Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6To-22-2022.pdf
PDF · 188.89 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/22/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr. Petra Farkaša a A. B. na verejnom zasadnutí konanom dňa 9. novembra 2022, v trestnej veci obž. C. D. pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T/47/2021 zo dňa 28. februára 2022 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
obžalovanému C. D., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom C. XX, okr. F.,
u k l a d á :
Podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 37 písm. h/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovaného z a r a ď u j e na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9T/47/2021 zo dňa 28. februára 2022 bol obžalovaný C. D. uznaný za vinného zo zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona a zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, odsek 3 písm. a/, písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 123 ods. 3 písm. i/, ods. 4 Trestného zákona a § 138 písm. b/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
v období od presne nezisteného dňa koncom roka 2004 do 26. decembra 2018, v unimobunke, ktorú spoločne obývali na adrese C. G. XX, H. F., ako otec poškodenej A. D., nar. XX.XX.XXXX, prinútil poškodenú A. D. približne asi 500 krát násilím k iným sexuálnym praktikám tým spôsobom, že potom čo ostali sami v predmetnej unimobunke, zatiahol závesy na oknách a zavrel dvere na zámok, prinútil ju ľahnúť si na posteľ, obchytkával ju po celom tele, nasilu ju bozkával na tvár, nadával jej, že je hnusná a nech otvorí pery, potom jej hovoril, že ju miluje a nikdy ju nikomu nedá, chytal ju medzi genitáliami, lízal
ju medzi nohami, vytiahol si penis a začal masturbovať, strkal jej penis medzi stehná, ona sa snažila odtrhnúť jeho ruky od seba načo on jej ich chytil a silno stisol a povedal, nech nič nerobí, lebo jej zlomí ruky, prinútil ju dať si dole nohavice, ponožky, ak sa mu nechcelo masturbovať, tak ju nútil, aby ho ručne uspokojovala ona a to tak, že jej schmatol ruku, nasilu jej ju roztvoril a prinútil ju chytiť penis, kedy jej povedal „chyť ma, chyť ma počuješ a rob“, niekedy ho musela ručne uspokojovať až kým nevyvrcholil, keď odmietala, tak ju udrel, stláčal jej ruky alebo nohy, alebo ju udrel do nohy, inokedy požadoval aby ho ručne uspokojovala nejakú chvíľu a potom si ľahol oproti nej a začal si prikladať penis o jej chodidlá, najprv ich bozkával, cmúľal jej prsty na nohách a potom si ich chytil a začal nimi pohybovať hore a dole, kde penisom narážal medzi prsty nôh, až kým sa neuspokojil, potom vyvrcholil na jej chodidlá, menovaná sa snažila nejako vytrhnúť, krčila nohy, načo jej on nohy vykrúcal a vyhrážal sa, že jej ich zlomí ak sa bude brániť, vyhrážal sa jej, že ak ho nahnevá, tak ju znásilní, potom po vyvrcholení za sebou upratal, kde všetko vykonala vždy pod nátlakom a strachom, vyvolávalo to u nej nechutné pocity, taktiež ju v uvedenom období obmedzoval tak, že nemohla nikam chodiť len do školy a domov, zakazoval jej rozprávať sa s mužmi, a to aj s rodinnými príslušníkmi a ak sa rozprávala, niekedy ju za to udrel, nemohla chodiť na žiadne oslavy, lebo by ju tam niekto chcel, obžalovaný ju ponižoval a vysmieval sa jej, že nemá na to, aby to niekam dotiahla, lebo je obyčajná cigánka, vulgárne jej nadával, zakazoval jej nosiť šaty, sukne, maľovať sa, robil jej žiarlivostné scény, strihával jej nechty na nohách a lakoval v červených odtieňoch, pretože ho to vzrušovalo, keď sa umývala, nemohla si zatiahnuť záves a on ju pozoroval cez okno, niekedy ju zobudil zo spánku okolo 23.00 hod., 24.00 hod. a prinútil ju k vyššie opísaným sexuálnym praktikám, keď prichádzala domov z internátu, tak ju kopal do zadku a udieral rukou do chrbta, niekedy vyťahoval vojenský opasok a začal s ním mávať a následne udierať po posteli, načo u menovanej vyvolával pocit strachu a rozplakala sa, ohrozoval ju s mačetou v ruke a pýtal sa jej, s kým súloží, v období od konca októbra 2011 do roku 2013 pokračoval v sexuálnych praktikách a to asi 30 krát na adrese I. XX, J. a na adrese K. XX, L., v školskom roku 2011-2012 mu musela poškodená od rána od ôsmej večer, s výnimkou keď mala prednášky, každú hodinu volať, hlásiť svoj odchod z internátu, príchod do školy, odchod zo školy, ak len minútu sa zdržala začal jej vulgárne nadávať, v školských rokoch 2012-2015 sa musela hlásiť už len tri krát do dňa, každý týždeň musela chodiť domov z internátu aj keď nechcela, a vyhrážal sa jej, že ak nepríde, tak ju zmláti alebo zabije a že zbije aj zabije aj jej mamu, kričal na ňu, poučoval ju, nadával jej, kopal ju, urážal ju, spálil jej oblečenie a fotky a psychicky na ňu tlačil aj niekoľko hodín, pokiaľ nezačala strašne plakať, zobral jej telefón a kontroloval jej správy, kedy chcel zistiť, či nemá nejakého priateľa, keď mala skúškové obdobie, zakazoval sa jej učiť, z uvedených dôvodov sa uzatvárala, bola tichšia, nekomunikovala s okolím, bála sa jeho prítomnosti.
