Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/60/2015

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne: C. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX/XX, J., zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia 95, IČO: 44 250 029 proti žalovanému: Prešovský samosprávny kraj, Námestie mieru 2, Prešov, zastúpenému Správa a údržba ciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom Jesenná 14, Prešov, IČO: 37 936 859, o náhradu za zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -219 zo dňa 23. 10. 2014 takto jednohlasne

rozhodol:

Zrušuje rozsudok vo výroku, ktorým bol žalobný návrh zamietnutý a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odmieta odvolanie vo výroku o nepripustení zmeny žaloby.

odôvodnenie:

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom nepripustil zmenu žaloby, žalobný návrh zamietol a náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia náhrady za zriadenie vecného bremena. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa je vlastníčkou pozemkov parcely č. 1846/327 a parcely č. 1846/331 zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. Y.. Žalobkyňa nadobudla pozemky na základe kúpnych zmlúv v roku 2006. Ide o pozemky v extraviláne, na ktorých je postavená stavba cesty II/534 J. - Y. V. vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný predmetnú komunikáciu nadobudol na základe zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v zmysle delimitačného protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku zo dňa 09. 03. 2007.

Prvostupňový súd žalobu zamietol odôvodňujúc, cit: „Prioritu pred poskytnutím finančnej kompenzácie za presne kumulatívne stanovených predpokladov má poskytnutie náhradného pozemku. Do vykonania pozemkových úprav je vlastník pozemku povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré bolo dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. k dotknutému pozemku zriadené v prospech vlastníka stavby. Zo správy Obvodného pozemkového úradu v Poprade zo dňa 09. 07. 2013 mal súd za preukázané a zistené, že žalovaný cestou zastupujúceho subjektu požiadal o vysporiadanie pozemkov pod cestami II a III triedy podľa zákona č. 66/2009 Z. z. v k. ú. Y., a to pozemkov v extraviláne aj intraviláne. Obvodný pozemkový úrad potvrdil, že predpokladaný termín ukončenia projektu je 30. 11. 2015. Pozemky vo vlastníctve žalobkyne sa nachádzajú mimo zastavaného územia obce z čoho vyplýva, že sú v zmysle správy Obvodného pozemkového úradu v Poprade predmetom konania o pozemkových úpravách. Napokon aj samotná žalobkyňa potvrdila, že požiadala Obvodný pozemkový úrad o pridelenie náhradného pozemku. Požiadavku žalobkyne na zaplatenie náhrady za zákonné vecné bremeno kvantifikovanú cenou samotných pozemkov mal súd za takú, ktorá by, ak by žalobe vyhovel, znamenala duplicitu v zmysle získania totožných hodnôt rôznymi formami. Uvedený dôsledok v zmysle očakávania tejto situácie nie je možné vylúčiť vychádzajúc aj z vyhodnotenia výsluchu žalobkyne, ktorá

