Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sp/35/2015

Potvrdené rozhodnutím 10SZa/10/2015
„Identifikačné číslo spisu: 7015200820 Dátum vydania rozhodnutia: 28.08.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7015200820.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a z členiek JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: F. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýria, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-050/2015 zo dňa 17.06.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/35/2015-26 zo dňa 20. júla 2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/35/2015-26 zo dňa 20. júla 2015 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: F. F., I. XX.XX.XXXX, Š. B. M., Z. H. X., toho času umiestnený v Ú. B. E. B. H., Z. XX, XXX XX M., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-050/2015 zo dňa 17.06.2015 takto

rozhodol:

I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-050/2015 zo dňa 17.06.2015.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-050/2015 zo dňa 17.06.2015 zaistil navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (ďalej len ZoPC) dňom 17.06.2015 o 15.05 hod. a stanovil v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 28.09.2015 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Zároveň umiestnil účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC Sečovce).

Poukázal na to, že tento bol dňa 17.03.2015 vo vlaku medzi stanicou N. a M. I. O. kontrolovaný hliadkou, pričom počas kontroly nemal pri sebe žiadny doklad totožnosti a nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Keďže sa účastník konania na území Slovenskej republiky zdržiaval bez platného cestovného dokladu alebo iného dokladu oprávňujúceho ho na vstup a pobyt a nebolo možné zabezpečiť jeho okamžité vycestovanie z územia Slovenskej republiky v súvislosti s výkonom administratívneho vyhostenia, bolo zo zákonných dôvodov rozhodnuté o jeho zaistení a umiestnení v ÚPZC Sečovce na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC v spojitosti s vykonateľným rozhodnutím o administratívnom vyhostení vydaným Oddelením cudzineckej polície PZ Košice č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015.

Účelnosť a vyhostiteľnosť účastníka konania potvrdilo ÚPZC Sečovce, ktoré uviedlo, že výkon administratívneho vyhostenia je možné zabezpečiť po vystavení náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom, avšak doba na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom v prípade, že bude spolupracovať, je päť a viac mesiacov, v prípade jeho nespolupracovania môže vybavenie náhradného cestovného dokladu trvať až 18 mesiacov. Preto bol účastník konania v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce. Voči predmetnému rozhodnutiu navrhovateľ podal opravný prostriedok, ktorý správny orgán odstúpil spolu so svojím

stanoviskom Krajskému súdu v Košiciach, ktorý rozsudok sp. zn. zo dňa 15.04.2015 v právnej veci preskúmania rozhodnutia správneho orgánu č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-014/2015 toto rozhodnutie potvrdil. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.. zo dňa 20.05.2015.

Následne dňa 01.04.2015 bolo v ÚPZC Sečovce prijaté od účastníka konania vyhlásenie o udelenie azylu, pričom v zmysle ustanovenia § 88 ods. 3 ZoPC samotná žiadosť, nie je dôvodom na prepustenie cudzinca zo zaistenia, pričom tento bol zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Právnym zástupcom navrhovateľa bola dňa 11.06.2015 doručená správnemu orgánu žiadosť o bezodkladné prepustenie účastníka konania zo zaistenia odôvodnená tým, že zaistenie účastníka konania je neúčelné, nakoľko nemôže naplniť svoj účel - výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, nakoľko od podania žiadosti o azyl uplynulo 68 dní a v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) po uplynutí 60 dní už nemôže byť žiadosť účastníka konania o udelenie azylu zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Preto sa správny orgán obrátil dňa 15.06.2015 na vecne príslušný orgán na rozhodovanie vo veci udelenia azylu, ktorým je Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky so žiadosťou o bezodkladné poskytnutie informácií o stave žiadosti o udelenie azylu účastníka konania, ktorý im oznámil, že „menovaný cudzinec požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 01.04.2015 pred pracovníkmi ÚPZC v Sečovciach, kedy podal vyhlásenie cudzinca, čím začalo jeho konanie o azyle v súlade s § 3 zákona o azyle. K dnešnému dňu nebolo v prípade menovaného žiadateľa o udelenie azylu vydané meritórne rozhodnutie. V zmysle § 20 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia konania. Lehotu na rozhodovanie môže v odôvodnených prípadoch predĺžiť predstavený povereného zamestnanca ministerstva. Deväťdesiat dňová lehota na vydanie rozhodnutia v konaní o azyle v prípade menovaného cudzinca uplynie dňa 30.06.2015. Taktiež dávame do pozornosti, že v zmysle § 20 ods. 5 zákona o azyle čas potrebný na doručenie rozhodnutia sa do lehoty nezapočítava.“

Správny orgán požiadal dňa 15.06.2015 o zaslanie relevantných informácií o stave konania vo veci zaistenia účastníka konania ÚPZC Sečovce, ktoré vo svojej odpovedi uviedli, že „cudzinec F. F., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník M., bol do ÚPZC v Sečovciach umiestnený 18.03.2015. Následne ÚPZC Sečovce požiadal dňa 30.03.2015 ÚPZC v Medveďove o vybavenie náhradného cestovného dokladu pre menovaného cudzinca. ÚPZC Medveďov do dnešného dňa neobdŕžalo odpoveď ani Ministerstva zahraničných vecí, ani zo zastupiteľského úradu M.. Dňa 17.06.2015 bola správnemu orgánu zaslaná informácia z ÚPZC Sečovce, kde ÚPZC Medveďov uvádza, že spracoval žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre vyššie menovaného cudzinca dňa 09.04.2015, ktorá bola následne odoslaná cez Veľvyslanectvo M. F. L. so sídlom vo Viedni prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a Európskych záležitosti. Na základe telefonickej komunikácie s Veľvyslanectvom M. F. L. je nevyhnutné predložiť kópiu akéhokoľvek dokladu vydaného autoritami M. F. L., inak je proces vystavenia náhradného cestovného dokladu, ktorému predchádza overovanie totožnosti v domovskej krajine, veľmi náročný a zdĺhavý. Do dnešného dňa nebola doručená žiadna písomná informácia ani z O. M. F. L., ani z Ministerstva zahraničných vecí a Európskych záležitosti o stave vystavenia požadovaného dokladu.“

