Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/62/2009

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava IV v právnej veci žalobcu: C. W., bytom G. X, Bratislava, zast. JUDr. Igorom Hunom, advokátom so sídlom Štefana Králika 8, Bratislava, proti žalovaným: 1/HABITAT, spol. s r.o., so sídlom Saratovská 4, Bratislava, IČO: 35 713 429, 2/Ing. U. P., bytom R. X, Bratislava, obaja zast. JUDr. Evou Bellovou, advokátkou so sídlom Mliečno 511, Šamorín, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva, takto

rozhodol:

Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania vo výške 732,27 eura, a to do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám právnej zástupkyni žalovaných JUDr. Eve Bellovej, advokátke, so sídlom Mliečno 511, 931 01 Šamorín.

odôvodnenie:

Žalobca sa svojim návrhom doručeným súdu 16.07.2009 domáhal určenia, že kúpna zmluva, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva k bytu v nájme žalobcu č. XX. na X. poschodí bytového domu v Bratislave na G. Č.. X. v Bratislave zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade je neplatná.

Ďalej sa žalobca domáhal, aby súd prikázal žalovanému v 1. rade uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu do jeho výlučného vlastníctva, v zmysle § 29, ods. 8 Zákona o vlastníctve bytov, pričom cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1 zákona, ktorej vypracovanie zabezpečí žalovaný v 1. rade v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca poukázal na to, že rozhodnutím zo dňa 15.10.1986 vtedajší koncernový podnik Pozemné stavby Bratislava pridelil bývalej manželke žalobcu, Z. W., rod. Y., 1-izbový byt č. XX na X. poschodí bytového domu na G. Č.. X v Bratislave. Dňa 27.08.1988 žalobca a jeho bývalá manželka uzavreli manželstvo a byt spoločne užívali. V zmysle v tom čase platného § 176 ods. 1 žalobcovi a jeho bývalej manželke patrilo právo spoločného užívania bytu manželmi, ktoré sa v súlade s § 871 ods. 1 od 01.01.1992 zmenilo na spoločný nájom. Dňa 01.01.2006 Z. W. predmetný byt opustila a od tohto dňa sa jediným nájomcom bytu stal žalobca.

Predmetný bytový dom do 71 bytovými jednotkami bol v rámci likvidácie STAVING š.p. Bratislava na verejnej dražbe dňa 20.10.1992 vydražený JUDr. Ľ. X., ktorý sa stal vlastníkom celého bytového domu.

Dňom 01.04.1997 bola zapísaná do Obchodného registra právnická osoba HABITAT, spol. s r.o. ktorá bola založená Zakladateľskou listinou spísanou formou Notárskej zápisnice N 27/97, Nz 27/97 zo dňa 20.02.1997. Spoločníkom a zároveň konateľom tejto spoločnosti sa stal JUDr. Ľ. X.. V zmysle tejto zakladateľskej listiny o založení spoločnosti s ručením obmedzeným sa vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti stal v celosti žalovaný v 1. rade. Tieto zmeny vo vlastníckych, resp. nájomných vzťahoch

boli vlastníkom nehnuteľností, spoločnosťou HABITAT, spol. s r.o. písomne dňa 03.07.1997 oznámené jednotlivým nájomcom, užívateľom bytov. Od 21.05.1997 sa konateľom spoločnosti stal Ing. U. P., pričom vlastník bytov spoločnosť HABITAT, spol. s r.o. nemala záujem uzatvoriť z jednotlivými nájomcami bytov nájomné zmluvy tak, aby tieto neznevýhodňovali buď jednu alebo druhú zmluvnú stranu.

Žalobca ako nájomca bytu č. XX, ktorého vlastníkom sa stala spoločnosť HABITAT, spol. s r.o. riadne platil nájomné v zmysle jednotlivých, vlastníkom nehnuteľnosti vydávaných zmenových lístkov k evidenčnému listu, vrátane zmien vo výške nájomného. Ešte dňa 28.11.2003 požiadala Z. W. v zmysle § 29 ods. 8 z.č. 182/1993 Z. z., žalovaného v 1. rade ako vlastníka, o prevod vlastníctva predmetného bytu. Ten túto žiadosť neakceptoval a takúto zmluvu s nájomcom neuzavrel, čím konal v rozpore s ustanoveniami tohto zákona.

