva navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci, preto neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom súde nemôže vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo 102/2013). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že navrhovateľ nesúhlasil s postupom okresného súdu, keď v prejednávanej veci nebolo prihliadnuté na jeho námietku zaujatosti a žiadosti o prikázanie veci inému súdu a keď okresný súd nevyčkal na výsledky konania o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podal na postup okresného súdu Ústavnému súdu SR z dôvodu porušenia jeho základného práva zaručeného mu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu súdu je z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR, napr. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, I. ÚS 92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými už rozhodoval o rovnakej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že návrh navrhovateľa bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovania a rozhodnutie odmietnutý a keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným, ale ani odvolacím súdom zistené neboli, je námietka navrhovateľa o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná. Odvolací súd preto nepovažoval postup okresného súdu, keď vec prejednal a rozhodol za také porušenie, ktoré by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie v prejednávanej veci.
Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa o tom, že postupom okresného súdu, keď tento predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o nestrannosti sudcu bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, pretože okresný súd sa s dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ navrhol prerušenie konania v prejednávanej veci až do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti podrobne zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia, ktorým jeho návrh na prerušenie konania zamietol sa s nimi vysporiadal. Okresný súd musel vychádzať z právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu, ktorým ho ako zákonného sudcu z prejednávania veci nevylúčil, preto návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm.b/ a ods.2 písm.c/ O.s.p. nepovažoval správne za dôvodný. Navrhovateľom uvádzaný dôvod na prerušenie konania v čase rozhodovania súdu neexistoval, pretože okresný súd bol v čase rozhodovania tejto veci rozhodnutím nadriadeného súdu o jeho nevylúčení, viazaný.
Podľa § 101 ods.1 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Odvolací súd s tvrdením navrhovateľa o tom, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol
dôležité dôvody s predložením listiny, ktoré tieto preukazovali, nestotožnil. Ak okresný súd prejednal vec na nariadenom pojednávaní bez účasti navrhovateľa, nie je možné procesný postup okresného súdu považovať za nesprávny a za rozporný s § 101 ods.2 O.s.p. a ani za taký, ktorý by mal za následok odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom. Okresný súd neznemožnil navrhovateľovi realizáciu jeho procesných práv tým, že vec prejednal a rozhodol bez jeho účasti, pretože o odročenie tohto pojednávania navrhovateľ súd nepožiadal. Nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že žiadosť o zrušenie pojednávania je žiadosťou o jeho odročenie, pretože pre odročenie pojednávania musí účastník súdneho konania uviesť dôležitý dôvod, ktorý má za následok jeho odročenie. Okresný súd správne vyhodnotil dôvod uvedený navrhovateľom v jeho žiadosti o zrušenie pojednávania, a to podanie sťažnosti na Ústavný súd SR proti rozhodnutiu nadriadeného súdu z dôvodu jeho nesúhlasu za taký, ktorý nespĺňal podmienky pre odročenie pojednávania, a to aj preto, že rozhodnutie nadriadeného súdu bolo v čase pojednávania právoplatné a z prejednania a rozhodnutia tejto veci vylúčený nebol.
Nie je podstatná ani ďalšia jeho námietka o tom, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom predloženým odporcom, pretože tento žiadne dôkazy nepredložil a k veci sa ani nevyjadroval. To, či sa navrhovateľ zúčastní pojednávania a svoje právo vyjadriť sa k veci a ku skutočnostiam a dôkazom predloženým odporcom využije je výlučne v jeho právomoci. Navrhovateľ bol na pojednávanie súdom riadne predvolaný, v predvolaní na pojednávanie bol podrobne poučený o všetkých jeho právach a povinnostiach a keďže neexistoval žiaden dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, o ktoré odročenie ani navrhovateľ súd nežiadal, bol postup okresného súdu pri vykonávaní a hodnotení dôkazov správny. Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi a stanoviskami, vyjadriť sa k nim a ak sa na súdom nariadené pojednávanie z vlastnej vôle nedostavil, nesie za takýto prístup zodpovednosť výlučne sám. (rozhodnutie NS SR 1 Cdo 100/2011)
Okresnému súdu nie je možné vytknúť ani procesný postup, ktorým vykonal dokazovanie aj obsahom exekučného spisu, ktorý sa prejednávanej veci týkal, pretože práve v exekučnom konaní mala vzniknúť navrhovateľovi ním uvádzaná škoda. Sám navrhovateľ nemal výhrady k tomu, aby rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa nesprávneho úradného postupu nedodržaním 30-dňovej lehoty pre rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora a nerozhodovanie bez zbytočných prieťahov preskúmal, inak by nemohol vo veci bez takto zisteného skutkového stavu rozhodnúť. Takýmto postupom okresného súdu nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie, pretože dôkazná povinnosť je výlučne na tom účastníkovi, ktorý porušenie práva tvrdí. V právomoci súdu, ktorý prejednávanú vec rozhoduje je zasa posúdenie významu dôkazov a potreba ich vykonania, pričom sám zváži, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie podľa toho, či sú pre rozhodnutie veci potrebné alebo nie. Z Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom súd nie je nimi viazaný a nemusí vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov súd vykoná a ktoré nie je podľa § 120 ods.1 O.s.p. vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, ani právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp.zn. II.ÚS 251/03).
Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolací súd toho právneho názoru, že navrhovateľovi nebolo odňaté jeho právo konať pred súdom, ani právo na kontradiktórny súdny proces. Vo veci rozhodol zákonný a nestranný sudca, preto takýmto postupom nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho jeho práva.
