Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-678-2014.pdf
PDF · 93.09 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/678/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: T. U. H., s.r.o., E. 5, Y., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinným: 1/ U. D., nar. XX.X.XXXX, H. XXX, XXX XX H. a 2/ T. D., nar. XX.XX.XXXX, H. XXX, XXX XX H., o vymoženie 267,21 eur s príslušenstvom vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava pod EX 20195/2014, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 30.9.2014 č. k. 8Er/433/2014-28 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu na základe exekučného titulu - rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom pri Slovenskej rozhodcovskej, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 04683/12 zo dňa 14.11.2012. Dňa 12.5.2014 súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny 267,21 eur s prísl.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods.1 a 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a z predložených dokladov zistil, že právny predchodca oprávneného (F., a.s., neskôr W. B. L., a.s.) a dlžník - povinný v l. rade uzavreli dňa 6.6.2001 zmluvu č. XXXXXX o prenájme s následnou kúpou prenajatej veci, na základe ktorej právny predchodca oprávneného dal povinnému v l. rade do prenájmu označené hnuteľné veci v celkovej cene s DPH v sume 17 887,- Sk a povinný v l. rade sa zaviazal zaplatiť počiatočnú platbu vo výške 10% z hodnoty nájmu, t. j. v sume 1 787,-Sk a po dobu 10 mesiacov platiť mesačné splátky po 1 610,- Sk. Súd prvého stupňa túto zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc z Dohôd o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach č. XXXXXX uzavretej medzi účastníkmi konania zo dňa 8.4.2010, v ktorých v bode 4 bola zakotvená rozhodcovská doložka. Podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v Dohodách sa strany dohodli na riešení vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodcovská doložka nebola s povinnými osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej dohody a neumožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie majetkového sporu vzniknutého z tejto Dohody všeobecným súdom, ale núti spotrebiteľa brániť svoje práva výhradne pred rozhodcovským súdom. Konštatoval, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje doslovnému
zneniu zákonného ustanovenia, svojimi dôsledkami však sleduje, aby predmetné ustanovenie nebolo dodržané, teda zákon obchádza. Súd prvého stupňa uzavrel, že rozhodcovská doložka v Dohodách uzavretých s povinnými spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Zdôraznil, že exekučný titul vydaný na základe takejto doložky nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný, preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Namietal, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, pretože exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu - skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Citujúc znenie § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p. zdôraznil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. V odvolaní poukazoval na zlý preklad rozsudku N. a Smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa jeho názoru slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASTURCOM povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávneho dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. Zdôraznil, že v slovenskom právnom poriadku je príslušný na posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Dojednanie rozhodcovskej doložky podľa jeho názoru nemožno hodnotiť ako nekalú podmienku, lebo rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou civilného práva. Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa oprávneného nemožno vyvodzovať zo slovenského, ani z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Oprávnený tvrdil, že namietaným postupom a rozhodovaním dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, z ktorého vyplýva, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z., t. j. že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zdôraznil, že z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, lebo nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienia spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Súdny exekútor a povinní sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili, odvolanie bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 5.11.2014 a povinným dňa 5.11.2014.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:
Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť v spore účastníkov konania.
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z nich udelenie poverenia vylučuje.
Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že povinnosťou exekučného súdu je dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať.
Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom od 1.4.2004 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Právny vzťah medzi oprávneným a povinným v 1. rade vznikol na základe zmluvy o prenájme zo dňa 6.6.2001, uzatvorenej podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a spotrebiteľských charakter tejto zmluvy nespochybnil ani oprávnený. Povinná v 2. rade nebola účastníkom tejto zmluvy, k záväzku povinného v l. rade pristúpila podľa § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka v Dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, ktorú oprávnený uzatvoril v rovnakom znení aj s povinným v l. rade dňa 8.4.2010. Obidve Dohody v bode 4 zakotvujú rozhodcovskú doložku, na existencii ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť.
Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinní z rozhodcovského rozsudku boli v rozhodcovskom konaní pasívni a nepodali žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.
Oprávnený predložil Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku č. XXXXXX zo dňa 8.4.2010, ktoré uzavrel s povinným v l. rade ako s dlžníkom a s povinnou v 2. rade ako pristupujúcim dlžníkom, ktorých predmetom bolo uznanie záväzku (bod 2), forma splatenia záväzku (bod 3), rozhodcovská doložka (bod 4), záverečné ustanovenia (bod 5) a v Dohode uzatvorenej s povinnou v 2. rade v bode 1.3. aj označenie osoby pristupujúcej k dlhu. Zmluvné strany sa v bode 4 dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z týchto Dohôd vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením rozhodcovskej doložky v Dohodách ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy, a to ani v prípade, ak k tejto podmienke zmluvy nemal výhrady. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že rozhodcovská doložka v Dohodách o uznaní dlhu a splátkovom kalendári nebola s povinnými ako spotrebiteľmi individuálne dohodnutá, pretože obsah Dohôd mal formu tlačiva, do ktorého sa len dopisovali údaje o povinnosti a obsahu záväzku, obsah Dohôd bol teda dopredu daný a povinní ako spotrebitelia ju nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť, mohli ju len ako celok odmietnuť alebo sa jej ako celku podrobiť, vrátane rozhodcovského konania. Povinní sa podpisom Dohôd reálne vopred vzdali práva na účinnú ochranu, a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah Dohôd, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľné a čo má podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka za následok, že táto podmienka je od počiatku neplatná.
Vzhľadom na to, že rozhodcovský súd môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, keď medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva, bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Pre vykonanie exekúcie v predmetnej veci teda chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011), preto súd prvého stupňa dôvodne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Námietka oprávneného, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho prekladu smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka, nie je dôvodná. Príloha smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsahuje zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Členské štáty však môžu prijať aj úpravu prísnejšiu a tak zabrániť používaniu neprimeraných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Neprimeranosť zmluvných podmienok súdy posudzujú pri zohľadnení všetkých okolností veci, pričom aplikujú národnú úpravu. Smernicu súd priamo neaplikuje, môže ju použiť len ako interpretačné pravidlo. Posúdenie neprimeranej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka exekučným súdom a jej následné vyhodnotenie ako neplatnej je v súlade so slovenským právom. Navyše zákonodarca novelou č. 568/2007 Občianskeho zákonníka účinnou od 1.1.2008 priamo v § 53 ods. 4 písm. r) menuje ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za neprijateľné.
Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v tomto konaní úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.