Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-59-2015.pdf
PDF · 126.7 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/59/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: MJ & partners, s. r. o., so sídlom Thurzova 433/5, Martin, IČO: 47 129 697, práv. zast. JUDr. Lucia Čillová, advokátka so sídlom XX.J. XXX/XX, A. A., proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Andreja Kmeťa 17, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. OU-ZA- OVBP2-2014/011287/PAV zo dňa 11.11.2014, takto jednomyseľne
rozhodol:
Žalobný návrh z a m i e t a.
Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 28.01.2015 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OVBP2-2014/011287/PAV zo dňa 11.11.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie, „rozhodnutie žalovaného", „preskúmavané rozhodnutie", „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu"), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Mesta Martin (ďalej len „prvostupňový správny orgán") č.: 26652/2013-Pl zo dňa 19.12.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie", „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu"), ktorým bola žalobca podľa § 106 ods. 1 písm. e) zákona č. 50/1976 Zb. uložená pokuta vo výške 2.500,- Eur za porušenie § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb., ktorého sa žaloba dopustil tým, že v jarných mesiacoch roku 2013 uskutočnil 16 ks reklamných zariadení, a to:
- na ul. Stavbárska v Martine - na oplotení strelnice, pri miestnej komunikácii, na pozemku parc. č.: KN- C 2893/3, k. ú. L.,
- na ul. Šoltésovej v Martine - na zábradlí mostíka pod amfiteátrom, na pozemku parc. č.: KN-C 1873/8, k. ú. L.,
- na ul. Červenej armády v Martine - 3 ks na zábradlí nadjazdu, o pri výjazde z nadjazdu smerom na obchvat 1/18 pri svetelnej križovatke, na pozemku parc. č.: KN- C 3511/21, k. ú. L., o v trase nadjazdu po pravej strane v smere na obchvat 1/18, na pozemku parc. č. KN-C 845/2, k. ú. L., o v trase nadjazdu - časť pre peších, na pozemku parc. č.: KN-C 845/2, k. ú. L.,
- na reťazovej zábrane na križovatke ulíc Jilemnického - Severná, Martin, na pozemkoch parc. č.: KN- C 1346 a parc. č.: KN-C 1296/3, k. ú. S.,
- na reťazovej zábrane na križovatke ulíc Jilemnického - Kozmonautov, Martin, na pozemkoch parc. č.: KN-C 1347 a parc. č.: KN-C 1296/2, k. ú. S.,
- na ul. A. Pietra v Martine, na oplotení pri zástavke MHD OÚNZ, na pozemku parc. č.: KN-C 856/1, k. ú. L.,
- na oplotení v križovatke ulíc N. Hejnej a J. Kráľa, Martin, na pozemku parc. č.: KN-C 4232/1, k. ú. L.,
- na ul. Kohútova v Martine - na reťazovej zábrane pri prechode pre peších pri katolíckej fare, na pozemku parc. č. KN-C 4270/1, k. ú. L.,
- na ul. Novákova v Martine - na oplotení oproti železničnej stanici, na pozemku parc. č.: KN-C 1071/56, k. ú. L.,
- na ul. Bernolákova v Martine - na oplotení pri železničnom priecestí, na pozemku parc. č.: KN-C 4353/1, k. ú. L.,
- na ul. Novákova v Martine - na zábradlí pri vjazde na nástupište SAD, na pozemku parc. č.: KN-C 4275/3, k. ú. L.,
- na ul. Robotnícka v Martine - na oplotení pri železničnom priecestí, na pozemku parc. č.: KN-C 4353/1, k. ú. L.,
- na ul. P. O. Hviezdoslava v Martine - na zábradlí pri Hoteli TURIEC, na pozemku parc. č.: KN - C 481/5, k. ú. L.,
- na ul. Priekopská v Martine - na zábradlí pri zastávke MHD Priekopa II., na pozemku parc. č.: KN-C 3397/1, k. ú. U. (ďalej len „posudzované zariadenia", „reklamné zariadenia"), bez predpísaného povolenia, čím porušil ust. § 71 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona vzhľadom na to, že tieto reklamné zariadenia boli uskutočnené na miestach viditeľných z verejných priestorov a boli spojené so stavbou.
