Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/2/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a sudkýň JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v právnej veci žalobcu: W. M. L. s.r.o., so sídlom Y. 9, XXX XX F. - mestská časť L. Y., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 01 Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102164156/2021 zo dňa 8. novembra 2021, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100856564/2021 zo dňa 18.05.2021, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel v sume 2.326,68 eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2018. Zároveň žiadal zrušiť aj uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vrátiť vec na ďalšie konanie.

2. Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutie je nezákonné, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

3. Žalobca namietal, že závery správcu dane sú absolútne vykonštruované a nemajú oporu v zistenom dokazovaní. Správca dane zaujal vlastnú konštrukciu o účasti žalobcu na reťazci daňového podvodu, ktorý sa mal týmto obchodom podieľať na daňovom úniku. Ďalej argumentoval ekonomickou efektivitou spôsobu propagácie žalobcu, avšak podľa žalobcu argumenty správcu dane nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný nepreukázal objektívnu vedomosť žalobcu o akejkoľvek nezákonnosti ako ani o tom, že by žalobca o akejkoľvek nezákonnosti mal vedieť v čase realizácie obchodu na základe skutočností a informácií objektívne známych a dostupných bežnej právnickej osobe. Správca dane vychádzal z informácií o spoločnosti X. O., s.r.o., ktorá vo vzťahu k tejto konkrétnej veci nemá žiaden súvis a vo vzťahu k žalobcovi ani žiadne prepojenie. Namietal ďalej zmenu mienky

správcu dane po vrátení veci žalovaným na nové prejednanie a rozhodnutie s tým, že už sa podľa neho nejedná o sponzoring, ale o daňový podvodný reťazec. Poukazoval aj na prieťahy v správnom konaní.

4. Podľa žalobcu je rozhodnutie žalovaného a správcu dane nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Podľa žalobcu žalovaný v ňom uviedol iba nedostatočné vysporiadanie sa s jeho námietkami obsiahnutými v odôvodnení odvolania. Žalovaný ani správca dane vôbec neodpovedali na námietku žalobcu, že žalobca nemal a ani nemohol mať vedomosť o okolnostiach, ktoré pramenia z vyhľadávacej, kontrolnej a rozhodovacej činnosti správcu dane ohľadne iných daňových subjektov. Zároveň namietal aj temporálnu retroaktivitu s tým, že nemôže správca dane vytýkať žalobcovi, že mal vedieť v čase kedy sa rozhodol vstúpiť do predmetného obchodu napr. to, že spoločnosť A. spol. s r.o. nezaplatí faktúru spoločnosti R. M. s.r.o., čo zistil správca dane s odstupom času. Podobne nemožno žalobcovi vytknúť ani to, že sa objaví nejaká žalobcovi neznáma spoločnosť X., s.r.o., s ktorou žalobca vôbec nebol v obchodnom styku. Správne orgány sa zároveň nevyjadrili k tomu, z akého konkrétneho dôvodu sú z ich strany považované za nedostatočné opatrenia, ktoré žalobca v záujme vlastnej opatrnosti realizoval v súvislosti s monitorovaním svojich obchodných partnerov. Podľa žalobcu žalovaný neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Správca dane a ani žalovaný neoznačili žiadne konkrétne vecné a dôvodné skutkové okolnosti preukazujúce prípadnú vedomosť žalobcu o podvodnom konaní ani žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce, že by mal žalobca konať v predmetnej transakcii neopatrne, ako ani to, akým konkrétnym postupom by sa takej neopatrnosti žalobca mal dopustiť. Poukázal na to, že v danom konkrétnom prípade všetci zainteresovaní svedkovia, t. j. C. K., Y. U. a R. Y., opakovane potvrdili správcovi dane reálnosť deklarovaného obchodu a jeho naplnenie.

5. Žalobca považoval rozhodnutia správnych orgánov za nezákonné pre nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že podľa judikatúry ESD právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Namietal, že prínos a efekt ekonomického rázu nebol ani len predmetom dokazovania a ide o voluntaristickú úvahu, ktorá síce nemá miesto v daňovom konaní, ale nijako príčinne nesúvisí s tým, že by sa porušilo ust. § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a že by daňový subjekt odpočítal daň na vstupe neoprávnene.