Ďalej žalobca poukázal na to, že JUDr. Ľ. X. sa stal vlastníkom nehnuteľností na základe verejnej dražby, inými slovami, postupovalo sa podľa § 47b zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov. Následne založením a vznikom spoločnosti HABITAT, spol. s.r.o., ako aj vstupom spoločníka JUDr. Ľ.Z. X., ktorý vniesol vydražený majetok do spoločnosti, prešli na spoločnosť všetky majetkové práva ako aj povinnosti. Analogicky z tohto vyplýva, že potom následne spoločnosť HABITAT, spol. s r.o. nemohla previesť nehnuteľnosti, byty podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, práve naopak, bola povinná uzatvoriť s nájomcom, manželmi W. a neskôr už len s C. W., zmluvu o prevode vlastníctva bytu, pričom cena nemohla presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1. Iný postup spoločnosti HABITAT, spol. s r.o. pri nakladaní s bytmi treba označiť za postup v rozpore so zákonom. Z ustanovenia § 29b ods. 3 Zákona vyplýva, že nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu alebo s ktorým bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť; týmto späťvzatím žiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva bytu.

Z odstupom času žalobca zistil, že podľa výpisu z Katastra nehnuteľností zo dňa 03.06.2009, z W. Č.. XXXX, je vlastníkom bytu č. XX v celosti Ing. U. P., vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku D. XXXX/XXXXXX-in. Vlastníkom nehnuteľnosti - bytu sa teda stal konateľ spoločnosti HABITAT, spol. s r.o.. Z Listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že Ing. U. P. nadobudol do výlučného vlastníctva byt č. XX na základe Kúpnej zmluvy, uzavretej medzi ním, ako kupujúcim a spoločnosťou HABITAT, spol. s.r.o., ako predávajúcim, pričom vklad bol povolený dňa 12.06.2008. Spoločnosť HABITAT, spol. s r.o. v čase keď uzatvárala predmetnú kúpnu zmluvu, nerešpektovala právne postavenie C. W. - ako nájomcu bytu č. XX. Ignorovala žiadosť zo dňa 28.11.2003 o odkúpenie bytu do vlastníctva, čím porušila ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a to konkrétne § 16. Taktiež spoločnosť svojím konaním porušila už vyššie opísané ustanovenia § 29 ods. 7, ods. 8, § 29b ods. 3 Zákona, pričom uzatvorením kúpnej zmluvy jej účastníci vôbec nerešpektovali ani Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.04.2002 pod sp. zn. . Vzhľadom na skutočnosť, že ide o relatívne neplatný právny úkon, ako žalobca sa dovoláva jeho neplatnosti. Má naliehavý právny záujem [§ 80 písm. c) O.s.p.], aby súd určil neplatnosť tejto kúpnej zmluvy. Tento naliehavý právny záujem odôvodňuje tým, že konaním dvoch subjektov - účastníkov kúpnej zmluvy došlo k porušeniu ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov, následkom čoho boli jednoznačne porušené práva žalobcu ako nájomcu bytu. Toto konanie možno nazvať ako účelové a zištné, ktoré okrem toho že je v rozpore so zákonom, prieči sa aj dobrým mravom.

Žalovaní žiadali návrh zamietnuť. Uviedli, že návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu t. j. kúpnej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim považujú za zbytočný, nakoľko otázku platnosti alebo neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy bude musieť súd skúmať v predmetnom spore ako prejudiciálnu otázku. V návrhu žalobca neuviedol žiaden dôvod, na základe ktorého by sa preukázala neplatnosť napadnutej kúpnej zmluvy.