V dôvodoch rozhodnutia sa žalovaný stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci prvostupňového správneho orgánu a konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že prvostupňový správny orgán postupoval v zmysle platných právnych predpisov, dal možnosť žalobcovi sa k veci vyjadriť, umožnil mu podať svoje vyjadrenia, námietky a pripomienky a splnil povinnosť vyplývajúcu z § 21 a § 31 Správneho poriadku. Vo veci nariadil ústne pojednávanie. Pokiaľ žalobca spochybňoval vyjadrenie Ing. P. L., ktorá podľa tvrdenia žalobcu nebola kompetentnou osobou, aby sa za účastníka konania (za žalobcu) vyjadrovala, poukázal, že vo vyjadrení Ing. P. L. uviedla a potvrdila, že reklamné zariadenia umiestnil žalobca. Pokiaľ žalobca tvrdil, že Ing. L. nie je a ani nebola realitnou maklérkou žalobcu a nebola v žiadnom pracovno-právnom ani inom vzťahu k žalobcovi, žalovaný konštatoval, že v administratívnom spise sa nachádza kópia internetovej stránky bazar.sk zo dňa 07.10.2013, z ktorej je zrejmé, že Ing. P. L. je jedným z maklérov spoločnosti MJ reality, zapísanej v obchodnom registri ako MJ & partners, s. r. o., Martin a podľa zistení žalovaného je aj v súčasnosti zamestnaná u žalobcu, o čom svedčí kópia internetovej stránky žalobcu realitymj.sk, kde pri určitých nehnuteľnostiach je Ing. P. L. uvedená ako maklér nehnuteľností. Z tohto dôvodu žalovaný tvrdenia žalobcu o nekompetentnosti vyjadrenia Ing. L. ako osoby nekompetentnej konať a vyjadrovať sa za žalobcu neakceptoval. Poukázal na § 24 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s platnými predpismi a vyhodnotil, že Úradný záznam Mesta Martin č. 24717/2013 zo dňa 09.08.2013, v ktorom Ing. P. L. uviedla a potvrdila, že reklamné zariadenia umiestnil žalobca, ktorý je Ing. L. aj vlastnoručne podpísaný, je potrebné považovať za listinný dôkaz podľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku, z ktorého aj správny orgán pri rozhodovaní vychádzal a poslúžil k dôslednému objasneniu veci.
Pokiaľ žalobca spochybňoval relevanciu dôkazu - záznam telefonického rozhovoru zo dňa 01.07.2013 uskutočneného mestskou políciou na tel. čísle, ktoré je uvedené na reklamných zariadeniach: XXXX XXX XXX, počas ktorého konateľ žalobcu Michal Hanuliak uviedol, že reklamné tabule uskutočňujú ich spolupracovníci na súkromných pozemkoch so súhlasom ich majiteľov č. MP-125/2013-Pr z 01.07.2013 (ďalej len záznam mestskej polície z 01.07.2013), keď tvrdil, že v administratívnom spise sa nachádza len záznam o danej skutočnosti bez potvrdenia, že to skutočne uviedol Michal Hanuliak, žalovaný uviedol, že nemá dôvod spochybňovať tvrdenie, ktoré je uvedené v listine vydanej Mestskou políciou Martin pod č.: MP-128/2013-Pr z 01.07.2013. Poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 34 ods. 5 Správneho poriadku, podľa ktorej aj listinný dôkaz hodnotil.
Žalovaný ďalej konštatoval, že prvostupňový orgán čisto logicky odvodil svoju úvahu, keď osadenie predmetných reklamných zariadení zdôvodňoval aj vznikom obchodnej spoločnosti žalobcu v jarných mesiacoch roku 2013. Konštatoval, že je vysoko nepravdepodobné až absurdné, aby niekto iný - akákoľvek tretia osoba, na vlastné náklady osádzala reklamné zariadenia bez vedomia žalobcu, za účelom propagácie reklamy konkrétnej obchodnej spoločnosti tak, ako to žalobca naznačuje v písomnom vyjadrení k uskutočnenému ústnemu pojednávaniu, ale aj v samotnom odvolaní. Na reklamných zariadeniach je jednoznačne uvedená internetová adresa žalobcu, konkrétne realitymj.sk, ktorá je aj v súčasnosti stále platná a aktívna, ako aj telefónne číslo: XXXX XXX XXX, ktoré je podľa tejto
internetovej stránky hlavným telefónnym kontaktom na túto realitnú spoločnosť. Žalovaný konštatoval, že vzhľadom na kontaktné údaje na predmetných reklamných zariadeniach je nepochybné preukázané, že sa jedná o reklamovanie a propagáciu Realitnej kancelárie MJ zapísanej v obchodnom registri ako MJ & partners, s. r. o., teda žalobcu. Osadenie takýchto reklamných zariadení je podmienené povolením stavebného úradu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona, o čom by mal žalobca, pokiaľ má v obchodnom registri ako jednu z náplní svojej činnosti aj reklamné a marketingové služby, vedieť, ako to uviedol aj prvostupňový správny orgán. Žalobca sa podľa žalovaného dopustil úmyselného porušenia Stavebného zákona, keď aj napriek svojmu obchodnému zameraniu (reklamné a marketingové služby), nerešpektoval § 71 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona, bez akéhokoľvek súhlasu vlastníka pozemkov, na ktorých sú predmetné reklamné zariadenia umiestnené, tieto zariadenia osadil. Žalovaný z predloženého administratívneho spisu nemal preukázané, že by žalobca mal písomnú dohodu s vlastníkmi pozemkov, na ktorých boli predmetné reklamné zariadenia umiestnené, neuzavrel ani nepodal žiadnu žiadosť o povolenie reklamných zariadení, čím porušil povinnosti vyplývajúce z § 71 ods. 1 písm. c) a § 71 ods. 2 Stavebného zákona. Svojím úmyselným protiprávnym konaním sa žalobca dopustil správneho deliktu, za ktorý mu bola v zmysle § 106 Stavebného zákona uložená primeraná sankcia. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že výška uloženej pokuty 2.500,- Eur je neprimeraná, keď sa jedná o porušenie Stavebného zákona, umiestnením 16 reklamných zariadení, t.j. 156,25 Eur na jedno reklamné zariadenia, bez príslušného povolenia stavebného úradu, pričom suma pokuty predstavuje len 18,83 % z maximálnej možnej sadzby, preto žalovaný námietky žalobcu o neprimeranosti a nedostatočnom odôvodnení výšky pokuty, neakceptoval. Stotožnil sa s odôvodnením výšky pokuty stavebným úradom a poukázal na skutočnosť, že žalobca, ktorý má v predmete činnosti aj reklamné a marketingové služby, si musí byť vedomý toho, že v prípade uskutočnenia a teda umiestnenia reklamných zariadení bez predpísaného povolenia, bude znášať následky svojho protiprávneho konania. S týmto názorom prvostupňového správneho orgánu sa žalovaný stotožnil.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorú doručil na Krajský súd v Žiline dňa 28.01.2015. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nebolo vydané na základe spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a po náležitom vyhodnotení vykonaných dôkazov, nie je možné hovoriť o spravodlivom procese. Konštatoval, že vykonané dôkazy nemožno považovať za dostatočné práve pre spoľahlivé zistenie skutočného stavu veci za skutkovej situácie, ako sa kladie žalobcovi za vinu.