Pokiaľ sa týka administratívneho vyhostenia účastníka konania v tejto veci nie je ešte právoplatne rozhodnuté z dôvodu odvolania a v súčasnej dobe o odvolaní rozhoduje druhostupňový orgán, pričom tento orgán zaslal správnemu orgánu správu o stave tohto konania v ktorej uviedol, že „konanie vo veci administratívneho vyhostenia a zákaze vstupu pre účastníka konania, bolo dňa 10.06.2015 vydané rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení v zmysle § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie o prerušení konania bolo zaslané splnomocnenej osobe účastníka konania.“.

Správny orgán uviedol, že dňa 16.06.2015 bolo právnemu zástupcovi účastníka konania zaslané oznámenie o tom, že dňa 17.06.2015 o 13.00 hod. v ÚPZC Sečovce budú s účastníkom konania vykonané úkony súvisiace s konaním o jeho zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov, pričom k tomuto oznámeniu sa právny zástupca účastníka konania vyjadril dňa 17.06.2015, v ktorom uviedol, že účastník konania požiadal dňa 01.04.2015 o azyl na území Slovenskej republiky, pričom v azylovom konaní už boli vykonané úkony a tak jeho prípadne zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC, by bolo neúčelné a nezákonné a iné dôvody zaistenia v zmysle § 88a ZoPC mu nie sú známe. Vzhľadom na to, že účastník konania je žiadateľom o azyl , nemôže byť zaistený podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov“.

Správny orgán mal za to, že u účastníka konania je dôvod na zistenie ako žiadateľa o azyl v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC, nakoľko ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov a ktorý požiadal o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, pričom správny orgán v konaní túto skutočnosť preukázal.

Poukázal na to, že s účastníkom konania bola spísaná zápisnica o vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku pred vydaním meritórneho rozhodnutia, kde sa mal účastník konania možnosť v zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku ku všetkým skutočnostiam a v ktorej uviedol, že na území Slovenskej republiky nechcel požiadať o azyl, jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. Z uvedeného dôvodu preto aj odmietol v konaní o jeho administratívnom vyhostení a zaistení podrobiť snímaniu odtlačkov prstov, nakoľko vedel, že keby sa tomuto snímaniu bol podrobil tak v prípade, že sa ocitne na území Nemecka a požiada tam o azyl bude vrátený späť na Slovensko. Po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC Sečovce sa zmieril so svojím stavom a rozhodol sa požiadať o azyl na Slovensku. Na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu ani blízkych príbuzných. Mal za to, že dôvod zaistenia doposiaľ nepominul, nakoľko účastník konania bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC.

Doposiaľ nepredložil žiadny platný cestovný doklad alebo iný doklad oprávňujúci ho na vstup, výstup a pobyt na území Slovenskej republiky. Podmienky na jeho zaistenie boli a naďalej sú splnené súčasne a správny orgán ich považuje za zákonné, efektívne a účelné, aj napriek podanému vyhláseniu účastníka konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Nastali však skutočnosti, s ktorými sa správny orgán vysporiadal tým, že zaistil účastníka konania ako žiadateľa o udelenie azylu podľa § 88a ZoPC a touto novou skutočnosťou je žiadosť účastníka konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2015, o ktorej Migračným úradom doposiaľ nebolo rozhodnuté.

Vydaním napadnutého rozhodnutia správny orgán zároveň rozhodol o žiadosti právneho zástupcu účastníka konania o bezodkladné prepustenie v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -39 zo dňa 18.04.2013, v ktorom je uvedené, že je povinnosťou nielen všeobecných súdov periodicky kontrolovať dôvodnosť zaistenia, ale túto povinnosť má aj príslušný správny orgán. Zaistená osoba má ústavne, resp. v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo požiadať správny orgán o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia, pričom tento je povinný o takejto žiadosti vydať rozhodnutie so všetkými obsahovými a formálnymi náležitosťami vrátane poučenia o opravnom prostriedku. Zaistená osoba môže potom následne podať návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy O. s. p..