6. Žalobca namietal, že nemal vedomosť o takých okolnostiach, ktoré schematicky popisuje správca dane ako aj žalovaný a ktoré pramenia z vyhľadávacej, kontrolnej a rozhodovacej činnosti o iných subjektoch. Žalobca nemohol v čase dohodnutia a zrealizovania „kritického“ obchodu predvídať, že napr. dôjde k obchodno-registrovým zmenám v spoločnosti A., spol. s r. o. alebo že neskôr nepodá daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Namietal preto, že správca dane sa v danom konkrétnom prípade zameral len na vyhľadávanie dôkazov, ktoré svedčili v prospech jeho vyšetrovacej teórie a nie na vyhľadávanie dôkazov v záujme zistenia objektívneho skutkového stavu. Výsledky daňovej kontroly podľa názoru žalobcu nepreukazujú závery, ku ktorým dospel správca dane a žalovaný, a ktoré v napadnutom rozhodnutí žalovaný uvádza. Závery žalovaného nie sú založené na hodnoverných dôkazoch, ale vychádzajú iba z vlastného hodnotiaceho úsudku žalovaného.

7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal, poukázal na to, že správca dane dôkazné bremeno nepreniesol na žalobcu, naopak dôkazné bremeno bolo na správcovi dane, keďže dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane bolo preukázanie podvodného konania, o ktorom žalobca mohol vedieť. Žalobca si sprostredkovateľskú spoločnosť A., spol. s r. o. nijako nepreveril, pričom týmto jeho vlastným nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa do popísaného reťazca. Podľa žalovaného, správca dane dospel na základe dostatočných objektívnych dôkazov k záveru, že žalobca mal vedieť alebo (minimálne) mohol vedieť, že transakcia, ktorú prijal, bola súčasťou podvodu na predchádzajúcom stupni (subdodávateľ - dodávateľ), pričom sám neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby tomuto podvodu zabránil, a preto priznanie práva na odpočítanie DPH zamietol. Poukázal na to, že dodávateľská spoločnosť nebola v oblasti spoločností zabezpečujúcich reklamy známa, obchody boli uzatvárané prostredníctvom inej spoločnosti, nakoľko

priamy dodávateľ - spoločnosť A., spol. s r. o. nebola schopná svojím materiálno - technickým ani personálnym vybavením zabezpečiť uskutočnenie reklamy. Tvrdenie žalobcu, že v záujme opatrnosti si predpláca službu S. T., nebolo podľa žalovaného dostatočným opatrením k zabráneniu jeho - čo i len nevedomej účasti na daňovom podvode. Správca dane zistil a vyhodnotil všetky objektívne okolnosti prípadu, o ktorých žalobca mohol a mal vedieť už v čase realizácie preverovanej transakcie. Ide najmä o umelo navýšenú cenu reklamných služieb, verejne dostupné informácie o dodávateľovi A., spol. s r. o., z ktorých vyplýva, že jeho ekonomická činnosť nie je reálna, pričom nebol reklamnou agentúrou. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že skutkový stav nebol dostatočne zistený, pričom žalobca ani konkrétne neuvádza, aký dôkaz správca dane nevykonal.

8. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (v replike) žalobca uviedol, že závery žalovaného a správcu dane vychádzajú výlučne z ich voľnej úvahy, ktorá naviac nie je ani dostatočne odôvodnená v zmysle zákona, čo robí závery správcu dane iba vykonštruovanými úvahami, ktoré nemajú žiadnu oporu v zistenom dokazovaní. Žalobca nebol súčasťou žiadneho reťazca, na ktorý účelovo poukazuje žalovaný a spoločnosť X., s.r.o. nie je a ani v rozhodnom čase nebola obchodným partnerom žalobcu. Zdôraznil, že si svojho obchodného partnera spoľahlivo preveroval, z vlastnej iniciatívy si predpláca službu S. T. a svojich obchodných partnerov aj ďalej monitoruje na pravidelnej báze. Z webových portálov spravovaných Slovenskou republikou a jej príslušnými inštitúciami bolo zrejmé, že spoločnosť A., spol. s r. o. mala riadne pridelené IČO, DIČ, IČ DPH, táto spoločnosť taktiež priebežne zakladala do registrov aktuálne listiny, dokumenty, závierky či priznania. Ostatné marginálne záležitosti vyšli najavo až neskôr a boli zistené z činnosti finančných orgánom Slovenskej republiky, pričom v rozhodnom čase neboli dostupné. Žalovaný ani správca dane nepreukázal primárnu okolnosť, a to, že by bol býval žalobca aspoň v základných obrysoch uzrozumený v čase kedy kritický obchod realizoval, o podstatných skutočnostiach, ktoré by v tom totožnom čase mohli dôvodne naznačovať, že sa bude nachádzať v nejakom reťazci, ktorý môže mať za následok podiel na daňovom úniku DPH. Žalovaný podľa neho opätovne len vágne uvádza svoju domnienku, že cena reklamných služieb mala byť neprimerane nadhodnotená, čo nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Dospel k záveru, že žalovaný na základe žiadnych skutočností nepreukázal objektívnu vedomosť žalobcu o akejkoľvek nezákonnosti v postupe žalobcu, vzhľadom k čomu je rozhodnutie žalovaného arbitrárne.

9. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplýva:

10. Rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 100856564/2021 zo dňa 18.05.2021 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel v sume 2.326,68 eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2018. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že správca dane neuznal žalobcovi v deklarovanom rozsahu nárok na odpočet DPH z faktúry č. XXXXXX od dodávateľa A. spol. s r.o. za propagáciu loga.

11. Po zrušení a vrátení veci žalovaným správca dane v ďalšom vyrubovacom konaní vykonal výsluch svedkov Y. U. a R. Y.. Y. U. sa vyjadril, že za A., spol. s r.o. konal on, žiadnych zamestnancov nemal, mal počítač s multifunkčným zariadením a mobilný telefón. Spoločnosť R. M., T. nie je uvedená v žiadnom oddelení kontrolných výkazov podaných spoločnosťou A. spol. s r.o. Po spomenutí si na spoločnosť X. s.r.o. a pána L. si nepamätal, ako bola dohodnutá spolupráca, nevedel si spomenúť, čo vykonával pre spoločnosť A. spol. s r.o. a nevedel uviesť dôvod, pre ktorý nie je spoločnosť R. M. uvedená v kontrolných výkazoch. Podľa správcu dane jednou z z objektívnych skutočností svedčiacich o tom, že žalobca o podvodnom konaní musel vedieť a prinajmenšom ho predpokladať je cena reklamných služieb. Žalobcovi postačovala propagácia loga bez propagácie konkrétnych činností a cenníkov, pričom finančne náročnú propagáciu loga realizoval prostredníctvom dodávateľa, ktorý nebol reklamnou agentúrou a na webe nemal žiadne preferencie a reklamu. Y. U. pripustil, že manipuloval s účtom spoločnosti X., s.r.o. Správca dane poukazoval na to, že spoločnosť A. spol. s r.o. nemala žiadne webové stránky prezentujúce, že ide o spoločnosť zabezpečujúcu reklamu, žiadne materiálne a personálne vybavenie neuviedla. Žalobca neuviedol, či sa zaujímal o to, kto skutočne propagáciu zabezpečuje, pri pohľade na stránku finstat si mohol preveriť likviditu spoločnosti, pričom by videl, že spoločnosť A. spol. s r.o. podľa účtovnej závierky za rok 2017 vykazuje celkovú zadlženosť 98,3 %. Správca dane mal za to, že žalobca si nepreveril ani svojho priameho dodávateľa a ani subdodávateľa. Ak by sa žalobca obozretne a starostlivo zaujímal o subdodávateľskú spoločnosť, určite by všetky potrebné informácie o nej zistil, čo sa však nestalo, nakoľko správca dane zistil prepojenosť medzi spoločnosťami A. spol. s r.o. a X. s.r.o. Na základe výsledkov dokazovania správca dane nespochybnil uskutočnenie predmetného zdaniteľného obchodu v rámci celého reťazca tak, ako boli deklarované.