Základný rozpor v stanoviskách sporových strán predstavuje skutočnosť, že žalovaní namietajú, že predmetný obytný dom zmenil vlastníctvo (v r. 1992) na základe zákona o tzv. veľkej privatizácii č. 92/1991 Zb., o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov. Z ustanovení tohto zákona možno jednoznačne vyvodiť, že privatizácia podľa zákona č. 92/1991 Zb. sa

vykonávala len podľa a na základe privatizačných projektov. V tejto súvislosti poukazujú na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.09.2003 sp. zn.: ako aj R 88/2004 z 27.03.2006 sp. zn.: . V danom prípade nešlo o prevod vlastníctva na základe privatizačných projektov, ale o speňaženie majetku štátneho podniku v likvidácii. V danom prípade JUDr. X., ako vydražiteľ obytného domu, nebol nijakým spôsobom - ani v zmluvou ani zákonom - obmedzovaný s nakladaním predmetného nehnuteľného majetku a preto ho v súlade so zákonom vložil do základného imania žalovaného v 1. rade. Právny zástupca žalobcu v návrhu konštatoval, že žalovaný v 1. rade je subjektom uvedeným v § 17 ods. 3 písm. f) z. č. 182/1993 Z. z., pričom k takémuto konštatovaniu dospel na základe domnienky, že žalovaný v 1. rade je právnym nástupcom JUDr. X., predchádzajúceho vlastníka obytného domu na G. Č.. X v Bratislave. Žalovaný v 1. rade však nie je v žiadnom prípade právnym nástupcom JUDr. X.. Na základe uvedeného sú toho názoru, že zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa nevzťahuje na predmet sporu, keď na daný byt sa nevzťahuje povinnosť odpredať byt v režime zákona č. 182/1993 z. z. - ide o kúpnu cenu, čo je predovšetkým sporné medzi účastníkmi. Tu poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade ponúkal prevod bytu za tržnú cenu ale o takúto kúpu nebol záujem.

Súd na základe vykonaného dokazovania vo veci rozhodol rozsudkom pod č.k. -107 zo dňa 06.12.2011 tak, že návrh v celom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal k náhrade trov konania.

Súd odôvodnil zamietnutie návrhu najmä tým, že vo vzťahu k návrhu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu uzavretej medzi žalovanými, nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem. V konaní o určenie podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku súd rozhoduje o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, iba vtedy ak je na tom naliehavý právny záujem. Existenciu naliehavého právneho záujmu pritom súd musí skúmať ešte pred tým, než sa začne zaoberať vecnou dôvodnosťou návrhu. Naliehavý právny záujem spravidla nie je daný tam, kde už došlo k porušeniu práv žalobcu a ten sa môže domáhať ochrany svojich práv žalobou na plnenie (§ 80 písm. b) O.s.p.). Taktiež naliehavý právny záujem spravidla nie je daný ani vtedy, ak by mala byť rozhodnutím súdu vyriešená otázka, ktorá má byť vyriešená v konaní ako otázka predbežná. V prejednávanej veci bolo cieľom žalobcu, ktorý je nájomcom predmetného bytu, dosiahnuť to, aby bol byt v ktorom býva, prevedený podľa ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z., o vlastníctve bytov do jeho vlastníctva. Preto sa žalobca spolu s určením neplatnosti domáha aj toho, aby súd žalovanému v 1. rade uložil povinnosť uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu.

Súd poukázal v uvedenom rozhodnutí na to, že so zreteľom na stav v katastri nehnuteľností, kde je ako vlastník bytu vedený žalovaný v 2. rade, by síce bolo na mieste (je potrebné) spolu s uložením povinnosti žalovanému v 1. rade uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu určiť aj neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými, avšak samotným určením neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy sa priamo právne postavenie žalobcu nezmení, keďže i naďalej zostane „iba“ nájomcom bytu. Vzhľadom na zamietnutie návrhu v časti o uloženie povinnosti žalovanému v 1. rade uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu, v prejednávanej veci nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými.

Vo vzťahu k dôvodnosti návrhu v časti o uloženie povinnosti žalovaného v 1. rade uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu súd uviedol, že podľa § 80 písm. a) O.s.p. sa žalobca môže domáhať, aby súd uložil žalovanému splniť povinnosť, ktorá mu vyplýva z právneho predpisu. Súd však v žiadnom prípade nemôže meniť obsah zmluvy, ktorá sa má takto uzavrieť. V prípade ak sa žalobca domáha nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného, resp. uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť so žalobcom určitú zmluvu, musí byť na to, aby súd mohol so zreteľom na potrebu materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia súdu, návrhu vyhovieť, obsah zmluvy špecifikovaný (priamo v rozsudku, prípadne v zmluve, ktorá tvorí neoddeliteľnú prílohu rozsudku) do tej miery, aby obsahoval aspoň podstatné obsahové náležitosti tejto zmluvy. Žalobca sa svojim návrhom, so súhlasom súdu upraveným na pojednávaní dňa 15.11.2011, domáhal, aby súd uložil žalovanému v 1. rade povinnosť uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku, do jeho výlučného vlastníctva, pričom cena bytu a pozemku nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov, ktorej vypracovanie zabezpečí žalovaný v 1. rade v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca sa teda domáhal splnenia povinnosti žalovaného uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva v zmysle Zákona o vlastníctve bytov. V zmysle § 5 Zákona o vlastníctve bytov, v spojení s § 588 a nasl. Občianskeho