Správny orgán mal za to, že vyhlásenie účastníka konania o udelenie azylu bolo z jeho strany účelové. Podkladom pre takéto tvrdenie správneho orgánu je skutočnosť, že účastník konania vo svojej výpovedi zo dňa 17.03.2015 uviedol, že na území Slovenskej republiky nechce zostať, jeho cieľovou krajinou je Nemecko a Slovensko využil iba na tranzit do Nemecka. Na priamu otázku správneho orgánu, či chce na území Slovenskej republiky požiadať o azyl, odpovedal jednoznačne nie. Na otázku správneho orgánu, či chce požiadať o dobrovoľný návrat prostredníctvom medzinárodnej organizácie IOM, jeho odpoveď znela nie. Na záver zápisnice uviedol, že chce byť vyhostený do Rakúska. V zápisnici zo dňa 17.06.2015 uviedol, že na území Slovenskej republiky nechcel požiadať o azyl, jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. Z uvedeného dôvodu sa preto aj odmietol v konaní o jeho administratívnom vyhostení a zaistení podrobiť snímaniu odtlačkov prstov, nakoľko vedel, že keby sa tomuto snímaniu bol podrobil, tak v prípade, že sa ocitne na území Nemecka a požiada tam o azyl, bude vrátený späť na Slovensko. Po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC Sečovce sa zmieril so svojím stavom a rozhodol sa požiadať o azyl na Slovensku, toto rozhodnutie bolo jeho vlastné.

Na základe týchto skutočností správny orgán usúdil, že existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon administratívneho vyhostenia jeho osoby z územia Slovenskej republiky.

Ďalej správny orgán uviedol, že pri posudzovaní okolností vyplývajúcich zo žiadosti o azyl účastníka konania, správny orgán vychádzal aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte

cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo („iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Zároveň súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel Návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území.

Takisto sa riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len smernica). V samotnom Dohovore v čl. 5 ods. 1 písm. f) je uvedené, že je prípustné: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Smernicou Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) a s poukázaním na článok 8 predmetnej smernice mal správny orgán za to, že zaistenie účastníka konania je v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou, ktorá v zákone o pobyte cudzincov v § 88a ods. 1 písm. c) priamo korešponduje s podmienkami zaistenia žiadateľa o azyl s článkom 8 ods. 3 písm. d) predmetnej smernice, kde „žiadateľa možno zaistiť iba, ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, s cieľom pripraviť návrat a/alebo výkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate“. S poukazom na čl. 18 Charty základných práv Európskej únie kde právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967 týkajúcich sa postavenia utečencov a v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie správny orgán uzavrel, že samotným zaistením účastníka konania mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie spojené s jeho žiadosťou o udelenie azylu.

Správny orgán sa zaoberal aj článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, v ktorom je uvedené, že právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom, pričom konštatoval, že účastníkovi konania umiestnením do ÚPZC Sečovce toto právo ostane zachované. Radil sa aj výrokom NS SR č. , v ktorom je uvedené, že žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení.

Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC a podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, s poukázaním na vyššie uvedený výrok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nie je dotknuté.

Podotkol, že účelom zaistenia účastníka konania je mať osobu vo fyzickej dispozícii a pritom vychádzal z Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -81 zo dňa 19.10.2010, kde je uvedené, že „Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd“.

Uviedol, že policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) ZoPC - povinnosť hlásenia pobytu alebo v zmysle § 89 ods. 1 písm. b) ZoPC - povinnosť zložiť peňažnú záruku, pričom správny orgán sa zaoberal aj alternatívou zaistenia a uloženia niektorej z uvedených povinností, ale vzhľadom k tomu, že účastník konania nepreukázal správnemu orgánu zabezpečenie ubytovania a ani nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu vo výške uvedenej v § 6 ZoPC, t. j. 56,- Eur na osobu a deň, rozhodol sa v zmysle § 89 ods. 3 ZoPC túto možnosť nevyužiť.

Správny orgán stanovil podľa § 88a ods. 2 ZoPC dĺžku doby zaistenia do 28.09.2015. Túto dobu zaistenia stanovil na základe informácie Migračného úradu MV SR, kde sa uvádza, že 90-dňová lehota na vydanie rozhodnutia v konaní o azyle v zmysle § 20 ods. 1 zákona o azyle uplynie dňa 30.06.2015. Lehotu na rozhodovanie môže v odôvodnených prípadoch predĺžiť predstavený povereného zamestnanca ministerstva, ktorý vo veci koná, pričom podľa § 21 zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany možno podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia“.

Správny orgán uviedol, že preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC a preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia, pričom účastníkovi konania bola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadriť sa k postupu policajného útvaru pred realizáciou zaistenia, k podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení, i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku spísaním zápisnice v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku dňa 17.06.2015 v ÚPZC Sečovce. Mal za to, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania. Ako uviedol účastník konania v zápisnici o vyjadrení na území Slovenskej republiky a ani na území Európskej únie nemá žiadne blízke osoby v zmysle § 116 zákona číslo 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník).

Podotkol, že pri vydaní tohto rozhodnutia postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, ako aj v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Po zohľadnení všetkých skutočností správny orgán dospel k záveru, že zaistením účastníka konania ako žiadateľa o udelenie azylu z dôvodu ohrozovania verejného poriadku nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných.

-

V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok.

Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), d) a e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), teda rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

K jednotlivým odvolacím námietkam uviedol:

i) k dôvodom zaistenia

Uviedol, že navrhovateľ bol zaistený napadnutým rozhodnutím z dôvodu podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC, pričom odporca tento postup odôvodnil tým, že navrhovateľ v zápisnici uviedol, že na území Slovenskej republiky nechcel požiadať o azyl, jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. Z uvedeného dôvodu sa preto aj odmietol v konaní o administratívnom vyhostení a zaistení podrobiť snímaniu odtlačkov prstov, nakoľko vedel, že keby sa tomuto snímaniu podrobil, tak v prípade, že sa ocitne na území Nemecka a požiada o azyl, bude vrátený späť na Slovensko. Po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC Sečovce sa zmieril so svojím stavom a rozhodol sa požiadať o azyl na Slovensku.

