Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-259-2015.pdf
PDF · 112.63 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/259/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, 2/ W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, B., 3/ V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. 8, Z., K., všetci právne zastúpení JUDr. Michaelou Kajabovou, Jurkovičova 6/A, Bratislava, proti odporcovi B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. 5. apríla XXX/XX, Z. nad Z., právne zastúpený Pavlom Trnkom, advokátom so sídlom Novomeského 1322/16, Bánovce nad Bebravou, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 23.decembra 2014, č.k. 4C/340/2008-489, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodný navrhovateľ V. N. sa domáhal, aby súd určil, že navrhovateľ je v podiele 5/12-ín spoluvlastníkom pozemku, zapísaného Správou katastra Bánovce nad Bebravou, obec Nedašovce na LV č. 439, parc. č. 240/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 21 m2 a parc.č. 241/2 zastavené plochy a nádvoria o výmere 8 m2. Pôvodný navrhovateľ zomrel dňa 13.03.2009, teda po podaní žaloby a ako dedičia po ňom do úvahy prichádzajú manželka poručiteľa W. N. a jeho deti V. M. a W. N.. Keďže títo dedičia vyslovili, že žiadajú, aby súd pokračoval s nimi v konaní, súd prvého stupňa postupoval v súlade s § 107 ods. 1, 3 O.s.p. a pokračoval v konaní s dedičmi pôvodného navrhovateľa. Podaním zo dňa 15.04.2009 noví navrhovatelia požiadali, aby súd pripustil zmenu petitu tak, že bude znieť na určenie, že V. N. bol ku dňu svojej smrti, t.z. ku dňu 13.03.2009 v podiele 5/12-tín spoluvlastníkom sporného pozemku, pričom súd prvého stupňa túto zmenu návrhu pripustil.
Súd prvého stupňa v poradí prvým rozsudkom zo dňa 20.12.2013 návrh zamietol, pričom krajský súd ako súd odvolací uznesením zo dňa 26.02.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa po doplnení dokazovania zistil, že pôvodný navrhovateľ V. N. bol do 17.07.2007 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci Nedašovce, zapísaný na LV č. 694, parcela 41 o výmere 290 m2 a parcela 42/3 zastavané plochy a nádvoria o výmere 285 m2, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu bola 5/12-tín. Ján N. sa stal vlastníkom týchto pozemkov v dedičskom konaní v roku 2002, keď predtým bol ich vlastníkom jeho otec F. N.. Podľa vyjadrenia navrhovateľov F. N. získal spoluvlastnícky podiel 2/12-tiny v roku 1941 a spoluvlastnícky podiel 3/12-iny v roku 1969. Z pozemnoknižnej vložky č. 68 tiež vyplýva, že rodina N. vlastnila tieto pozemky od roku 1913. Tieto pozemky previedol V. N. darovacou zmluvou z 20.06.2007 na PhDr. V. N.. Vlastníkom susedného pozemku zapísaného na LV č. 248 parcela 40/1 o výmere 508 m2 bol S. Z. a po jeho smrti zdedila tento pozemok jeho dcéra Z. Z. a tá ho darovacou
zmluvou previedla na odporcu. V roku 1978 bol vypracovaný geometrický plán V. N. a v tom istom roku bola pravdepodobne O. N. postavená hospodárska budova, ktorá podľa súčasného zameranie sčasti leží na pozemkoch, ktoré sú dnes označené ako parcela č. 240/2 a 241/2 a sú predmetom sporu. Užívacia hranica nezodpovedá vlastníckemu stavu. Sporné parcely 240/2 a 241/2 boli práve z hľadiska pôvodného vlastníctva súčasťou pôvodnej parcely 40/1. Najneskôr od stavby hospodárskej budovy boli tieto parcely v užívaní právnych predchodcov navrhovateľov. V rokoch 1989 až 1991 bolo v k.ú. Nedašovce vykonané nové mapovanie. V rámci tohto mapovania bolo v roku 1989 vyhotovený vyšetrovací náčrt č. súčasne so súpisom nehnuteľností k vyšetrovaciemu náčrtu. Tento súpis podpísali F. N. a W. Z., manželka S. Z.. Vo vyšetrovacom náčrte bol zakreslený priebeh hranice medzi rodinou navrhovateľov a rodinou odporcu, t.j. medzi parcelami č. 40/1 na jednej strane a parcelou 41 a 42/3 na druhej strane tak, že prebieha poza hospodársku budovu postavenú rodinou navrhovateľov v roku 1978. Dňa 28.10.1997 bol vyhotovený geometrický plán Ing. Petra Žiklu, v zmysle ktorého sa odčlenili nové parcely č. 240/2 o výmere 21 m2 a č. 241/2 o výmere 8 m2, ktoré sú predmetom konania. Vo výkaze výmer tohto geometrického plánu sa uvádza, že parcely 240/2 a 241/2 boli podľa súpisu popisných informácii KN odčlenené od parciel č. 240, resp. 241 a podľa stavu právneho vznikli odčlenením parcely 40/1. O tomto geometrickom pláne sa pôvodne navrhovateľ V. N. podľa vlastného vyjadrenia dozvedel až v roku 2004, keď odporca na obecnom úrade ohlásil, že si chce postaviť drobnú stavbu, ktorá má zasahovať do sporných pozemkov.
Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods. 1, 2 zák.č. 22/64 Zb. o evidencii nehnuteľností a ďalej ust. § 49 ods. 5 a § 31 ods. 2 zák.č. 266/92 Zb. o katastri nehnuteľností a tiež ust. § 134 ods. 1, 3, § 130 ods. 1, § 865 ods. 3, § 872 ods. 6, § 135a ods. 1, 2, 4, § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Čo sa týka vznesenej námietky ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie pôvodného navrhovateľa a jeho právnych nástupcov, súd prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanom prípade došlo darovacou zmluvou k prevodu parcely č. 41 a 42/3 z darcu pôvodného navrhovateľa na obdarovaného PhDr. V. N. v čase, keď už tá časť pozemku, ktorá je predmetom sporu mala v katastri nehnuteľnosti pridelené vlastné parcelné číslo a nebola vedená ako súčasť pozemku darcu. Predmetom darovacej zmluvy bola teda len tá časť pozemku, ktorá nebola a nie je sporná. Keďže k prevodu parcely č. 41 a 42/3 darovacou zmluvou došlo až po zápise oddelenia sporných parciel do katastra nehnuteľností, nemôže mať tento prevod právne účinky voči parcelám, ktoré sú predmetom tohto konania a preto súd dospel k záveru, že námietku nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľov vznesená odporcom je nedôvodná.
Čo sa týka pôvodu parciel 240/2 a 241/2 súd prvého stupňa v náväznosti na znalecké dokazovanie dospel k záveru, že sporné parcely boli práve z hľadiska pôvodného evidenčného vlastníctva súčasťou parcely 40/1 a F. N. a po ňom V. N. neboli ich pôvodnými vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi. Napokon aj navrhovatelia uviedli, že nebudú spochybňovať závery znaleckého posudku Ing. Romana Wágnera aj keď sa s nimi nestotožňujú a ďalej chcú len argumentovať vydržaním.
Ďalej sa súd prvého stupňa zaoberal samotným vydržaním parciel č. 240/2 a 241/2. Po zistení, že F. N., resp. V. N. neboli pôvodnými vlastníkmi sporných parciel, súd ďalej skúmal, či sa stali vlastníkmi parciel titulom vydržania. Aj keď navrhovatelia nepredložili žiadne listinné dôkazy preukazujúce dôvod nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu 5/12-tín k parcele 41 a 42/3 F. N., súd prvého stupňa považoval túto skutočnosť za nespornú rovnako ako to, že pôvodní vlastníci, ktorí nadobudli parcelu 41 a 42 ešte v roku 1913, boli právnymi predchodcami navrhovateľov, teda, že parcela č. 41 a 42, resp. 42/3 boli od roku 1913 vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľov. Podstatou sporu nie je dobromyseľnosť držby pôvodne vedených pod parcelami 41 a 42/3 právnymi predchodcami navrhovateľov, ale dobromyseľnosť držby len sporných častí na hranici medzi pozemkami navrhovateľov a odporcu, ktoré sú súčasne označené ako parcely registra C, parcela č. 240/2 a 241/2.
