Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23Co-206-2015.pdf
PDF · 86.84 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/206/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková v právnej veci navrhovateľa : A. A., nar. XX.XX.lXXX, bytom L. X, R., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Eva Detvaiová s.r.o., Cukrová č. 14, Bratislava, proti odporcovi : F. A., bnar. XX.XX.lXXX, bytom N. č. XXX, zast. splnomocnenou zástupkyňou B. G., nar. XX.XX.lXXX, bytom N. XXX, o zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede, č.k. 5C/393/2014-45 zo dňa 16. októbra 2015 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti na odporcu, plnoleté dieťa, stanovené naposledy rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 15P/ 3/2012 - 38 zo dňa 16. 5. 2012 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu Bratislava č.k.11CoP/450/2012
- 56 zo dňa 12. 2. 2013, keď bol zaviazaný platiť na výživu odporcu mesačne sumou 200,- eur od 13. 1. 2012. O trovách rozhodol tak, že odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Vychádzajúc z posledného rozhodnutia súdu o výživnom a pomerov účastníkov v čase rozhodovania o návrhu navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti, súd dospel k záveru, že pomery na strane účastníkov konania v porovnaní s pomermi v čase posledného rozhodnutia súdu sa v žiadnom smere nezmenili . Odporca pokračuje riadne v štúdiu, ktoré bolo prerušené v čase posledného rozhodnutia o výživnom a posúdené súdom ako neopodstatnené pre rozhodovanie o výške výživného. Súd v rozhodnom čase výživné zvýšil s prihliadnutím aj na zmenu pomerov u odporcu, ktorý pokračoval v štúdiu na vysokej škole, pričom ani pomery na strane navrhovateľa, neboli iné ako v súčasnosti. Pokiaľ ide o pomery na strane navrhovateľa, aj v čase posledného rozhodnutia o výživnom, keď súd výživné zvýšil, rovnako bol nezamestnaný. Rovnako si zháňal zamestnanie, ktoré dokladoval vyhľadávaním pracovných príležitostí cez internetové portály. Dlhy, na ktoré sa odvolával v tom čase navrhovateľ súd nezohľadnil, keďže tieto vznikli zavinením navrhovateľa v rámci jeho podnikateľskej činnosti. Od posledného rozhodnutia o výživnom, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté dňa 18. 4. 2013 do podania návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, dňa 23.6.2014, uplynul niečo viac ako rok, za ktorý čas sa pomery nezmenili ani na jednej strane. Námietky navrhovateľa týkajúce sa vysokého výživného, ktoré nie je schopný platiť boli neopodstatnené vychádzajúc z možnosti a schopnosti navrhovateľa, u ktorého súd nezistil žiadnu prekážku zamestnať sa , hoci aj mimo svojej odbornosti, aby mal pravidelný príjem. Skôr sa javí byť súdu návrh navrhovateľa snahou sa zbaviť povinnosti, ktorá je predmetom exekúcie voči nemu a platenia vysokých nedoplatkov na výživnom. Keďže boli pomery na strane odporcu nezmenené vzhľadom na posledné rozhodnutie o výživnom, rovnako súd nepovažoval za dôvodné tieto opakovane preukazovať listinnými dôkazmi. Naďalej je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní zahrnúť všetky náklady na uspokojenie životných potrieb toho komu sú poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po stránke duševnej. Nie je možné požadovať aby výlučne len jeden z rodičov hradil tieto náklady, hoci na strane druhého rodiča nie je žiadna vážna prekážka pre ktorú by jeho povinnosť zanikla. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd dospel k záveru že neboli dané dôvody na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporcovi v dôsledku nezmenených pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom tak na strane navrhovateľa ako aj na strane odporcu. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vznikol nárok úspešnému odporcovi na náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní nebol úspešný. Odporca si náhradu trov konania nežiadal, v dôsledku čoho mu súd náhradu trov nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu, navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a vyhovieť jeho návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti voči odporcovi od 1. 9. 