S týmto postupom odporcu nesúhlasil. Mal za to, že zo zápisnice, ktorá bola spísaná s navrhovateľom, nijakým spôsobom nevyplýva, prečo by mal byť naplnený dôvod zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC. Z jeho vyjadrenia nemožno dospieť k záveru, že by žiadosť o azyl podával z dôvodu, aby oddialil alebo zmaril administratívne vyhostenie. Z jeho tvrdení vyplýva len to, že chcel pôvodne podať žiadosť o azyl v Nemecku, avšak po tom, ako sa oboznámil s platnými zákonmi, sa zmieril s tým, že si nemôže vybrať krajinu, v ktorej bude žiadať o azyl a tak požiadal o azyl na území Slovenskej republiky.

Nebolo mu zrejmé, ako jeho tvrdenia, uvedené v zápisnici, mohli u odporcu vyvolať dojem, že žiadosťou o azyl chce oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie, keď z nich naopak vyplýva, že prišiel na územie Európskej únie s cieľom požiadať o azyl. Tvrdenia navrhovateľa, z ktorých vychádzal odporca pri posudzovaní dôvodov zaistenia, sa týkajú konania o azyle a skutočnosti, že navrhovateľ si chcel vybrať krajinu, kde bude žiadateľom. Jeho tvrdenia sa netýkajú konania o administratívnom vyhostení. Z tvrdení navrhovateľa taktiež vyplýva, že má vedomosť o tom, že pokiaľ by opustil územie Slovenskej republiky počas azylového konania, tak vždy bude vrátený späť a tak nemá dôvod územie Slovenskej republiky opúšťať.

Preto podozrenie, ktoré nadobudol odporca, je nedôvodné a nie je spôsobilé založiť dôvod pre zaistenie navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC. Navyše, vzhľadom na súčasnú bezpečnostnú situáciu v M. nemôže mať odporca akúkoľvek pochybnosť o tom, že navrhovateľova žiadosť o udelenie azylu je nedôvodná.

ii) nezrozumiteľnosť rozhodnutia; porušenie práv navrhovateľa ako účastníka konania

K tejto odvolacej námietke uviedol, že v poslednom odseku na štvrtej strane napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že vydaním napadnutého rozhodnutia bolo zároveň rozhodnuté o žiadosti účastníka konania o bezodkladné prepustenie v súlade s nálezom ÚS SR sp.zn.: -39 zo dňa 18.4.2013, v ktorom sa uvádza: „Zaistená osoba má ústavne, resp. v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo žiadať správny orgán o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia, pričom tento je povinný o takejto žiadosti vydať rozhodnutie so všetkými formálnymi a obsahovými náležitosťami, vrátane poučenia o opravnom prostriedku. Zaistená osoba môže potom následne podať návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p..

Mal za to, že výrok napadnutého rozhodnutia je v rozpore s jeho odôvodnením, nakoľko z neho nevyplýva, ako bolo rozhodnuté o žiadosti navrhovateľa o jeho bezodkladné prepustenie. Napadnuté rozhodnutie odporcu predstavuje vážny zásah do právnej istoty navrhovateľa, nakoľko navrhovateľ nemôže vedieť, čo sa stane po podaní opravného prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu. Ak je totiž napadnuté rozhodnutie zároveň rozhodnutím o žiadosti navrhovateľa o jeho bezodkladné prepustenie, po podaní opravného prostriedku je povinný odporca predložiť toto odvolanie nie súdu, ale nadriadenému správnemu orgánu, nakoľko žalobu podľa piatej časti druhej hlavy OSP je možné podať až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov.

Naopak, ak chce navrhovateľ týmto podaním brojiť proti nezákonnosti rozhodnutia o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC, bude ukrátený o možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporcu o jeho žiadosti o bezodkladné prepustenie, nakoľko proti opravným prostriedkom o zaistení sa rozhoduje podľa piatej časti tretej hlavy. Navrhovateľ teda nemá istotu v tom, ako bude s jeho podaním naložené a preto z dôvodu právnej istoty uvádza, že nesúhlasí ani s rozhodnutím odporcu, ktorým nevyhovel navrhovateľovmu návrhu na jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Keďže napadnuté rozhodnutie je zároveň rozhodnutím o žiadosti navrhovateľa o jeho bezodkladné prepustenie, navrhovateľ nemá istotu, ktorá časť odôvodnenia sa týka ktorého rozhodnutia. Je nepredstaviteľné, aby si navrhovateľ, ktorý nerozumie slovenskému jazyku, v rozhodnutí o pozbavení osobnej slobody mal sám vyberať z odôvodnenia rozhodnutia, ktorá časť patrí k veci zaistenia a ktorá časť patrí k veci žiadosti o prepustenie zo zaistenia. Navyše odporca sám odkazuje na nález ÚS SR sp.zn.: -39 zo dňa 18.04.2013 a uvádza, že takéto rozhodnutie musí spĺňať všetky obsahové aj formálne náležitosti rozhodnutia, t.j. prinajmenšom výrok a odôvodnenie. Výroková časť napadnutého rozhodnutia a ani jeho

odôvodnenie nie je nijako rozdelená na časť, ktorá sa vzťahuje na žiadosť o prepustenie a časť, ktorá sa vzťahuje na zaistenie.