Teda skutočnosť, že parcela č. 41 a 42/3 boli vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľa, že tieto pozemky boli predmetom dohody o majetkovoprávnom vysporiadaní medzi O. a F. N. z 25.08.1978 a že boli neskôr zahrnuté do osvedčenia o dedičstve po neb. F. N. nepreukazuje, že v tom čase za súčasť týchto parciel boli považované aj dnešné parcely 240/2 a 241/2. Práve naopak v osvedčení o dedičstve zo dňa 10.04.2002, sp.zn. 4D/74/01 sa k parcelám č. 41 a 42/3 výslovne uvádza, že sú podľa registra CKN neidentické a je potrebný geometrický plán a majetkovoprávne vyporiadanie.
Z výpovedí svedkov mal súd za preukázané, že pozemky pred hospodárskou budovou a priľahlé pozemky, teda aj parcela 240/2 a 241/2 najneskôr od postavenia hospodárskej budovy v roku 1978 až do svojej smrti 22.01.2001 užíval právny predchodca pôvodného navrhovateľa F. N. spoločne so svojím bratom O. N.. Odporca poukazoval na to, že hospodársku stavbu postavil a užíval O. N., avšak súd k tomu uvádza, že v tom čase boli O. a F. N. spoluvlastníkmi parcely 41 a 42/3. Ak jeden z nich užíval sporné parcely a postavil na nich hospodársku budovu v presvedčení, že ide o súčasť parcely z č. 41 alebo 42/3, nešlo o držbu výlučne pre seba, ale v prospech všetkých spoluvlastníkov parcely 41 a 42/3. Sporné zostalo, či boli predmetné pozemky v držbe právnych predchodcov navrhovateľov aj pred stavbou hospodárskej budovy. K tomu, či a aký plot bol medzi pozemkami rodiny navrhovateľov a rodiny odporcu vypovedali svedkovia podstatne odlišne, keď niektorí svedkovia navrhnutí navrhovateľmi tvrdili, že tam bol plot neustále, len sa menilo jeho vyhotovenie a iní svedkovia navrhnutí odporcom uvádzali, že plot bol pri stavbe hospodárskej budovy rodiny N. posúvaný. Svedkovia O. a V. N., Z. Z. a B. Z. sa zhodli v tom, že v niektorých obdobiach bol plot čiastočne porušený a v roku 1978 sa plot prestavoval. Podľa O. a V. N. pritom nedošlo k posunutiu plotu a to ani svedkovia navrhovateľa sa nezhodli v tom, kto plot staval. Samotná navrhovateľka 3/ vtedy do zápisnice dňa 06.04.2010 uviedla, že hranica medzi pozemkami nebola nikdy vyznačená plotom. Za takýchto okolností súd nepovažoval za preukázané, že pozemky, ktoré sú v súčasnosti vedené ako parcela 240/2 a 241/2 boli v držbe právnych predchodcov navrhovateľov aj pred postavením hospodárskej stavby z roku 1978. Svedok V. N. ďalej uvádzal, že v roku 2008 upozornil starostu a vedúceho stavebného úradu na staré pôvodné ploty. Aj znalec Ing. Špaček v znaleckom posudku 16/2010 uvádza, že v teréne sa zachovali pozostatky podmurovky oplotenia. Išlo však o pozostatky základov oplotenia v spojnici bodových 87 - 91, teda v časti hranice, ktorá nie je sporná. Počas obhliadky na mieste samom v sporných miestach neboli zistené žiadne pozostatky plota. Samotná existencia plota by dokazovala len držbu súčasnú, resp. držbu v nedávnej minulosti, ktorú súd tak či tak považuje za preukázanú od roku 1978.