odmietla zodpovedať na otázku, či by v prípade pridelenia náhradného pozemku a súčasného priznania finančnej náhrady, pomernú časť finančnej náhrady vrátila. Nakoľko žalobkyňa v konaní uplatnila náhradu za vecné bremeno vo výške ceny pozemkov, ktoré chce v budúcnosti predať, súčasne žiada od Obvodného pozemkového úradu aj o pridelenie náhradného pozemku, súd má za to, že žalobou uplatnený nárok je potrebné preskúmať aj z hľadiska ust.§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. V čase kúpy pozemkov zastavaných pozemnými komunikáciami žalovaného bola žalobkyňa uzrozumená s tým, aké pozemky v prírode nadobúda. Ak ich napriek tomu kúpila s cieľom budúceho profitu, či už vo forme nároku na bezdôvodné obohatenie (uviedla, že takéto podobné pozemky kupovala a o nároky s nimi spojené sa sporí), alebo iného nároku, hodnotí súd jej konanie ako také, ktorému ochranu vlastníkovi nemožno priznať. Ide o konanie žalobkyne vybočujúce z mantinelov, ktorými sú dobré mravy v spoločnosti charakterizované. Žalobkyňa okrem informácie o tom, že od začiatku vedela, že pozemky, ktoré kupuje nebude môcť využívať, uviedla pred súdom aj to, že už v minulosti kupovala obdobné pozemky, a potom ako za ne dostala náhradu, ich predala. Žalobkyňa je osobou, ktorá v čase nadobudnutia vlastníctva k pozemkom si bola vedomá toho čo kupuje, vedela, že ide o pozemky zastavané cestami, dokonca po zameraní geometrickým plánom od pôvodných vlastníkov kúpila práve len tie časti pozemkov, ktoré boli zastavané cestami, zvyšok zostal vo vlastníctve pôvodných vlastníkov. Naviac v čase zriadenia pozemných komunikácií bol subjektu, ktorý túto stavbu realizoval daný súhlas subjektom, k tomu zo zákona oprávneným. Cestná stavba bola postavená so súhlasom pôvodných vlastníkov, nakoľko tento súhlas udelili vtedajší užívatelia: JRD „Družba“ Poprad a ŠM, n. p., Poprad. Vyplýva to aj zo záznamu z 05. 05. 1975. Záznam je síce podpísaný osobami, identita ktorých s odstupom času je s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nezistiteľná, nakoľko pri jednotlivých podpisoch nie je uvedené za koho podpisujúci koná, v časoch vzniku tohto záznamu však nešlo o spôsob neobvyklý. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala tým, že družstvo nemohlo konať za vlastníkov, je potrebné poukázať na ust.§ 24 zákona č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách, podľa ktorého právo družstevného užívania oprávňuje družstvo užívať pozemok v rovnakom rozsahu, v akom by náležalo vlastníkovi; družstvo však nemôže pozemok zaťažiť alebo scudziť. Družstvu najmä preto náleží všetko, čo sa na pozemku nachádza, má právo meniť podstatu a čerpať z nej a prevádzať na ňom stavby. Súd po zhodnotení všetkých dôkazov, tvrdení účastníkov a zistených konkrétnych skutkových okolností má za to, že nárok na priznanie náhrady za zriadené vecné bremeno nie je možné žalobkyni priznať. Nárok žalobkyne na vydanie náhradného pozemku je predmetom začatých pozemkových úprav, o pridelenie náhradného pozemku požiadala nielen žalobkyňa, ale aj žalovaný. Ak by súd žalobkyni priznal náhradu vo forme ceny pozemku zastaveného cestou a následne by jej bol priznaný aj náhradný pozemok, získala by duplicitnú formu náhrady a takáto predstava je zjavne v rozpore s dobrými mravmi. V konkrétnom prípade žalobkyni nemohlo ísť primárne o ochranu jej vlastníckeho práva, osobitne nie v situácií (čo aj potvrdila), že pozemky kupovala účelovo a s vedomím, o aké pozemky sa jedná. Preto súd považoval návrh žalobkyne za nedôvodný.

Súd nepripustil ani zmenu žaloby odôvodňujúc, že žalobkyňa už pri podaní žaloby cenu plnenia, ktoré urobila predmetom konania sama definovala a z hodnoty nároku už zaplatila aj súdny poplatok. Súdom zvolený postup je tak aj v súlade so zásadou hospodárnosti konania pred súdom.

O trovách konania súd rozhodol podľa zásady úspechu v zmysle ust. § 142 ods.1 O. s. p.“.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v prípade, ak bude mať podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby vo veci sám rozhodol. Uviedla, že náhrada za zriadené vecné bremeno je jednorazová a je poskytovaná buď vo forme náhradného pozemku alebo vo forme peňažného odškodnenia. Poskytnutím jednej formy náhrady zaniká právo na druhú formu. K inému výkladu legislatívneho textu nie je možné dospieť za predpokladu použitia gramatického, logického a najmä teleologického výkladu (výkladu sledujúceho zmysel právnej normy). Súd prvého stupňa tri roky zisťoval stav konania na Obvodnom pozemkovom úrade ohľadom pridelenia náhradného pozemku žalobkyni a pri tomto zisťovaní sa nedozvedel nič iné než to, čo žalobkyňa tvrdí od podania žaloby. Žiadny konkrétny podnet na pridelenie náhradného pozemku žalobkyni zo strany žalovaného na žiadny orgán verejnej správy podaný nikdy nebol. Vo vzťahu k žalobkyni sa nikdy neviedlo, ani nevedie konanie o pridelenie náhradného pozemku za zákonné vecné bremeno. Ak teda zákon duplicitnú náhradu vylučuje nemôže ju žalobkyňa dostať ani keby ju skutočne žiadala. Ak by súd priznal peňažnú