Poukázal na § 98 a § 99 zákona č. 50/1976 Zb. a konštatoval, že zdokumentovaný záznam telefonického rozhovoru zo dňa 01.07.2013, vzhľadom na nedostatok oprávnenia na výkon tohto odborného dohľadu príslušníkmi mestskej polície, považuje žalobca za nezákonný dôkaz. Na margo telefonického rozhovoru uviedol, že v spise sa nachádza iba záznam o danej skutočnosti bez právnej relevancie - potvrdenia, že danú skutočnosť konateľ žalobcu skutočne aj uviedol.
Spochybnil vyjadrenie Ing. P. L., ktoré je obsahom úradného záznamu a ktorý je súčasťou administratívneho spisu. Uviedol, že Ing. P. L. nebola kompetentnou osobou konať a vyjadrovať sa za žalobcu, nemôže zaväzovať žalobcu, nie je realitnou maklérkou a nebola ani v pracovnoprávnom vzťahu k žalobcovi, v čase skutku bola iba kontaktnou osobou počas pobytu konateľa spoločnosti v zahraničí a iba oznamovala potenciálnym klientom - tretím osobám, že konateľ spoločnosti ich bude kontaktovať po návrate zo zahraničia. Naviac, Ing. P. L. nebola zo strany správneho orgánu vypočutá a predvolaná ako svedok na ústne prejednávanie deliktu, teda nemohla sa k skutočnostiam, ktoré sa kladú napadnutým rozhodnutím žalobcovi za vinu, relevantne vyjadriť. Správny orgán disponuje len úradným záznamom Ing. P. L., nie však svedeckou výpoveďou, nie je možné na tento listinný dôkaz prihliadať.
Žalobca ďalej tvrdil, že správny orgán sa nezaoberal v napadnutom rozhodnutí listinnými dôkazmi, ktoré svedčia v prospech účastníka konania, a to prebiehajúca korešpondencia medzi Mestom Martin a účastníkom konania, v ktorej žalobca deklaroval, že žiadne reklamné zariadenia neumiestnil. Poukázal na § 72 zákona č. 50/1976 Zb. a tvrdil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s týmto ustanovením. Uviedol, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, je povinnosť správneho orgánu, s poukazom na § 3 ods. 1, 2, 4 Správneho poriadku, zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za týmto účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, ako aj na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Správny orgán porušil svoju povinnosť a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, najmä ohľadne výšky pokuty, keď výšku pokuty nezdôvodnil dostatočne a v požadovanej miere, v dôsledku čoho je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné.
Žalovaný sa k veci vyjadril písomným podaním zo dňa 17.03.2015. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci v napadnutom rozhodnutí.
Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného na nariadenom pojednávaní dňa 28.07.2015 a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada len, ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Krajský súd bol povinný preskúmať, či napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, či vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a obsahuje zákonom predpísané náležitosti, či je riadne zdôvodnené a či nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti.
Podľa § 106 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015, stavebný úrad alebo inšpekcia uloží pokutu do 400 000 Sk právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie, ktorá a) uskutočňuje jednoduchú stavbu, drobnú stavbu, stavebné úpravy alebo udržiavacie práce, ktoré treba ohlásiť, bez takéhoto ohlásenia alebo v rozpore s ním, b) uskutočňuje terénne úpravy a práce podľa tohto zákona, na ktoré je potrebné povolenie stavebného úradu, bez takéhoto povolenia alebo v rozpore s ním, c) nezabezpečuje podmienky vykonávania štátneho stavebného dohľadu, bráni v jeho výkone, nesplní výzvu orgánu štátneho stavebného dohľadu [ § 102 ods. 2] alebo neurobí opatrenie nariadené orgánom štátneho stavebného dohľadu, d) neudržiava stavbu napriek opätovnej výzve orgánu štátneho stavebného dohľadu alebo rozhodnutiu stavebného úradu, e) uskutočňuje alebo užíva informačné, reklamné alebo propagačné zariadenia bez predpísaného povolenia alebo v rozpore s ním, f) ako stavebník nebytovej budovy nepredloží energetický certifikát kolaudovanej stavby v lehote určenej v kolaudačnom rozhodnutí (§ 82 ods. 3).
Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015, povolenie stavebného úradu vyžadujú, pokiaľ na to nie sú príslušné podľa osobitných predpisov iné orgány, a) terénne úpravy, ktorými sa podstatne mení vzhľad prostredia alebo odtokové pomery, b) ťažobné a im podobné alebo s nimi súvisiace práce, c) informačné, reklamné a propagačné zariadenia, pokiaľ sa umiestňujú na miestach viditeľných z verejných priestorov a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom.
Podľa § 72 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015, podať žiadosť o povolenie informačných, reklamných a propagačných zariadení je oprávnená aj právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá má písomnú dohodu s vlastníkom stavby či pozemku alebo s tým, kto má časove neobmedzené právo užívať stavbu či pozemok, na ktorom sa má zariadenie umiestniť.
Prioritne krajský súd skúmal, či napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, či si správny orgán zabezpečil pred vydaním rozhodnutia dostatočné podklady a či rozhodnutie správneho orgánu obsahuje správnu úvahu, ktorou bol správny orgán pri hodnotení dôkazov vedený.
Krajský súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že v čase skutku, ako aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného, ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb., upravovalo, že povolenie stavebného úradu sa vyžaduje v prípade informačných, reklamných a propagačných zariadení, ktoré sa umiestňujú na miestach viditeľných z verejných priestorov a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom.
Fotodokumentácia, ktorá je súčasťou predloženého administratívneho spisu preukazuje umiestnenie 16 reklamných tabúľ na miestach viditeľných z verejných priestorov. Jedná sa o umiestnenie reklamných zariadení s označením MJ Reality s uvedením tel. č.: XXXX XXX XXX s oznámením: „Predávate ? Kupujete ? Volajte !"
Nebolo sporné, že príslušný stavebný úrad k umiestneniu označených tabúľ povolenie, v súlade s § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015, nedal. V konaní nebolo spochybnené, že posudzované reklamné zariadenia boli umiestnené na miestach viditeľných z verejných priestorov, čo je súdu zrejmé aj z predloženej fotodokumentácie a v konaní nebolo sporné (túto skutočnosť ani účastník nerozporoval), že by predmetné zariadenia boli umiestnené tak, že neboli spojené so stavbou alebo pozemkom.
Žalobca tvrdil, že reklamné zariadenie na daných miestach neumiestnil a nemá vedomosť o tom, kto tieto zariadenia umiestnil. Súčasne poprel, že by komunikoval so zástupcami mestskej polície z tel. č.: XXXX XXX XXX tak, ako je zaznamenané v úradnom zázname, ktorý vyhotovila Mestská polícia Martin pod č. MP-125/2013-Pr dňa 01.07.2013, spochybnil aj obsah vyjadrenia Ing. P. L., ktoré je obsahom Úradného záznamu Mesta Martin č. 24717/2013 dňa 09.08.2013.
Súčasťou administratívneho spisu sú okrem fotodokumentácie reklamných zariadení aj výpisy z internetového portálu bazar.sk zo dňa 07.10.2013, z ktorých súd zistil, že na tejto stránke sú umiestnené produkty MJ Reality (inzeráty) s tel. č.: XXXX XXX XXX, s adresou Thurzova 5, Martin, IČO: 47 129 697, s uvedením ponuky realít a otváracích hodín. Súčasne je vo vzťahu k MJ Reality, Thurzova 5, Martin, k uvedenému kontaktu priradené meno: Ing. Mgr. Michal Hanuliak a Ing. P. L..
Pokiaľ žalobca tvrdil, že reklamné zariadenia tam neumiestnil a nemá vedomosť o tom, kto propagáciu realitnej činnosti umiestnením reklamných zariadení vykonal, krajský súd poukazuje, že toto tvrdenie žalobcu, ktoré odmieta súvis žalobcu s umiestnenými reklamnými zariadeniami na verejne prístupných miestach v meste Martin, ostalo v rovine tvrdení. Označenie realitnej činnosti na umiestnených zariadeniach sa týka propagácie realitnej činnosti žalobcu, ktorý (ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu a skutočností uvedených na internetovom portáli bazar.sk ako aj pracovnytrh.sk), vykonáva realitnú činnosť a na reklamných zariadeniach bol identifikovaný miestom, ktoré je totožné s miestom podnikania žalobcu a IČO-m, ktoré je pridelené žalobcovi ako obchodnej spoločnosti, ktorá v predmete podnikania má aj realitnú činnosť. Tvrdenie žalobcu krajský súd vyhodnotil ako účelové, keď bol povinný žalobca preukázať, že s umiestňovanými zariadeniami skutočne nemá nič spoločné napriek tomu, že propagujú jeho podnikateľskú činnosť a fakticky sú spôsobilé napomáhať jeho podnikateľskej činnosti. Žalobca v konaní neprodukoval ani jeden dôkaz, ktorý by spochybnil záver, že činnosť propagovaná na posudzovaných reklamných zariadeniach nie je propagáciou realitnej činnosti žalobcu, keď nemá žiadnu logiku, aby bez vedomia žalobcu tretia osoba propagovala pozitívne jeho podnikateľskú činnosť, resp. proti jeho vôli.