zákonníka, je okrem iného podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu aj vymedzenie kúpnej ceny.

Žalobca obsah zmluvy o prevode vlastníctva, ktorá sa má uzavrieť v časti kúpnej ceny vymedzil tak, že „cena bytu a pozemku nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov“. Takéto vymedzenie kúpnej ceny je však neurčité (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Okrem maximálnej výšky kúpnej ceny totiž z takej formulácie nemožno vyvodiť o kúpnej cene nič bližšie. Je pravdou, že dohoda o kúpnej cene môže spĺňať požiadavky na jej určitosť aj vtedy, ak je kúpna cena dohodnutá inak, než uvedením konkrétnej peňažnej sumy. Aj v takom prípade však musí byť kúpna cena pre účastníkov zmluvy zrejmá už v čase uzavretia zmluvy (v tomto prípade v čase vyhlásenia rozsudku). To však v prípade určenia kúpnej ceny v petite žalobného návrhu neplatí, nakoľko vymedzenie kúpnej ceny určuje len jej maximálnu výšku, nie však jej konkrétnu výšku, alebo aspoň spôsob jej určenia. V tejto súvislosti možno poukázať aj na to, že požiadavku určitosti nespĺňa dokonca ani také určenie kúpnej ceny, ktoré odkazuje na prípadný budúci znalecký posudok, ktorý však ešte nie je vypracovaný.

Súd nemôže modifikovať obsah zmluvy, ktorá sa má uzavrieť, súd nemohol pre nedostatok podstatných obsahových náležitosti takejto zmluvy, návrhu vyhovieť a nemal inú možnosť, než návrh proti žalovanému v 1. rade v tejto časti z uvedených dôvodov zamietnuť.

Voči rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V časti napadnutého rozsudku, v ktorej súd konštatoval neexistenciu naliehavého právneho záujmu, čo viedlo taktiež k zamietnutiu návrhu, žalobca svoje odvolanie odôvodnil tým, že na určení neplatnosti absolútne neplatného právneho úkonu existuje vždy naliehavý právny záujem. Žalovaní uzavreli medzi sebou kúpnu zmluvu podľa § 588 Občianskeho zákonníka, pričom konali tak v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, nakoľko nájomca požiadal o odkúpenie bytu do vlastníctva, čo žalovaný v 1. rade ignoroval. Žalobca ďalej považoval za zmätočný záver súdu, kde tvrdí, že vzhľadom na stav v katastri, kde je ako vlastník bytu vedený žalovaný v 2. rade, by síce bolo na mieste spolu s uložením povinnosti žalovanému v 1. rade uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva k bytu určiť aj neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcami, avšak samotným určením neplatnosti predmetnej zmluvy sa priamo nezmení právne postavenie žalobcu, keďže naďalej zostane „iba nájomcom bytu“, preto nie je vo veci daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Žalobca ďalej v odvolaní vyjadril názor, že konštatovanie súdu, ktorým bolo spochybnené vymedzenie kúpnej ceny podľa § 18 ods. 1 a § 18a ods.1 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie je správne z dôvodu, že z § 18 ods.1 cit. zákona vyplýva, že cena za 1 m2 podlahovej plochy alebo ateliéru, ktorý sa prevádza do vlastníctva sa zisťuje tak, že z obstarávacej ceny sa odpočíta základný štátny príspevok poskytnutý na porovnateľný družstevný byt podľa roku začatia výstavby, pri byte 2% opotrebenia za každý začatý rok veku domu a vydelí sa súčtom podlahovej plochy bytov v dome. Ak nemožno zistiť obstarávaciu cenu, určí ju Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Podľa § 18a ods. 1 vyššiu cenu pozemku zastavaného domom a priľahlého pozemku ako cenu zistenú podľa osobitného predpisu nemožno dojednať. Z uvedeného vyplýva, že cena za prevod predmetného bytu a pozemku sa dá presne stanoviť. Žalobca mal za to, že určenie ceny je určité a nie je v rozpore s § 37 Občianskeho zákonníka, ibaže cena nebola vyjadrená číslovkou ale paragrafovým znením, ako odkazom na výpočet ceny.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa uznesením č.k. -132 zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd sa v konaní nezaoberal pre zamietnutie návrhu pre vyvodenie nedostatku žalobcovho naliehavého právneho záujmu na určovacom návrhu, žalobcom vyvodzovanou neplatnosťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu, nerešpektovaním jeho právneho postavenia ako nájomcu predmetného bytu, jeho zákonného nároku na prevod predmetného bytu do jeho vlastníctva a avizovaných porušení ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z.. Konkrétne § 16, § 29 ods. 7 a 8, § 29b ods.3. Takže zamietnutie návrhu len z nedostatku naliehavého právneho záujmu v časti určovacieho návrhu, prvostupňový súd týmto rozhodnutím založil dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p.. Súd prvého stupňa taktiež podľa názoru odvolacieho súdu nevykonal dostatočné dokazovanie a vysporiadanie sa vo veci ani ohľadom druhej časti návrhu žalobcu, prikázania žalovanému v 1. rade uzavrieť s ním zmluvu o prevode