Za uvedené konanie bol obžalovanému podľa § 200 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 37 písm. h/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13 (trinástich) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona okresný súd obžalovaného zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej A. A. D., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom F., M. XXX/X škodu vo výške 21.356,80 Eur.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom zvoleného obhajcu odvolanie obžalovaný do všetkých výrokov. Po rekapitulácii výrokovej časti napadnutého rozsudku považuje toto rozhodnutie za nezákonné a neprimerané, nakoľko vykonané vyšetrovanie tak v prípravnom konaní, ako aj dokazovanie na hlavnom pojednávaní pred súdom žiadnym spôsobom nepreukazuje spáchanie skutku obžalovaným. Z vykonaného dokazovania nevyplýva žiaden hodnoverný a relevantný dôkaz, okrem výpovede poškodenej A. D., že skutok sa mal stať tak ako je to popísané v obžalobe. Obžalovaný ako to uviedol v prípravnom konaní tak aj v konaní pred súdom nikdy násilím ani hrozbou bezprostredného násilia nenútil poškodenú k iným sexuálnym praktikám, taktiež počas celej doby vedeného vyšetrovania v prípravnom konaní, ako aj po podaní obžaloby v konaní na súde uvádzal rovnako zhodne, že jej nikdy nespôsobil fyzické ani psychické utrpenie bitím, kopaním, údremi, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním a iným správaním, ktoré by mohlo ohroziť jej fyzické a psychické zdravie. Jediným priamym dôkazom, na ktorom je postavené dokazovanie v konaní pred súdom a o ktorý v celom rozsahu oprel svoje rozhodnutie Okresný súd v Kežmarku, je výpoveď poškodenej A. D., ktorá síce podrobne popísala správanie obžalovaného v prípravnom konaní po podaní
trestného oznámenia, no na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k správaniu sa otca k nej sexuálneho charakteru vypovedať odmietla a tento dôkaz v konaní na súde nebol podporený žiadnym iným relevantným dôkazom, ktorý by výpoveď poškodenej A. D. potvrdzoval aspoň v niektorých jej častiach. Obžalovaný v celom rozsahu odmieta, všetky skutočnosti tak ako ich opisuje poškodená v trestnom oznámení ako i na hlavnom pojednávaní a prechováva a vždy prechovával voči nej len také pocity a náklonnosť ako je to bežné medzi rodičom a dieťaťom, preto si nie je vedomý, že by sa mal dopustiť nejakého protiprávneho konania voči poškodenej. Uvedené aj bolo preukázané jeho výsluchom na hlavnom pojednávaní. O poškodenú sa obžalovaný zaujímal len takým spôsobom, akým je to bežné vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi a preto starostlivé správanie, ktoré obžalovaný prejavoval voči poškodenej ako svojej jedinej dcére nie je možné v žiadnom prípade hodnotiť ako tak závažné zločiny uvedené v samotnom trestnom oznámení ako aj obžalobe. Z výpovedí svedkov v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní, ktorí žili v spoločnej domácnosti s obžalovaným a poškodenou, nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdili konanie, ktoré popísala poškodená v trestnom oznámení. Je otázne, rozporuplné a nanajvýš pochybné, že svedkovia C. D. ml. a A. D., ktorí sú súrodencami poškodenej si za tak dlhé obdobie, po ktoré mala byť údajne poškodená nútená násilím alebo pod hrozbou bezprostredného násilia k iným sexuálnym praktikám a tiež vystavená týraniu blízkej osoby a zverenej osoby zo strany obžalovaného, nevšimli nič čo by tomu nasvedčovalo a to aj s poukazom na skutočnosť, že po tom čo im zhorelo obydlie, bývali celá rodina v jednej unimobunke na adrese C. G. XX, H. F., až do kým sa bratia poškodenej neodsťahovali do vedľajšej unimobunky, čo bolo podľa poškodenej až do jej 15-teho až 16-teho roku veku. Ako uviedli, o takomto správaní sa otca voči ich sestre sa dozvedeli až potom, ako poškodená A. D. podala trestné oznámenie na polícii. Obhajoba je toho názoru, že po tak dlhé obdobie a vzhľadom na stiesnenosť priestorov o veľkosti jednej izby, v ktorej spolunažívala rodina o 5 členoch, by o takomto konaní obžalovaného museli mať ostatní členovia rodiny aspoň nejakú vedomosť, vzhľadom na to, že takéto konanie zanecháva na poškodených osobách zreteľne čitateľné následky, čoho si ostatní členovia rodiny nevšimli a čo aj potvrdili výpoveďami či už v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Z výpovede svedkyne M. K. vyplýva, že svedkyňa síce potvrdila určité okolnosti popísané v trestnom oznámení, avšak tieto prejavy obžalovaného nevnímala ako nejaké zvlášť neprimerané. Pochybne a nelogicky ďalej pôsobí skutočnosť, prečo sa poškodená počas tých pätnásť či šestnásť rokov nezverila niekomu blízkemu či už na základnej alebo strednej škole ako napríklad kamarátom, spolužiakom alebo aj pedagógom, respektíve školskému psychológovi. Taktiež vzhľadom na to, že údajné konanie obžalovaného popísané v trestnom oznámení zanecháva na poškodených osobách zreteľne čitateľné následky, je otázne, že žiadnu zmenu správania nezaznamenali na poškodenej najmä pedagógovia. Čo sa týka výpovedí svedkov A. L. F. a N. G., je potrebné poukázať na to, že výpovede oboch týchto svedkov sú len nepriamymi dôkazmi, nakoľko sa o skutočnostiach popísaných v trestnom oznámení dozvedeli len sprostredkovane a to prostredníctvom poškodenej, ktorá sa im mala údajne zveriť pred podaním predmetného trestného oznámenia. Obhajoba poukazuje aj na vypracovaný znalecký posudok znalkyňou PhDr. Martinou Piačkovou na poškodenú a ani tam uvedené závery nijako nevyvracajú tvrdenie, že svedkyňa si mohla predmetné udalosti vymyslieť a prikrášliť. Okresný súd dôkazy vyhodnotil jednostranne a v neprospech obžalovaného. Skutočnosti, o ktoré pri dokazovaní a odôvodnení rozhodnutia o vine súd oprel svoje rozhodnutie, nie je možné považovať za dôkazy svedčiace pre vinu obžalovaného, nakoľko sa zakladajú len a len na výpovedi poškodenej, pričom dôkazy, ktoré by bolo možné zaradiť ako dôkazy v prospech obžalovaného, však súdom vykonané neboli. V súvislosti s uvedeným poukazuje aj na zásadu „in dubio pro reo“ a pri tak závažných pochybnostiach v prospech obvineného vo vzťahu ku konaniu, ktoré mu je kladené za vinu, je namieste rozhodnúť kladne o jeho odvolaní. Napriek skutočnosti, že strana obhajoby vinu neuznáva v celom rozsahu, chce sa vyjadriť aj k uloženému trestu. Vo vzťahu k výmere trestu, ktorý Okresný súd Kežmarok obžalovanému uložil v dĺžke 13 rokov je možné zásadným spôsobom namietať, že s takto vymeraným trestom nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť a považovať tento trest v zmysle zásad individuálnej a generálnej prevencie za trest zákonný. Je absolútne nezákonné a neprijateľné, aby súd ukladal trest v hornej polovici trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Uložený trest nie je v súlade so všeobecnými zásadami pre ukladanie trestov s poukazom najmä na osobu obžalovaného a jeho doterajší spôsob života, pretože na túto skutočnosť musí súd v prvom rade prihliadať. Následne cituje ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zákona a poukazuje na doterajší život obžalovaného a zabezpečené listinné dôkazy ohľadom jeho života, a to odpis z registra trestov, výpis z ústrednej evidencie priestupkov a charakteristiky z miesta bydliska. Z týchto listinných dôkazov je viac než zrejmé, že obžalovaný nebol priestupkovo postihnutý a jediné jeho odsúdenie je z roku 1984, ktoré je však dávno zahladené a preto bol súd povinný na obžalovaného hľadieť, ako keby nebol odsúdený. Súd pri ukladaní trestu má rozlišovať medzi páchateľmi, ktorí pred spáchaním trestnej činnosti neviedli riadny