Krajský súd poukazuje, že i keď nebol vykonaný výsluch svedkyne - Ing. P. L., Úradný záznam Mesta Martin č. 24717/2013 zo dňa 09.08.2013, ktorý je podpísaný Ing. P. L., je listinným dôkazom, ktorý v rámci vykonaného dokazovania zabezpečil správny orgán a ktorý tiež bol jedným z podkladov pre rozhodovanie žalovaného. Keďže Ing. P. L. nebola vypočutá v správnom konaní ako svedok (nebola ani ako svedok poučená), v tejto súvislosti nemohlo byť využité ani právo žalobcu klásť svedkom otázky. Uvedený záznam je jedným z dôkazov, ktorý zabezpečil v konaní správny orgán a je ho potrebné považovať za listinný dôkaz v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 v spojení § 44 ods. 1 Správneho poriadku vo väzbe na § 140 zákona č. 50/1976 Zb.
Žalobca v konaní tvrdil, že Ing. L. nebola kompetentnou osobou, aby sa za žalobcu vyjadrovala, bola iba kontaktnou osobou počas pobytu konateľa žalobcu v zahraničí a jej povinnosť bola oznamovať potenciálnym klientom - tretím osobám, že konateľ žalobcu ich bude kontaktovať po návrate zo zahraničia. Vychádzajúc zo samotného vyjadrenia žalobcu v žalobe a jeho tvrdení v správnom konaní (v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu), sám žalobca nepoprel, že Ing. P. L. bola, bez ohľadu na jej pracovnoprávny vzťah a rozsah pracovného zaradenia k žalobcovi, kontaktnou osobou žalobcu pre jeho potenciálnych klientov. Aj keby súd nepriznal relevanciu tvrdeniam Ing. P. L. v úradnom zázname z 09.08.2013, ktorá uviedla, že posudzované reklamné zariadenia umiestnil žalobca, tak Ing. L. nepoprela, že sa nejedná o reklamné zariadenia žalobcu bez ohľadu na to, kto ich umiestnil.
Krajský súd poukazuje, že úradný záznam mestskej polície z 01.07.2013 bol postúpený prvostupňovému správnemu orgánu, z Mestskej polície Martin, za účelom prejednávania správneho deliktu žalobcu. Na postup v konaní o správnych deliktoch, teda aj pri ukladaní správnych sankcií, je potrebné aplikovať Odporúčanie Výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, schválené Výborom ministrov dňa 13.02.1991 na 451. zasadnutí zástupcov ministrov (ďalej len „odporúčanie"), ktoré upravuje zásady pre ukladanie správnych sankcií, teda aj správne sankcie ukladané za správne delikty.
Priestupky na rozdiel od správnych deliktov sú komplexne upravené v Zákone o priestupkoch (zákon č. 372/1990 Zb.), ktorý je procesným predpisom upravujúcim konanie o priestupkoch a upravuje, okrem iného, aj podmienky objasňovania priestupkov, kde vymedzuje orgány, ktoré sú kompetentné priestupky objasňovať, pričom objasňovanie definuje v § 58 ods. 1 prvá veta zákon č. 372/1990 Zb. ako obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto zákona, či tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, či sa uloží sankcia za spáchaný priestupok. Vzhľadom na absenciu úpravy, v prípade správnych deliktov všeobecne a v zákone č. 50/1976 Zb., vo vzťahu k správnym deliktom upraveným v § 106 zákona č. 50/1976 Zb., krajský súd dospel k záveru (vychádzajúc z § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii), že obecná polícia (pri širšom výklade zákona) je kompetentná objasňovať nielen priestupky, ale aj správne delikty a je kompetentná obstarať podklady potrebné na rozhodovanie príslušných správnych orgánov v prípade obce - Mesta Martin ako príslušného stavebného úradu, ktorý rozhodoval o správnom delikte a uložení sankcie za správny delikt v I. stupni. Obecná polícia má kompetenciu upravenú v § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 564/1991 Zb. vykonávať všeobecné záväzné nariadenie obce, keď práve v podaní Mestskej polície Martin z 15.07.2013 prvostupňovému správnemu orgánu bolo konštatované, že žalobca je podozrivý zo spáchania správneho deliktu práve z dôvodu porušenia § 4 ods. 1 VZN Mesta Martin č. 52 o reklamných, informačných a propagačných zariadeniach na území Mesta Martin, keď podľa tohto nariadenia musia mať povolenie, pokiaľ sú umiestňované na miestach viditeľných z verejného priestranstva, pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom, čo de facto vyplýva z úpravy § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015.
