Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/506/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 672,88 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. apríla 2014 č. k. - 37 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu zo 14. mája 2014 č. k. - 49 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 497,88 eur (okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v ním neevidovanom exekučnom konaní, ktorému mal žalobou neidentifikovaný súdny exekútor prideliť sp. zn. EX 16039/2011 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. a , , , , , a o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) a - 9 (?) E. p. ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom prakticky nepreukázaním tvrdenia žalobkyne o nesprávnom úradnom postupe súdu, majúcom spočívať v oneskorenom rozhodnutí o jej žiadosti o zmenu exekútora, takže tu chýbala prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. Z tohto dôvodu nebol dôvod zaoberať sa ani námietkou premlčania vznesenou žalovanou, dôvodil potom súd prvého stupňa, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ( č. 99/ 1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej, ktorá však náhradu trov konania nepožadovala a ani nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy vznikli. Opravným uznesením potom došlo k oprave nesprávneho označenia žalovanej a štátneho orgánu za ňu konajúceho v úvodnej časti napadnutého rozsudku a toto rozhodnutie bolo odôvodnené právne ust. , a a vecne výskytom zrejmej nesprávnosti a jej popisom.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V praktickej zhode so všetkými tunajšiemu súdu známymi svojimi odvolaniami v druhovo totožných veciach namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení zodpovednostného ), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania celú vec (pretože bez ohľadu na faktor napadnutia rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa , , a bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania a to ani v súvislosti s prejednaním veci majúcej charakter drobného sporu súdom prvého stupňa bez pojednávania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke, pričom (do tretice) nešlo usúdiť ani na výskyt odvolaním prakticky len paušálne namietaných procesných chýb (či už v rozsudku, alebo v konaní mu prechádzajúcom).

Hneď úvodom sa žiada predoslať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na pochybnú súbežnú citáciu ust. § 44 ods. 7 a 8 E. p. bez uvedenia, ktoré znenie zákona tu malo byť pre súd rozhodným) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto argumentácia vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie ich správnosť s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. ), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale tiež pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa ( in fine) nasledovné:

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne by zásadne nešlo namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa

či už pri svojom rozhodovaní, alebo v rámci jemu predchádzajúceho postupu naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako v takmer všetkých ostatných tunajšiemu súdu známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, v ktorých žalobkyňa z prejednávanej veci skoro identickými žalobami aj na ne nadväzujúcimi podaniami (čo sa inak týkalo aj odvolania) bez preháňania preveruje odolnosť súdneho systému, muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v tejto veci ustanovením zodpovednostného vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 6 a 7 písomného vyhotovenia rozsudku, zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II ). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté by platilo aj v prípade tu neuplatnenej námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový by spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo ani vtedy, ak by sa žalobkyni podarilo splniť základnú podmienku pre uvažovanie o jej úspechu v spore a to, žeby bola schopná konkretizovať konanie zaťažené ňou tvrdeným prieťahom tak, aby nevznikli pochybnosti, že sa toto vôbec viedlo.

Podľa čl. I vety prvej E. p. (v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2005 vrátane, v tejto súv. pre prípad záujmu por. čl. II body 46 - 48 a čl. VIII ) ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Podľa čl. I a vety prvej E. p. v znení , účinného od 1. septembra 2005 (dnes inak odseky 10 a 11, tu por. čl. V body 7 - 12 a čl. VIII ) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora, súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora a v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

V prípade ustanovení čl. I § 44 ods. 5 E. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005 vrátane a čl. I § 44 ods. 7 a 8 E. p. po takomto čase, resp. do tretice čl. I § 44 ods. 10 a 11 dnešného znenia E. p. ide o situáciu líšiacu sa od procesu (ne)udeľovania poverení len tým, že skoršia úprava tu žiadnu lehotu na ktorékoľvek z možných rozhodnutí (na vyhovenie žiadosti o zmenu exekútora ani na nevyhovenie takejto žiadosti) neustanovovala a tá novšia tak urobila len pri kladnom rozhodnutí o návrhu oprávneného. To treba vyvodiť nielen jednoduchým jazykovým výkladom ust. čl. I § 44 ods. 10 (skôr 7) E. p., podľa ktorého sa v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu má rozhodnúť o zmene (čiže o jej uskutočnení a nie i neuskutočnení), ale tiež logickým a aj systematickým výkladom takéhoto ustanovenia, v spojitosti s naň bezprostredne nadväzujúcim ustanovením čl. I § 44 ods. 11 vety prvej E. p. v príslušnom znení (skôr ods. 8), keďže tu súčasťou rozhodnutia „o zmene“ má byť aj poverenie exekútora a nadväzovať naň má postúpenie veci s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie poverený pôvodne (čo obsahovo vylučuje, aby taký postup prichádzal do úvahy vtedy, ak sa súd rozhodne návrhu oprávneného nevyhovieť a pôvodného exekútora nevymeniť).

V prejednávanej veci tak mal skôr akademický charakter problém nenáležitej pozornosti venovanej konštrukcii úpravy, ktorej jednotlivé časti sú rozpornými čo do času, v ktorom môže k zmene exekútora dôjsť (nakoľko skorší siedmy odsek totožný s dnešným desiatym tento postup pripúšťa kedykoľvek v priebehu exekučného konania, teda zrejme i pred udelením poverenia, kým mechanizmus predpokladaný skorším ôsmym a dnešným jedenástym odsekom nie je využiteľným skôr, než dôjde k udeleniu poverenia exekútorovi majúcemu byť podľa návrhu oprávneného zamenenému iným a aj tu si podľa všetkého nejde pomôcť inak, než logickým a systematickým výkladom úpravy, v ktorej zaradenie odsekov o zmene exekútora až za tie o udelení poverenia nasvedčuje nutnosti pripúšťať spomínaný postup až potom, čo exekučné konanie v užšom slova zmysle udelením poverenia dospeje do štádia už rozbehnutej exekúcie). Čo však naopak iba akademickým problémom nebolo, bolo to, že súhlasiť bolo potrebné so súdom prvého stupňa v tom, že žalobkyňa praktickým ignorovaním výzvy na predloženie listín uvádzaných v žalobe (najmä návrhov na vykonanie exekúcie a na zmenu exekútora, z ktorých o druhom údajne nemalo byť včas rozhodnuté) potom, čo už získala vedomosť o nemožnosti dohľadania príslušného exekučného spisu výlučne na základe údajov zanesených do žaloby spôsobila nielen stav neunesenia ňou dôkazného bremena na vlastné tvrdenia, ale i nemožnosť rozlíšenia, či by v prejednávanej veci mohlo o prípad sankcionovateľného opomenutia súdu prvého stupňa vôbec ísť.

Za takejto dôkaznej situácie ale nevznikol žiaden dôvod polemizovať s tým záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého tu absentovalo preukázanie už prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako vecne správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za výsledok tzv. sporového konania), aj v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela vôbec) a bola to tak ona, komu podľa a vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto prípade a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.