Avšak správca dane prijal záver, že konkrétny reťazec, ktorého súčasťou bol aj žalobca, bol poznačený zneužívajúcim konaním na DPH. Spoločnosť X. s.r.o. ako sprostredkovateľ, nárazník, podala daňové priznanie, a jej primárnym cieľom bolo zneprehľadniť vzájomné väzby medzi jednotlivými subjektmi v reťazci a tým sťažiť odhalenie daňového úniku. X. s.r.o. spoločnosti A. spol. s r.o. v skutočnosti nič nedodala, slúžila len na vykrytie povinnosti, ktorá spoločnosti A. spol. s r.o. vznikla z fakturácie služieb pre žalobcu a iným spoločnostiam. Žalobca ako konečný odberateľ získal na základe popísaného reťazca neoprávnený daňový prospech vo forme uplatneného odpočtu DPH, ktorá nebola do štátneho rozpočtu odvedená. Žalobca pochybil, nakoľko mu nezáležalo, že nemá doklady od toho, kto zabezpečil reklamu, čím minimálne mohol vedieť, že môže byť zapojený do zneužívajúceho konania, resp. do konania zneužívajúceho systém DPH a tým narušujúceho neutralitu DPH. Správca dane poukázal na objektívne okolnosti obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľom, keď dodávateľ nebol v odbore známou spoločnosťou, ktorá by zabezpečovala reklamu, obchody boli uzatvárané prostredníctvom tretej osoby, keď spoločnosť A. spol. s r.o. nebola schopná svojím materiálno - technickým, ani personálnych vybavením zabezpečiť uskutočnenie reklamy a platby za konkrétne faktúry neboli uskutočnené. Žalobca sa tak plne spoľahol na sprostredkovateľskú spoločnosť A. spol. s r.o. a sám si uvedenú spoločnosť nijak nepreveril a týmto jeho vlastným nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa do popísaného reťazca. Zo zistení správcu dane nevyplýva, že by žalobca učinil akékoľvek opatrenie na elimináciu možného rizika jeho zapojenia sa do predmetných transakcií. Z uvedeného vyplýva záver, že žalobca o zneužívajúcom konaní vedieť mal, resp. vedieť mohol. Správca dane v rámci kontroly nespochybnil uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako bol deklarovaný na predložených faktúrach, avšak v rámci preverovaného reťazca zistil narušenie neutrality DPH, t.j. že v predmetnom reťazci chýba daň a súčasne, že žalobca o tom minimálne vedieť mal a mohol, čo je v rozpore s cieľom a účelom zákona o DPH, Smernice Rady a rozhodnutiami SD EÚ.

12. Voči rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín č. 100856564/2021 zo dňa 18.05.2021 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane s tým, že žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane v sume 2.326,68 eur za zdaňovacie obdobie máj 2018. Žalovaný vyhodnotil odvolacie námietky ako nedôvodné a stotožnil sa so závermi správcu dane v jeho rozhodnutí. Žalovaný dospel k záveru, že správca dane zistil, že si žalobca neoprávnene uplatnil odpočítanie dane na základe faktúry č. XXXXXX, interné číslo XXXXX, zo dňa 31.05.2018, základ dane 11.500,00 eur, DPH 2.300,00 eur, celkom 13.800,00 eur, za propagáciu loga vystavenej spoločnosťou A., spol. s r.o.. Správca dane považoval predmet fakturácie za nedostatočne špecifikovaný, pretože z faktúry nie je zrejmé, o aké logo ide, čoho sa týka, akou formou sa propagácia uskutočnila, kedy sa propagácia uskutočnila, faktúra nemá prílohy. Spoločnosť A., spol. s r. o. nemala žiadnych zamestnancov, konateľ spoločnosti sám propagáciu loga nevykonával a jeho činnosť v tomto prípade spočívala vo vystavovaní a podpisovaní dokladov (zmluvy, faktúra). Správca dane zistené skutočnosti vyhodnotil tak, že z videozáznamov a fotografií týkajúcich sa jednotlivých pretekov je zrejmé, že na závodnom vozidle bolo umiestnené len logo W. M. L., s.r.o., nebol tam umiestnený žiadny odkaz na službu alebo výrobok vyrábaný žalobcom alebo ním distribuovaný. Správca dane skutočnosti zistené v ďalšom vyrubovacom konaní vyhodnotil tak, že reálnym poskytovateľom propagácie loga bola česká spoločnosť R. M., s.r.o., Praha, ktorá zabezpečila celú prezentáciu loga vrátane polepov, banerov, pričom jej konateľ, občan Slovenskej republiky Ján Y. sa na pretekoch zúčastnil ako pilot. U správcu dane vznikla dôvodná pochybnosť o účelovom konaní zúčastnených subjektov, pričom deklarovaný dodávateľ A., spol. s r. o. bol vložený do obchodného reťazca s cieľom podvodným spôsobom narušiť riadne fungovanie spoločného systému DPH, fiktívnymi faktúrami navýšiť cenu reklamných služieb a vykryť DPH fakturovanú žalobcovi. Dodávateľská spoločnosť nebola v oblasti spoločností zabezpečujúcich reklamy známa, obchody boli uzatvárané prostredníctvom inej spoločnosti, nakoľko priamy dodávateľ - spoločnosť A., spol. s r. o. nebola schopná svojím materiálno - technickým, ani personálnym vybavením zabezpečiť uskutočnenie reklamy. Žalobca sa plne spoľahol na sprostredkovateľskú spoločnosť A., spol. s r.o. a sám si uvedenú spoločnosť nijako nepreveril, pričom týmto jeho vlastným nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa do vyššie popísaného reťazca. Žalovaný poukázal na to, že správca dane na základe ďalšieho vyrubovacieho konania nespochybnil, že došlo k samotnej propagácii loga žalobcu formou uvedenia jeho loga na pretekárskom automobile. Žalobca neprijal potrebné opatrenia, ktoré by svojou povahou boli schopné reálne predísť a zabrániť jeho účasti na podvode na DPH. Podľa zistenia správcu dane na základe preverenia bežného účtu spoločnosti A. spol. s r.o. faktúru č. XXXXXX vystavenú dodávateľom A. spol. s r.o. žalobca nikdy neuhradil. Taktiež faktúra č. XXXXXXXX vystavená daňovým subjektom R. M., T. 09.05.2018 nebola nikdy daňovým subjektom A., spol. s r.o. uhradená. Správca

