Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_23CoE-11-2015.pdf
PDF · 82.44 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/11/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, proti povinnému: E. P., bytom H. XXXX/X-X, o vymoženie 283,21 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 18. novembra 2014, č. k. 4Er/661/2007-25, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že poverením č. 5306*033123 zo dňa 28.11.2007 súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 5188/07 zo dňa 03.08.2007. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 14.12.2006 uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danej veci je ďalej nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom. Dospel k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle § 2 písm. a), resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) citovaného zákona. Vzhľadom na uvedené, keď ustálil, že medzi oprávneným a povinným z úverovej zmluvy vznikol spotrebiteľsko-zmluvný vzťah, prvostupňový súd dospel k záveru, že v úverových zmluvných podmienkach, ktoré boli jej súčasťou je v bode 17. obsiahnutá neprijateľná podmienka v zmysle čl. 3 ods. 3 v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to rozhodcovská doložka. Cieľom rozhodcovskej zmluvy/doložky je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. Ak však nebola dojednaná individuálne v štandardnej zmluve, ale bola „nanútená“ jednou zmluvnou stranou, je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa nedokáže v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. Doložku obsiahnutú v bode 17. všeobecných podmienok si v konkrétnom prípade spotrebiteľ/povinný nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, vrátane úverových zmluvných podmienok mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam alebo celú zmluvu odmietnuť. Rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním na všeobecnom súde. Doložka ďalej bola do úverových zmluvných podmienok vsunutá oprávneným ešte pred vznikom samotnej zmluvy (pretože tieto nepochybne používal vo vzťahu k neurčitému okruhu väčšieho množstva spotrebiteľov). V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude
riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere je podľa § 53, 54 Obč. zák., ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 nekalou podmienkou. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol, že zmluvu o úvere, uzavretú s povinným nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Nesúhlasil s posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď oprávnený neposkytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrila do pôsobnosti tohto zákona. Tvrdil, že smernicu Rady 93/13/EHS z 05.05.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je možné používať ako prameň práva, ale musí sa na riešenie sporu aplikovať právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Dôvodil, že v zmluve o úvere obsiahnutá rozhodcovská doložka predstavuje tzv. nevýhradnú doložku, ktorá i v zmysle odbornej literatúry nie je dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Predmetná doložka umožňuje obom stranám riešiť spory zo zmluvy buď pred rozhodcovským alebo pred všeobecným súdom. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď konanie pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Prijatie argumentácie prvostupňového súdu by znamenalo úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, čo však nie je zámerom ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné podľa vnútroštátneho i európskeho práva. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez právneho podkladu, ale v danom prípade rozhodcovské konanie prebehlo na základe a v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Oprávnený záverom uviedol, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, a teda vzdialenosť súdu od miesta bydliska/sídla, nemá žiaden vplyv na možnosť domáhať sa súdnej ochrany.
Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že uznesenie súdu prvého stupňa považuje za správne.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 OSP a na zdôraznenie správnosti dodáva:
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ustanovenia tohto zákona použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Súd prvého stupňa však mohol v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť
postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňovalo mu to ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2014). V tomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Systém ochrany zavedený spomínanou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok, týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.
Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že zmluva o úvere dňa 14.12.2006 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Prvostupňový súd vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0.