vlastníctva predmetného bytu, resp. nahradenia prejavu vôle žalovaného s uzavretím takejto zmluvy, keď sa zaoberal len neurčitosťou vymedzenia kúpnej ceny v zmluve o prevode vlastníctva bytu, bez náležitého vysporiadania sa so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre žalobcom uplatnený nárok.

Pri opätovnom prejednávaní veci súdom prvého stupňa, žalobca nenavrhol vykonať ďalšie dôkazy, v súvislosti s posúdením právnej otázky sporu uviedol, aby sa súd oboznámil s rozsudkami Okresného súdu Bratislava IV č.k. -194 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. . Taktiež s rozhodnutím NS SR . Žalovaní taktiež nenavrhli vykonať ďalšie dôkazy, do spisu založili rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV č.k. -115 a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. -139 a -232.

Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: Výpis z OR odporcu v 1. rade, rozhodnutie o pridelení podnikového bytu, evidenčný list pre výpočet úhrad pre užívanie bytu, vyhlásenie o zmene spoločného nájmu bytu manželmi, potvrdenie o predaji v dražbe, výpis z LV č. XXXX, Rozsudok OS BA IV, ktorým bolo rozhodnuté o rozvode navrhovateľa s manželkou, Oznámenie o zmenách vo vlastnícko- nájomných vzťahoch, Výpis z LV č. XXXX, žiadosťami Z. W. o prevod vlastníctva bytu a podielu na spoločných priestoroch, zo dňa 02.04.2001 a 28.11.2003, odpoveďou HABITAT, spol. s r.o. zo dňa 19.04.2001, výpoveď nájmu bytu, Rozhodnutie HM SR Bratislava o priznaní nároku na bytovú náhradu náhradný nájomný byt navrhovateľovi.

Súd primárne pri rozhodovaní o podanej žalobe skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný v 1. rade predal predmetný byt žalovanému v 2. rade, nakoľko existencia naliehavého právneho záujmu žalobcu je nevyhnutnou podmienkou prípadného úspechu žalobcu pri určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. Súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení. V prejednávanej veci je základom sporu medzi účastníkmi konania otázka, či má, mal žalobca právo na kúpu predmetného bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.z.. Podľa názoru súdu ani jeho prípadné pozitívne rozhodnutie vo veci určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou bol scudzený predmetný byt zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade by sa nijakým spôsobom nezmenilo postavenia žalobcu pri posudzovaní otázky, či má nárok na odkúpenie bytu v režime zákona 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Týmto, prípadným pozitívnym rozhodnutím, by bolo len súdnym rozhodnutím ustálené, že vlastníkom predmetného bytu nie je žalovaný v 2. rade, ale žalovaný v 1. rade, bez priameho vplyvu na posúdenie primárnej otázky, ktorá je predmetom tohto konania. Súd teda musel zamietnuť návrh v časti požadovaného určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, práve pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení.