náhradu, nemohol by správny orgán poskytnúť vecnú náhradu a opačne. Súd mal preto posudzovať možnosti žalobkyne v zmysle zákonných ustanovení a nie podľa „priania“ oprávnenej osoby. Zdôraznila, že pozemok nekupovala zaťažený vecným bremenom, pozemok sa stal zaťažený až nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. po jeho nadobudnutí žalobkyňou. Žalobkyňa kupovala pozemok zastavaný cestnou stavbou a až účinnosťou zákona sa stal vlastník stavby ex lege oprávneným užívateľom pozemku, čo okrem iného vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerozlišuje vlastníkov pozemkov na tých, ktorí boli vlastníkmi v čase stavby cesty a na tých, ktorí pozemky nadobudli po ich zastavaní od pôvodných vlastníkov. Podľa právneho názoru súdu by mala nárok na náhradu podľa zákona č. 66/2009 Z. z. zrejmé len prvá skupina vlastníkov. Uvedený právny názor však nemá žiadnu oporu v zákone. Súd podľa názoru žalobkyne nie je oprávnený dotvárať zákon podľa svojho vnútorného presvedčenia. Iná vec je vykladať zákon v súlade s dobrými mravmi a iná vec je vytvárať neexistujúce podmienky pre priznanie hmotnoprávneho nároku. V danom prípade nejde o výklad práva v súlade s dobrými mravmi (ako sa snaží argumentovať súd), ale o vytváranie neexistujúcej právnej prekážky pre vznik hmotnoprávneho nároku. Podľa odvolateľky súd nie je oprávnený uplatnený nárok podmieňovať podľa vnútorného presvedčenia sudcu. Ak je sudca vnútorne presvedčený o nesúlade legislatívneho textu s vyššími princípmi práva a spravodlivosti, môže využiť možnosť podania podnetu na vyslovenie nesúladu právneho predpisu s Ústavnou SR na Ústavný súd SR. Samotný súd však iné podmienky, než ktoré sú uvedené v zákone klásť nemôže. Inštitút dobrých mravov nie je aplikovateľný v prípadoch, kedy súd nesúhlasí s právnou normou. Ak zákon priznáva právo na náhradu každému vlastníkovi, nie je súd na základe vlastnej úvahy oprávnený medzi vlastníkmi rozlišovať a diskriminovať ich na základe času a právneho dôvodu nadobudnutia pozemku. Je pravdou, že žalobkyňa kupovala pozemok s úmyslom vymôcť zákonnú náhradu. Vymoženie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa po účinnosti zákona č. 66/2009 Zb. zmenilo na právo na peňažnú náhradu za vecné bremeno. Prevažná väčšina vlastníkov, ktorých pozemky boli v 70-tych rokoch 20.storočia zastavané sa až do roku 1989 nemohli domôcť žiadnej náhrady. V súčasnosti sú to ľudia v dôchodkovom veku a títo z ekonomických a právnych dôvodoch sa nepúšťajú do náročného sporu so samosprávou, aby sa domohli práv, o ktoré boli ukrátení. Žalobkyňa do vymoženia náhrady investuje čas a peniaze, najlepším dôkazom toho je aj samotný tento spor, v ktorom napriek tomu, že nebolo vykonávané žiadne náročné dokazovanie súd vyniesol rozsudok po viac ako troch rokoch, pričom konanie stále nie je skončené a žalobkyňa stále nemá žiadnu náhradu. Ak súd otvoril otázku dobrých mravov, je potrebné posúdiť, kto sa správa v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa, ktorá kúpila pozemky s očakávaním, že získa peňažný prospech z rozdielu kúpnej ceny a vymoženej náhrady, alebo žalovaný, ktorý bez poskytnutia náhrady postavil stavby na cudzích pozemkoch, obišiel vyvlastňovacie konanie (existujúce aj pred rokom 1989) a dodnes získava prospech z toho, že domôcť sa náhrady je podmienené vedením niekoľkoročného súdneho konania. Je preto potrebné posúdiť či sa k pôvodne poškodeným vlastníkom zachoval morálnejšie ten kto im poskytol aspoň čiastočnú náhradu alebo ten kto im neposkytol nič. Otázku dobrých mravov v tomto prípade vyriešil zákonodarca, a preto nie je úlohou všeobecného súdu riešiť súlad právnej normy s dobrými mravmi.

