Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoP-7-2015.pdf
PDF · 116.68 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoP/7/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: F.. F. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., J. H. XXXX, zastúpená JUDr. Jozefom Dudzíkom, advokátom so sídlom Topoľčany, Škultétyho 1597/7, proti odporcovi: F.. Z. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. nad J. XXX, zastúpený JUDr. Zuzanou Valaskou, advokátkou so sídlom Topoľčany, Škultétyho 6, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom H.: P., nar. XX. XX.XXXX, Z., nar. XX. XX. XXXX a D., nar. XX. XX. XXXX, zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Topoľčanoch ako kolíznym opatrovníkom, na čas po rozvode, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 14. októbra 2014 č. k. 10P/181/2012-274 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zveril mal. P. H. do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a otcovi uložil povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 100 eur mesačne počnúc právoplatnosťou rozsudku, vždy do 15 dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Mal. deti Z. a D. H. zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s tým, že rodičia si budú mal. deti striedať vždy v pondelok o 18. 00 hod. v mieste bydliska toho rodiča, ktorý mal deti v opatere v uplynulom týždni. Styk rodičov s týmito mal. deťmi upravil počas vianočných sviatkov tak, že mal. deti sa budú každý párny rok od 24. 12. od 09.00 hod. do 27. 12. do 17.00 hod. nachádzať v starostlivosti otca a od 27. 12. od 17.00 hod. do 01. 01. nasledujúceho roka do 17.00 hod. v starostlivosti matky a každý nepárny rok od 24. 12. od 09.00 hod. do 27. 12. do 17.00 hod. sa budú nachádzať v starostlivosti matky a od 27. 12. od 17.00 hod. do 01. 01. nasledujúceho párneho roka do 17.00 hod. sa budú nachádzať v starostlivosti otca. Ďalej, že mal. deti sa budú nachádzať v starostlivosti otca každý párny rok od veľkonočného štvrtka od 15.00 hod. do veľkonočného pondelka do 15.00 hod., každý párny rok v čase jarných školských prázdnin od pondelka od 15.00 hod. do nedele do 15.00 hod. a každý rok od 01. 07. od 15.00 hod. do 15.07. do 17.00 hod. a každý rok od 01. 08. od 15.00 hod. do 15.08. do 17.00 hod. a u matky budú v starostlivosti každý nepárny rok od veľkonočného štvrtka od 15.00 hod. do veľkonočného pondelka do 15.00 hod., každý nepárny rok v čase jarných školských prázdnin od pondelka od 15.00 hod. do nedele do 15.00 hod., každý rok od 16. 07. od 15.00 hod. do 31. 07. do 17.00 hod. a každý rok od 16.08. od 15.00 hod. do 31.08. do 17.00 hod. Určil tiež, že každý z rodičov bude mal. Z. a mal. D. zastupovať a spravovať ich majetok, pričom výživné na mal. Z. a D. neurčil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastníci konania uzatvorili manželstvo dňa 22. 06. 1990 a toto bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 28. 01. 2013 č. k. 10P/181/2012-86, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 02. 2013. Pri úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom pochádzajúcim z manželstva účastníkov konania sa spravoval ust. § 24 ods. 1 - 4, § 62 ods. 1 - 6 a § 75 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že u mal. detí Z. a D. sú kumulatívne splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. V tejto súvislosti dôvodil, že obidvaja rodičia sú spôsobilí mal. deti vychovávať s ohľadom na ich zdravotný, fyzický ako aj psychický stav, kvalitu rodinného prostredia u oboch a vhodné prostredie v ich domácnosti. Konštatoval, že otec má záujem o striedavú osobnú starostlivosť o deti a že striedavá osobná starostlivosť je v záujme oboch mal. detí s ohľadom na citové väzby k obom rodičom, ich vývinové potreby a najmä stabilitu budúceho výchovného prostredia, ako i schopnosť rodičov dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o mal. deti. Prezentoval názor, že žiadnym spôsobom v konaní nebolo preukázané, že rodičia vytvárajú