Identický záver o absencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení (a zamietnutie návrhu aj tohto dôvodu) konštatoval už prvostupňový súd v prvom rozhodnutí č.k. -107, pričom odvolací súd rozhodnutím č.k. -132 konštatoval, že zamietnutím návrhu len z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu v časti určovacieho návrhu bol založený dôvod pre zrušenie tohto rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p.. Odvolací súd v tejto otázke konštatoval, že žalobca vyvodzoval neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytového domu (prvostupňový súd predpokladá, že bolo omylom uvedené bytového domu, správne malo byť uvedené bytu) zo žalovaného v 1. rade na žalovaného 2. rade, z nerešpektovania jeho právneho postavenia ako nájomcu bytu č. 17, jeho zákonného nároku na prevod vlastníctva tohto bytu a z porušenia ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z., konkrétne § 16, § 29 ods. 7 a 8, § 29b ods. 3. Tým, že sa prvostupňový súd v rozhodnutí č.k. -107 nezaoberal žalobcom vyvodzovanou neplatnosťou kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade bol daný dôvod na zrušenie uvedeného rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p..

V kontexte uvedeného, pri opätovnom rozhodovaní o uplatnenom nároku, súd skúmal aj otázku existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy ako aj nároku, ktorým sa žalobca domáhal prikázania žalovanému v 1. rade uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu do jeho vlastníctva v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z. komplexne, hodnotiac jednotlivé právne otázky, dôležité pre posúdenie veci a rozhodnutie súdu.

Za určujúcu skutočnosť pre posúdenie nároku žalobcu považoval súd otázku existencie povinnosti žalovaného v 1. rade uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu v rámci zákona 182/1993 Z.z. za cenu, ktorá je určiteľná priamo týmto zákonom.

Medzi účastníkmi konania nebol sporný sled udalostí súvisiacich z prechodom vlastníctva bytového domu a následne aj konkrétneho bytu, ktorý užíva žalobca a ku ktorému navrhuje, aby bola žalovanému uložená povinnosť uzavrieť s ním kúpnu zmluvu v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z.. Uvedený byt bol pridelený na základe rozhodnutia zo dňa 15.10.1986 exmanželke žalobcu podnikom Staving, š.p.. Následne, v rámci likvidácie Stavingu š.p. vo verejnej dražbe získal v roku 1992 celý bytový dom vydražiteľ JUDr. Ľ. X.. Bytový dom bol v roku 1997 vložený ako nepeňažný vklad do základného imania spoločnosti Habitat s.r.o. (žalovaný v 1. rade). V súčasnosti je ako vlastník predmetného bytu v katastri nehnuteľností vedený žalovaný v 2. rade. Taktiež nebolo sporné, že vtedajšia nájomníčka predmetného bytu pani Z. W. počas manželstva so žalobcom, dňa 28.11.2003 požiadala žalovaného v 1. rade o prevod vlastníctva bytu do spoluvlastníctva so žalobcom v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z.. Žalovaný v 1. rade jej žiadosti nevyhovel.

Podľa § 29 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že vlastníci domov uvedení v odseku 7 a v § 17 ods. 3 písm. c) až f) sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu. To platí aj o vlastníkoch domov uvedených v § 17 ods. 3 písm. g) a h). Ak nájomca požiadal o prevod vlastníctva bytu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, vlastník domu je povinný s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1.

Podľa § 17 odsek 3 zák. č. 182/1993 Z.z. dohodnutá cena bytu a pozemkov podľa odseku 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, 18a a 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva a) štátu vrátane štátnych podnikov v likvidácii a Slovenského pozemkového fondu, b) obce alebo vyššieho územného celku, ktorý nadobudol byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu, c) obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky, alebo obce, d) poľnohospodárskeho družstva, výrobného družstva alebo spotrebného družstva, e) obchodnej spoločnosti založenej obchodnou spoločnosťou uvedenou v písmene c) alebo družstvom uvedeným v písmene d), f) právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu, g) záujmového združenia právnických osôb a do roku 1989 spoločenskej organizácie Revolučné odborové hnutie a jej právnych nástupcov, a to príslušné odborové zväzy odborových organizácií a následne Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, ktorá nadobudla do vlastníctva byty postavené v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných predpisov platných v čase výstavby bytov, h) obchodnej spoločnosti založenej štátom podľa osobitného predpisu.