K hmotnoprávnym dôvodom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní ohľadom ním uplatneného nároku, ktorému nebolo vyhovené z dôvodu nepreukázania nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik práva na náhradu škody, ktorý dôvod navrhovateľ založil na nedodržaní 30-dňovej lehoty stanovenej Exekučným poriadkom v § 44 ods.2 pre vydanie rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že okresný súd správne dospel k záveru, že v exekučnom konaní k žiadnym prieťahom nedošlo a exekučný súd ani nekonal tak, že by nebol dodržal zákon a že by bol svojim postupom zapríčinil vznik škody, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil. Dĺžka exekučného konania, ktorú navrhovateľ popísal od doručenia od doručenia jeho návrhu na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora až do vydania rozhodnutia exekučného súdu, ktorým exekučný súd jeho návrhu vyhovel nebola neprimeraná, pretože exekučný súd bol povinný posúdiť oprávnenosť
takto navrhovanej zmeny. Exekučné konanie týkajúce sa prejednávanej veci začalo dňa 16.06.2005, preto sa v zmysle prechodných ustanovení § 238 a § 240 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré začali pred 01.09.2005, resp. 01.12.2006 dokončia podľa doterajších predpisov, až na výnimky, medzi ktorými ust. § 44 Exekučného poriadku zaradené nie je. Z § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení do 31.08.2005 vyplýva, že v tom čase nebola stanovená 30 denná lehota na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, preto ani k žiadnym prieťahom nemohlo dôjsť.
Odvolací súd považuje preto postup okresného súdu ako súdu exekučného, ktorý potom, ako mu bola doručený návrh navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora za správny a primerane dlhý na vydanie rozhodnutia, a to o to skôr, že žiadna lehota pre vydanie rozhodnutia pre súd z Exekučného poriadku aplikovaného v znení účinnom v čase začatia exekučného konania ani nevyplýva. Aj keď majú súdy konať plynule a bez zbytočných prieťahov, k oneskorenému vydaniu rozhodnutia exekučného súdu, keďže okresný súd nebol 30-dňovou zákonnou lehotou tak, ako to tvrdil navrhovateľ v exekučnom konaní viazaný, nedošlo.
Ak okresný súd nebol lehotou 30 dní pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora viazaný, nie je možné tvrdiť, že by nebol rozhodol v zákonnej lehote, a preto nemohol porušiť žiaden svoj procesný postup. Okrem toho v exekučnej veci výkonom exekúcie poverený exekútor vykonával túto funkciu až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene exekútora, preto následným rozhodnutím súdu o zmene exekútora nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor pokračoval vo vymáhaní pohľadávky až dovtedy, dokedy nenadobudlo právoplatnosť súdom vydané rozhodnutie, na čo mal poverenie.
S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti, keď aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe hromadné podávanie návrhov na začatie exekúcií, následne žiadosti súdnych exekútorov o udelenie poverení na vykonanie exekúcií návrhu, ako aj návrhov na zmenu súdneho exekútora v relatívne krátkom čase v enormných množstvách, o čom vedel aj navrhovateľ, preto mal a mohol očakávať, že tieto budú vybavované postupne, nie je možné lehotu, ktorá uplynula od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia o jej vyhovení exekučným súdom v žiadnom prípade posudzovať ako neprimeranú a nie je možné ju považovať ani za neakceptovateľnú. Odvolací súd nesúhlasí s tým, že by takáto dĺžka konania na exekučnom súde mala nutne za následok prieťah v súdnom konaní, a tým porušenie práva účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože exekučný súd nebol kapacitne schopný vybaviť viac návrhoiv, než vybavil (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 42/2001).
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tak, ako to vyplýva aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 24/2004 pod termín „postup“ možno subsumovať ako činnosť štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie). Nesprávny úradný postup nie je v žiadnom právnom predpise presne definovaný, preto v súlade s ustálenou súdnou praxou ho možno definovať tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý bez ohľadu na to, či súvisí s jeho rozhodovacou činnosťou alebo nie, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je zodpovednosťou občianskoprávnou, osobitnou, ktorá je upravená samostatným zákonom. Základnými predpokladmi jej vzniku, keďže má charakter objektívnej zodpovednosti je nielen nesprávny úradný postup súdu, ale aj existencia škody a príčinná súvislosť, ktoré podmienky musia byť splnené súbežne. Bez toho, aby nebol v konaní jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nie je dôvod zaoberať sa vznikom škody a ani príčinnej súvislosti. Keďže v prejednávanej veci nebol nesprávny úradný postup v konaní exekučného súdu zistený a ani preukázaný, nemohlo dôjsť ani ku vzniku zodpovednosti štátu za škodu, preto okresný súd správne postupoval, keď aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti, okrem predpokladu, či skutočne exekučný súd nesprávne postupoval, keď nedodržal navrhovateľom tvrdenú zákonnú lehotu a nerozhodol bez zbytočných prieťahov v konaní, neskúmal.
Ku skutočnostiam uvedeným v závere odvolania, ktoré sa týkali námietok navrhovateľa ohľadom nezdôvodnenia rozhodnutia okresného súdu o škode, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu odvolací súd uvádza, že táto argumentácia navrhovateľa sa prejednávanej veci netýka.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku vecne správne, preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že ich náhradu odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný nepriznal, pretože si žiadne trovy neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.