vzájomné nepriateľské prostredie, ako to vyplynulo i z výsluchu mal. deti, práve naopak bolo preukázané, že sú schopní kooperovať a spolupracovať minimálne v nevyhnutnej miere pri zaistení potrieb oboch mal. detí. Rovnako tak znaleckým dokazovaním nebolo preukázané, že by striedavá osobná starostlivosť rodičov nevyhovovala osobnostiam detí a pokiaľ podľa jeho záveru, sa neodporúča zveriť deti do striedavej starostlivosti z dôvodu, že táto neprospieva ich psychickej pohode a rodičia nespĺňajú základné psychologické predpoklady na zabezpečenie striedavej starostlivosti, tento záver nenašiel žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch. Samotní účastníci konania, i kolízny opatrovník totiž zhodne uviedli, že striedavá starostlivosť de facto funguje u účastníkov po dobu vyše jedného roka v týždňových intervaloch a v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, či už správami zo školy alebo poznatkami kolízneho opatrovníka, že takýto stav by neprispieval psychickej pohode mal. detí. Naopak, mal. D., ktorá mala asi dva roky psychické problémy, prestala mať nočné mory a nepocikáva sa. Naviac i mal. Z. pri svojich výsluchoch uviedol, že mu vyhovuje striedavá starostlivosť u oboch rodičov, pričom sa nejaví, že táto jeho výpoveď bola manipulovanou a ovplyvňovanou, ale prirodzenou a spontánnou. V tomto smere za dôležitý považoval aj záver uvedený v znaleckom posudku, podľa ktorého obaja rodičia vo vzťahu k mal. D. a Z. dokážu zabezpečiť potrebnú starostlivosť na úrovni inštrumentálnych potrieb. Prihliadol tiež na okolnosť, že mal. deti pri osobnej striedavej starostlivosti nebudú vytrhávané opakovane z prostredia školy, ale naopak, že naďalej budú schopné navštevovať Základnú školu v X., keď obaja rodičia žijú približne v mieste, ktoré umožňuje obom mal. deťom dennú dochádzku do doterajších zariadení a zároveň sa obom mal. deťom zachová aj ich sociálne prostredie a to priatelia, susedia a záujmové aktivity. Zdôraznil, že jedným z určujúcich faktorov pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej striedavej starostlivosti je schopnosť rodiča spolupracovať s druhým rodičom pri výchove dieťaťa, čo v danom prípade bolo jednoznačne preukázané a tiež, že matka pravidelne odchádza do Čiech na istú dobu za priateľom, čo trvá už minimálne 2 roky, a teda v prípade jej odchodov sa rodičia musia dohodnúť, a aj sa dohodli ohľadom plnenia povinností voči deťom. Mal. deti D. a Z. preto zveril do striedavej osobnej starostlivosti rodičov a s ohľadom na jej proporcionalitu a vyváženie, zároveň rozhodol aj o úprave styku rodičov s mal. deťmi v jednotlivých párnych, resp. nepárnych rokov, počas vianočných sviatkov, veľkonočných sviatkov, jarných školských prázdnin ako aj školských prázdnin. Pokiaľ ide o mal. P., tohto zveril do výchovy a starostlivosti matky, rešpektujúc jednak závery znaleckého posudku Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie a tiež rešpektujúc aj vôľu maloletého, ktorú prejavil na pojednávaní, vzhľadom na vek maloletého a okolnosť, že prostredie u matky si odskúšal a toto je pre neho menej náročne a podporujúce. Zobral tiež do úvahy aj to, že aktuálne má mal. P. vzťah k otcovi neutrálny až negatívny a rivalizuje s ním, pričom vzťah k matke má pozitívny a tento je sýtený najmä emočnou podporou a citlivosťou vo vzájomnom vzťahu. J. mal. P. zveril na dobu po rozvode do osobnej starostlivosti matky, otcovi určil výživné vo výške 100 eur mesačne, prihliadajúc na zárobkové a majetkové pomery oboch účastníkov ako aj na potreby mal. P., ktorý navštevuje strednú školu v mieste svojho bydliska. Keďže mal. Z. a D. zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a to v rovnakých časových intervaloch, s poukazom na ust. § 62 ods. 6 Zákona o rodine výživné na mal. deti rodičom neurčil. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 146 ods. 1 písm. a/ OSP a žiadnemu z účastníkov právo na ich náhradu nepriznal, pretože ide o konanie, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu.
Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadla navrhovateľka okrem jeho výrokových častí, ktorými bol mal. P. zverený do jej osobnej starostlivosti a otec bol zaviazaný prispievať na výživu tohto dieťaťa vo výške 100 eur mesačne, počnúc právoplatnosťou rozsudku vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Uviedla, že si uvedomuje, že v danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a že uvažovala nad tým, že z praktických a racionálnych dôvodov ponechá v platnosti rozhodnutie prvostupňového súdu,
čo však nemôže urobiť z dôvodu, že to nechcú samotné deti. V tejto súvislosti poukázala na to, že mal. Z. ju opakovane nástojčivo žiadal, aby urobila všetky právne kroky k tomu, aby mohol žiť u nej a nemusel sa podrobovať rituálom striedavej starostlivosti, pričom už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa odmietal dobrovoľne pobyt u otca a tento bol zabezpečený len proti jeho vôli a až násilím s tým, že maloletý sa pred otcom ako aj kolíznym opatrovníkom vyjadril, že chce byť zverený do jej výchovy a opatery. To isté sa vzťahuje i na mal. D., ktorá je na ňu naviazaná ako na svoju matku. Preto rozhodnutie prvostupňového súdu označila za veľmi nešťastné a neštandardné riešenie. Dôvodila, že všetci účastníci konania sa dohodli na tom, že bude vypracovaný znalecký posudok a predpokladala, že jeho závery bude i akceptované. Za situácie, že sa tak nestalo, nechápe preto význam takéhoto postupu a naviac má pocit, že prístup k nej je zaujatý a že sa previnila, ak si dovolila požiadať o rozvod s odporcom. Z tohto dôvodu preto nie je ochotná akceptovať ani jeden z argumentov uvádzaných v napadnutom rozsudku, pretože ten najmasívnejší dôkaz, ktorý bol vykonaný a to znalecký posudok, bol dobrý len na to, aby im ako účastníkom konania spôsobil finančné náklady bez akéhokoľvek reálneho použitia jeho záverov. Opätovne zdôraznila, že svojim odvolaním plní len žiadosti a prosby mal. detí Z. a D., pretože obaja očakávajú, že budú zverení do jej starostlivosti a nemusia riešiť anabázy striedavej starostlivosti, ktorá nie je podľa nej vyriešením problému, ale len nutnosťou, ktorú bola nútená akceptovať. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa preto označila ako nesprávne a spôsobujúce jej ujmu na jej právach s ohľadom na dôkazy, ktoré boli vykonané s tým, že ekonomická sila otca a závislosť detí od neho by nemali mať vyššiu právnu a skutkovú silu, než je objektívne vyšetrenie ústavu, ktorý sa týmito vzťahmi v rodinách zaoberá. Navrhla preto, aby odvolací súd v napadnutých častiach zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ OSP.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že navrhovateľka žiadne právne chyby konania vo svojom odvolaní neuvádza a jej odvolanie je zjavne len opätovným vyjadrením k nastolenej a mesiace fungujúcej forme starostlivosti, ktoré však nekorešponduje s realitou. Poukázal na to, že striedavá starostlivosť o mal. D. a Z. prebieha bez závažnejších komplikácii už od roku 2013, túto formu si zvolili samotné deti, pretože najlepšie vyjadruje a napĺňa ich potrebu byť s oboma rodičmi rovnako dlhý, hodnotne strávený čas. Mal za to, že v ich prípade neexistuje lepší model opatery, ako je nastolený v zmysle naplnenia ich práva na zohľadnenie ich najlepšieho záujmu. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie mal. Z. na pojednávaní, ktorý uviedol, že mu striedavá forma starostlivosti vyhovuje a za nepravdivé označil tvrdenie navrhovateľky, že Z. k nemu chodí proti svojej vôli až násilím. Vyjadril počudovanie nad tým, že matka podala odvolanie, pretože všetko funguje bez problémov, s navrhovateľkou komunikujú normálne, spoločne navštevujú rodičovské združenia, obe deti sú na nich naviazané, ľúbia ich a žiadneho z nich neuprednostňujú. Pokiaľ ide o závery znaleckého dokazovania, k tomuto mal výhrady, pričom ani znalkyňa na pojednávaní na tieto nevedela odpovedať a nebola schopná fundovane svoj názor obsiahnutý v posudku obhájiť. Na dokreslenie situácie uviedol tiež, že deti spolu so svojou sestrou H. boli s ním na predvianočnej lyžovačke a spoločne oslávili