Z uvedeného znenia § 17 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z. je zrejmý okruh subjektov, ktorým zákon ukladá povinnosť previesť vlastníctvo bytu podľa § 29 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z..

Podľa § 29 odsek 7 zák. č. 182/1993 Z.z. vlastník domu, ktorý nadobudol dom do vlastníctva podľa osobitného predpisu z vlastníctva štátu, Slovenského pozemkového fondu, obce, bytového družstva, obchodnej spoločnosti s účasťou obce, štátu alebo bytového družstva, alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky alebo z vlastníctva družstva alebo z vlastníctva obchodnej spoločnosti uvedenej v § 17 ods. 3 písm. e), alebo ak ide o byty alebo o ateliéry v domoch nadobudnutých podľa osobitného predpisu, nemôže previesť vlastníctvo domu podľa osobitného predpisu, ak v dome požiadal nájomca o prevod vlastníctva bytu. Cena bytu nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1.

Žalobca vo svojom návrhu uviedol, že vydražiteľ bytového domu v roku 1992 , JUDr. Ľ. X., sa stal vlastníkom na základe verejnej dražby, inými slovami, že sa postupovalo podľa § 47b zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Z návrhu vyplýva, že žalobca odvodzuje povinnosť žalovaného v 1. rade uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníckemu práva k predmetnému bytu práve tým, že považuje žalovaného v 1. rade subjekt na ktorý sa táto povinnosť vzťahuje podľa § 17 odsek 3 zák. č. 182/1993 Z.z. písm. f), teda právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu (zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu

na iné osoby). Na tomto mieste musí súd konštatovať, že ak by bol pôvodne bytový dom nadobudnutý do vlastníctva akéhokoľvek subjektu v zmysle zákona č. 92/1991 Zb., bol by tento subjekt v zmysle zákonných ustanovení § 29 ods. 8 a § 17 odsek 3 písm. f) zák. č. 182/1993 Z.z. uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s nájomcom bytu za regulovanú cenu, stanovenú zákonom.

Sám žalobca však nespochybňuje fakt, že JUDr. Ľ. X. ako pôvodný vlastník bytového domu nenadobudol uvedené vlastníctvo v rámci zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, (pričom Staving, š.p. nebol privatizovaný v zmysle uvedeného zákona, bol likvidovaný podľa osobitného predpisu), ale na základe verejnej dražby. Oným osobitným predpisom bol zákon č. 513/1991 Z.z. , ktorý nadobudol účinnosť 01.01.1992. Pred účinnosťou Obchodného zákonníka bola likvidácia štátnych podnikov upravená v zákone č. 109/1964 Zb. Hospodárskom zákonníku, konkrétne v §§ 27a až 27e. účinný v rozhodnom čase, v § 761 ods.1,3 stanovoval, že právo hospodárenia štátnych organizácií s majetkom štátu sa spravuje doterajšími predpismi, včítane ustanovení § 64, 65 a 72 až § 74b Hospodárskeho zákonníka, do vydania novej úpravy zákonmi Federálneho zhromaždenia a národných rád. Do vydania zákonov uvedených v predchádzajúcej vete sa spravuje likvidácia štátnych podnikov ustanoveniami § 27 až 27d Hospodárskeho zákonníka. Ustanovenia § 71 ods. 3 až 6, § 72, ako aj § 75 ods. 2 a 3 tohto zákona platia aj pre likvidáciu štátneho podniku. Neskôr, nadobudnutím účinnosti zák. č. 92/1992 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby bola doplnený spôsob likvidácie štátnych podnikov o predaj majetku štátneho podniku likvidátorom na verejnej dražbe (§ 47b zák. č. 92/1992 Zb.). Na postup pri verejných dražbách sa použijú primerane ustanovenia zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby v znení neskorších predpisov.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva záver, že likvidácia štátneho podniku (speňaženie majetku likvidátorom na verejnej dražbe) bola čiastočne upravená aj v zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, avšak nadobudnutie vlastníctva majetku, ktorý nadobudol JUDr. Ľ. X. ako vydražiteľ na verejnej dražbe, nemožno považovať za nadobudnutie majetku v zmysle č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, nakoľko tento zákon upravuje prevod majetku štátu na základe privatizačných projektov. V tomto prípade nebol majetok nadobudnutý na základe privatizačného projektu, ale na základe verejnej dražby, ktorá bola vyhlásená v rámci likvidácie štátneho podniku v režime osobitnej právnej úpravy.