Pokiaľ žalobca poukazoval, že úradný záznam z 01.07.2013 nemôže byť zákonný dôkaz, lebo nebol získaný oprávnenou osobou, ktorá bola kompetentná na výkon odborného dohľadu podľa § 99 zákona č. 50/1976 Zb., krajský súd k tejto argumentácii uvádza, že predmetom prieskumu bolo konanie o správnom delikte podľa § 106 zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015, ktorému nepredchádzal výkon dohľadu podľa § 98 a nasl. zákona č. 50/1976 Zb. Postup Mestskej polície Martin nemožno subsumovať pod konanie štátneho stavebného dohľadu podľa zákona č. 50/1976 Zb., ktorý sú kompetentné vykonávať orgány vymedzené v § 99 zákona č. 50/1976 Zb. Činnosť mestskej polície bola realizovaná v súlade so zásadami objasňovania priestupkov podľa § 58 ods. 1 prvá veta zákona č. 372/1990 Zb., ktorý je podľa názoru krajského súdu možné aplikovať aj na objasňovanie správnych deliktov, vzhľadom na absenciu procesnej úpravy správnych deliktov (na rozdiel od úpravy priestupkov, ktoré sú upravené v zákone č. 372/1990 Zb.), keď v § 3 ods. 1 písm. f) zákona č.564/1991 Zb. o obecnej polícii je daná kompetencia obecnej polície objasňovať priestupky. Táto kompetencia, pri širšom výklade, zahŕňa aj objasňovanie iných správnych deliktov, čím sa rozumie obstarávanie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu. Obecná polícia v § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 564/1991 Zb. má kompetencie vykonávať všeobecne záväzné nariadenia a de facto kontrolovať aj ich aplikovanie a keďže žalobca, ako vyplýva z podania Mesta Martin z 15.07.2013, porušil aj § 4 ods. 1 VZN Mesta Martin č. 52 o reklamných, informačných a propagačných zariadeniach na území Mesta Martin, ktorých úprava v citovanom ustanovení bola totožná s úpravou § 71 ods. 1 písm. c) zákona č .50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015, tak, podľa názoru krajského súdu, bola kompetencia Mestskej polície Martin objasňovať správne delikty týkajúce sa porušovania VZN Mesta Martin a teda zabezpečovať podklady, vrátane úradného záznamu z 01.07.2013 a postupovať ich príslušnému orgánu, v danom prípade stavebnému úradu obce - Mestu Martin na konanie o správnom delikte. Potom nie je možné stotožniť sa s názorom žalobcu, že úradný záznam Mestskej polície Martin z 01.07.2013 nie je zákonným dôkazom. Tento dôkaz bol zabezpečený orgánom, ktorý mal kompetenciu zaobstarávať podklady týkajúce sa porušovania VZN (podozrenia zo spáchania správneho deliktu právnickej osoby) a keďže úradný záznam vyhotovil orgán príslušný na objasňovanie priestupkov, teda aj správnych deliktov, jeho predložením príslušnému správnemu orgánu sa stal súčasťou administratívneho spisu a je aj jedným z podkladov pre rozhodnutie správneho orgánu, má charakter listinného dôkazu s vypovedacou hodnotou.
Čo sa týka spochybnenia listinného dôkazu, ktorý si zabezpečil správny orgán prostredníctvom Mestskej polície Martin, z ktorej podnetu začalo správne konanie, a to Úradný záznam Mestskej polície Martin č. MP-128/2013-Pr z 01.07.2013, krajský súd uvádza, že i keď konateľ žalobcu Michal Hanuliak obsah telefonického rozhovoru, ktorý je zaznamenaný v úradnom zázname spochybnil, v konaní z iných listinných dôkazov bolo preukázané, že podnikateľskú činnosť žalobcu, teda aj výkon reklamnej a realitnej činnosti, vykonáva aj prostredníctvom inzercie na rôznych internetových portáloch, medzi inými aj bazar.sk, v ktorom uvádza ako kontakt telefónne číslo zhodné s kontaktom zverejneným na reklamných zariadeniach. Pre rozhodovanie správnych orgánov nebol nosným dôkazom Úradný záznam Mestskej polície Martin z 01.07.2013, podľa ktorého mal Michal Hanuliak, konateľ žalobcu, po kontakte s políciou na tel. č. XXXX XXX XXX potvrdiť, že uvedené reklamné tabule rozmiestňujú v meste jeho spolupracovníci na súkromných pozemkoch a so súhlasom ich majiteľov. Z ostatných podkladov rozhodnutia (fotodokumentácia, prezentácia žalobcu na internetových portáloch) bolo preukázané, že telefonický kontakt uvedený na posudzovaných reklamných zariadeniach je priradený k MJ Reality, ktorá je stotožnená so sídlom a IČO žalobu ako aj osobou, ktorá je zapísaná ako konateľ žalobcu v obchodnom registri od 27.04.2013 - Michalom Hanuljakom. Obsah listinných dôkazov (úradný záznam Mesta Martin zo dňa 09.08.2013 s podpisom Ing. L., úradný záznam Mestskej polície Martin z 01.07.2013 podpísaný členom hliadky mestskej polície npor. Ing. L.), ktoré majú svoju vypovedaciu hodnotu a popierajú tvrdenia žalobcu, že reklamné zariadenia neumiestnil, keď naviac žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by účelovosť tohto tvrdenia vyvrátil.