Žalovaný k podanému odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že konanie o nariadení pozemných úprav v k. ú. Y. začalo v roku 2002. Pôvodne neboli pozemky nachádzajúce sa pod cestami zahrnuté do projektov pozemkových úprav a v dôsledku opakovaných žiadostí zo strany žalovaného o vyporiadanie pozemkov pod cestami II a III triedy v extraviláne, ako aj v intraviláne došlo k zmene obvodu zahrnutého do projektu pozemných úprav. Z listu Okresného úradu Poprad, pozemkový a lesný odbor zo dňa 01. 04. 2014 explicitne vyplýva, že do tohto projektu sú už zahrnuté nevyporiadané pozemky pod cestami II a III triedy v extraviláne obce. Je preto nepochybné, že sporné pozemky žalobkyne nachádzajúce sa mimo zastavaného územia obce, t.j. v extraviláne sú predmetom pozemkových úprav. Vykonanie pozemkových úprav je veľmi dlhodobou a náročnou záležitosťou, ktorá si vyžaduje čas, avšak speje k svojmu záveru, a preto je dôležité zohľadniť túto situáciu a vyčkať na ich ukončenie, aby nedošlo k duplicite uspokojenia nárokov. Podľa žalovaného by bolo možné priznať finančnú náhradu žalobkyni len vtedy, ak by pozemok nebol zahrnutý do pozemkových úprav, čo s prihliadnutím na vyššie uvedené nie je prípad prejednávanej veci. Žalovaný je vlastníkom stavby - cesty a vlastnícke právo na žalovaného bolo prevedené bez pridelenia akýchkoľvek finančných prostriedkov na majetkovoprávne vysporiadanie. Špekulatívne konanie žalobkyne žalovaný vidí predovšetkým v tom, že jej základným zámerom bolo vymôcť peniaze od verejnoprávnej inštitúcie a tým dosiahnuť majetkový prospech.

Odvolací súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že nie sú podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu napadnutého rozsudku.

Predmetom konania je zaplatenie peňažnej náhrady za zriadenie vecného bremena. Žalobkyňou uplatnený nárok vyplýva z ust. § § 2 ods. 1, ods. 3 a zákona č. 66/2009 Z. z., o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov) vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce. Podľa ods. 3 tohto zákona, ak bol v katastrálnom území do účinnosti tohto zákona schválený projekt pozemkových úprav, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná formou jednoduchých pozemkových úprav.

Je nepochybné, že stavba na pozemkoch vlastnícky patriacim žalobkyni je verejnoprospešnou stavbou, tiež je nepochybné, že žalobkyňa pri kúpe pozemkov mala vedomosť o ich zastavaní cestnou stavbou.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z., usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav v tom istom katastrálnom území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce, v primárnej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním alebo formou finančnej náhrady, ak: a) v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b) ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m2, c) o to požiada vlastník pozemku.

Právna teória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený pravidlom „zvláštny zákon ruší zákon všeobecný“ za predpokladu, že ide o predpisy rovnakej právnej sily. Zvláštna úprava, t. j. užšia právna norma má prednosť pred úpravou všeobecnou, t. j. normou širšou, ktorá sa uplatní len tam, kde zvláštny predpis vec neupravuje. Tento kontravalentný vzťah špeciality a subsidiarity existuje medzi rôznymi právnymi predpismi (napr. vzťah Obchodného zákonníka ako osobitného predpisu - lex specialis a Občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu - lex generalis).

Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Na danú problematiku je ďalej nutné pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. Podľa tejto zásady vyplývajú práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena nielen z právnej úpravy, na ktorej základe vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je potrebné použiť úpravu súkromnoprávnu (viď nález Ústavného súdu ČR, ).

Aj keď v danom prípade zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa ust.§ 4 tohto zákona, vzniká za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR (ďalej len „“). Vecné bremeno vzniká im rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva a tak nemožno jeho vznik posudzovať samostatne u každého vlastníka zaťaženého pozemku. Z tohto podľa odvolacieho súdu vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová,

a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ podľa odvolacieho súdu zákonodarca sledoval, nepochybne by takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená.

Aj keď zákon č. 66/2009 Z. z. explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného bremena, niet však žiadnej zákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemku zastavaného pozemnou komunikáciou priznala primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na zákonom zriadené vecné bremena v iných prípadoch (napr. vecné bremená podľa prvého Elektrizačného zákona, cit. „vzhľadom na úpravu problematiky vecných bremien v (§ 151u a nasl.) by bola právna situácia rovnaká i v prípade, žeby namietané ustanovenie v zákone o energetike chýbalo“ ()).

Je nepochybné, že žalobkyňa nekupovala pozemky zaťažené vecným bremenom, lebo pozemky boli zaťažené až nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. 01. 03. 2009. Žalobkyňa kupovala pozemky (v roku 2006) zastavané nevyporiadanou cestnou stavbou a až účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. sa vlastník stavby - žalovaný ex lege stal oprávneným užívateľom pozemku, čo vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie, lebo ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, a teda základného práva vlastniť a užívať majetok. Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porov. R 25/1986). Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený, vrátane verejnoprávneho subjektu využíva pozemok na účely komunikácie (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 25. 10. 2006, podľa ktorého „povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby prináša zisk.“).

Námietky žalovaného, že žalobkyňa kupovala geometrickými plánmi presne vyčlenené časti pôvodných nehnuteľností, na ktorých sú postavené predmetné cestné komunikácie, že žalobkyni nešlo o užívanie predmetných nehnuteľností, ale ich kupovala za účelom získania iného plnenia práve z dôvodu, že sa na týchto pozemkoch nachádzajú cestné komunikácie, môžu mať vplyv iba na výšku priznanej náhrady. Vo vzťahu k základu nároku táto argumentácia žalovaného nemá právnu relevanciu. Tiež námietky žalovaného, aby nedošlo k duplicite uspokojenia nárokov, keďže po priznaní náhrady za zriadenie vecného bremena by žalobkyňa jednak dostala primeranú finančnú náhradu za obmedzenie svojho vlastníckeho práva, ako aj po ukončení pozemkových úprav - náhradný pozemok, nie sú opodstatnené. Pre rozsudok je rozhodujúci stav, ktorý tu je v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O s. p.). Ak vecná náhrada poskytnutá nebola (hoci bolo začaté konanie v rámci projektu pozemkových úprav v k. ú. Y.), vlastník pozemku má právo na náhradu za zriadené vecné bremeno a takéto konanie vlastníka pozemku nemôže byť označené za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Keďže v prejednávanej veci odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedené korešponduje požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Zároveň takýto postup vyplýva napr. aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 05. 11. 2009, cit.: „Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu je daná priamo zákonom (§ 226 O. s. p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p.

So zreteľom na uvedené odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku, ktorým bol žalobný návrh zamietnutý a v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.).

Odvolaním bol napadnutý aj výrok rozsudku, ktorým súd zmenu žaloby nepripustil. Pretože ide o rozhodnutie, proti ktorému podľa ust.§ 202 ods. 3 písm. f) O. s. p. nie je odvolanie prípustné, odvolací súd odvolanie žalobkyne proti tejto časti napadnutého rozsudku odmietol podľa ust.§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.