2013. Podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvého stupňa nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a súd nesprávne vyhodnotil dôkazy. V zmysle ustanovenia § 78 zákona o rodine vzhľadom na skutočnosť, že vyživovacia povinnosť mu bola určená právoplatným rozsudkom pre riadny zánik vyživovacej povinnosti je tiež nevyhnutný aj návrh na zrušenie voči plnoletému dieťaťu . Ako to vyplýva z dokazovania odporca dovŕšil 26. rok veku dňa XX. X. XXXX. Zákon síce neurčuje žiadnu lehotu dokedy trvá vyživovacia povinnosť, ale jej zánik sa viaže na stav, keď je dieťa vypravené samostatne sa živiť a uspokojovať svoje potreby. Štandardne vyživovacia povinnosť zaniká ukončením prípravy na jeho budúce povolanie s čím treba rozumieť ukončenie štúdia na strednej škole, učilišti, prípadne na vysokej škole, pri akomkoľvek štúdiu treba rozlišovať či ide o štúdium, ktoré smeruje k nadobudnutiu nevyhnutnej spôsobilosti k výkonu budúceho povolania . Keďže odporca ukončil stredoškolské vzdelanie na strednom odbornom učilišti so zameraním na opravu a elektroinštaláciu poľnohospodárskych strojov a zariadení a preto je navrhovateľ toho názoru že táto škola v rámci jeho možností dostatočne pripravila na výkon povolania. Od roku 2007 študuje na elektrotechnickej fakulte v Žiline a jedná sa teda o denné štúdium, z potvrdenia školy vyplýva, že má problémy so štúdiom, keďže trojročné bakalárske štúdium ukončil po piatich rokoch, kedy mal mať ukončené celé päťročné štúdium, navyše v roku 2010 odporca štúdium na rok zanechal. Ďalej poukázal na ustanovenie § 9 ods. 1 zákona číslo 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení keď nezaopatreným dieťaťom je dieťa po skončení povinnej školskej dochádzky najdlhšie do dovŕšenia 26. roku veku, ak sa sústavne pripravuje na povolanie. Je z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že odporca napriek tomu, že aj po 26. roku veku študuje na vysokej školenie nezaopatreným dieťaťom aj schopný samostatne sa živiť a uspokojovať svoje životné potreby preto zanikla vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči nemu dovŕšením 26. roku veku navrhovateľ je teda toho názoru, že syn - odporca je schopný samostatne sa živiť a uspokojiť svoje životné potreby bez pomoci rodičov. Pri rozhodovaní o zrušení výživného pokiaľ sa jedná o plnoleté deti súd berie do úvahy aj celkovú majetkovú situáciu povinného rodiča a, keďže je nezamestnaný a vedený na úrade práce, nepoberá žiadne sociálne dávky prácu si neustále hľadá, ale neúspešne, na toto mal súd prihliadať.
Vyjadrenie k odvolaniu podal odporca, ktorý je toho názoru, že súd prvého stupňa správne vec právne posúdil a zistil všetky okolnosti prípadu, rovnako vykonal dokazovanie ako mu ukladajú právne predpisy a odvolanie navrhovateľa preto považuje za účelové a nesprávne. Je toho názoru, že navrhovateľ sa chce zbaviť svoje rodičovské povinnosti, neplatí mu ani výživné, ktoré bolo splatné podľa právoplatného rozhodnutia súdu. Preto navrhoval vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Podľa § 62 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 78 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie schopné samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nestačí preukázanie skutočnosti, že dieťa už je schopné nejakej - hocijakej zárobkovej činnosti. Zákon uprednostňuje záujem oprávneného, preto v prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už skončilo prípravu na konkrétne povolanie, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká. Dôležitým faktorom v tomto prípade je aj skutočnosť, či existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Nie je vylúčené, aby vyživovacia povinnosť rodičov trvala aj v prípade keď sa dieťa po skončení strednej odbornej školy rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole, hoci aj iného zamerania. Vyživovacia povinnosť z uhla pohľadu prípravy dieťaťa na povolanie sa končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese a tým je prvá ukončená vysoká škola alebo univerzita. Rozhodnutie dieťaťa po ukončení jednej vysokej školy pokračovať v štúdiu na druhej vysokej škole už nezakladá povinnosť ďalšieho vyživovania. Dieťa dosialo vo zvolenom odbore najvyšší možný stupeň vzdelania a je teda príprave najďalej sa samé živiť. Rovnako nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov skutočnosť, že majetkové pomery dieťaťa sú lepšie dokonca výrazne lepšie než majetkové pomery jeho rodičov ako povinných osôb. Súhrnne možno konštatovať, že dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby rozhodne však povinnosť rodičov uživiť svoje dieťa netrvá, ak dieťa už skončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú pre pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje . Pri určovaní vyživovacej povinnosti a zároveň jej trvaní je potrebné si vymedziť, že oprávneným je dieťa ako potomok v prvom stupni. Pritom pojem dieťaťa nemožno stotožňovať s pojmom maloletým ako to robí, napríklad Dohovor o právach dieťaťa podľa článku 1, resp. viazať zánik práva na výživu dieťaťa na konkrétny je rok života oprávneného ako zákon číslo 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa. V jeho zmysle štát poskytuje dávky len na dieťa, ktoré kumulatívne spĺňa množinu zákonom stanovených podmienok a patrí medzi nie aj nepresiahnutie 25. roku veku dieťaťa. Takéto obmedzenie Zákona o rodine nepozná a nemožno k nemu dospieť ani výkladom .