uňho Vianoce, na ktoré bola pozvaná i navrhovateľka, ktorá to odmietla, pričom jeho domácnosť navštívili i rodičia navrhovateľky. Naviac, mal. D. býva u neho častokrát oveľa dlhšie ako jeden týždeň a to podľa potrieb navrhovateľky, ktorá začala podnikať a potrebuje viac času pre seba. Vyjadril sa i k mal. P., ktorý žije výlučne s navrhovateľkou, školu nenavštevuje, v súčasnosti jeho náplň dňa je taká, že ráno chodí matke otvoriť fitnes centrum a zvyšok dňa len tak prežije. Uzavrel, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako po obsahovej, tak i právnej stránke je dostatočne vypracovaný a predstavuje zhmotnenie rozhodnutia v najlepšom záujme mal. Z. a D..
Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach potvrdiť. Konštatoval, že názor mal. detí bol v priebehu konania opakovane zisťovaný. Deti sa vyjadrovali ku vzťahu ku každému z rodičov, k tomu, ako funguje už prakticky dlhšiu dobu striedavá starostlivosť a tým, že rozvodové konanie rodičov trvá už niekoľko rokov, sú nútení situáciu zvládnuť a prispôsobiť sa jej. Uviedol, že napriek tomu, že vo výchovnom prístupe k mal. P. má výhrady, rešpektuje jeho názor ako takmer dospelého človeka, že chce žiť s matkou. V prípade mal. Z. a D. prezentoval názor, že striedavá osobná starostlivosť je najprijateľnejším riešením danej situácie, pretože deti potrebujú cítiť vplyv oboch rodičov a tráviť s nimi primerane čas, nakoľko každý je určitým spôsobom pre nich jedinečný, dáva im rozmer rodičovstva a to matka v láskavejšom, citlivom prístupe a otec v racionálnom prístupe spojenom s dodržiavaním pravidiel.
Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojedávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 2 písm. a/ OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
V súdenej veci sa navrhovateľka (ďalej matka) návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 29. 11. 2012 domáhala rozvodu jej manželstva s odporcom (ďalej otec) a zverenia mal. detí pochádzajúcich z tohto manželstva a to P., Z. a D. H. do jej osobnej starostlivosti a uloženia povinnosti otcovi prispievať na ich výživu. Rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa 28. 01. 2013 č. k. 10P/181/2012-86 bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, ktorý rozsudok nadobudol dňa 26. 02. 2013 právoplatnosť a predmetom konania takto zostala len úprava výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom na dobu po rozvode.
Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“) v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov mal. dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu mal. dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo mal. dieťa zverené do osobnej starostlivosti prispievať na jeho výživu alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
Podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.
Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
V prejednávanej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie súdu prvého stupňa o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom H. na dobu po rozvode potom, čo jeho prvší rozsudok, ktorým bolo manželstvo rodičov rozvedené a ktorým bol upravený výkon ich rodičovských práv a povinností tak, že mal. deti boli zverené do osobnej starostlivosti otca a matke bola uložená povinnosť prispievať na výživu každého z mal. detí sumou 26,65 eura mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca, bol uznesením odvolacieho súdu zo dňa 17. 05. 2013 č. k. 25CoP/12/2013-110 v časti výkonu rodičovských práv a povinností zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení poskytol teoretickoprávny výklad autoritatívneho rozhodovania súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom na dobu po rozvode a tiež inštitútu striedavej osobnej starostlivosti rodičov a aj predpoklady jeho aplikácie. Nakoľko odvolací súd na týchto svojich záveroch ako na stále platných naďalej zotrváva, duplicitne ich opakovať nebude a na ne v ďalšom len poukazuje.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do toho času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine).