Súd súhlasí s tvrdením navrhovateľov, ktorí uviedli, že hospodárska budova, teda drevená pajta, ktorú postavil právny predchodca odporcu pred rokom 1978 mala zadnú stenu zošikmenú, čo však nepreukazuje, že rovnako zošikmená bola už vtedy aj vlastnícka alebo užívacia hranica medzi pozemkami. Súvislosť medzi stenou pôvodnej drevenej pajty a hranicou medzi pozemkov zoslabuje aj vyjadrenie svedka B. Z., otca odporcu, ktorý dňa 15.08.2012 na pojednávaní uviedol, že tam bola medzera, kade sa chodilo k úprave ich hospodárskej budovy. Rovnako svedkyňa Z. Z. počas obhliadky uviedla, že medzi drevenou pajtou a drevenou šopou bol voľný priestor, aby mohli opravovať pajtu. Dalo sa tade tesne prejsť táčkami. Aj bez zreteľa na toto vyjadrenie, keďže ide o svedkov z rodiny odporcu, tvrdenie navrhovateľov, že zošikmenie zadnej steny drevenej hospodárskej budovy postavenej právnym predchodcom odporcu už pred rokom 1978 kopírovalo vtedajšiu užívaciu hranicu pozemkov, považuje súd za ničím nepodloženú úvahu navrhovateľov. Aj keby súd prihliadol na výpovede svedkov z rodiny navrhovateľov, ktorí tvrdili, že plot bol na tom istom mieste celý čas odkedy si ho pamätajú, teda aj pred stavbou hospodárskej budovy v roku 1978 poukazuje to len na nepretržitosť držby. Pre vydržanie sa však vyžaduje nielen samotná nepretržitá držba počas vydržacej doby, ale aj dobromyseľnosť tejto držby. Vzhľadom k tomu, že v rozsudku z 20.02.2013 súd vyslovil prerušenie dobromyseľnosti právnych predchodcov navrhovateľa počas vydržacej doby, nepovažoval vtedy za potrebné zaoberať sa dobromyseľnosťou vstupu do držby. Potom čo odvolací súd zrušil vec a vrátil na ďalšie konanie, bolo potrebné zaoberať sa aj touto okolnosťou. Súd prvého stupňa preto doplnil dokazovanie obhliadkou na mieste samom a po vykonaní tejto obhliadky uviedol, že považuje naďalej za sporné za akých okolností došlo k zmene držby, pretože navrhovatelia nepredložili a ani nenavrhli súdu také dôkazy, ktoré by preukazovali, kedy a na základe akých skutočností vstúpili ich právni predchodcovia do držby sporných pozemkov. Navrhovatelia teda nepreukázali existenciu, hoci domnelého právneho titulu vstupu do držby sporných pozemkov, prípadne ospravedlniteľného omylu svojich právnych predchodcov, od ktorého by mohli odvodiť dobromyseľnosť v tom, že im pozemky patria aj vlastnícky. Z listinných dôkazov, ani z výpovedí svedkov nebolo možné zistiť, kedy, akým spôsobom a prečo došlo k zmene užívacieho stavu oproti vtedy platnej pozemnoknižnej mape. Nebolo ani preukázané, že súčasný užívací stav, teda užívanie parciel 240/2 a 241/2 právnymi predchodcami navrhovateľov existoval už v čase, keď sa stal vlastníkom pozemku parcely 41 a 42/3 F. N.. Navrhovatelia teda neuniesli dôkazné bremeno pokiaľ ide o dobromyseľnosť uchopenia držby F. N.. B. ide vstup do držby V. N. ako už bolo vyššie uvedené, jeho dobromyseľnosť je spochybnená tým, že v osvedčení o dedičstve notárky JUDr. Anny Pčolovej sa výslovne uvádza, že tieto parcely sú podľa registra C neidentické a je potrebné geometrický na majetkovoprávne vysporiadanie. Okrem toho od vstupu V. N. do držby sporných pozemkov v roku XXXX po smrti F. N. do času, kedy sa V. N. podľa vlastného vyjadrenia dozvedel o geometrickom pláne
Ing. Petra Žiklu z roku 1997, teda o tom, že parcely č. 241/2 a 241/2 majú v katastri nehnuteľností zapísané vlastníctvo odporcu a začal sa spor o vlastníctvo predmetných pozemkov, neuplynula 10-ročná vydržacia doba. Súd preto u žiadneho z právnych predchodcov navrhovateľov nemohol dospieť k záveru o dobromyseľnej držbe tej časti pozemku, ktorá je dnes vedená ako parcely č. 240/2 a 241/2, ktorá je predmetom sporu, a preto z tohto dôvodu návrh zamietol.
V súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. súd o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia, ktorí žiadali, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie. Namietali, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil skutkový stav, na základe ktorého došiel k nesprávnemu právnemu záveru. Uviedli, že dobromyseľnosť držby F. N. odvíjajú od skutočnosti, že minimálne od roku 1913 užívala rodina N. parcelu 240 (42/3) a parcelu 241 (41), ktorej faktickou súčasťou boli aj novovytvorené sporné parcely. Logickejšie potom vysvetlenie a tvrdenie navrhovateľov a najmä svedkov V., O. a S. N., ktorí sa narodili a žili na dvore parcely č. 240 s tým, že aj pred rokom 1978 viedla hranica tak, že súčasťou parcely č. 240 bol a neskôr aj reálne oddelený pozemok parcela 240/2 a preto drevená pajta právneho predchodcu odporcu postavená ešte pred rokom 1978 mala šikmú zadnú stenu klopenú do dvora pozemku odporcu tak, aby jej zadná strana aj ďalej tvorila prirodzenú hranicu medzi susednými pozemkami. Rovnako aj O. N., brat V. N. sa rozhodol v roku 1978 postaviť hospodársku budovu tak, ako bolo zvykom na hranici susedných pozemkov. Hranica medzi pozemkami nebola nikdy menená. Bol menený vzhľad plotu, ale nikdy neboli menené jeho základy. Svedok V. N. rovnako vo svojej výpovedi potvrdil, že základy menené neboli. Nie je teda pravdou, že by tvrdil, že by plot bol vynechaný v tom zmysle, že by určité obdobie niekde vôbec nebol, alebo bola zmenená hranica. Doslovne tvrdil, že základy plotu menené neboli a hranica medzi pozemkami zostala neidentická aj po výstavbe hospodárskej budovy. Takto zhodne vypovedali aj O. a S. N.. Čo sa týka výpovede svedkyne Z. Z., túto považujú za nevieryhodnú, účelovú s cieľom pomôcť svojmu synovi, teda odporcovi. Pokiaľ ide o geometrický plán z roku 1978, ktorý si objednala rodina N., tak v tejto časti uvádzajú, že geometrický plán bol vyhotovený za účelom rozdelenia spoluvlastníctva pozemkov, resp. ich užívania medzi ich bratmi F. a O.. Ani podľa tohto geometrického plánu z roku 1978 nemohol F. N. a už vôbec nie V. N. vedieť, že by parcela 240/2 a 241/2 neboli súčasťou ich pozemku. Zákonnými predpokladmi nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním patrí splnenie dvoch podmienok a to oprávnenosť držby a nepretržitosť držby. V prejednávanej veci bolo preukázané, že sporné pozemky mal v držbe F. N. a následne Ján N. a táto držba bola oprávnená po celú vydržaciu dobu, až do roku 2003 bola držba pokojná bez toho, aby si odporca, resp. jeho právny predchodca uplatňoval vlastnícke právo k nej. Bola aj dobromyseľná v tom, že po celý čas držby, ktorá predstavovala faktickú moc F. a následne V. N. nad sporným pozemkom vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/12-tín bol tento objektívny stav doplnený aj subjektívnym presvedčením, že sú podielovými spoluvlastníkmi sporných parciel, takto ich majú aj oplotené, pričom oplotenie robil aj samotný právny predchodca odporcu S. Z. a svedok V. H.. Dobromyseľnosť držby dokazujú pri F. N. faktickým stavom užívanie sporných nehnuteľností v nezmenených hraniciach od roku 1941, kedy získal na pozemku parcely č. 41 a 42/3 spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 2/12-tín ako vyplýva z pozemnoknižnej vložky č. 68. Nikdy až do roku 2004 nevznikli žiadne konflikty ohľadne spornosti hranice. Prvý spor vznikol až v súvislosti s legalizáciou výstavby garáže zo strany odporcu v roku 2004. Právny predchodca odporcu S. Z., potom Z. Z. a samotný odporca až do roku 2004 nesporovali priebeh hranice medzi pozemkami a nedomáhali sa svojich vlastníckych práv k nim. Čo sa týka nepretržitosti držby mal prvostupňový súd za preukázanú, keď odporca a aj svedkovia, rodičia odporcu potvrdili užívanie sporných pozemkov nepretržite, minimálne od roku 1978. Môžu sa len domnievať, že hranica medzi pozemkami bola nesprávne zameraná už pri prvom vymeraní v roku 1913 a odvtedy je vždy susedmi rešpektovaná. Nemôžu však dokazovať, kedy takáto skutočnosť nastala, keďže F. N. a V. N. získali pozemky už vo vyznačených hraniciach a tieto boli rešpektované. V prípade, že mal súd pochybnosti o dobromyseľnosti držby F. N. a V. N., mal postupovať v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá OZ, kedy pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. K prerušenie plynutia dobrej viery však nedošlo, pretože až do roku 2004 nikto F. ani V. N. nevyzýval na posunutie hranice a nespochybňoval držbu sporných pozemkov.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.
Súd prvého stupňa sa dôsledne riadil pokynmi krajského súdu v zrušujúcom rozhodnutí a opätovne skúmal okolnosti vstupu navrhovateľov do držby sporných pozemkov.