život, boli súdne trestaní, páchali priestupky a inú protispoločenskú činnosť a páchateľmi, ktorých je možné považovať vo vzťahu k vedenému životu pred spáchaním trestného činu za osoby bezúhonné, čo je prípad obžalovaného. Podľa záverov znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou MUDr. Danicou Csaisovou z odboru sexuológie, obžalovaný nie je osobou, ktorá by bola z hľadiska psychiatrického a z hľadiska sexuologického nebezpečnou pre spoločnosť, dokonca znalkyňa nenavrhla v znaleckom posudku uloženie žiadneho z druhov liečenia. Aj s poukazom na tieto skutočnosti sa obhajoba domnieva, že ak aj súd rozhodol o vine, mal ukladať trest na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, pretože trest má byť prostriedkom na nápravu páchateľa trestného činu a na nápravu obžalovaného v dostatočnej miere postačovalo uloženie trestu na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby. Obhajoba taktiež nesúhlasí s výrokom súdu, ktorým priznal poškodenej náhradu škody vo výške 21.356,80 Eur, nakoľko jej výška je absolútne absurdná s poukazom na skutočnosť, že takto spôsobená škoda nie je dostatočným spôsobom preukázaná na to, aby vôbec mohol súd v trestnom konaní o takejto škode rozhodovať. Dokazovanie ohľadom tejto škody je nad rámec trestného konania a preto mal súd rozhodovať o odkázaní poškodenej s nárokom na náhradu tejto škody v adhéznom konaní, v ktorom je potrebné vykonať náležité dokazovanie preukázaniu vzniku a výšky tejto škody. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti strana obhajoby navrhla, aby odvolací súd po dôslednom preskúmaní obsahu vykonaného dokazovania v zmysle zásady „in dubio pro reo“ obžalovaného v plnom rozsahu podľa § 285 písm. a), písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby pre skutok uvedený v obžalobe, nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa skutok stal a mal ho spáchať obžalovaný C. D.. Z vyjadrenia poškodenej spracovaného jej splnomocnencom k odvolaniu obžalovaného vyplýva, že nesúhlasí s odôvodnením odvolania obžalovaného, nakoľko podľa jej názoru súd prvého stupňa v rozsudku jednoznačne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opieral a akými logickými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením §-u 2 ods. 10 Trestného poriadku a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie §-u 2 ods. 12 Trestného poriadku. Nie je pravdou, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, ako to tvrdí obžalovaný, žiaden hodnoverný a relevantný dôkaz, okrem výpovede poškodenej, že skutok sa mal stať tak ako je to popísané v obžalobe. Tvrdenia poškodenej pri trestnom čine týrania blízkej a zverenej osoby potvrdzujú aj sms správy a správy cez aplikáciu messenger a výpovede svedkov. Pri trestnom čine sexuálneho násilia z povahy tohto trestného činu vyplýva, že ho páchateľ pácha v utajení, prípadne v prítomnosti iných osôb, pri ktorých si je istý ich absolútnou podriadenosťou. Z judikatúry je preto možné pozorovať, že súdy v týchto prípadoch zakladajú vinu obžalovaného primáme na výpovedi vierohodnej poškodenej. Poškodená na hlavnom pojednávaní využila svoje právo a požiadala o prečítanie zápisnice z jej výpovede po vznesení obvinenia, pretože opakovaná výpoveď v časti o sexuálnom násilí by jej spôsobila veľkú psychickú bolesť a pocity hanby, ktoré negatívne následky v nadväznosti na prežité skutočnosti dodnes prežíva. Poškodená už skutočnosti o sexuálnom násilí rozsiahlo popísala v podanom trestnom oznámení a počas výpovede po vznesení obvinenia, ktoré bolo snímané na kameru. K obhajobným tvrdeniam obžalovaného, že obžalovaný sa o poškodenú zaujímal len takým spôsobom, akým je to bežné vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi poškodená uvádza, že toto tvrdenie je v absolútnom rozpore s vykonanými dôkazmi na hlavnom pojednávaní, pričom v tejto súvislosti je okrem iného potrebné poukázať aj na hlavnom pojednávaní oboznámené sms správy a správy cez aplikáciu messenger, v ktorých obžalovaný poškodenej nadáva tými najhoršími nadávkami a ponižuje ju v nich. Rovnako nepravdivé je aj tvrdenie obžalovaného, že z výpovedí svedkov v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní, ktorí žili v spoločnej domácnosti obžalovaného a poškodenej, nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktorý by potvrdili konanie, ktoré popísala poškodená. Neprimerané správanie sa obžalovaného voči poškodenej potvrdzujú priame výpovede jej bratov C. D. a A. D. ako aj M. K. a správy cez aplikáciou messenger medzi poškodenou a M. K.. Z hľadiska hodnotenia obsahu ich výpovedí je irelevantné, že menovaní toto konanie obžalovaného pred súdom subjektívne okomentovali ako „normálne.“ Upriamujú pozornosť súdu aj na skutočnosť, že bratia poškodenej a svedkyňa M. K. s každou opakujúcou sa výpoveďou hovorili menej skutočností o týraní poškodenej, čo bolo dôsledkom procesov v rodine, ktoré nastali ako následok na podanie trestného oznámenia poškodenou. Matka poškodenej O. D. sa rozhodla po podaní trestného oznámenia poškodenou podporovať obžalovaného a zároveň začala jej bratov citovo vydierať a manipulovať, že podanie trestného oznámenia ublížilo aj jej a že bude mať hanbu v dedine. V súhrne s tým, že obžalovaný počas tých rokov týrania a sexuálneho násilia na poškodenej používal voči nej citové vydieranie, že ak ho nebude poslúchať, alebo ak nepríde domov z internátu počas štúdia na vysokej školy, tak zbije alebo zabije mamu, a ona zo strachu o jej život a zdravie s plačom prichádzala domov, považuje poškodená postoj a správanie jej matky po jej podaní trestného oznámenia za obzvlášť zraňujúce. Poškodená
nesúhlasí ani s tvrdením obžalovaného, že by sa počas rokov páchania trestnej činnosti obžalovaným nezverila kamarátom, ako to on tvrdí, nakoľko uvedené tvrdenie je v rozpore s výpoveďou poškodenej ako aj výpoveďou jej priateľky N. G., s ktorou sa poznajú od roku 2012 a doloženými správami cez aplikáciu whatsapp medzi nimi, ktorej sa poškodená zverila ešte v čase prebiehajúceho týrania a sexuálneho násilia zo strany obžalovaného. Absolútne mimo reálií Slovenskej republiky vyznieva podľa názoru poškodenej tvrdenie obžalovaného, že sexuálne násilie poškodenej mali nahlásiť jej pedagógovia. Je predsa bežné, že dieťa z extrémne chudobných pomerov pedagógovia neposudzujú tak citlivo ako iné deti a to aj v prípade nadpriemerne inteligentnej žiačky akou bola poškodená. Tvrdenie obžalovaného o údajnom jednostrannom hodnotení dôkazov je iba frázou bez obsahu, pretože obžalovaný neuvádza žiadny takýto dôkaz, ktorý by mal byť podľa názoru obžalovaného nesprávneho súdom vyhodnotený. Znalecké posudky psychologičky a psychiatričky pritom potvrdili, že obžalovaný je patologický klamár, násilnej povahy a trpí deviáciou thygatrofíliou. K výške a druhu trestu, ktorý obžalovanému uložil súd prvého stupňa poškodená uvádza, že vzhľadom na závažnosť a dlhodobosť konania, ktorého sa voči nej obžalovaný dopúšťal a ktorým poškodenú de facto postavil do pozície bezprávneho človeka a aj na následky, ktoré zanechal na jej psychike a ktoré budú pravdepodobne pretrvávať po celý jej život, výšku a druh uloženého trestu považuje za zákonný a najmä je podľa jej názoru spravodlivé, aby bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Vo vzťahu k priznanej náhrade škody poškodenej je poškodená toho názoru, že jej priznanie ako aj jej výška je absolútne zákonná a bola dostatočne preukázaná. Odkázanie poškodenej s nárokom na náhradu škody, ktoré si zákonne uplatnila, na ďalšie konanie by odporovalo účelu zákona o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde podľa §-u 3 ods. 5 je súd povinný umožniť obeti uplatnenie jej práv podľa Trestného poriadku a podľa S-u 8 ods. 2 uvedeného zákona súd postupuje tak, aby jeho činnosť nespôsobovala obeti druhotnú viktimizáciu a prijíma účinné opatrenia, ktoré majú zabrániť opakovanej viktimizácii. Poškodená preto navrhuje, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa ustanovenia §-u 319 ako nedôvodné zamietol.
Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
Krajský súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu konštatuje, že súd prvého stupňa na hlavných pojednávaniach vykonal celé do úvahy prichádzajúce dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe prokurátora a boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na náležité zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom, pričom žiadna z procesných strán sa vykonania ďalšieho dokazovania ani v odvolacom konaní už nedomáhala. Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, tak ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, pričom tieto majú oporu vo výsledkoch dokazovania. Prvostupňový súd vyhodnotil dôkazy v súlade so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Krajský súd považuje tieto skutkové zistenia za správne, s nimi sa stotožnil a keďže súd prvého stupňa v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu odkazuje.
Krajský súd konštatuje, že prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcim podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy procesných strán.
Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods. 12 Trestného poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického myslenia.
Aj podľa názoru krajského súdu výrok o vine obžalovaného je možné ustáliť na základe výpovede poškodenej A. D. (detailne rozvedenej v napadnutom rozhodnutí), ktorá podrobne popísala správanie sa obžalovaného voči nej, o jej dlhodobom sexuálnom zneužívaní zo strany obžalovaného, ktoré sa udialo od obdobia konca roka 2004 do 26.12.2018 asi 500-krát, pričom toto spočívalo v tom, že obžalovaný ju obchytkával, bozkával a hovoril jej, že sa mu strašne páči, že ju miluje a pritom cítila ako sa obžalovaný vzrušoval, rozopínal si nohavice a začal masturbovať, tiež ako si ľahol do postele a začal ju obchytkávať po celom tele, sťahovať pyžamo a chytal ju medzi nohami, ako ju lízal medzi nohami a v nejakom 8. alebo 9. ročníku na základnej škole ho musela uspokojovať tak, že mu musela držať penis a keď nechcela, tak jej násilím roztvoril ruku a chytil ju. Taktiež o tom, ako jej bozkával holé nohy, lízal chodidlá a prikladal penis na jej chodidlá alebo ho pretláčal medzi jej chodidlá, pokiaľ nevyvrcholil. Strihával jej nechty a potom jej ich lakoval. Obžalovaný aj často hovoril, že keď ich má nalakované, tak jeho to viac vzrušuje. Niekedy sa jej tiež vyhrážal, že ak sa bude vzpierať, tak ju znásilní. O tom, čo jej robí obžalovaný, povedala mame keď mala 17 rokov. Mama jej na to povedala, že je to strašné, že čo má s tým robiť, povedala, že je to taká hanba, že by to nemohla oznámiť. Potom sa zdôverila ešte kamarátke, ale to už bolo v roku 2016 aj to jej osobne ani nepovedala, len jej to napísala, že ju jej otec obťažuje a napísala tiež, že nevyžaduje od nej sex ale robí niečo iné. Keď bola na základnej škole a strednej škole, tak mohla chodiť jedine do školy a naspäť domov, a ak niekde išla, tak jedine v sprievode mamy. Keď sa potom vrátili, tak sa obžalovaný stále vypytoval, že kto tam bol, koho stretli a podobne. Keď sa obžalovaný dozvedel, že sa s niekým stretli a bol tam nejaký chlap, tak jej urobil žiarlivostnú scénu, ako sa nemá s nikým rozprávať. Nemohla sa maľovať, pretože obžalovaný tvrdil, že keď sa namaľuje, tak potom pôsobí ako kurva a tiež si nemohla obliekať šaty alebo sukne, pretože podľa obžalovaného šaty a sukne priťahujú chlapov. Obžalovaný jej kontroloval telefón, nadával jej do kuriev a že je štetka, vysmieval sa z jej pleti. Nadával jej, že je špinavá cigánka. Ponižoval ju vo vzťahu k škole a hovoril, že nemá na to, aby vyštudovala. Tiež pálil jej osobné veci, oblečenie a fotky. V 1. ročníku na vysokej škole si obžalovaný zapisoval časy hovorov, mal to rozdelené na týždne a porovnával si, kedy mu volala a v akom čase. Keď potom ten čas nesedel, tak sa s ňou hádal alebo ju udrel. Kontroloval jej šatstvo z dôvodu, že sa obžalovaný bál, že sa odsťahuje z domu. V nedeľu, keď odchádzala do Trnavy, tak jej kontroloval cestovnú tašku a pozeral, že čo si berie so sebou. Počítal jej tiež kusy oblečenia a vždy si vypočítal, že na koľko dní odchádza preč a toľko kusov spodného prádla si mohla zobrať vrátane ponožiek. Keď mala oblečenia viac, tak jej ho z tašky vybral. Prvé tri roky na vysokej škole ju obžalovaný každý týždeň po príchode čakal na stanici v Poprade. Vždy jej nadával, že vyzerá hrozne, že sa určite kurvila a že má kruhy pod očami. Potom žiadal od nej, aby na neho dýchla, lebo chcel podľa dychu usúdiť, či mala s niekým sexuálny styk alebo nie. Niekoľkokrát ju v autobuse počas cesty udieral päsťou do ramena alebo do stehna. Potom, keď prišli domov, tak ju kopol a povedal, že to má na privítanie. Niekedy ju udrel do ramena a stehna päsťou alebo sa len približoval k nej s takými vyhrážkami, že ju zmláti. Párkrát sa jej vyhrážal, že sa zabije.
Z výpovede svedkyne N. G. okrem iného vyplýva, že poškodená bola najskôr uzavretejšia osoba, ale postupne začala rozprávať o tom, že to u nich doma nie je ideálne. Poškodená jej povedala, ako ju jej otec pravidelne kontroloval a musela chodiť každý víkend domov. Keď nastúpila do školy do Trnavy, tak to bolo spočiatku ešte horšie. Obžalovaný mal rozpis jej hodín a ona sa mu musela pod hrozbou násilia pravidelne hlásiť, čo robí, a keď nie, tak sa jej vyhrážal bitkou. Keď poškodená nešla domov na víkend, obžalovaný sa jej vyhrážal, že zbije jej mamu. Poškodená musela obžalovanému pravidelne volať. Poškodená je podľa svedkyne veľmi bojazlivá. Keď je v blízkosti nejaký muž, ona stuhne a už potom nerozpráva. Potvrdila, že poškodená jej napísala, že ju obžalovaný obťažoval. Už keď pracovala, tak sa jej obžalovaný vyhrážal, že si ju niekde počká. Po tom ako sa obžalovaný dozvedel, že poškodená má priateľa, tak na to reagoval tak, že poškodenú dobije a dobije aj jej priateľa. Keď obžalovaný od nich odišiel z návštevy, poškodená bola z toho rozhodená a preplakala celé večery.