Nezrozumiteľnosť a nepresvedčivosť napadnutého rozhodnutia potvrdzuje aj fakt, že na ôsmej strane napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že po zohľadnení všetkých skutočností dospel k záveru, že zaistením účastníka konania ako žiadateľa o udelenie azylu z dôvodu ohrozovania verejného poriadku nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle čl. 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je tak v rozpore s jeho výrokom, nakoľko z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený z dôvodu podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC a nie podľa § 88a ods. 1 písm. d) ZoPC, z ktorého vyplýva, že policajný orgán môže zaistiť žiadateľa o azyl, ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.

Mal za to, že vyššie uvedené skutočnosti predstavujú vážnu vadu napadnutého rozhodnutia, ktorá má za následok nezrozumiteľnosť a zmätočnosť rozhodnutia.

iii) vyjadrenie k podkladom rozhodnutia

Zdôraznil, že podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Odporca porušil vážnym spôsobom navrhovateľove práva, nakoľko neumožnil právnemu zástupcovi vyjadriť sa k podkladom napadnutého rozhodnutia. Odporca ho informoval len o tom, že 17.06.2015 bude realizovať s účastníkom bližšie nešpecifikované úkony súvisiace s konaním o jeho zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Upovedomenie o konaní bližšie nešpecifikovaných úkonov rozhodne nemožno stotožňovať s umožnením vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie je zároveň rozhodnutím odporcu o navrhovateľovej žiadosti o prepustenie, namietal že ani v konaní o žiadosti navrhovateľa o prepustenie nebolo umožnené jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.

Záverom dodal, že rozhodnutie odporcu nemôže obstáť, nakoľko tvrdenia navrhovateľa nemohli vzbudiť u odporcu dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl podal preto, aby oddialil alebo zmaril jeho administratívne vyhostenie. Tvrdenia navrhovateľa sa týkali konania o azyle a predovšetkým toho, že chcel podať žiadosť o azyl až v Nemecku, avšak po tom, ako pochopil príslušné právne predpisy, podal žiadosť o azyl na Slovensku. Takéto skutočnosti rozhodne nie sú spôsobilé vyvolať dôvodné podozrenie, že navrhovateľ sa snaží vyhnúť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Rozhodnutie odporcu nemôže obstáť, nakoľko je zmätočné, pretože odporca jedným rozhodnutím rozhodol o dvoch diametrálne odlišných skutočnostiach - o zaistení a o žiadosti navrhovateľa o prepustenie zo zaistenia. V napadnutom rozhodnutí neoznačil časti, ktoré sa týkajú tej ktorej právnej veci navrhovateľa, čo spôsobuje nezrozumiteľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutia. Z toho vyplýva aj právna neistota navrhovateľa, nakoľko tento nevie, ako bude s týmto podaním naložené, keďže procesný postup pri opravných prostriedkoch proti zaisteniu a pri opravnom prostriedku proti zamietnutí žiadosti o prepustenie zo zaistenia je diametrálne odlišný. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa nezhoduje s jeho výrokom. Právnemu zástupcovi navrhovateľa nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a z dôvodu, že rozhodnutie je nezrozumiteľné, navrhovateľ namieta, že jeho právnemu zástupcovi nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia ani v konaní o žiadosti o prepustenie. Rozhodnutie odporcu je nepresvedčivé, zmätočné a vychádza z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci.

-

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril v podaní zo dňa 08.07.2015 (č.l. 5-8 spisu), v ktorom zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k námietkam navrhovateľa a navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť.

Zároveň uviedol, že účastník konania bol dňa 03.07.2015 o 14.30 hod. na základe vydaného príkazu na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce

prepustený, nakoľko zanikol účel zaistenia v zmysle § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 ZoPC z dôvodu, že mu bola Migračným úradom MV SR podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle poskytnutá doplnková ochrana.

-

Na pojednávaní, konanom dňa 20.07.2015, právny zástupca navrhovateľa zotrval na dôvodoch uvedených v písomne podanom opravnom prostriedku. Dodal, že odporca musel mať vedomosť, že navrhovateľ je žiadateľom o azylu a že je štátnym občanom M. a ako takého z dôvodu vojnového konfliktu v M. Slovensko osoby zo M. nevyhosťuje, teda navrhovateľ ani nemohol byť vyhostený do tejto krajiny. Aj keď navrhovateľ bol prepustený zo zaistenia z dôvodu zániku dôvodov zaistenia mal za to, že pre navrhovateľa má rozhodovanie o zákonnosti rozhodnutia o zaistení svoj význam, pretože v prípade, ak by súd rozhodol o tom, že zaistenie bolo nezákonné, má navrhovateľ nárok žiadať určitú formu kompenzácie, ktorá by bez rozhodnutia súdu nebola možná. Teda rozhodovanie súdu stále má svoj význam aj v tejto chvíli.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že nie všetkým žiadateľom o azyl bola udelená určitá forma ochrany, podľa ich vedomostí existuje iba jeden jediný prípad, kedy v merite veci nebola udelená doplnková ochrana, prípadne azyl a v tomto prípade bolo využité ustanovenie v zákone o azyle, ktoré umožňuje neudeliť azyl osobe, ktorá je nejakým spôsobom nebezpečná pre krajinu, avšak v prípade navrhovateľa o jeho nebezpečnosti nevie nič a ani zo žiadneho spisového materiálu nevyplýva, že by mal byť nejakým spôsobom nebezpečný pre Slovenskú republiku, čo nakoniec vyplýva aj z toho, že doplnkovú ochranu dostal.