Vyššie citované zákonné ustanovenia vyjadrujú všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti. Patria k nim predovšetkým odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré môžu byť rôzne a sú závislé predovšetkým od veku, zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a pod. Výživné pre dieťa totiž neslúži len na uspokojovanie všetkých jeho odôvodnených hmotných potrieb (strava, ošatenie, obuv atď.), ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa (vzdelanie, príprava na povolanie,
kultúrne, športové a rekreačné potreby a pod.). Odôvodnené potreby dieťaťa sú však bezprostredne ovplyvňované aj schopnosťami a možnosťami rodičov. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú, základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú ale reálne možnosti a schopnosti rodičov vyššie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pre určenie výšky výživného pre dieťa sú teda rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho charakteru. V tejto súvislosti je významné i ust. § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, ktoré zakotvuje, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitejšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Naviac, súd prihliadne aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará a rovnako tak berie do úvahy i prídavky na deti, ktoré sa sčasti podieľajú na úhrade potrieb detí. V prípade, že mal. dieťa je zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo môže rozhodnúť aj tak, že počas jej trvania výživné neurčuje (§ 62 ods. 6 Zákona o rodine).
V danej veci súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní o úprave výkonu práv a povinností rodičov k mal. deťom H. na dobu po rozvode sa zhora uvedenými zásadami a princípmi riadil, pričom v tomto smere dôsledne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správne právne závery. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku ako jasným, zrozumiteľným, vyčerpávajúcim a dávajúcim odpovede aj na námietky účastníkov konania využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie ich správnosti.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa len zvýrazňuje, že niet sporu, že mal. deti P., nar. XX. XX. XXXX, Z., nar. XX. XX. XXXX a D., nar. XX. XX. XXXX H. pochádzajú z manželstva účastníkov konania tak, ako i ďalšie ich dve plnoleté dcéry, H. a H.. Až do júna 2012 rodičia detí žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali starostlivosť o mal. deti. Následne matka v 1-2 týždňových intervaloch začala odchádzať z domu, kedy starostlivosť o mal. deti zabezpečoval výlučne otec a od 23. 12. 2012 matka sa definitívne odsťahovala zo spoločnej domácnosti a začala žiť v prenajatom 2-izbovom byte v Y.. Nakoľko manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené vyššie označeným rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý nadobudol dňa 26. 02. 2013 právoplatnosť, pričom rodičia sa nedohodli na úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností k mal. deťom na dobu po rozvode, bol takto daný dôvod pre postup súdu podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine. Za situácie, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obidvaja rodičia sú spôsobilí deti vychovávať a majú záujem o osobnú starostlivosť o ne, pričom otec prezentoval v konaní svoj súhlas so striedavou osobnou starostlivosťou, bolo povinnosťou súdu skúmať, či táto striedavá osobná starostlivosť bude v záujme mal. detí.