Taktiež svedok L. F., priateľ poškodenej, popísal ako sa zoznámil s poškodenou a ako mu neskôr formou otázok postupne začala hovoriť o sexuálnom zneužívaní zo strany jej otca –obžalovaného, ako sa správal k nej majetnícky, ako ju bil a nadával jej, o jeho kontrolách počas štúdia na vysokej škole, ako mu musela stále telefonovať, o jeho scénach, keď odchádzala do školy. Dozvedel sa od poškodenej o obžalovaného masturbácií, o fetišizme na nohy, o tom, že ju násilne bozkával, že jej hovoril, že ju ľúbi a ona mu musela násilím hovoriť, že ho ľúbi tiež, ako aj o tom, že ju obžalovaný násilím lízal v rozkroku a na chodidlách. Poškodená mu hovorila aj o tom, že obžalovaného musela uspokojovať rukou, ako jej násilím roztváral ruku a udieral ju do hánok. Tiež povedala, že za tie roky sa to stalo asi 500 krát. Nemohla sa tomu brániť, lebo obžalovaný bol silný, ale že raz aj vybehla z obydlia, ale on ju chytil a
vtiahol naspäť. Mame to povedala počas strednej školy tak, že jej to napísala na papier. Hovorila aj o tom, že ju obžalovaný pozoroval pri umývaní. V najhoršom psychickom stave poškodenú videl v priebehu júla
- augusta 2019, keď spisovala to trestné oznámenie, ktoré mu dala aj prečítať. Vtedy mala takú triašku na rukách, že nevedela chytiť pero. O zvyšku sa už dozvedel z trestného oznámenia.
Svedkyňa M. K. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že ako družka syna obžalovaného A. D. bola svedkom, že obžalovaný poškodenej kontroloval telefón a chodil ju kontrolovať domov aj na internát. Vyhrážal sa jej, že ju zabije a zakazoval jej niekam chodiť a keď prišla domov, nemohla chodiť nikam. Potvrdila, že obžalovaný poškodenej nadával do kuriev. Keď bola raz u nich na návšteve, obžalovaný poškodenej prikázal, aby sa išla prezliecť, lebo v sukni nemôže ísť na internát. Počas pobytu doma, poškodená nemohla nikde chodiť sama, vždy s ňou niekam išla mama, brat A. alebo obžalovaný. Obžalovaný sa poškodenej vyhrážal, že ju zabije a tiež, že zabije aj jej priateľa L.. Keď bola poškodená asi v 2. ročníku na vysokej škole, bola svedkom toho, ako obžalovaný poslal poškodenú na gynekologické vyšetrenie. Obžalovaný zakazoval poškodenej, aby k nim chodila na návštevy alebo si myslel, že A. D. svojej sestre dohadzuje chlapov.
Krajský súd na tomto mieste súčasne poukazuje na závery znaleckých posudkov spracovaných jednak na obžalovaného a poškodenú, ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Znalec z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria MUDr. Jozef Vido vo vzťahu k duševnému stavu poškodenej okrem iného vypovedal, že táto podľa záverov jeho vyšetrenia trpí posttraumatickou poruchou. U poškodenej sú prítomné príznaky z hypervigility, ktorú možno definovať ako nadmerné zvýšenie bdelosti a zameranie pozornosti na možné ohrozenie. U poškodenej boli prítomné aj sekundárne symptómy spojené s úzkosťou a depresiou, ktoré boli v čase znaleckého vyšetrenia prítomné už v menšej intenzite, nakoľko A. D. v čase znaleckého vyšetrenia už rok navštevovala psychoterapiu. Išlo o symptómy z oblasti nálady, ako depresívne ladenie, úzkosť, psychosomatické symptómy, porucha spánku, nechutenstvo, znížené libido, schopnosť zažívať orgazmus a opäť psychodiagnostickým vyšetrením bol potvrdený dopad chronickej psychotraumatizácie na osobnostný vývoj, t.j. sociálnu vyhýbavosť, nízke sebahodnotenie a sebavedomie, pocity menejcennosti a viny. Pretrvávajú psychosomatické príznaky, flashbacky, vyhýbanie sa podnetov súvisiace so stresorom, príznaky z nadmernej úľakovej reaktivity a hypervigility. Znalec opakovane konštatoval, že u poškodenej sú prítomné symptómy posttraumatickej stresovej poruchy a porucha súvisí s vyšetrovaným trestným činom a je jeho následkom. Podľa znalca sa poškodená bála obžalovaného a o svoj život a boli u nej prítomné fleshbacky pri sexuálnom styku, znížená schopnosť zažívať orgazmus. Pretrvávajú symptómy so zvýšenou uľakovou reaktivitou, t.j. mykanie, stuhnutie.
Znalkyňa z odboru Psychiatria, odvetvie Sexuológia MUDr. Danica Caisová – Škultétyová diagnostickým vyšetrením zistila u obžalovaného prítomnosť sexuálnej deviácie – thygatrofílie (erotickou náklonnosťou k vlastnej dcére). Toto jeho správanie malo hlboké črty mužskej zaľúbenosti a výlučný záujem iba o jedinú partnerku - v tomto prípade iba o dcéru. Obvinený v čase skutku vedel rozpoznať spoločenskú nebezpečnosť svojho konania, pričom úroveň ovládacích schopností v čase spáchania trestného činu bola znížená do polovice. Pobyt obžalovaného na slobode nie je nebezpečný, pretože obžalovaný viac dcér nemá.
Podľa znalkyne z odboru Psychológie, odvetvia Klinickej psychológie dospelých PhDr. Martiny Piačovej, osobnosť A. D. je dobre štruktúrovaná, je mierne emočne nestabilná s nízkym sebavedomím a sebahodnotením. Je zdržanlivá, má ťažkosti s nadväzovaním interpersonálnych kontaktov. Vyznačuje sa vysokou kontrolou a emočným správaním nad svojím životom. Je plachá a nedôverčivá voči druhým, ľahko zraniteľná, psychosomaticky narušená, vykazuje známky depresívneho ladenia s pocitmi menejcennosti a viny. Vzhľadom na úroveň intelektu má znalkyňa za to, že poškodená je schopná racionálneho náhľadu na predmet vyšetrovania. Na udalosti si spomína a primerane ich aj opisuje. Jej kognitívne funkcie vrátane anamnestických sú objektívne neporušené, z čoho vyplýva, že aj schopnosť poškodenej vnímať vzniknuté javy, zapamätať si prežité udalosti a ich reprodukcia sú dostatočné. Psychologická všeobecná vierohodnosť, čiže všeobecná psychologická schopnosť poškodenej zaregistrovať realitu a uložiť si ju do pamäte a následne reprodukovať vo forme spomienky, je dostatočná. Poškodená je schopná správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti, ktorých bola svedkom.
Znalkyňa z odboru Psychológie, odvetvia Klinickej psychológie dospelých PhDr. Antónia Solárová vo vzťahu k osobe obžalovaného uviedla, že úroveň jeho rozumových a pamäťových schopností je v pásme podpriemeru. U obžalovaného sa preukázala patologická osobnostná štruktúra, konkrétne emočne nestabilná osobnosť s poruchou v zložke sexuality, avšak nie deviantného charakteru. U osobnosti obžalovaného je významne vysoká tendencia správať sa sociálne žiaduco a pôsobiť lepším dojmom. Jeho tzv. lži skóre je vysoko nadpriemerné. Čo sa týka zložky sexuality obžalovaného, tá z forenzne-psychologického hľadiska vykazuje významné narušenie, výrazne sa odkláňa od proklamovanej väčšinovej heterosexuálnej orientácie, sexuálny život obžalovaného je nedostatočne saturovaný, nezrelý, nevykazuje skôr prítomnosť sexuálnej deviácie, vykazuje skôr znaky tzv. sexuálnej ambivalencie. Znalkyňa ale konštatovala prítomnosť znakov skôr pozitívnej prognózy pre resocializáciu obžalovaného.