Na základe uvedeného má súd jednoznačne za to, že ani pôvodný vlastník bytového domu - vydražiteľ JUDr. Ľ. X., ani žiadny ďalší vlastník bytového domu, alebo bytu nie je subjektom, ktorému zák. č. 182/1993 Z.z. ukladá povinnosť postupovať pri predaji bytu v zmysle tohto zákona.

Na základe takto ustáleného skutkového a právneho stavu súd žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko v časti navrhovaného určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou bol predmetný byt prevedený zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade, okrem už uvedenej absencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení, má súd za to, že nemôže ísť o neplatný právny úkon, nakoľko pôvodný vlastník (žalovaný v 1. rade) pri dispozícii so svojím majetkom nebol obmedzovaný zákonom č. 182/1993 Z.z..

Taktiež v druhej časti žaloby, prikázania žalovanému v 1. rade uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode predmetného bytu podľa zák. č. 182/1993 Z.z. s limitáciou kúpnej ceny, vyplývajúcej z § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1 tohto zákona musel súd žalobu zamietnuť z už uvedeného dôvodu, že povinnosť žalovanému v 1. rade uzavrieť takúto zmluvu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. nevznikla, nakoľko uvedený zákon nie je možné na posudzovanú vec aplikovať, nakoľko žalovaný v 1. rade nie je subjektom podľa § 29 ods. 8 tohto zákona, ktorému je ukladaná povinnosť uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Keďže boli žalovaní v spore v plnom rozsahu úspešní, priznal im súd náhradu trov konania. Trovy konania žalovaných spočívajú v trovách právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Za

jeden úkon právnej služby priznal sumu 57,- eur (r. 2011), 58,69 eura (r. 2012), 61,84 eura (r. 2014) a 64,53 eura (r. 2015) /§ 11 ods.1 vyhlášky/.

Odmena bola v plnej výške priznaná za 9 úkonov právnej služby /(i) prevzatie a príprava zastúpenia, (ii) písomné podanie na súd - vyjadrenie k žalobe, (iii) účasť na pojednávaní dňa 24.08.2011, (iv) účasť na pojednávaní dňa 12.10.2011, (v) účasť na pojednávaní dňa 15.11.2011, (vi) vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 25.01.2012, (vii) účasť na pojednávaní dňa 13.10.2014, (viii) účasť na pojednávaní dňa 29.04.2015 a (ix) účasť na pojednávaní dňa 01.07.2015/ v celkovej výške 534,59 eura. Vo výške 1, t.j. 14,25 eura, resp. 16,13 eura bola odmena priznaná za 2 úkony právnej služby, a to účasť na pojednávaniach dňa 06.12.2001 a 22.07.2015, spolu 30,38 eura.

V rámci trov právneho zastúpenia súd za jednotlivé úkony priznal režijný paušál: 6 x 7,41 eura za úkony v r. 2011, 1 x 7,63 eura za úkon v r. 2012, 1 x 8,04 eura za úkon v r. 2014 a 3 x 8,39 eura za úkony v r. 2015, spolu 85,30 eura. Celková náhrada trov právneho zastúpenia žalovaných tak predstavuje sumu 650,27 eura, po započítaní DPH vo výške 20% na trovy právneho zastúpenia za roky 2011 a 2012 sumu 732,27 eura.

Za zastupovanie 2 žalovaných je suma 732,27 eura v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky znížená o 50 % na sumu 366,13 eura. Základná tarifná odmena za zastupovanie 2 žalovaných je potom v zmysle ustálenej súdnej praxe 366,13 eura x 2 = 732,27 eura.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava IV.

Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané datované, v dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený na trovy účastníka), a náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205 ods. 2 O.s.p.): a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.