Ako už bolo uvedené, záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov a pokiaľ to nie je možné, potom toho z rodičov, ktorý má lepšie predpoklady k jeho výchove a okrem iného, uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa. Pokiaľ ide o v čase rozhodovania súdu prvého stupňa mal. P. (nadobudol plnoletosť dňa XX. XX.. XXXX), tento bol preskúmavaným rozsudkom zverený do osobnej starostlivosti matky a otcovi bola uložená povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 100 eur mesačne počnúc právoplatnosťou rozsudku, pričom v tejto časti žiaden z účastníkov ani odvolanie nepodal, keď súd prvého stupňa správne rešpektoval rozhodnutie maloletého, blížiaceho sa veku dospelosti, byť po rozvode rodičov v osobnej starostlivosti matky. Sporným medzi rodičmi zostala len otázka úpravy výkonu ich rodičovských práv a povinností na dobu po rozvode k mal. deťom Z. a D., u ktorých je situácia odlišná, keď v tomto smere v konaní nebolo preukázané, že by práve záujem týchto mal. detí bránil ich zvereniu do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Obaja rodičia totiž preukázateľné majú vytvorené vhodné materiálne podmienky, vrátane bytových pomerov k hmotnému zabezpečeniu detí a svojim doterajším životom dávajú záruku ich riadnej výchovy. Ako vyplýva zo znaleckého posudku Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie dieťaťa č. 5/2014, vzájomné citové väzby medzi týmito deťmi a každým z rodičov sú pozitívne a obojstranné, a ani u jedného z rodičov neboli zistené také osobnostné charakteristiky, ktoré by im bránili deti vychovávať. Tieto okolnosti boli už skôr potvrdené i znaleckým dokazovaním vykonaným znalkyňou Doc. PhDr. Miladou Harinekovou, CSc., z odboru psychológia a odvetvie klinická psychológia detí a dospelých v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 11P/142/2011. Zohľadniac i okolnosť, že od apríla
2013 sa na základe dohody rodičov i realizuje striedavá osobná starostlivosť o mal. deti, a že mal. Z. s ohľadom na svoj vek pri svojich viacerých výsluchoch prezentoval, že mu vyhovuje striedavá osobná starostlivosť u oboch rodičov, pričom i správy zo školy, ktorú mal. deti navštevujú nepotvrdili žiadny negatívny dopad doteraz zaužívanej striedavej osobnej starostlivosti na ich správanie alebo školské výsledky, sú tak splnené všetky predpoklady pre aplikáciu ust. § 24 ods. 2 Zákona o rodine. Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď obe mal. deti zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.
Jedinou prekážkou pre výrok o zverení mal. Z. a D. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov bol len nesúhlas matky, opierajúci sa o závery znaleckého posudku a o údajné želanie mal. detí. Nesúhlas matky so striedavou osobnou starostlivosťou však môže byť relevantný len vtedy, pokiaľ je vybudovaný na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmov dieťaťa. Je pravdou, že závery znaleckého posudku neodporúčali zveriť mal. deti H. do striedavej osobnej starostlivosti z dôvodu, že táto neprispieva k psychickej pohode mal. detí a rodičia nespĺňajú základné psychologické predpoklady na jej zabezpečenie s ohľadom na vek detí, nimi preferovaný spôsob riešenia porozvodovej situácie, ako aj predchádzajúce skúsenosti so striedavou starostlivosťou a mal. deti odporučili zveriť do osobnej starostlivosti matky zároveň s navrhovanou úpravou styku otca s mal. deťmi. V tejto súvislosti je však potrebné prioritne uviesť, že v zmysle § 125 OSP, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. I keď znalecký posudok je jedným z významných dôkazných prostriedkov, v súlade s § 132 OSP súd dôkazy (znalecký posudok nevynímajúc) hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. V súlade s touto zákonnou úpravou tak učinil nielen súd prvého stupňa, ale i odvolací súd. Dospel pritom k záveru, že závery predmetného znaleckého posudku sú nielen všeobecného charakteru, ale naviac i nepresvedčivé a v rozpore s ďalšími vykonanými dôkazmi, čo nebolo odstránené ani výsluchom psychologičky PhDr. Aleny Kopányiovej, PhD., ktorá bola jeho spoluautorkou, na pojednávaní dňa 07. 10. 