Súd prvého stupňa v rámci vykonávania dokazovania oboznámil aj obsah trestného oznámenia, ktoré podala poškodená A. D. dňa 21.08.2019 na Okresnú prokuratúru Kežmarok a elektronická komunikácia s obžalovaným. Okresný súd tiež prečítal elektronickú komunikáciu medzi poškodenou A. D. a svedkyňou N. G. a screenshoty správ, ktoré predložil svedok L. F., na obsah ktorých krajský súd na tomto mieste odkazuje.
Vychádzajú z vyššie uvedených dôkazov mal preto aj odvolací súd za to, že vina obž. C. D. bola spoľahlivo preukázaná vykonanými ako priamymi tak aj nepriamymi dôkazmi, na podklade ktorých je možné vyvodiť bezpečný záver o tom, že skutok sa stal, je trestným činom a za jeho spáchanie je trestnoprávne zodpovedný obžalovaný. Súhrn takto vykonaných dôkazov tvorí logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného. Správne a zákonu zodpovedajúce, sú preto právne závery okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o vine napadnutého rozsudku.
Správne a zákonu zodpovedajúce, sú preto právne závery okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o vine napadnutého rozsudku a rovnako tak aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného C. D., ktorý tam uvádzaným konaním naplnil po objektívnej aj subjektívnej stránke obligatórne náležitosti súdených zločinov poukazujúc na ich podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenie uvedené v napadnutom rozsudku.
Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil existenciu poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. j/ Tr. zákona (obžalovaný viedol doposiaľ riadny život a nebol doposiaľ súdne trestaný) a priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona (obžalovaný spáchal viac trestných činov), s čím sa stotožnil aj krajský súd.
Okresný súd na základe skutočnosti a okolnosti konkrétne uvedených v odôvodnení rozhodnutia obžalovanému potom uložil trest odňatia slobody pri hornej hranici trestnej sadzby vo výmere 13 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Z takto ukladaným trestom sa ale krajský súd nestotožnil z dôvodu jeho neprimeranosti a to na základe nižšie uvedených skutočností.
Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Už Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu
podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním, spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúc zo zásady „ punitur, ne pecce tur“, teda, „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“. Preto možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v trest, prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné
a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania, indukcia, dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania, aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.
Odvolací súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov pri určovaní druhu trestu a jeho výmery následne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného, ktorý bol v minulosti síce raz odsúdený, ale to ešte v roku 1984, kedy sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Podľa evidencie priestupkov obžalovaný v ňom nemá žiaden záznam. Taktiež jeho pobyt na slobode podľa znaleckého posudku z psychiatrie nie je nebezpečný pre spoločnosť, pričom psychologický posudok konštatoval prítomnosť znakov skôr pozitívnej prognózy pre resocializáciu obžalovaného, z čoho následne odvolací súd vyvodil záver, že na nápravu páchateľa, zohľadniac ale na druhej strane aj dlhodobosť páchanej trestnej činnosti a vznik posttraumatickej stresovej poruchy u poškodenej, je trestom primeraným vo výmere 10 rokov, ktorý podľa názoru krajského súdu v plnej miere zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov vzhľadom na vyššie uvedené a to aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie. Prihliadal pritom i na spôsob spáchania činu a jeho následok, na hodnotenie osoby obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, z čoho vyvodil záver, že boli splnené zákonné podmienky pre uloženie takéhoto trestu.
Keďže obžalovanému bol ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody rozhodoval krajský súd aj o zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody. Odvolací súd konštatuje, že obž. C. D. nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin a preto ho v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Krajský súd sa pritom stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa ohľadne výroku o náhrade škody z tam uvádzaných dôvodov a má za to, že okresný súd citlivo a zákonne zvážil všetky skutočnosti a okolnosti na strane poškodenej pre jej priznanie v tam uvedenej výške. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, okrem tých na ktoré krajský súd už neodpovedal vyššie, uvádza nasledovné. Okresný súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo zdôvodnil, o aké dôkazy oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tomto hodnotení spravoval a prečo neuveril ostatným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých, bez rozumných pochybností, možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutky tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s takto uvedeným hodnotením dôkazov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré v podstatných bodoch a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo obžalovaného na spravodlivý proces. Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 36/2015 zo dňa 25. augusta 2015).
Pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Podstatou podaného odvolania je totiž snaha obžalovaného dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky odvolateľa dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili prvostupňový súd. Všetky vykonané dôkazy ale okresný súd náležite, jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak k správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. Predmetné skutky sa aj podľa názoru krajského súdu stali tak, ako ich prvostupňový súd správne ustálil vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a nepochybne ich spáchal obžalovaný tam rozvedeným konaním. O týchto skutkových záveroch nemá odvolací súd žiadne pochybnosti, tieto sú presvedčivé a vychádzajú z konkrétnych vykonaných dôkazov, ktoré vo svojom súhrne jednoznačne usvedčili obžalovaného zo spáchania týchto skutkov.
Podľa dlhodobej ustálenej súdnej praxe (pozri napr. R XX/XX-IV.) súhrn nepriamych dôkazov k preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. V posudzovanom prípade je potrebné uviesť, že obžalovaný je zo spáchania žalovaného skutku usvedčovaný priamymi dôkazmi – výpoveďami poškodenej A. D. L. výpovede (ako priame dôkazy) bola navyše podporené dôkazmi nepriamymi, a to výpoveďami svedkov M. K., N. G. a L. F. ako aj spracovanými znaleckými posudkami a výpoveďami príslušných znalcov. Tieto priame a nepriame dôkazy vo svojom súhrne vytvárajú už spomenutú uzavretú reťaz dôkazov neumožňujúcich iný záver ani o priebehu žalovaného skutku ani o osobe páchateľa než ten, ku ktorému dospel aj prvostupňový súd.
Taktiež nedošlo ani k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu tým, že súd, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obžalovaného alebo inej strany v konaní. Obžalovaný mal v plnej miere v rámci trestného konania zabezpečené právo na obhajobu. Z konštantnej judikatúry Najvyššie súdu SR vyplýva, že zásadným porušením práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa rozumie najmä porušenie práva na nutnú obhajobu, alebo stav kedy obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, pričom práve v tom čase orgány činné v trestnom konaní reálne vykonávali procesné úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu. Z obsahu spisov takéto skutočnosti nevyplývajú.
