Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_21CoE-53-2015.pdf
PDF · 73.65 KB
Case nature
Subarea
21CoE/53/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu G. O. XXX, F. Z., korešp. adresa: P. O. BOX XXX, XXX XX N. (náhradník súdnej exekútorky JUDr. Júlie Kubjatkovej), vo veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti povinnému: O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X. V. XXXX/X, U. O., o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5Er/187/2014-55 zo dňa 19.12.2014, takto jednomyseľne
rozhodol:
uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný súd zamietol podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že oprávneným predložený exekučný titul bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Victoria v Žiline sp. zn. RK-PC-1688/13-LP zo dňa 15.08.2013. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo domáhanie sa plnenia zo Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 11.06.2012. Z predmetnej zmluvy mal súd prvého stupňa preukázané, že sa s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy a obsah zmluvy jedná o spotrebiteľský právny vzťah. Pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd neposudzuje len formálne a materiálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je exekúcia prípustná. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú neplatné. Okresný súd zistil, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 300 Eur, pričom povinný sa zaviazal splácať úver v 42 mesačných splátkach po 16,08 Eur a vrátiť tak poskytnutú sumu úveru zvýšenú o úrok vo výške 675,36 Eur, pričom RPMN predstavovala 69,81 % a ročná úroková sadzba úveru 70,06 %. Okresný súd odplatu za poskytnutie úveru vo výške 70,06 % považoval za plnenie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Dohodnutá úroková sadzba niekoľkonásobne prevyšuje sadzbu, pri ktorej banky poskytovali spotrebiteľské úvery za rovnakých podmienok v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere. Priemerná úroková miera z úverov obchodných bánk pri spotrebiteľskom úvere s lehotou splatnosti od 1 do 5 rokov predstavovala v júni roku 2012 12,93 %. Zmluvné dojednania o úroku z omeškania a zmluvnej pokute považoval okresný súd za neprijateľné, keďže nebola dodržaná písomná forma zmluvy.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Oprávnený namietal, že odplata za poskytnutie úveru ako aj sankcie za neplnenie zmluvných povinností boli v súlade s ust.
Občianskeho zákonníka a právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. Záver súdu je v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Za obvyklú odplatu na finančnom trhu možno považovať v období, kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere, priemernú odplatu na úrovni 46,52 %. Hodnota odplaty dohodnutá v zmluve uvedenú hranicu podstatným spôsobom neprevyšovala. Súd vzal do úvahy priemernú úrokovú sadzbu bánk pre spotrebiteľské úvery poskytnuté na dobu od 1 od 5 rokov. Neuvádza však informáciu o úrokových sadzbách poskytovaných nebankovými subjektmi v danom období. Dal do pozornosti, že maximálna výška odplaty pre spotrebiteľské úvery od období do 10.06.2010 (§ 3 ods. 10, 11 zákona č. 258/2011 Z.z.) stanovila pre rovnaký typ úveru, ako bol poskytnutý povinným, maximálnu odplatu v hodnote 76,00 %. V danom prípade teda RPMN 69,81 % nemožno považovať za priznanú odplatu v rozpore s dobrými mravmi. Oprávnený si uplatnil sankcie za omeškanie vo výške, ktorá zodpovedá právnym predpisom platným v čase vzniku omeškania, t.j. podľa § 3a ods. 1 a 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Pokiaľ exekučný súd tvrdí, že uplatnené nároky sú v rozpore s dobrými mravmi, mal uviesť, na základe aplikácie akých právnych noriem k danému záveru dospel. Opomenutie exekučného súdu rozhodnutie odôvodniť je v zmysle judikatúry Ústavného sud SR porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Uviedol pritom, že rozhodca priznal oprávnenému plnenie v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 44 ods. 2 posledná veta Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučný titul bol vydaný v tzv. „skrátenom rozhodcovskom konaní“, sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a preto vyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu ustanovení § 17, § 18 ods. 4, § 33 až § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania exekučného titulu vyjadrili.
Oprávnený ani povinný na výzvu súdu nereagovali.
Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. (rovnosť účastníkov rozhodcovského konania) účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Z obsahu pripojených listín vyplýva, že povinnému bol doručený rozhodcovský rozsudok s poučením, že môže v lehote 10 dní podať žalobnú odpoveď, podliehajúcu poplatku, pričom ak bola podaná riadne a včas, rozhodcovský súd rozsudok zruší a bude pokračovať v konaní. Zákon č. 244/2002 Z.z. v § 14 síce oprávňuje stály rozhodcovský súd vydať rokovací poriadok, ktorý podrobnejšie upraví konanie pred rozhodcovským súdom a ktorý môže určité otázky upraviť odchylne od ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z., avšak rokovací poriadok sa môže odchýliť len od tých ustanovení, ktoré majú dispozitívnu povahu. Rokovací poriadok slúži k tomu, aby si rozhodcovský súd upravil konanie v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní. Rokovací poriadok ako interný akt, ktorý nie je nadriadený zákonu, nemôže upraviť spôsob rozhodovania nad rámec zákona. Ustanovenia o procesnom postupe rozhodcovského súdu po doručení žaloby, ako aj ustanovenia o formách rozhodnutí, sú kogentnými ustanoveniami, preto je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovský súd posúva svojim rokovacím poriadkom rozhodcovský rozsudok do pozície obdobnej platobnému rozkazu a žalobnú odpoveď do pozície opravného prostriedku. Zmyslom žalobnej odpovede je umožniť žalovanému vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedeným v žalobe, pričom skutočnosti uvedené v žalobnej odpovedi spolu s prípadnými listinnými dôkazmi patria k dôkazným prostriedkom, ktoré rozhodcovský súd v duchu zásady rovnosti účastníkov nestranne a spravodlivo hodnotí. Rokovací poriadok však žalobnú odpoveď postavil do pozície mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku. V danom prípade došlo k porušeniu zákona, nakoľko rozhodcovský súd konal v rozpore s ustanovením § 17 zákona č. 244/2002 Z.z., keď nedoručil žalobný návrh povinnému tak, aby sa k nemu mohol vyjadriť ešte pred vydaním
rozhodcovského rozsudku, ale tento mu doručil až so samotným rozhodcovským rozsudkom. V zmysle ust. § 33 cit. zákona rozhodcovský súd rozhoduje rozhodcovským rozsudkom. Doručený rozhodcovský rozsudok možno zrušiť len postupom podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Keďže zákon o rozhodcovskom konaní nepozná pojem skrátený rozhodcovský rozsudok, nemôže si ho rozhodcovský súd, resp. rozhodca upraviť v rokovacom poriadku. Pokiaľ zákon jednoznačne upravuje, že účinky rozhodcovského rozsudku nastávajú okamihom doručenia rozhodcovského rozsudku, nemožno výkladom zmeniť toto kogentné ustanovenie, a preto nie je možné považovať doručenú žalobnú odpoveď za opravný prostriedok proti vydanému rozhodcovskému rozsudku. Z uvedeného teda vyplýva, že rozhodcovský súd nemá právo rozhodovať skráteným rozhodcovským rozsudkom.
Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Krajský súd dospel k záveru, že oprávneným predložený exekučný titul nespĺňa podmienky formálnej vykonateľnosti, keďže bol vydaný v rozpore so zákonom č. 244/2002 Z.z. - bol vydaný vo forme, ktorú tento zákon nepripúšťa, žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné zamietnuť, a preto napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne vo výroku potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie, ale je len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktoré je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p. per analogiam).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.