Napriek tomu, že neexistujú priame dôkazy (výpovede svedkov), ktoré by potvrdili, že reklamné zariadenia umiestnil žalobca, z dôkazov vykonaných správnym orgánom, je preukázané, že na miestach verejne prístupných boli umiestnené reklamné zariadenia propagujúce výlučne podnikateľskú činnosť žalobcu. Je nelogické, že by bez vedomia žalobcu tretia osoba takéto zariadenia umiestňovala, keď posudzované reklamné zariadenia boli spôsobilé propagovať výlučne podnikateľskú činnosť žalobcu a ich samotné umiestnenie mohlo byť výlučne len na prospech žalobcu a nie inej osoby (opak v konaní preukázaný nebol). Preto tvrdenie žalobcu je nelogické a v rozpore so „zdravým rozumom", keď naviac žalobca neprodukoval jediný dôkaz, ktorý by podporil stanovisko prezentované v konaní.
V konaní nebolo sporné, že posudzované reklamné zariadenia sú umiestnené na miestach viditeľných z verejných priestorov, ani že sú spojené so stavbou alebo pozemkom (v konaní túto skutočnosť žalobca nenamietal) a bolo preukázané, že pred ich umiestnením bolo potrebné, aby bolo vydané povolenie podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015.
Žalobca tvrdenie, že reklamné zariadenia boli umiestnené bez jeho súhlasu, žiadnymi dôkazmi nepreukázal. Žalobca v konaní mal dôkazné bremeno a bol spôsobilý predložením dôkazov v správnom konaní preukázať, že obsah posudzovaných reklamných zariadení neslúži podnikateľskej činnosti žalobcu a teda ani nemohol mať žalobca záujem na ich umiestnení. Žalobca tieto skutočnosti mohol preukázať tým, že po tom, čo sa o takomto spôsobe propagácie dozvedel (16 ks reklamných tabúľ na verejne prístupných miestach bez jeho vedomia), urobil potrebné opatrenia, na to aby nebol stotožňovaný s údajmi na reklamných zariadeniach a aby sa vyhol sankcionovaniu.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že správne orgány rozhodli v rozpore s § 72 Stavebného zákona, ktorý deklaruje, kto je povinný požiadať o vydanie povolenia na umiestnenie reklamného zariadenia a vlastník pozemkov
- Mesto Martin súhlas na umiestnenie reklamných zariadení nedal, tak krajský súd zdôrazňuje, že skutková podstata správneho deliktu, ktorý sa kladie žalobcovi za vinu v § 106 ods. 1 písm. e) zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015 upravuje zodpovednosť právnickej osoby, ktorá uskutočňuje a užíva reklamné zariadenia bez predpísaného povolenia alebo v rozpore s ním. Povolenie na umiestnenie reklamných zariadení bolo upravené v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. k 01.01.2015, v § 72 cit. normy bolo upravené, kto je oprávnený takúto žiadosť o povolenie informačných, reklamných a propagačných zariadení podať. Je jednoznačné, že reklamné zariadenia, pokiaľ sa umiestňujú na miestach viditeľných z verejných priestorov a sú spojené so stavbou alebo pozemkom, môžu byť umiestnené na pozemkoch konkrétnych osôb. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že vlastníkom pozemkov, na ktorých boli reklamné zariadenia umiestnené, je Mesto Martin, ktorému bol povinný podľa § 72 zákona č. 50/1976 Zb. ako vlastníkovi pozemku podať žiadosť o povolenie umiestnenia uvedených reklamných zariadení, čím uvádza, že žalobca nebol kompetentný takúto žiadosť o povolenie stavebného úradu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. v znení
účinnom k 01.01.2015 podať a teda nemohol ani porušiť ustanovenie § 72 cit. normy a následne ani § 71 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona v znení účinnom k 01.01.2015. Žalobca poukazuje na list Mesta Martin z 09.08.2013, v ktorom Mesto Martin konštatuje, že je vlastníkom pozemkov, na ktorých sú umiestnené posudzované reklamné zariadenia. Aj z fotodokumentácie vyplýva, že uvedené zariadenia sú umiestnené na verejných priestranstvách, a to konkrétne na uliciach, resp. chodníkoch, pri zastávkach MHD, na lampách verejného osvetlenia, na oplotení pri križovatke ulíc, pri železničnom priecestí, nadjazdoch, teda na zariadeniach alebo pozemkoch, ktoré patria Mestu Martin. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nebol vlastníkom pozemkov, ani nebol oprávnený pozemky, na ktorých boli umiestnené reklamné zariadenia, užívať, v dôsledku čoho nemohol žiadosť podľa § 72 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015 podať a teda nesplnil ani základnú podmienku pre vydanie rozhodnutia podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. v znení k 01.01.2015.