Nosnou odvolacou námietkou obžalovaného bolo pritom spochybňovanie výpovede poškodenej A. D., ktorá priamo usvedčuje obžalovaného zo spáchania súdených skutkov. Podľa záverov znalkyne z odboru Psychológie poškodená si na udalosti spomína a primerane ich opisuje. Je schopná správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti a okolnosti, ktorých bola svedkom. Jej výpovede nesú pozitívne znaky všeobecnej a špecifickej vierohodnosti. Obžalovaným bola manipulatívne uisťovaná o normálnosti a neškodnosti jeho sexuálneho správania sa voči nej. Zo strany obhajoby pritom neboli preložené žiadne dôkazy, alebo uvedené akékoľvek skutočnosti či okolnosti, na podklade ktorých by mohol odvolací súd začať uvažovať o nedôveryhodnosti tejto svedkyne.
Medzi hlavné črty prípadov sexuálneho zneužívania možno zaradiť najmä to, že obeť je zvyčajne jediným svedkom a navyše svedkom, ktorý je spravidla vystavený masívnej manipulácii (a umlčiavaniu) zo strany páchateľa i zo strany okolia, nízky vek obete, ktorý môže byť zneužitý na podkopanie dôveryhodnosti jej výpovede napriek tomu, že dieťa je práve kvôli svojmu veku zraniteľnejším voči sexuálnej viktimizácii a má právo na osobitnú úroveň ochrany, nedostatok forenzných dôkazov kontraintuitívne reakcie (primárnych i sekundárnych) obetí - teda reakcie, ktoré nezodpovedajú očakávaniam priemerného človeka ohľadne toho, ako by obeť mala správne alebo logicky reagovať. Reakcie obetí sexuálneho násilia sú vzhľadom na kontext situácie a mechanizmy traumy nanajvýš opodstatnené, no priemerný človek (z radov laikov i profesionálov) nemá vedomosti o špecifikách traumy sexuálneho násilia a preto hodnotí správanie obetí predpojato. Sexuálne násilie sa môže pritom odohrávať v priebehu dní, týždňov, mesiacov, rokov a to vo forme viacnásobných útokov. Kvôli množstvu útokov môže byť pre dieťa ťažké pamätať si presné detaily každého individuálneho útoku. Dôraz na dôveryhodnosť dieťaťa
- kombinácia kontraintuitívnych reakcií, chýbajúci svedkovia a/alebo forenzné dôkazy, vedie k tomu, že spochybňovanie dôveryhodnosti poškodeného je jadrom obrany obvineného.
Ku skutočnostiam uvádzaných obhajobou týkajúcou sa toho, že obžalovaný, svedkovia – rodinný príslušníci a poškodená žili v spoločnej domácnosti v jednej unimobunke, pričom za tak dlhé obdobie si títo svedkovia nevšimli nič, čo by takému to konaniu obžalovaného nasvedčovalo, resp. že sa poškodená počas pätnástich rokov o tom nikomu nezdôverila, krajský súd, vychádzajúc z publikovaných výskumov, uvádza, že bežný človek očakáva, že “normálnou” reakciou pri napadnutí agresorom je viditeľná a hlasná obrana - útek, boj, krik, protest. Ak obeť takéto znaky odporu neprejavuje, človek by sa mohol domnievať, že nešlo o sexuálne napadnutie. Traumatický podnet vyvoláva v zásade dva typy automatickej obrannej reakcie organizmu: 1. hyperarousal - celkové nabudenie organizmu umožňujúce aktívne bojovať, alebo utiecť a 2. hypoarousal - celkové ochromenie, „zamrznutie“ organizmu, pri ktorom nie je možné reagovať navonok aktívne. Dôležité je vedieť, že ide o inštinktívne obrany organizmu, ktoré nie sú pod vôľovou kontrolou a ani nič nevypovedajú o charaktere a hodnotovej orientácii človeka.
Faktory, ktoré automaticky navodzujú ochromujúcu reakciu, sú napr. strach, vnímaná bezmocnosť a predovšetkým koncept zrady - dieťa, ktoré je zneužívané, a ktoré páchateľovi dôveruje. Útok sa tu skôr prejavuje v nejasných kontúrach, nakoľko páchateľ môže pristupovať k obeti milo, nežne a láskavo a využívať mnohoraké formy manipulácie, aby obeť primäl k spolupráci. Páchateľovou primárnou zbraňou v páchaní sexuálneho zneužívania sú dôvera a láska, ktorú k nemu prechováva obeť a ostatní členovia rodiny. Jedinci, ktorí sa sexuálneho zneužívania dopúšťajú v domácnostiach, sú často vnímaní ako menej nebezpeční. Avšak práve oni sú skúsenejší, prekračujú viac hraníc, sú viac chránení pred odhalením, viac zrádzajú a vytvárajú viac rodinných konfliktov, sú viac psychicky a emočne pohrúžení do zneužívania. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že páchateľ manipuluje tak obeť, ako aj rodinných príslušníkov obete. Okrem dôvery a lásky, páchateľ používa iné netradičné zbrane. Mocnou zbraňou je napr. príjemné vystupovanie. Keď je niekto milý, je ťažké ho konfrontovať, vymedziť mu hranice, alebo mu nedôverovať. Páchateľ ráta s tým, že v spoločnosti pretrváva presvedčenie, že milota nemôže koexistovať s násilím, zlom, alebo deviáciou. Páchatelia používajú dôveru a lásku, ktorá je už votkaná vo vzťahu, aby narušili všetky hranice a prevrátili rolu opatrovateľov na príležitosť k zneužívaniu. Súčasne je očakávané, že “normálnou” reakciou po napadnutí agresorom je bezprostredné vyhľadanie pomoci. Pri sexuálnom zneužívaní ide o trestný čin s obzvlášť vysokou mierou latencie. O väčšine prípadov sexuálneho zneužívania nie sú orgány činné v trestnom konaní nikdy upovedomené. Skúsenosť zo sexuálneho zneužívania prezradí značná časť obetí až s odstupom času (ak vôbec). Výskumami bolo pritom zistené, že typické časové rozpätie medzi zneužívaním a jeho odhalením je 8 až 15 rokov. Krátkosť časového odstupu medzi sexuálnym zneužívaním a vypovedaním o ňom pred autoritami nie je teda spoľahlivým indikátorom dôveryhodnosti a nie je ani nevyhnutným indikátorom falošného (krivého) obvinenia. Taktiež vedecké výskumy odhalili, že asymptomatické obete tvoria až 40 % spomedzi všetkých prípadov sexuálneho zneužívania a ďalších 30 % obetí vykazuje len málo symptómov. Škála možných reakcií obete na traumu sexuálneho zneužívania je veľmi široká - od normálneho pozitívneho fungovania v každodennom živote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály, až po očividné, extrémne negatívne signály. Je možné, že v čase prebiehajúceho sexuálneho zneužívania a krátko po ňom mnohé obete nevykazujú žiadne príznaky traumy, resp. vykazujú len príznaky nepatrné, a hĺbka traumy vyjde najavo až v neskorej adolescencii alebo v dospelosti
V kontexte vyššie uvedeného nie je teda prekvapivé, že poškodená sa musela najprv sama vnútorne vysporiadať s týmto konaním obžalovaného, kedy ani od svojej matky, ktorej o tom mala napísať, sa nedočkala pochopenia a pomoci, a až následne, keď už o tom dokázala hovoriť, pristúpila k tomu, že podala na obžalovaného trestné oznámenie, v ktorom detailne rozoberá svoje sexuálne zneužívanie, obmedzovanie a týranie zo strany jej otca- obžalovaného. Taktiež nie je pravdu to, že sa poškodená o tom nikomu nezdôverila, čo vyplýva aj z jej elektronickej komunikácie zo svedkyňou N. G. z 17.09.2016, teda z času ešte dávno pred podaním trestného oznámenia, že ju otec obťažuje, že ju obchytkáva a podobne. Taktiež píše o tom, že jej to nikdy osobne nepovedala, lebo by ju to úplne položilo. Súčasne rozoberá ako matka na ňu tlačí, nech sa vždy udobria, o tom, že chce odísť do zahraničia, aby nebola v kontakte s obžalovaným. Súčasne závažným faktorom prispievajúcim k umlčiavaniu obetí sexuálneho zneužívania sú nepodporujúce reakcie nezneužívajúceho rodiča. Členovia rodiny sa pritom snažia za každú cenu udržiavať status, resp. ideál dobrej a slušnej rodiny, preto sa tvária, akoby nič nevideli, popierajú existenciu problému, jeho závažnosť a svoju zodpovednosť. Taktiež pocity viny a zahanbenia sú ďalším významným faktorom prispievajúcim k umlčiavaniu obetí sexuálneho zneužívania. Obeť nemusí mať dostatok informácií, aby dokázala rozoznať, že to, čo sa deje, má charakter zneužívania. Navyše páchateľ v rámci procesu manipulácie usilovne uisťuje obeť o
normálnosti a neškodnosti daného správania. Z výpovede poškodenej pritom vyplýva, že obžalovaný jej vysvetľoval, že nič zlého sa nestalo, že každý otec miluje takto svoju dcéru.