Právny zástupca navrhovateľa na otázku súdu, či má vedomosť o tom, kde sa v súčasnej dobe zdržiava navrhovateľ a na akej adrese uviedol, že momentálne nevie kde sa nachádza.

Zástupca odporcu na pojednávaní zotrval na tom, že rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl, účastníka konania, je zákonné, efektívne a účelné. Pokiaľ sa týka námietok, ktoré vzniesol navrhovateľ, a to použitie menej závažných prostriedkov, ktoré by mohli predchádzať zaisteniu, tými sú alternatívy zaistenia podľa § 89 a týmito sa správny orgán vysporiadal v rámci samotného rozhodnutia už na strane 6 napadnutého rozhodnutia. Dodal, že nie všetkým štátnym príslušníkom M. bola udelená medzinárodná ochrana, čiže správny orgán toto nevedel posúdiť v čase rozhodovania o zaistení. Navrhovateľovi bola poskytnutá doplnková ochrana a správny orgán rozhodol o jeho bezodkladnom prepustení, o čom vydal príkaz na prepustenie. Dané konanie z toho dôvodu považoval momentálne pred súdom za zbytočné, teda, že niet o čom konať.

-

Z administratívneho spisu odporcu č.s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26/2015 týkajúceho sa navrhovateľa a zo spisu Krajského súdu v Košiciach č.k. súd zistil nasledovné:

V Zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní č.s. PPZ-HCP- PO6-ZVC-206-009/2015 zo 17.03.2015 navrhovateľ uviedol, že po odchode zo M. do G. bez dokladov žil v G. asi rok, neuvádzal žiadne problémy, ktoré by mu hrozili v tejto krajine v prípade jeho návratu. Uviedol, že na Slovensku zostať nechcel, pretože jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko a Slovensko využil iba na tranzit do Nemecka. Prehlásil, že na území SR nechce požiadať o udelenie azylu, ani o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, nakoľko domov do M. sa nechce vrátiť z dôvodu obavy o svoj život, ale chce byť vyhostený do Rakúska.

Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní č.s. PPZ- HCP-PO6-ZVC-206-049/2015 zo 17.06.2015 súd zistil, že navrhovateľ bol poučený o svojich právach v zmysle § 33 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Vo svojej výpovedi navrhovateľ uviedol, že na území Slovenskej republiky spočiatku nechcel požiadať o azyl, jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko a po jeho zaistení a umiestnení do Sečoviec sa zmieril so svojím stavom a rozhodol sa požiadať o azyl na Slovensku. Takisto uviedol, že jeho kamaráti, ktorí ušli do Nemecka, si pochvaľovali celkovú situáciu v Nemecku a životnú úroveň v Nemecku. Snímaniu daktyloskopických odtlačkov článkov prstov sa

odmietol podrobiť preto, lebo pôvodne chcel ísť do Nemecka a vedel, že keď mu budú zobrané odtlačky prstov na Slovensku, tak v prípade, že sa ocitne v Nemecku, tak bude vrátený späť na Slovensku na základe týchto odtlačkov. Zároveň uviedol, že na území SR nemá rodinu, ani príbuzných.

Rozhodnutím odporcu o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015 bol navrhovateľ administratívne vyhostený na územie Turecka z dôvodu neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR na dobu 2 rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Policajný útvar neurčil lehotu na vycestovanie z územia SR a v zmysle § 55 ods. 2 Správneho poriadku vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Predmetné rozhodnutie bolo doručené navrhovateľovi dňa 17.03.2015 a toho istého dňa nadobudlo aj vykonateľnosť.

Rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-PO67-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015 bol navrhovateľ dňa 17.03.2015 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dĺžka doby zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný najviac do 17.09.2015 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Voči predmetnému rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. zo dňa 15.04.2015 bolo rozhodnutie odporcu zo dňa 17.03.2015 potvrdené, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 20.05.2015, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach, čím rozhodnutie odporcu nadobudlo právoplatnosť dňa 04.06.2015.

§

Podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie

f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak

b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny

b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu 3) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, sa tento

výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky

c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm.a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,

Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.

Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, Na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5 a 7 až 9.

Podľa § 88a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu.

Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť

a) hlásenia pobytu alebo

b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b).

Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný

d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len ), Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

§

Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára:

Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.).

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- PO6-ZVC-26-050/2015 zo dňa 17.06.2015, ktorým odporca zaistil navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC dňom 17.06.2015 o 15.05 hod. a stanovil v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 28.09.2015.

Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa, špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku pod písmena i) až iii), v ktorých namietal samotný dôvod zaistenia, nezrozumiteľnosť rozhodnutia, porušenie svojich práv ako účastníka konania a nemožnosť vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia.

Zaisteniu navrhovateľa v zmysle napadnutého rozhodnutia zo dňa 17.06.2015 predchádzalo rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015, ktorým bol navrhovateľ administratívne vyhostený na územie Turecka z dôvodu neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC s uloženým zákazom vstupu na územie SR na dobu 2 rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Policajný útvar neurčil lehotu na vycestovanie z územia SR a v zmysle § 55 ods. 2 Správneho poriadku vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Predmetné rozhodnutie bolo doručené navrhovateľovi dňa 17.03.2015 a toho istého dňa nadobudlo aj vykonateľnosť.

