Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-29-2015.pdf
PDF · 88.57 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/29/2015
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: I. F. s.r.o., A. X/A, E., IČO: XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou verita, s.r.o., advokátska kancelária, Karpatská 18, Bratislava, IČO: 35 940 875, proti povinnému: L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. I. XXX, o vymoženie 340,68 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Kálmana Mikszatha 268, Rimavská Sobota, pod sp. zn. EX 1702/2014, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 30.9.2014 č. k. 9Er/879/2014-17 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., Kálmana Mikszatha 268, Rimavská Sobota, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie podľa exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn. II/2013-2195 zo dňa 20.2.2014. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, § 44 ods. 1 a § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že zmluva o osobnom účte uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného (I. banka, a.s.) a povinným dňa 19.9.2007 č. XXXXXXX je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovení Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podľa § 44 Exekučného poriadku je exekučný súd povinný preskúmať aj predložený exekučný titul. Poukázal na to, že v obchodných podmienkach k zmluve v bode 3.2.12 je zakotvená rozhodcovská doložka, ktorú súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú povinný ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, osobitne si ju nevyjednal a nemal možnosť sa s ňou bližšie oboznámiť vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Zdôraznil, že táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo veriteľ povinnému ako spotrebiteľovi neumožnil ani voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli podľa záveru súdu prvého stupňa vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zakotvená rozhodcovská doložka obsahuje neprijateľnú podmienku a preto je podľa § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka neplatná. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie zmeniť a súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie, alebo aby napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/O. s. p.). Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd s ním preto musí nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu (§ 159 O. s. p.). Zdôraznil, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu a ani nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Poukázal na § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, z ktorého vyplývala povinnosť právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka) predložiť povinnému ako klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy s tým, že povinnému bola daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež na § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorých súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; pretože nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Oprávnený tiež zdôraznil, že vychádzajúc z čl. 288 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernice a rozhodnutia nie sú priamo záväzné pre jednotlivcov, a teda ani pre účastníkov tohto konania. Ďalej uviedol, že predmetná zmluva o úvere je štandardnou úverovou zmluvou, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v SR v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej Banky Slovenska. Oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach a uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku pre opätovné prejednanie veci rovnako ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva a skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu či konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Tvrdil, že súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Citoval z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013-8, podľa ktorého hoci je účelom exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia, určite ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Mal za to, že v exekučnom konaní, nezohráva fakt, že povinný bol v základnom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne významnú úlohu. Poukázal tiež na smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a mal za to, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná podľa zákona a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.
Súdny exekútor a povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili, odvolanie bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 6.11.2014 a povinnému dňa 5.11.2014.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, kže odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), na doplnenie odôvodnenia napadnutého uznesenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:
Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z nich udelenie poverenia vylučuje.
Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že povinnosťou exekučného súdu je dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať.
Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15.
V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie vydaný rozhodcom Mgr. Michalom Hollým dňa 20.2.2014 sp. zn. II/2013-2195. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.3.2014 a vykonateľnosť dňa 29.3.2014. Podstatné pre posúdenie, či sa exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu vydaného orgánom na to oprávneným je zistenie, či v zmluve, prípadne v inom dokumente si strany dohodli rozhodcovskú doložku alebo uzavreli rozhodcovskú zmluvu.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že právny predchodca oprávneného (I. banka, a.s.) a povinný uzavreli dňa 19.9.2007 zmluvu o osobnom účte č. XXXXXXX. Súčasťou zmluvy boli obchodné podmienky pre osobný účet, v ktorých v bode 3.2.12 bola zakotvená rozhodcovskú doložku. V rozhodcovskej doložke sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z označených bankových obchodov a zo zmlúv upravujúcich tieto bankové produkty bude prejednávať a rozhodovať Stály rozhodcovský súd pri Asociácii bánk SR podľa štatútu a rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, pričom toto rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné.
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a po vzniku sporu, súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov, je plne opodstatnená.
Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, lebo takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky v zmluvách uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, lebo praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak dodávateľ podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si dodávateľ už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve iných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv dodávateľa.
Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, všeobecné obchodné podmienky pôžičky, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o pôžičke. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010).
Neobstojí odvolacia námietka oprávneného, že v čase podpisu zmluvy bol právny predchodca oprávneného povinný podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zo Zákona o bankách vyplýva pre banku jedine povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle § 43a Občianskeho zákonníka návrh na uzavretie zmluvy musí byť určený jednej alebo viacerým určitým osobám, musí byť dostatočne určitý a musí z neho vyplývať vôľa navrhovateľa, aby ním bol viazaný v prípade prijatia.
Zároveň platí, že včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť súhlas, je prijatím návrhu (§ 43c ods. 1). Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V danom prípade je dohoda strán o rozhodovaní sporov zo zmluvy rozhodcovským súdom zakotvená len v obchodných podmienkach veriteľa, ktoré neboli zmluvnými stranami podpísané, teda nemožno zistiť nepochybný prejav vôle povinného tento návrh prijať. Rozhodcovská doložka teda nebola osobitne dojednaná s povinnou ako spotrebiteľom, povinná nemala ani možnosť sa k tejto podmienke zmluvy vyjadriť, pretože v konečnom dôsledku splynula s inými štandardnými obchodnými podmienkami, mohla len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo ju ako celok podpísať vrátane obchodných podmienok s rozhodcovskou doložkou.
Vzhľadom na to, že zmluvné strany v zmluve o úvere neuzavreli platne dohodu o rozhodcovskej doložke, rozhodcovský súd nemal vo veci právomoc konať a rozhodnúť rozhodcovským rozsudkom, oprávneným predložený exekučný titul nebol teda vydaný orgánom na to oprávneným. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe. Pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné posúdenie rozhodcovskej doložky, preto sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami oprávneného nezaoberal.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku ako absolútne neplatnú a správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul. Dôvodne preto zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v tomto konaní úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.