V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou je potom potrebné poukázať na to, že existencia rozporov medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov o priebehu skutku, teda výpoveďou poškodenej na jednej strane a obžalovaného na druhej strane v takýchto prípadoch nie je neobvyklé, a pokiaľ nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z variant skutkového stavu odpovedá skutočnosti, je potom potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť variantu pre obžalovaného najpriaznivejšiu, čo ale v tomto súdenom prípade nenastalo. Ako je to už vyššie uvedené, obžalovaný je zo spáchaniu skutku usvedčovaný hore rozvedenými ako priamymi tak aj nepriamymi dôkazmi.
Krajský súd nemohol prihliadnuť ani na odvolací dôvod obžalovaného, ktorým namieta, že neboli vykonané dôkazy svedčiace v jeho prospech, keďže ani strana obhajoby na žiadne takéto dôkazy nepoukazuje, resp. ich neidentifikuje alebo nenavrhuje vykonať. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa okresný súd vysporiadal s relevantným námietkami obžalovaného v odôvodnení svojho rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné obhajobné argumenty obžalovaného a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
Ohľadne namietaného výroku o náhrade škody krajský súd uvádza, že súd prvého stupňa dôsledne a dôkladne vysvetlil ako ustálil jednak jej výšku, vychádzajúc zo znaleckého posudku MUDr. Vida ohľadne bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia pošk. A. D. (520 bodov), ako aj spôsobenej morálnej škody, s čím sa stotožnil aj odvolací súd, pričom sumu 10.000,- eur za nemajetkovú ujmu spôsobenú poškodenej nepovažuje na neadekvátnu povahe a závažnosti súdených zločinov. Odvolací súd pritom upriamuje pozornosť obhajoby na to, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“ v práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v § 46 ods. 1 Tr. por., totižto vychádza z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe postupne prekonanej a prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej, nie materiálnej povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie resp. zásah do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú, pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy, ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné práva o slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný (spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j. predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú) ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, keďže to s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži len na prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania). Úprava ochrany súkromia a dôstojnosti vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Funkciou práva na súkromie a dôstojnosť je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Pri rozhodovaní o nároku
na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah a rozsah, spôsob náhrady. Potom aj pri rozhodovaní o neoprávnených zásahoch do osobnostných práv a právnych prostriedkoch nápravy sa rozhoduje podľa § 11 Občianskeho zákonníka a nasl. (ďalej len OZ). Je nepochybné, že sexuálne zneužívanie a týranie poškodenej predstavuje závažný zásah do práva na súkromie a dôstojnosť dotknutej fyzickej osoby, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa poškodená domáha v prejednávanej veci, môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v danom prípade aj nastalo. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie 13 ods. 1 OZ stanovuje len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami (§ 13 ods. 3 OZ - závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako vyššie uvedené kritériá nemôže súd pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného, ktorým naplnil skutkovú podstatu zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona a zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, odsek 3 písm. a/, písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 123 ods. 3 písm. i/, ods. 4 Trestného zákona a § 138 písm. b/ Trestného zákona, došlo k neoprávnenému zásahu do práva poškodenej A. D. na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do ľudskej dôstojnosti, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby, ktorému poskytuje ochranu § 11 OZ. V posudzovanom prípade tento zásah, predstavovaný sexuálnym zneužívaním a týraním poškodenej obžalovaným, krajský súd videl mimoriadne významným a veľmi hlbokým. Účelom finančného zadosťučinenia je do istej miery kompenzovať emocionálne útrapy poškodenej vyvolané konaním obžalovaného a preto krajský súd na tento účel považoval priznanú sumu súdom prvého stupňa za primeranú.
Aj ústavnú súd vo svojej judikatúre stabilne poukazuje na to, že v prípadoch sexuálneho vykorisťovania/ zneužívania je potrebné prihliadať na to, že ekonomická a sociálna situácia poškodenej obete znásobená rizikom jej sekundárnej viktimizácie jej s veľkou pravdepodobnosťou znemožňuje efektívne sa domáhať ochrany formou uplatnenia nároku na odškodnenie v civilnom konaní. Za danej situácie tak vystupuje do popredia pozitívny záväzok štátu prenesený na všeobecné súdy zabezpečiť u tejto kategórie poškodených efektívnu ochranu ich základných práv prostriedkami trestnoprávnymi. Konajúce všeobecné súdy sú povinné reflektovať na pozitívny záväzok efektívnej ochrany poškodenej osoby, na ktorej bol spáchaný veľmi závažný trestný čin zasahujúci do jej ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv. V uvedenom kontexte je úlohou všeobecných súdov vytvoriť pre takéto osoby reálne predpoklady účinnej ochrany ich základných práv, teda prejednať uplatnený nárok na náhradu škody v adhéznom konaní. Je v rozpore s uvedenou požiadavkou ak všeobecný súd v takejto veci zaujme stanovisko, podľa ktorého sa uplatneným nárokom poškodenej osoby na náhradu škody odmietol v adhéznom konaní zaoberať s odôvodnením, že na preukazovanie takéhoto nároku by bolo potrebné vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie, presahujúce potreby trestného konania. Všeobecný súd pritom nesmie rezignovať na požiadavku pozitívneho záväzku poskytnúť poškodenému ako obzvlášť zraniteľnej obeti závažného trestného činu, ktorým bolo zasiahnuté do jeho/jej základných práv, efektívnu ochranu priamo v trestnom konaní.
Záverom krajský súd konštatuje, že sa stotožnil s odvolacími námietkami týkajúcim sa výšky uloženého trestu odňatia slobody okresným súdom a zhora uvedených dôvodov vyhovel čiastočne odvolaniu obžalovaného, ktorému zmiernil uložený trest odňatia slobody.
To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne. jednomyseľne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.