Krajský súd sumarizuje, že posudzované reklamné zariadenia boli umiestnené na miestach viditeľných z verejných priestorov, vo vlastníctve inej osoby než žalobcu, boli spojené so stavbou alebo pozemkom (čo v konaní nebolo sporné) a pre ich umiestnenie nebolo vydané povolenie príslušného úradu podľa § 71 zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015. V konaní však bolo preukázané, že reklamné zariadenia propagujú výlučne podnikateľskú činnosť žalobcu. Za uvedenej skutkovej situácie je dôkazné bremeno na žalobcovi, ktorý jedine bol kompetentný preukázať, že reklamné zariadenia na uvedených miestach neumiestnil on sám alebo ním poverené osoby. Žalobca mohol produkovať dôkazy v tom zmysle, že zabezpečil odstránenie reklamných zariadení, resp. sa o to pokúsil, nesúhlasil so zverejnením údajov, týkajúcich sa podnikateľskej činnosti žalobcu a pod. Preto krajský súd vyhodnotil tvrdenie žalobcu za účelové a v konaní nepreukázané.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného ohľadne výšky uloženej pokuty nie je zdôvodnené, krajský súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil, tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný jednoznačne zdôvodnili výšku uloženej sankcie, keď bolo konštatované, že výška sankcie 2.500,- Eur je uložená v dolnej hranici sadzby, činí 18,83 % z maximálnej možnej sadzby, bola uložená za uskutočnenie reklamného zariadenia v počte 16 ks, čo činí sankciu 156,25 Eur za jedno reklamné zariadenie. K umiestneniu došlo bez súhlasu vlastníka pozemku a bez povolenia príslušného stavebného úradu. Krajský súd pri preskúmaní výšky uloženej pokuty je kompetentný posúdiť, či úvaha správneho orgánu pri uložení výšky pokuty je v súlade so zákonom a zásadami logiky a dospel k záveru, že zdôvodnenie výšky pokuty je súladné so zákonom, výška pokuty uložená žalovaným v napadnutom rozhodnutí je riadne zdôvodnená, uložená sankcia nemá likvidačný charakter, keď bola uložená v dolnej hranici zákonnej sadzby a výška sankcie zodpovedá rozsahu porušenej povinnosti v prípade umiestnenia väčšieho množstva reklamných zariadení v rozpore so zákonom.
Krajský súd má za to, že napadnuté rozhodnutie aj v časti uloženia výšky pokuty je súladné so zákonom. Krajský súd v súlade so zásadou 2 bod 2 Odporúčania Výboru ministrov preskúmal aj to, či výška uloženej sankcie zodpovedá uvedenej zásade, podľa ktorej, ak po spáchaní činu nadobudli účinnosť menej represívne sankcie, mali by sa uplatniť tak, aby to bolo výhodné pre osobu, o uložení sankcie proti ktorej správny orgán rozhoduje.
Právna úprava účinná v čase rozhodovania správneho súdu (§ 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) s účinnosťou od 01.02.2015 sa zrušila a subsumovala podmienku povolenia umiestnenia reklamných zariadení povinnosťou ohlásiť stavebnému úradu stavby, a to pri reklamných stavbách, na ktorých najväčšia informačná plocha je menšia ako 3 m2, pokiaľ zákon (zákon č. 50/1976 Zb.) neustanovuje inak v ust. § 55 ods. 2 písm. k) zákona č. 50/1976 Zb.
Krajský súd konštatuje, že tak v čase skutku a rozhodovania správnych orgánov, ako aj v čase rozhodovania správneho súdu sa vyžadovala povinnosť vydať povolenie na umiestnenie reklamných zariadení vykonať ohlásenie stavebnému úradu pri reklamných stavbách. Skutková podstata správneho deliktu upravená v § 106 ods. 1 písm. e) zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 01.01.2015, na základe ktorej konali a rozhodoval žalovaný a prvostupňový správny orgán, bola nahradená úpravou, ktorá v čase rozhodovania správneho súdu, je vymedzená v § 106 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb., ktorý umožňuje z hľadiska správnych deliktov uložiť právnickej osobe, ktorá uskutočňuje alebo užíva reklamnú stavbu (na ktorej najväčšia informačná plocha je menšia ako 3 m2), ktorú treba ohlásiť, bez takéhoto ohlásenia alebo v rozpore s ním, pokutu vo výške 150,- Eur (§ 106 ods. 4 písm. a) cit. zákona), v ďalších ustanoveniach b), c) a d) sú upravené reklamné stavby, ktoré sa týkajú väčšej informačnej plochy ako
3 m2. V prípade reklamnej plochy, ktorej informačná plocha je menšia ako 3 m2 (pri ktorej nedôjde k ohláseniu reklamnej stavby), je kompetencia správnych orgánov uložiť za správny delikt upravený v § 106 ods. 4 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, pokutu za každú reklamnú tabuľu vo výške 150,- Eur (pri 16 ks reklamných stavieb by pokuta predstavovala sumu 2.400,- Eur).
Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre využitie moderačného práva súdu podľa § 250j ods. 5 O.s.p. na zníženie uloženej sankcie a neboli splnené podmienky na postup podľa zásady 2.2 Odporúčania Výboru ministrov R (91) pre členské štáty o správnych sankciách.
Vzhľadom na uvedené krajský súd návrh ako nedôvodný zamietol.
Žalobca nemal v konaní úspech, pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. a contrario súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.