Čo sa týka odôvodnenia súdu prvého stupňa ohľadom aktívnej legitimácie navrhovateľov ako aj právneho pôvodu parciel 240/2 a 241/2, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správny a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. zároveň na toto odôvodnenie poukazuje, pričom tieto skutkové a právne závery zo strany súdu prvého stupňa neboli v konečnom dôsledku ani napadnuté v odvolaní zo strany navrhovateľov a odvolací súd na ne v celom rozsahu v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je potom zrejmé, že po doplnení dokazovania mal za to, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, kedy a na základe akých skutočností vstúpili ich právni predchodcovia do držby sporných pozemkov. Nepreukázali teda existenciu právneho titulu vstupu do držby sporných pozemkov, prípadne ospravedlniteľného omylu svojich právnych predchodcov, od ktorého by mohli odvodiť dobromyseľnosť v tom, že im sporné pozemky patria vlastnícky.
Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s inštitútom vydržania upravovaných postupne ako Obyčajovým právom do roku 1950 a následne Občianskym zákonníkom platným a účinným do 31.3.1964 a následne Občianskym zákonníkom č. 40/64. Dobromyseľnosť pri nastúpení do držby teda bola a je podmienkou vydržania tak, ako podľa práva účinného do 31.12.1950 ako aj 01.01.1951 aj v súčasnosti. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť a teda k právnemu dôvodu - titulu, ktorý mohol mať za následok vznik práva. Okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sa spravidla týkajú právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčia a o poctivosti nadobudnutia, teda od titulu uchopenia držby. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je potom zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby bol právny záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena zo strany navrhovateľov. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. ustanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení na hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústil do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka, čo je prejednávaný prípad. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom z vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti je tvrdenie, teda neunesenie dôkazného bremena - tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktoré nevyšla inak v konaní najavo spravidla nebude predmetom dokazovania.
Už v poradí prvom zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd vyslovil ten právny záver, že úlohou súdu prvého stupňa bude predvolať svedkov, ktorých navrhnú sporné strany a za účasti týchto svedkov vykonať
obhliadku na mieste samom za tým účelom, aby bolo zistené ako reálne v prírode je vyznačená hranica medzi spornými pozemkami a kadiaľ reálne prechádzal plot medzi tými pozemkami v minulosti, kadiaľ prechádza v súčasnosti a kedy a akým spôsobom došlo k posunu hranice medzi účastníkmi konania.
Súd prvého stupňa po obhliadke na mieste samom a k otázke existencie plota ako aj hospodárskej stavby z roku 1978 potom správne vyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede a dospel k tomu správnemu právnemu záveru, že k tomu, či a aký plot bol medzi pozemkami rodiny navrhovateľov a rodiny odporcu vypovedali svedkovia odlišne, keď svedkovia navrhnutý navrhovateľmi tvrdili, že tam bol plot neustále a len sa menilo jeho vyhotovenie a na druhej strane svedkovia navrhnutý odporcom uvádzali, že plot bol pri stavbe hospodárskej budovy rodiny N. posúvaný. Súd prvého stupňa potom vyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede v ich vzájomných logických súvislostiach a s prihliadnutím na osoby svedkov a dospel k správnemu skutkovému záveru v tom, že v konečnom dôsledku sa nakoniec svedkovia zhodli v tom, že v niektorých obdobiach bol plot čiastočne porušený a v roku 1978 sa plot prestavoval s tým, že svedkovia a to ani svedkovia navrhnutí navrhovateľmi sa nezhodli v tom, kto plot staval. Navyše samotná navrhovateľka 3/ do zápisnice uviedla, že hranica medzi pozemkami nebola nikdy vyznačená plotom. Preto súd nepovažoval za preukázané, že pozemky, ktoré sú v súčasnosti vedené ako parcela 240/2 a 