Následne odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO67-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015 zaistil navrhovateľa dňom 17.03.2015 podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný najviac do 17.09.2015 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Predmetné rozhodnutie odporcu bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. zo dňa 15.04.2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 20.05.2015, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach, čím rozhodnutie odporcu nadobudlo právoplatnosť dňa 04.06.2015.

Dňa 01.04.2015 navrhovateľ urobil v ÚPZC Sečovce vyhlásenie o udelenie azylu a prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 11.06.2015 žiadal o bezodkladné prepustenie zo zaistenia.

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-050/2015 zo dňa 17.06.2015 zaistil navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC dňom 17.06.2015 o 15.05 hod. a stanovil v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 28.09.2015 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Zároveň umiestnil účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ÚPZC Sečovce).

Predpokladom zaistenia žiadateľa o udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC je tá skutočnosť, že na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky.

Podmienkou zaistenia žiadateľa v zmysle písm. c) citovaného ustanovenia je, že tento štátny príslušník tretej krajiny bol predtým už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) ZoPC a ďalšou podmienkou, ktorá musí byť kumulatívne splnená je dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

Pokiaľ sa týka využitia menej závažných prostriedkov správny orgán náležite vo svojom rozhodnutí uviedol, že alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ZoPC nebolo možné aplikovať, nakoľko navrhovateľ nemá na území SR ani rodinu, ani blízkych príbuzných a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie si ubytovania a ani nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu. Krajský súd konštatuje, že s danou podmienkou zaistenia podľa citovaného ustanovenia sa správny orgán vyporiadal a táto bola aj splnená.

Rovnako bola splnená aj ďalšia podmienka, a to existencia predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu, ktorým bol navrhovateľ zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) ZoPC. Splnenie tejto podmienky potvrdzuje existencia právoplatného rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-PO67- ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015, ktorým zaistil navrhovateľa dňom 17.03.2015 podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia.

Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporcu nemôže obstáť, nakoľko tvrdenia navrhovateľa nemohli vzbudiť u odporcu dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl podal preto, aby oddialil alebo zmaril jeho administratívne vyhostenie.

K danému, a teda k splneniu aj ostatnej podmienky zaistenia v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC, t.j., existencia dôvodného podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie súd uvádza.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi zo dňa 17.03.2015 uviedol, že na území Slovenskej republiky nechce zostať, jeho cieľovou krajinou je Nemecko a Slovensko využil iba na tranzit do Nemecka. Na priamu otázku správneho orgánu, či chce na území Slovenskej republiky požiadať o azyl , odpovedal jednoznačne nie. Na otázku správneho orgánu, či chce požiadať o dobrovoľný návrat prostredníctvom medzinárodnej organizácie IOM, jeho odpoveď znela nie. Na záver zápisnice uviedol, že chce byť vyhostený do Rakúska. V zápisnici zo dňa 17.06.2015 (ktorá predchádzala vydaniu napadnutého

rozhodnutia) uviedol, že na území Slovenskej republiky nechcel požiadať o azyl, jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. Z uvedeného dôvodu sa preto aj odmietol v konaní o jeho administratívnom vyhostení a zaistení podrobiť snímaniu odtlačkov prstov, nakoľko vedel, že keby sa tomuto snímaniu bol podrobil, tak v prípade, že sa ocitne na území Nemecka a požiada tam o azyl bude vrátený späť na Slovensko. Po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC Sečovce sa zmieril so svojím stavom a rozhodol sa požiadať o azyl na Slovensku.

V neprospech navrhovateľa a o jeho špekulatívnom konaní svedčí aj tá skutočnosť, že tento nepožiadal o azyl ihneď pri prvom kontakte so správnym orgánom dňa 17.03.2015, ale až dňa 01.04.2015 po zmierení sa s tým, že do Nemecka (teda do krajiny, v ktorej chcel požiadať o azyl) sa nedostane a že už mal vedomosť o tom, že z územia SR bol administratívne vyhostený na územie Turecka.

Súd má za to, že správny orgán správne vyhodnotil vzhľadom na správanie sa navrhovateľa a skutočnosti ním vyššie udávané, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko, chcel byť vyhostený do Rakúska, ako aj jeho špekuláciu s nepodrobením sa procedúry snímaniu odtlačkov prstov, nakoľko by následne nemohol požiadať o azyl v Nemecku, možno hodnotiť ako skutočnosti, ktoré vyvolávajú dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Konanie o jeho administratívnom vyhostení bolo z dôvodu podania žiadosti o azyl aj prerušené. Preto súd má za to, že daná odvolacia námietka navrhovateľa neobstojí a že správny orgán správne vyhodnotil správanie sa navrhovateľa ak usúdil, že existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon administratívneho vyhostenia jeho osoby z územia Slovenskej republiky.

Námietky prezentované právnym zástupcom navrhovateľa na nariadenom pojednávaní, že odporcovi v čase vydania musela byť zrejmá tá skutočnosť, že navrhovateľovi, ako štátnemu príslušníkovi M., vzhľadom na ostatnú rozhodovaciu prax bude udelený určitý stupeň medzinárodnej ochrany a že z toho dôvodu nebol naplnený účel zaistenia neobstoja, nakoľko vo veci navrhovateľa bolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení na územie Turecka zo dňa 17.03.2015 (vykonateľné dňom 17.03.2015), ktoré bolo podkladom pre zaistenie navrhovateľa toho istého dňa na základe rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-PO67-ZVC-26-014/2015 na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa bolo prerušené z dôvodu podania jeho žiadosti o udelenie azylu. Rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. a tento bol potvrdený rozsudkom NS SR č. , čím rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC nadobudlo právoplatnosť dňa 04.06.2015.