Navrhovateľ dôvodil zrušenie vyživovacej povinnosti na odporcu jednak dosiahnutím 26. roku veku a zbytočným štúdiom vzhľadom na jeho výsledky, keď u odporcu nie sú predpoklady riadneho ukončenia vysokoškolského štúdia. Rovnako dôvodil pomermi na jeho strane, keď od 9. 5. 2012 je nezamestnaný, vedený na úrade práce bez nároku na sociálnu dávku . Trvanie štúdia odporcu bolo zdokladované potvrdením o návšteve za celé štúdium, keď v školskom roku 2007/2008 študoval na dennom bakalárskom štúdiu, ktoré bolo prerušené za čas od 1. 9. 2008 do 18. 12. 2008, následne pokračoval od septembra 2009 na dennom bakalárskom štúdiu do 1. 9. 2010 opäť v 2. ročníku a v 3. ročníku zanechal štúdium písomným oznámením. Následne pokračoval v 2. ročníku štúdia v školskom roku 2011 až 2012, ktoré ukončil v roku 2013 štátnou skúškou. Z potvrdenia Úradu práce a sociálnych vecí a rodiny v Bratislave vyplynulo, že navrhovateľ je evidovaný od 9. 5. 2012 ako nezamestnaný. Neboli mu ponúknuté žiadne konkrétne voľné pracovné miesta, len bol všeobecne informovaný o voľných pracovných miestach, ktorými disponuje úrad. Zo spisu Okresného súdu Bratislava IV 15P/ 3/2012 súd zistil, že v rozhodnom čase odporca bol študentom denného štúdia na univerzite, v ktorom štúdiu pokračoval. Mal výdavky na úhradu ubytovania, cestovného, stravovania Rovnako býval s matkou. Mal zdravotné problémy s kolenom, ktoré si liečil. Navrhovateľ bol už v tom čase nezamestnaný, evidovaný na úrade práce, odvolávajúc sa na problémy zamestnať sa, keď sa vrátil z Írska. Odvolával sa na zvýšené výdavky na iné dlhy, ktoré mal v tom čase okolo 5 000€, ktoré vznikli z jeho podnikania do roku 2005, ktoré bolo dočasne prerušené. Rovnako už v tom čase súd riešil otázku prerušenia štúdia odporcom , ku ktorej odvolací súd zaujal stanovisko, že v prípade prekročenia bežnej dĺžky štúdia na vysokej škole v prípade odporcu, tá bola spôsobená objektívne preukázateľnými zdravotnými problémami a čiastočne aj subjektívnymi dôvodmi. To však samo o sebe neznamenalo zánik, respektíve zamietnutie návrhu na zvýšenie vyživovacej povinnosti povinného rodiča z dôvodu, že vyživovacia povinnosť rodiča v zmysle platnej právnej úprave nezaniká v momente, keď je dieťa schopné sa živiť. Prvostupňový súd poukázal, že pokiaľ ide o pomery na strane navrhovateľa, aj v čase posledného rozhodnutia o výživnom, keď súd výživné zvýšil, rovnako bol nezamestnaný. Hľadal si prácu, čo dokladoval vyhľadávaním pracovných príležitostí cez internetové portály. Dlhy, na ktoré sa odvolával v tom čase navrhovateľ súd nezohľadnil, keďže tieto vznikli zavinením navrhovateľa v rámci jeho podnikateľskej činnosti. Prvostupňový súd dospel preto správne k záveru že neboli dané dôvody na zrušenie vyučovacej povinnosti navrhovateľa voči odporcovi v dôsledku nezmenených pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom tak na strane navrhovateľa ako aj na strane odporcu. Navyše odvolací súd dodáva, že dôvody ktoré navrhovateľ pri zrušení vyživovacej povinnosti uvádzal aj po odvolaní a to dosiahnutie 26. veku dieťaťa nemožno považovať za dôvod zániku práva na výživu dieťaťa, pretože takéto obmedzenie Zákon o rodine nepozná.
Vecne správne rozhodnutie súdu 1. stupňa odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Podľa ustanovenia § 224 ods. 1 za použitia ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. úspešnému odporcovi odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania pretože si trovy neuplatnil a žiadne mu nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.