2014. Nekonkretizuje totiž žiadnu okolnosť, resp. skúsenosť z doterajšej realizácie striedavej starostlivosti, ktorá by negatívne už zasiahla do vývinu detí (aj psychického) alebo bola spôsobilá negatívne zasiahnuť ich zdravý vývoj. Bez ďalšieho len konštatuje, že neprospieva striedavá starostlivosť k psychickej pohode detí, čo pri výsluchu psychologička doplnila tým, že pri tomto závere vychádzali z vnútorného prežívania mal. detí, ktoré majú významne preferovanú emočne osobu matky. Samotné toto zistenie však ešte nie je postačujúce a spôsobilé spochybniť striedavú osobnú starostlivosť rodičov o deti a najmä preukázať, že táto by bola v rozpore s ich záujmom, keď preferácia jedného z rodičov u detí je normálnym a prirodzeným javom v bežných rodinách. Zvlášť pokiaľ v tom istom znaleckom posudku sa tiež konštatuje, že vzťah detí k otcovi a naopak je pozitívny za súčasného zistenia, že obaja rodičia majú bazálne osobnostné predpoklady pre výchovu detí. Obdobne je tomu tak i pokiaľ ide o znalecké zistenie, že rodičia nespĺňajú základe psychologické predpoklady na zabezpečenie striedavej starostlivosti a sú schopní spolupracovať len na inštrumentálnej úrovni. Odvolací súd nespochybňuje, že striedavá osobná starostlivosť o mal. deti predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť vzájomne komunikovať a spolupracovať pri výchove dieťaťa. To je podmienené predovšetkým určitou úrovňou ich osobnostnej výbavy, vyspelosťou oboch rodičov, potlačením ich vzájomnej rivality a bojom o dieťa, ako i absenciu pohnútok na trýznenie druhého rodiča skrz svoje vlastné dieťa. Podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade hore uvedená argumentácia v znaleckom posudku ako jeden z dôvodov odopretia striedavej starostlivosti je minimálne spochybnená skutočnosťou, že po dobu dlhšiu ako 2 roky sa už striedavá osobná starostlivosť rodičov o mal. deti i fakticky realizuje, čoho logickým predpokladom je už existujúca spolupráca oboch rodičov, ktorá prebieha bezkonfliktne tak, ako to dokladujú nielen správy kolízneho opatrovníka o šetrení pomerov, ale i správy zo školských zariadení a výpovede či už samotných rodičov a detí alebo svedkýň H. a H. H.. Niet preto dôvodu predpokladať, že by tomu tak nemalo byť ani v budúcnosti a že by rodičia povýšili svoje záujmy nad záujmy mal. detí a prestali by vzájomne kooperovať. Pokiaľ budú rodičia v prístupe k striedavej osobnej starostlivosti o deti tak ako doposiaľ korektní a zodpovední, z hľadiska záujmu detí je táto pre ne prínosnejšia, i keď len na úrovni inštrumentálnej spolupráce, ako výchova len jedným z rodičov. Tento názor zastáva i kolízny opatrovník mal. detí, ktorý najdôvernejšie je oboznámený so situáciou v rodine a s potrebami mal. detí. Odvolací súd si neosvojil ani tvrdenia matky o želaní mal. Z. byť zverený do jej osobnej starostlivosti, pretože mal. Z. takéto prianie nedeklaroval pri žiadnom svojom výsluchu, práve naopak vždy potvrdil, že voči striedavej osobnej starostlivosti nemá výhrady. Tým bolo rešpektované právo maloletého zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa, z
ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje právo zaručené týmto dohovorom a tiež § 43 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého mal. dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Naviac matka uvedené tvrdenie nepodporila ani žiadnym hodnoverným dôkazom. Vychádzajúc z vyššie popísaných zistení i podľa názoru odvolacieho súdu sú tak v prejednávanej veci splnené všetky zákonné predpoklady pre súdom prvého stupňa zvolený spôsob úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom D. a Z. na dobu po rozvode, keďže nebolo preukázané, že striedavá osobná starostlivosť je v rozpore s ich záujmom a táto rešpektuje právo detí na zachovanie vzťahu k obom rodičom, ktorí majú vytvorené rovnocenné podmienky pre ich výchovu a starostlivosť. Toho výrazom je i súdom prvého stupňa určená doba styku rodičov podľa enunciátu preskúmavaného rozsudku, ktorá reflektuje i nie všedné dni roka ako sú vianočné a veľkonočné sviatky, a tiež i obdobia školských prázdnin, kedy rodičia majú dostatočný priestor na náročnejšie aktivity s deťmi. Za zákonu nezodpovedajúci nemožno označiť ani výrok rozhodnutia, ktorým súd prvého stupňa výživné na mal. deti Z. a D. neurčil, keď takto učinil v intenciách § 62 ods. 6 Zákona o rodine s ohľadom na rovnakú dĺžku osobnej starostlivosti každého z rodičov o deti, počas ktorej bude jeho povinnosťou potreby detí zabezpečovať v plnom rozsahu.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny, keď súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať i bez návrhu.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.