dane zistil a vyhodnotil všetky objektívne okolnosti prípadu, o ktorých žalobca mohol a mal vedieť už v čase realizácie preverovanej transakcie, ide najmä o umelo navýšenú cenu reklamných služieb, verejne dostupné informácie o dodávateľovi A., spol. s r.o., z ktorých vyplýva, že jeho ekonomická činnosť nie je reálna, pričom nebol reklamnou agentúrou.

13. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (, S.s.p.), vec rozhodol na nariadenom pojednávaní a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu, kedy dospel správny súd jednomyseľne ( v spojení s veta prvá S.s.p.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo ( S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto po pojednávaní vyhláseným rozsudkom ( S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta ( S.s.p.).

14. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

15. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

16. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

17. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.

18. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.

19. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.

20. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

21. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

22. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

23. Podľa , výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

24. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.

25. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

26. Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

27. Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

28. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný, resp. služby reálne poskytnuté. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.

29. Predmetom konania je správna žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v úvode tohto rozsudku opísaných rozhodnutí daňových orgánov vo veci nepriznania uplatneného odpočtu DPH a vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi ako daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie máj 2018.

30. Pre rozhodnutie podstatnou skutočnosťou bolo zodpovedanie otázky, či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní a preukázal splnenie podmienok pre priznanie nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH vo vzťahu k spornému dodaniu služby spoločnosťou A. spol. s r.o. a či sú správne závery správnych orgánov o nevzniknutí nároku na odpočet dane z tohto dodania.

31. Podmienky priznania práva na odpočet dane zo služieb daňovníkovi sú upravené v § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH, ktorý má pôvod v práve Európskej únie, a to v šiestej smernici Rady zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (77/388/EHS), ktorá bola nahradená smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“). Pri aplikácii vnútroštátneho práva je preto nevyhnutné zohľadňovať aj výsledky rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ. V zmysle ustálenej judikatúry, vychádzajúcej z výkladu právnej úpravy je pri rozhodovaní o priznaní práva na odpočet dane potrebné skúmať a rozlišovať splnenie hmotnoprávnych a formálnych podmienok uplatnenia nároku. Hmotnoprávnymi podmienkami je preukázanie že (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet je zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby od dodania ktorých odvodzuje právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) zdaniteľná osoba predmetné tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice, ale aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Formálnymi podmienkami je preukázanie splnenia podmienok nároku príslušnými daňovými dokladmi.

32. Dôsledkom možnosti ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH je zavedenie primárneho dôkazného bremena daňovníka na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet, akceptované v národnej právnej úprave ako aj judikatúre národných súdov (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie preto nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktorého reálnosť v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný. Uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené. Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť

a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

33. Rovnako z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva, že preukázanie hmotnoprávnej podmienky - dodanie služieb zdaniteľnou osobou - prislúcha daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie DPH. V nadväznosti na to je zdaniteľná osoba povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH. Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila služby, za ktoré zaplatila DPH.

34. K požiadavke primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu súd uvádza, že jej vyžadovanie je plne v súlade aj s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu. Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa a tým fakticky preniesť na neho kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane. Na druhej strane je potrebné dodať, že vyhodnocovanie primeranej obozretnosti sa obvykle spája s vyhodnocovaním primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode, kedy sa vyslovuje záver o tom, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).

35. V predmetnej veci správne orgány žalobcovi nepriznali nárok na odpočet DPH na základe preukázania účasti žalobcu na daňovom podvode s tým, že o ňom vedieť mal, resp. vedieť mohol. Okolnosťami svedčiacimi o tejto vedomosti, resp. možnej vedomosti žalobcu bolo najmä to, že dodávateľská spoločnosť A., spol. s r.o. nebola v odbore poskytovania reklamy známou, nebola reklamnou agentúrou, nemala žiadne webové stránky, ktoré by ju prezentovali v odbore poskytovania reklamy, nedisponovala materiálnym, technickým ani personálnym vybavením na zabezpečenie uskutočňovanej reklamy. Správne orgány vyhodnotili, že žalobca si uvedenú dodávateľskú spoločnosť nijak nepreveril a týmto svojím nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa do obchodného reťazca zaťaženého podvodným konaním na DPH. Pri výbere obchodného partnera, s ktorým daňový subjekt vstúpi do obchodného vzťahu, je na samotnom daňovom subjekte, do akej miery si svojho partnera preverí, aby sa účinne vyhol pochybnostiam daňových orgánom o možnej účasti na daňovom podvode. V danom prípade skutočne nebol postačujúci rozsah preverenia si dodávateľa žalobcom tvrdeným spôsobom, nakoľko žalobca nepreukázal, že by čo i len zisťoval skutočnú možnosť dodávateľa služby dodať, plne sa na túto sprostredkovateľskú spoločnosť spoľahol, vôbec sa nezaujímal o to, kým skutočne bude služba žalobcovi poskytnutá. Práve týmto konaním sa preto žalobca vystavil riziku zapojenia sa tohto reťazca.

36. Pokiaľ žalobca namietal, že s ostatnými subjektmi zapojenými do predmetného reťazca spoločností nespolupracoval, prípadne o nich nemal vedomosť, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca vedel o tom, na akom motorovom vozidle akej spoločnosti je jeho logo prezentované, t.j. vedel o tom, že reálnym poskytovateľom fakturovanej služby - propagácie loga bola česká spoločnosť R. M., s.r.o. T., ktorá

zabezpečila celú prezentáciu loga vrátane polepov, banerov. Uvedená skutočnosť mala resp. mohla napomôcť k väčšej obozretnosti a informovanosti žalobcu ohľadom poskytnutia služby - propagácie loga. Žalobcovi preto muselo byť zrejmé, že spoločnosť A., spol. s r.o. je len deklarovaným dodávateľom, ktorý bol vložený do obchodného reťazca, pričom žalobca mohol vedieť, že uvedený postup môže mať za cieľ podvodným spôsobom narušiť riadne fungovanie spoločného systému DPH, fiktívnymi faktúrami navýšiť cenu reklamných služieb a vykryť DPH fakturovanú žalobcovi. O správnosti záveru správnych orgánov o tom, že žalobca vedel, resp. vedieť mohol, že je zapojený do reťazca zaťaženého daňovým podvodom nepriamo svedčí aj skutočnosť, že faktúru č. XXXXXX dodávateľskej spoločnosti A. spol. s r.o. nikdy neuhradil.

37. Pochybnosti správcu dane neboli odstránené ani výpoveďou bývalého konateľa dodávateľa žalobcu Y. U. a konateľa spoločnosti R. M., s.r.o. T. R. Y.. Y. U. žiadnym spôsobom nevysvetlil skutočnosť, že jediným dodávateľom spoločnosti A. spol. s r.o. v zdaňovacom období máj 2018 bola spoločnosť X. s.r.o. a skutočnosť, že spoločnosť R. M., s.r.o. Praha nebol vedený v žiadnom oddelení kontrolných výkazov napriek tvrdeniu oboch svedkov o spolupráci pri realizácii propagácie loga žalobcu. Uvedené pochybnosti správcu dane naviac umocňuje aj skutočnosť, že spoločnosť A. spol. s r.o. spoločnosti R. M., T. faktúru č. XXXXXXXX zo dňa 09.05.2018 neuhradila.

38. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správny súd zistil, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne popísali zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania riadne vyhodnotili a dôkladne sa vysporiadali s odvolacími námietkami žalobcu.

39. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

40. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.

41. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta prvá S.s.p., veta posledná ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).