Navyše odporca správne poukázal vo svojom rozhodnutí na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení (rozsudok sp. zn. ), pričom cudzinca zaisteného podľa ZoPC možno ponechať v zaistení aj keď požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ jeho žiadosť bola podaná účelovo, teda s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11).

Účelom zaistenia je mať osobu vo fyzickej dispozícii a zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch ju aj v tejto fyzickej dispozícii mal, ak voči nej prebieha vyhosťovacie konanie, aby vôbec mohlo byť vyhostenie realizované a v tomto kontexte treba aj vnímať nevyhnutnosť zaistenia, pričom pri administratívnom zaistení nemusia byť naplnené dôvody ako pri väzbe v trestnom konaní (Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -81 zo dňa 19.10.2010).

Navrhovateľ vstúpil na územie Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu, bez povolania oprávňujúceho ho na vstup alebo na výstup z územia Slovenskej republiky, čím sa jeho pobyt v zmysle § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC sa považuje za neoprávnený. Jeho neoprávnený pobyt na území SR bol v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC aj dôvodom jeho administratívneho vyhostenia na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 17.03.2015.

Krajský súd v danej právnej veci poukazuje aj na Stanovisko Výboru pre ľudské práva podľa ktorého tá skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegáln,e môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti týkajúce sa dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná a nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože ako uvádza Výbor pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach.

Súd k danej veci dodáva, že navrhovateľ bol dňa 03.07.2015 aj reálne fyzicky prepustený na základe Príkazu na prepustenie č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-055/2015 v zmysle § 90 ods. 2 písm. b), bod 1 ZoPC (zanikol účel zaistenia) z dôvodu, že mu bola podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov poskytnutá doplnková ochrana. Preto v prípade, ak by súd zrušil aj napadnuté rozhodnutie odporcu výrok o nariadení prepustenia navrhovateľa by absentoval, nakoľko by bol už v čase vydania rozhodnutia súdu nadbytočný.

-

Súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku navrhovateľa súvisiacu s nerešpektovaním jeho práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku a inými skutočnosťami namietanými navrhovateľom v časti vyjadrenie sa k podkladom.

Nie je pravdou, aby odporca neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ba práve naopak, navrhovateľ bol pred svojím výsluchom dňa 17.06.2015 náležite poučený o svojich právach, ako aj o svojom práve v zmysle § 33 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku a svojím podpisom osvedčil, že si je vedomý, aké sú zistenia správneho orgánu a čo tvorí podklad pre rozhodnutie vo veci a že si je taktiež vedomý, k čomu sa má vyjadrovať. Teda bol poučený o tom, že má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, že má možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k jeho podkladom i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Zo zápisnice zo dňa 17.06.2015 vyplýva, že mu bola daná možnosť v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku aj závere jeho výsluchu po prečítaní zápisnice a jej pretlmočení. Takisto bol upovedomený s tým, že z dôvodu, že nakoľko do dnešného dňa nebolo o jeho žiadosti o udelenie azylu rozhodnuté, bude potrebné rozhodnúť podľa § 88a zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov vo veci zaistenia žiadateľa o udelenie azylu. Vo veci bolo následne vydané napadnuté rozhodnutie odporcu.

Správny orgán, ako vyplýva z administratívneho spisu, upovedomil právneho zástupcu navrhovateľa oznámením zo dňa 16.06.2015 (č.PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-041/2015), že dňa 17.06.2015 v čase o 13.00 hod. budú v ÚPZC Sečovce vykonané úkony, týkajúce sa osoby F. F., v súvislosti s konaním o zaistení účastníka konania podľa zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a zmene a doplnení niektorých zákonov. Na dané oznámenie právny zástupca navrhovateľa reagoval podaním zo dňa 17.06.2015, v ktorom uviedol, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl a nemôže byť zaistený podľa § 88 ZoPC a na základe toho mal za to, že neexistuje žiaden zákonný dôvod na jeho zaistenie. Skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľa nevyužil danú mu zákonnú možnosť zúčastniť sa výsluchu navrhovateľa, aj keď o tom bol informovaný a v tejto súvislosti nahliadnuť do spisu, nemožno vyhodnotiť ako neumožnenie mu jeho práva v zmysle citovaného ustanovenia.

Z daného postupu správneho orgánu, ktoré má podstatu v administratívnom spise vyplýva, že zo strany odporcu neboli porušené práva účastníka takým spôsobom, ktorým by súd mohol konštatovať, že postup správneho orgánu má takú vadu, ktorá je spôsobilá mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ sa týka dĺžky zaistenia, táto bola zo strany správneho orgánu riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC.

Správny orgán náležitým spôsobom v zmysle § 47 Správneho poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Súd konštatuje, že správny orgán vydal svoje rozhodnutie aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v ktorom sa uvádza, že zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby je prípustné, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Súd má za to, že pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa bolo oprávnené, rozhodnutie odporcu bolo vydané zákonom stanoveným postupom a bolo efektívne a účelné.

Súd má za to, že postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom.

Súd konštatuje, že sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie tej otázky, či dané rozhodnutie odporcu je vecne správne. Ostatné námietky navrhovateľa produkované v opravnom prostriedku neboli spôsobilé na to, aby mohli ovplyvniť danú skutočnosť.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-050/2015 zo dňa 17.06.2015 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).