241/2 boli v držbe právnych predchodcov navrhovateľov aj pred rokom 1978. Tieto skutkové tvrdenia potom vyvracajú odvolacie námietky zo strany navrhovateľov, že pozemky, ktoré sú predmetom tohto sporu boli v držbe právnych predchodcov navrhovateľov od nepamäti a teda od roku 1913, kedy boli nadobudnuté podiely na týchto nehnuteľnostiach, resp. od roku 1941, kedy získali ďalší podiel na spornej nehnuteľnosti právni predchodcovia navrhovateľov. Pokiaľ znalec Ing. Špaček v znaleckom posudku 16/2010 uvádza, že v teréne sa zachovali pozostatky podmurovky oplotenia, išlo o pozostatky základov oplotenia v spojnici zlomových bodov 87 a 91, teda v časti hranice, ktoré sporná medzi účastníkmi nie je. Počas obhliadky na mieste samom neboli v sporných miestach žiadne pozostatky plota. Samotná existencia plota by však dokazovala len držbu súčasnú, ktorú súd považuje za preukázanú od roku 1978 a s týmto konštatovaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Preto sa súd prvého stupňa následne dôsledne vysporiadal aj s unesením, resp. neunesením dôkazného bremena zo strany navrhovateľov pokiaľ ide o dobromyseľnosť uchopenia držby F. N.. Pokiaľ ide o vstup do držby V. N., jeho dobromyseľnosť je spochybnená osvedčením o dedičstve od notárky JUDr. Anny Pčolovej zo dňa 10.04.2002, z ktorého vyplýva, že pozemky sú neidentické, je potrebný geometrický plán a majetkové vyporiadanie a okrem toho Ján N. vstupuje do držby sporných pozemkov v roku 2001, t.z. po smrti F. N. do času, keď sa V. N. podľa vlastného vyjadrenia dozvedel o geometrickom pláne Ing. Petra Žiklu z roku 1997 a začal sa spor o vlastníctvo predmetných pozemkov neuplynula zákonom stanovená 10- ročná vydržacia doba. Preto súd u žiadneho z právnych predchodcov navrhovateľov nemohol dospieť k záveru o dobromyseľnej držby tej časti pozemku, ktorá je dnes vedená ako parcela č. 240/2 a 241/2 a ktorá je predmetom tohto sporu.
Preto čo sa týka ostatných odvolacích námietok tieto smerovali k zistenému skutkovému stavu a podania vysvetlenia jednotlivých svedeckých výpovedí, s ktorými sa však súd prvého stupňa dôsledne vysporiadal a odvolací súd stotožňujúc sa so závermi súdu prvého stupňa nemá dôvod takto vykonané dokazovanie v kombinácii s výkladom a jednotlivými logickými súvislosťami meniť, prípadne o takýchto skutkových a právnych záveroch zo strany súdu prvého stupňa pochybovať. Neobstoja preto odvolacie námietky zo strany navrhovateľov v tom smere, že preukázali, že hranica medzi pozemkami nebola menená od roku 1913, resp. od roku 1941, pretože túto skutočnosť sa im nepodarilo preukázať. Rovnako čo sa týka stavby hospodárskej budovy a geometrického plánu z roku 1978 okolnosti dobrej viery v tomto smere v náväznosti na tento geometrický plán boli spochybnené ďalším geometrickým plánom, kedy Ing. Ivan Špaček v znaleckom posudku č. 16/2010 síce uviedol, že v teréne sa zachovali pozostatky pomúrovky oplotenia, avšak išlo o pozostatky základov oplotenia v spojnici zlomových bodov 87 a 91 v časti hranice, ktoré nie je sporná. Keďže počas obhliadky na mieste samom neboli v sporných miestach zistené žiadne pozostatky plota a samotná existencia plota by dokazovala len držbu súčasnú, ktorú súd tak, či tak považuje za preukázanú od roku 1978. Súd sa ďalej vysporiadal aj so samotnou stavbou hospodárskej budovy drevenej pajty postavenou v roku 1978 ako aj z tvrdenia navrhovateľov ohľadom priebehu hranice v súvislosti s touto stavbou.
Súd prvého stupňa sa teda riadne a dôsledne vysporiadal s neunesením dôkazného bremena na strane navrhovateľov ohľadom uchopenia držby F. Kajabom a zároveň aj s prerušením dobromyseľnosti držby osvedčením o dedičstve notárky JUDr. Anny Pčolovej zo dňa 10.04.2002 a zároveň aj vstupom do držby
Jána Kajabu do sporných nehnuteľností v roku 2001, ktorá bola prerušená začatím sporu o vlastníctvo predmetných pozemkov.
Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené odvolací súd v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože súd prvého stupňa zvolil postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a preto súd prvého stupňa rozhodne v náväznosti na § 224 ods. 4 O.s.p. aj o trovách odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .