Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6S-206-2018.pdf
PDF · 194.39 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/206/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Valérie Žiliakovej, v právnej veci žalobcu: Mesto Veľké Kapušany, so sídlom L. N. Tolstého 1, 079 01 Veľké Kapušany, IČO: 00 332 038, zastúpený: JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r. o., so sídlom Zelinárska 8, 821 08 Bratislava, IČO: 45 941 815, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, Ružová dolina č. 10, 821 09 Bratislava, IČO: 31 797 903, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo spisu: 11882-P/2018 zo dňa 27.09.2018, jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie predsedu Úradu pre verejné obstarávanie číslo spisu: 11882-P/2018 zo dňa 27.09.2018 ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného číslo spisu: 6501-300/2018 zo dňa 25.06.2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Úradu pre verejné obstarávanie na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 28.11.2018 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len správny súd) sa domáhal žalobca preskúmania zákonnosti s zrušenia rozhodnutia predsedu žalovaného Číslo spisu: 11882-P/2018 vydaného dňa 27.09.2018 (ďalej len napadnuté rozhodnutie), ako aj prvostupňového rozhodnutia žalovaného číslo spisu: 6501-3000/2018 zo dňa 25.06.2018 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie), vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. Zároveň žalobca navrhol priznať podanej žalobe odkladný účinok, o čom rozhodol správny súd uznesením č. k. 6S/206/2018-38 zo dňa 21.02.2019 a tento návrh zamietol.
I. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov.
2. Pripojený administratívny spis žalovaného okrem iných písomnosti obsahuje: žiadosť Úradu pre verejné obstarávanie (ÚVO) zo dňa 25.01.2017 o poskytnutie informácii adresovanú žalobcovi, podanie žalobcu zo dňa 03.02.2017 - poskytnutie informácii, Protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 1872-7000/2017-ODII/7 zo dňa 15.05.2017, Vyjadrenie žalobcu ku kontrolným zisteniam č. 2016/VKA/29 zo dňa 13.07.2017 s prílohou „Právna analýza Koncesnej zmluvy“ vypracovaná MAPLE & FISH s. r. o. zo dňa 10.07.2017, Stanovisko kontrolnej skupiny k vyjadreniu vedúceho kontrolovaného subjektu ku kontrolným zisteniam č. 1872-7000/2017-ODII/11 zo dňa 26.07.2017, Zápisnica o prerokovaní Protokolu č. 1872/7000/2017-ODII/13 zo dňa 27.09.2017, oznámenie o začatí správneho konania a výzva na oboznámenie sa s podkladmi pre rozhodnutie zo dňa 25.04.2018, vyjadrenie žalobcu k správnemu konaniu zo dňa 29.05.2018. Administratívny spis
tiež obsahuje výzvu na predkladanie ponúk zo dňa 14.04.2016, súťažné podklady, koncesnú zmluvu uzatvorenú dňa 03.06.2018 spolu s prílohami č. 1 až č. 7.
3. Prvostupňovým rozhodnutím číslo spisu: 6501-3000/2018 zo dňa 25.06.2018 bola žalobcovi za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 17.04.2016 (ďalej len zákon o verejnom obstarávaní, resp. ZVO, príp. zákon č. 25/2006 Z. z.), uložená pokuta vo výške 99.499,08 € za to, že pri zadávaní zákazky na uskutočnenie stavebných prác na predmet „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“, ktorého výsledkom bolo uzavretie koncesnej zmluvy č. 196/2016/OZI zo dňa 03.06.2016, použil postup obchodnej verejnej súťaže podľa § 281 až § 288 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, napriek skutočnosti, že predmetná zákazka nespĺňala požiadavky na koncesiu na stavebné práce podľa § 15 zákona o verejnom obstarávaní, ale išlo o zákazku na uskutočnenie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní, čím účastník konania (žalobca) konal v rozpore s § 9 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní, nakoľko sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu podľa zákona o verejnom obstarávaní, spôsobom alebo postupom ustanoveným zákonom o verejnom obstarávaní.
4. V dôsledku žalobcom podaného rozkladu zo dňa 09.07.2018 voči v predchádzajúcom bode tohto rozsudku uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu, vo veci rozhodol predseda žalovaného napadnutým rozhodnutím Číslo spisu: 11882-P/2018 zo dňa 27.09.2018, rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že začal správne konanie za porušenie zákona o verejnom obstarávaní dňa 17.04.2016 z úradnej povinnosti na základe výsledku kontroly a zistení uvedených v Protokole o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 1872-7000/2017-ODII/7 zo dňa 15.05.2017 (ďalej len Protokol), ktorý bol prerokovaný dňa 27.09.2017 a oznámil žalobcovi začatie správneho konania za porušenie zákona o verejnom obstarávaní listom zo dňa 25.04.2018. Žalobca po oboznámení sa so spisom zaslal prvostupňovému správnemu orgánu písomné vyjadrenie č. 2016A/KA/29 zo dňa 29.05.2018.
6. Žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán mal za to, že zákazka nespĺňala požiadavky na koncesiu na stavebné práce podľa § 15 zákona o verejnom obstarávaní a že išlo o zákazku na uskutočnenie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. Prvostupňový správny orgán mal ďalej za to, že došlo k porušeniu § 9 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní, nakoľko sa žalobca vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu podľa zákona o verejnom obstarávaní, spôsobom alebo postupom ustanoveným zákonom o verejnom obstarávaní. Prvostupňový správny orgán zároveň v odôvodnení svojho prvostupňového rozhodnutia poukázal na špecifické znaky koncesie, ktoré ju odlišujú od klasickej zákazky, a to špecifickú formu odplatnosti, ktorá je determinovaná ďalším osobitným znakom koncesie, ktorým je prenos rizika z verejného obstarávateľa na dodávateľa. Na základe uvedeného vyhodnotil prvostupňový správny orgán, že žalobca nezvolil pri zadávaní predmetnej zákazky správny postup, nakoľko koncesionár v tomto prípade neniesol žiadne významné prevádzkové riziko, ktoré by mohlo napĺňať znak koncesie a rovnako mal prvostupňový správny orgán za to, že z koncesnej zmluvy nevyplývala pre koncesionára možnosť na získanie protiplnenia od tretích subjektov. Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu považoval prvostupňový správny orgán za preukázané, že sa žalobca vyhol použitiu postupu ustanoveným zákonom o verejnom obstarávaní.
7. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, v ktorom namietal, že právny základ prvostupňového rozhodnutia bol v rozpore so zákonom, že prvostupňový správny orgán nesprávne právne posúdil skutkový stav a že tvrdenia uvedené v rozhodnutí nezodpovedali zistenému skutkovému stavu, a z uvedených dôvodov žiadal zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Žalobca ďalej v rozklade poukázal na § 149 ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní (taktiež na § 182 zákona č. 343/2015 Z. z., nakoľko mu nebolo zrejmé, podľa ktorého zákona prvostupňový správny orgán postupoval). Žalobca s poukazom na predmetné ustanovenie mal za to, že prvostupňový orgán nebol oprávnený vydať prvostupňové rozhodnutie, pretože Koncesná zmluva medzi ním ako verejným obstarávateľom a spol. Siemens s. r. o., Bratislava ako koncesionárom zo dňa 03.06.2016 (ďalej len Zmluva) bola zverejnená na internete dňa 13.06.2016, kedy sa s ňou, podľa vyjadrenia žalobcu, mohol každý a teda aj žalovaný oboznámiť. Žalobca dodal, že oznámenie o začatí správneho konania mu bolo doručené v máji 2018, teda takmer dva roky po tom ako sa žalovaný o porušení dozvedel.
8. Žalobca vyjadril nesúhlas aj so závermi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a následne zopakoval niektoré vyjadrenia, ktoré uviedol v rámci výkonu kontroly, najmä s dôrazom na argument, že nešlo o zákazku na stavebné práce, ale zákazku na služby, na základe čoho považoval žalobca kontrolné zistenie (zadanie zákazky formou koncesie na stavebné práce, napriek tomu, že neboli splnené požiadavky na koncesiu na stavebné práce) za bezpredmetné.
9. Žalobca poukázal na čl. I Predmet zmluvy bod 5. písm. c) a čl. III. bod 6 Zmluvy, na základe čoho konštatoval, že bol naplnený definičný znak koncesie podľa § 15 zákona o verejnom obstarávaní, nakoľko koncesionár mal možnosť získať protiplnenie od tretích subjektov, pričom nebolo možné dopredu určiť, v akom rozsahu bude koncesionár môcť toto právo využiť a akú odplatu dostane od tretích osôb, teda nemal garantovaný príjem od tretích osôb, čo je taktiež jedným zo znakov koncesie.
10. Žalobca uviedol porovnanie nákladov na verejné osvetlenie na základe údajov z roku 2015 a na základe ceny ponúknutej úspešným uchádzačom, ktorého výsledkom bolo, že mesto mesačne ušetrí za modernizáciu a rekonštrukciu verejného osvetlenia 1.957,80 € bez DPH.
11. Ďalej žalobca vysvetlil, že sa rozhodol vyhlásiť zákazku formou koncesie na poskytnutie služieb aj z dôvodu, že zaradenie výdavkov na koncesiu v rámci klasifikácie záväzkov sa v zmysle ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti nezarátavajú do celkového dlhu mesta a tak nezvyšujú jeho celkovú zadlženosť, čo však neplatí v prípade, ak by bola zákazka vyhlásená formou, napr. verejnej súťaže a výsledkom jej zadávania by bola zmluva o poskytnutí služieb. Vyhlásenie koncesie teda bolo pre žalobcu ekonomicky výhodnejšie než zadávanie zákazky inou formou.
12. V súvislosti s rizikom na trhu žalobca poukázal na to, že koncesionár znáša riziko deklarovanej úspory elektrickej energie na prevádzku systému verejného osvetlenia a jej udržateľnosti počas celej koncesnej lehoty, taktiež znáša riziko vyplývajúce z prevádzkovej povahy inštalovaných zariadení a teda aby pri splnení požadovaných parametrov osvetlenia verejných priestranstiev naozaj dodržal limity spotreby energie a v ponúkanej cene kalkulovanej údržby (napríklad ide o nemožnosť predvídať dlhodobo ceny náhradných dielov jednotlivých prvkov verejného osvetlenia), ako aj riziko samotnej výstavby - inštalácie nového systému verejného osvetlenia a rizík cenových výkyvov počas výstavby, keďže nemal nárok na úhradu investičných nákladov v čase ich vynaloženia, ale úhrady za služby boli rozložené do platieb počas celej koncesnej lehoty. Ďalej uviedol, že koncesionár znáša celkové riziko dodržania všetkých vopred stanovených parametrov koncesie, keďže nemal nárok na náhradu nákladov financovania výstavby - úrokov a súvisiacich platieb, a že výnosy z využívania koncesného majetku, teda prenájom sústavy verejného osvetlenia za účelom poskytovania služieb, podliehajú v plnej miere trhovému dopytu tretích osôb nezávislých od obstarávateľa aj koncesionára a teda sú vystavené trhovému riziku.
13. Žalobca ďalej poukázal na definíciu koncesie v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/ EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií (ďalej len Smernica 2014/23/EÚ) a v súvislosti s uvedeným dodal, že koncesionár mal podľa Zmluvy nárok na platby od verejného obstarávateľa vo výške uvedenej v čl. VI. Zmluvy iba v prípade 100%-nej funkčnosti celého systému osvetlenia (ide o 768 svetelných bodov), v opačnom prípade sa platba koncesionárovi zníži podľa miery neplnenia záväzku na 100%- nú funkčnosť systému o pevne stanovené sumy (za každé svietidlo), ktoré boli uvedené v článku VIII. Zmluvy. Žalobca uviedol, že v prípade závažného (podstatného) porušenia zmluvy koncesionárom, teda napríklad aj opakovanej nefunkčnosti svietidiel, verejný obstarávateľ mohol odstúpiť od Zmluvy podľa § 345, § 346 zákona č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) a v takom prípade boli strany povinné vydať si vzájomné plnenia podľa ustanovenia § 351 Obchodného zákonníka - čo by v praxi znamenalo, že koncesionár by prišiel o všetko úročenie finančných prostriedkov, ktoré mal započítané v ním navrhovanej cene, z čoho bolo zrejmé, že koncesionár znášal riziko, že ním poskytované služby nebudú zodpovedať dopytu, ktorý bol vyjadrený v koncesnej zmluve, teda plnej funkčnosti systému verejného osvetlenia.
14. Žalobca mal za to, že nebolo zrejmé, na základe čoho dospel prvostupňový správny orgán k tvrdeniu, že peňažné plnenie z jeho strany zabezpečuje koncesionárovi náhradu vynaložených finančných prostriedkov a odstránilo tým podstatnú časť rizika. Žalobca sa domnieval, že prvostupňový správny orgán počas správneho konania ho neoboznámil so žiadnymi ekonomickými analýzami či znaleckými posudkami, z ktorých by takéto závery o Zmluve vyplývali. Žalobca mal ďalej za to, že prvostupňový
správny orgán ho neoboznámil riadne s podkladmi rozhodnutia, resp. že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje svojvoľné tvrdenia, ktoré nemali oporu v zistenom skutkovom stave.
15. Žalobca tiež uviedol, že úplne rovnakým spôsobom prenesenia rizika dopytu na koncesionára a teda pri použití rovnakej aplikácie európskych smerníc a judikatúry bolo v Slovenskej republike uzavretých množstvo koncesných zmlúv mestami a obcami a to nielen vo verejnom osvetlení, ale aj cestných infraštruktúrnych projektov, napr. „Koncesia na projektovanie, výstavbu, financovanie, prevádzku a údržbu úsekov diaľnice D4 Jarovce - Rača a rýchlostnej cesty R7 Bratislava Prievoz - Holice“; „Vypracovanie projektovej dokumentácie, uskutočnenie stavebných prác, financovanie, prevádzka a údržba vybraných úsekov rýchlostnej cesty R1 (Pribina)“. Žalobca zdôraznil, že v prípade vyššie uvedených koncesií, ako aj v prípade Zmluvy, bolo jedným z motívov ich uzavretia, okrem prenosu ekonomických rizík projektov na koncesionárov, aj skutočnosť, že koncesné platby sa metodicky nezarátavajú do verejného dlhu, či už ide o dlh štátu (Slovenskej republiky) alebo mesta, či obce. Žalobca zároveň zdôraznil, že prvostupňovým rozhodnutím posudzoval žalovaný Zmluvu inak, ako boli uvádzané príklady, čím narušil princíp právnej istoty, ktorý je jedným zo základných ústavných princípov právneho štátu.
16. Po citácii zákonných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní a Správneho poriadku a opise dokladov zhromaždených v administratívnom konaní žalovaný uviedol, že preskúmal postup prvostupňového správneho orgánu pri vydaní prvostupňového rozhodnutia, pričom v súvislosti so skutočnosťami uvádzanými v rozklade dospel k nasledovným zisteniam.
17. Prvostupňový správny orgán v rozklade neidentifikoval žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali o veci rozhodnúť v rámci autoremedúry podľa § 57 ods. 1 Správneho poriadku a v súlade s § 57 ods. 2 Správneho poriadku a postúpil spis na rozhodnutie druhostupňovému správnemu orgánu.
18. Z predloženej dokumentácie žalovaný zistil, že žalobca ako verejný obstarávateľ podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní, zadával zákazku na uskutočnenie stavebných prác na predmet „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“ postupom obchodnej verejnej súťaže podľa § 281 až § 288 Obchodného zákonníka.
19. Žalovaný dospel k názoru, že lehota na začatie správneho konania bola zo strany prvostupňového správneho orgánu zachovaná a zároveň poukázal, že § 149 ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní upravuje tak subjektívnu lehotu ako aj objektívnu lehotu. Na vysvetlenie dodal, že jednoročná subjektívna lehota začína plynúť odo dňa, keď sa úrad dozvedel o porušení zákona a v prípade, ak sa úrad o porušení zákona dozvedel z výkonu kontroly podľa § 146 zákona o verejnom obstarávaní, konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa prerokovania Protokolu. Poukázal, že Protokol bol prerokovaný dňa 27.09.2017, o čom svedčí Zápisnica o prerokovaní Protokolu, a tento deň bol teda určujúcim pre začatie plynutia subjektívnej lehoty. Objektívna trojročná lehota na začatie správneho konania začína plynúť odo dňa kedy došlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní bez ohľadu na to, či sa to úrad mohol dozvedieť alebo nie, pričom subjektívna jednoročná lehota môže uplynúť len v rámci objektívnej trojročnej lehoty. Žalovaný preto považoval argument žalobcu, že úrad sa mohol dozvedieť o porušení zákona už zverejnením Zmluvy na internete, za nesprávny. Dodal, že na základe výsledkov vykonanej a ukončenej kontroly mohol úrad ustáliť stav porušenia alebo neporušenia povinnosti zo strany žalobcu a následne uložiť pokutu. Prvostupňový správny orgán začal konanie dňa 25.04.2018, čím postupoval v súlade s § 18 ods. 2 druhá veta Správneho poriadku, podľa ktorého, pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.
20. Žalovaný v súlade s názorom prvostupňového správneho orgánu uviedol, že charakteristickým znakom koncesie, ktorý ju odlišuje od klasickej zákazky, je špecifická forma odplatnosti, ktorá je determinovaná ďalším osobitným znakom koncesie, ktorým je prenos rizika z verejného obstarávateľa na dodávateľa. V tejto súvislosti poukázal analogicky na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-206/08 vo veci Wasser- und Abwasserzweckverband Gotha und Landkreisgemeinden (WAZV Gotha) proti Eurawasser Aufbereitungs- und Entsorgungsgesellschaft mbH, v ktorom sa Súdny dvor zaoberal rozdielom medzi definíciou zákazky na služby a koncesie na služby. Z bodu 51. predmetného rozsudku vyplýva, že rozdiel medzi zákazkou na služby a koncesiou na služby spočíva v protiplnení za poskytnutie služieb.
21. Žalovaný taktiež poukázal na charakteristiku koncesie podľa bodu 11. preambuly Smernice 23/2014/ EÚ o udeľovaní koncesií, ako aj ďalšie body preambuly Smernice 23/2014/EÚ, z ktorých vyplýva, že hlavným znakom koncesie je prenos prevádzkového rizika ekonomickej povahy na koncesionára vrátane možnosti, že sa mu nevrátia investície, vynaložené náklady a náklady vzniknuté pri prevádzkovaní stavby alebo poskytovaní zadaných služieb v rámci bežných prevádzkových podmienok, aj keď časť rizika zostáva na verejnom obstarávateľovi alebo obstarávateľovi. Považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa bodu 18. Preambuly Smernice 23/2014/EÚ uplatňovanie osobitných pravidiel upravujúcich udeľovanie koncesií by nebolo odôvodnené, ak by verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ oslobodil hospodársky subjekt od akejkoľvek prípadnej straty tým, že by mu zaručil minimálny príjem rovnaký alebo vyšší ako vynaložené investície a náklady, ktoré hospodársky subjekt musí vynaložiť v súvislosti s plnením zmluvy.
22. Žalovaný upozornil, že práve z bodu 18. Preambuly Smernice 23/2014/EÚ vyplýva všeobecne aplikovateľné konštatovanie uvedené prvostupňovým správnym orgánom v bode 37. prvostupňového rozhodnutia, že verejný obstarávateľ v súlade s koncesnou zmluvou môže koncesionárovi poskytnúť čiastočné peňažné plnenie, avšak toto finančné plnenie nesmie byť takého charakteru, že koncesionárovi zaručí náhradu vynaložených finančných prostriedkov a odstráni tým podstatnú časť rizika, ktoré koncesionár nesie. Preto domnienky žalobcu, že nebol oboznámený so žiadnymi ekonomickými analýzami alebo znaleckými posudkami, považoval za neopodstatnené. Taktiež podčiarkol, že „bezrizikovosť“ na strane koncesionára jednoznačne a konkrétne vyplývala najmä z bodov 38. až 40. prvostupňového rozhodnutia.
23. Žalovaný sa stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu, že oprávnenie koncesionára predať po predchádzajúcom písomnom súhlase obstarávateľa časti osvetlenia, ktoré pre úplné opotrebenie alebo poškodenie, zrejmú zastaranosť alebo nehospodárnosť v prevádzke, alebo z iných závažných dôvodov už nemôžu slúžiť svojmu účelu alebo určeniu, osobe, ktorá sa zaoberá výkupom druhotných surovín alebo zabezpečiť ich likvidáciu v súlade so zákonom č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nezodpovedalo protiplneniu od tretích subjektov, nakoľko predmetné ustanovenie bolo dohodnuté zrejme len za účelom zákonnej likvidácie odpadov a nie za účelom dosiahnutia „zisku“. Ziskovosť v rámci koncesie závisí od ekonomického správania sa tretích subjektov, t. j. tretie subjekty sa rozhodnú, či ponuku koncesionára využijú alebo nie. Žalovaný bol názoru, že predaj starých častí verejného osvetlenia bol viazaný na predchádzajúci súhlas žalobcu a že o prípadnom predaji by teda v konečnom dôsledku rozhodovala vôľa samotného žalobcu.
24. Žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalobca ako jednotka samosprávy zabezpečuje podľa § 4 ods. 3 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom v čase zadania zákazky verejnoprospešné služby, medzi ktoré patrí okrem iných aj správa a údržba verejného osvetlenia. Z povahy plnenia teda vyplýva, že verejné osvetlenie je zabezpečené priamo žalobcom, ktorý koncesionárovi uhradí cenu za plnenie. Úhrady teda nie sú vykonávané občanmi, ako je tomu napríklad pri službách verejného parkovania alebo verejnej autobusovej dopravy, ale priamo žalobcom, ktorý je jednotkou samosprávy.
25. Žalovaný súhlasil s názorom prvostupňového správneho orgánu, že z obsahu Zmluvy nevyplýva pre koncesionára možnosť na získanie protiplnenia od tretích subjektov na základe prenájmu sústavy verejného osvetlenia za účelom poskytovania služieb - informačno-navádzacieho charakteru, reklamného charakteru, predajom elektriny tretím osobám tzv. podružné odbery zo siete verejného osvetlenia za účelom nasvietenia reklamných plôch, billboardov, city lightov a iných odberov. Zmluva totiž v čl. I. bod 5 jednoznačne ustanovuje obsah práva užívania osvetlenia koncesionárom, pričom je zrejmé, že predmetné užívanie je obmedzené vyslovene za účelom výstavby a údržby verejného osvetlenia.
26. K poukazu žalobcu na iné verejné obstarávania, resp. iné koncesné zmluvy, žalovaný uviedol, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a v každom prípade môžu zavážiť iné okolnosti (napríklad uplynula prekluzívna lehota na začatie správneho konania; pri výkone kontroly neboli zistené porušenia, t. j. boli splnené podmienky na zadanie koncesie; konanie nemuselo byť predmetom kontroly na úrade; správne konanie ešte nebolo začaté a pod.). Žalovaný v tejto súvislosti taktiež podotkol, že ak by aj z jeho rozhodovacej praxe predchádzajúcej vydaniu prvostupňového rozhodnutia, resp.
predchádzajúcej uskutočneniu verejného obstarávania, v ktorom sa žalobca dopustil sankcionovaného správneho deliktu, nevyplývala identifikácia porušenia zákona o verejnom obstarávaní sankcionovaného prvostupňovým správnym orgánom, v žiadnom prípade by takáto situácia nezakladala liberačný dôvod pre žalobcu z pohľadu jeho deliktuálnej zodpovednosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 16. októbra 2003 Írsko/Komisia, C-399/00, podľa ktorého prípadná existencia nezrovnalostí, ktoré predtým neboli identifikované alebo zistené, nemôže v žiadnom prípade založiť legitímnu dôveru.
27. Žalovaný považoval tvrdenie žalobcu, že Zmluvu uzavrel i z dôvodu, že koncesné platby sa metodicky nezarátavajú do verejného dlhu, za bezvýznamné, nakoľko predmetná zákazka nespĺňala požiadavky na koncesiu ako takú.
28. Záverom žalovaný podotkol, že administratívnoprávna zodpovednosť za správny delikt je v zákone o verejnom obstarávaní konštruovaná na objektívnom princípe, t. j. na uloženie sankcie postačuje porušenie ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní bez ohľadu na zavinenie (úmyselné alebo nedbanlivostné). Žalobca v podanom rozklade neuviedol žiadne nové dôkazy či skutočnosti odôvodňujúce zrušenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia. Podľa žalovaného žalobca tak v konaní na prvom stupni, ako ani v podanom rozklade nepreukázal, že ním zvolený postup, t. j. zadanie zákazky na predmet „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“ postupom obchodnej verejnej súťaže podľa § 281 až § 288 Obchodného zákonníka bol súladný so zákonom o verejnom obstarávaní. V podanom rozklade tiež podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a), za ktorý mu bola uložená pokuta.
29. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán v prvostupňovom rozhodnutí posúdil všetky relevantné dôkazy, a to jednotlivo a následne vo vzájomnej súvislosti a na základe skutkových zistení bolo zrejmé, že žalobca pri zadávaní podlimitnej zákazky na uskutočnenie stavebných prác na predmet zákazky „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“, použil postup obchodnej verejnej súťaže podľa § 281 až § 288 Obchodného zákonníka namiesto použitia príslušného postupu podľa § 91 v nadväznosti na § 100 až § 102 zákona o verejnom obstarávaní, čím sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu spôsobom alebo postupom ustanoveným podľa tohto zákona.
II. Žaloba
30. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie za nezákonné, nakoľko mal za to, obe preskúmavané rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
31. Žalobca uviedol, že sa v rámci starostlivosti o obecný majetok rozhodol zmodernizovať a zefektívniť systém verejného osvetlenia v meste, tým že pôvodné osvetlenie pochádzajúce zo sedemdesiatych rokov 20. storočia nahradil moderným osvetlením využívajúcim úspornú LED technológiu.
32. Mal za to, že postupoval pri zadávaní zákazky „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“ v súlade s ustanoveniami ZVO. Zadávanie zákazky sa začalo zverejnením výzvy na predkladanie ponúk dňa 14.04.2016 na webovom sídle mesta, teda v čase účinnosti ZVO a ako súťažnú metódu použil obchodnú verejnú súťaž podľa Obchodného zákonníka. Zadávanie zákazky: „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“, bolo uskutočnená podľa ustanovení Obchodného zákonníka o verejnej obchodnej súťaži, pri zachovaní princípu rovnakého zaobchádzania, princípu nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princípu transparentnosti a princípu hospodárnosti a efektívnosti (§ 9 ods. 4 ZVO).
33. Žalobca nesúhlasil s právnym hodnotením svojho postupu pri zadávaní zákazky, ktoré vykonal Žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach. Žalobca uviedol, že nepostupoval podľa ustanovení ZVO, pretože chcel zadať zákazku na koncesiu s tým, že predpokladaná hodnota zákazky nedosahovala hodnotu 5.000.000,- €. Vzhľadom na ustanovenie § 66 ods. 1 ZVO v takomto prípade absentuje povinnosť verejného obstarávateľa postupovať podľa ustanovení ZVO. Tento výklad zákona si žalobca dokumentoval aj poukázaním na nasledujúce metodické usmernenia žalovaného: č. 1098-5000/2011 zo dňa 02.11.2011, č. 245-5000/2012 zo dňa 28.02.2012 a č. 934-5000/2012 zo dňa 08.10.2012. Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia žalovaný postupoval v priebehu celej jeho účinnosti konzistentne,
t. j. vykladal predmetné ustanovenie tak, že verejný obstarávateľ nemusí postupovať pri zadaní zákazky podľa ZVO.
34. Podľa ustanovenia § 9c ods. 1 zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov: „Koncesný majetok je majetok obce, ktorý užíva koncesionár v rozsahu, za podmienok a v lehote dohodnutej v koncesnej zmluve na uskutočnenie stavebných prác alebo v koncesnej zmluve na poskytnutie služby uzatvorenej podľa osobitného zákona.“ Legislatívny odkaz pri tomto ustanovení poukazuje na ZVO a na Obchodný zákonník.
35. Vzhľadom na to, že podľa ustanovenia. § 66 ods. 1 ZVO v prípade predpokladanej hodnoty zákazky nedosahujúcej 5.000.000,- € absentuje povinnosť verejného obstarávateľa postupovať podľa ustanovení ZVO, postupoval žalobca, podľa ustanovení Obchodného zákonníka o obchodnej verejnej súťaži.
36. Podľa ustanovenia § 187 ods. 2 v súčasnosti účinného zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní, účinného od 18.04.2016 „Postup zadávania zákazky preukázateľne začatý do 17. apríla 2016, pri ktorom sa podľa predpisov účinných do 17. apríla 2016 nevyžadovalo oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania, oznámenie použité ako výzva na súťaž alebo výzva na predkladanie ponúk sa dokončí podľa predpisov účinných do 17. apríla 2016.“
37. Uzavretá zmluva bola zverejnená dňa 13.06.2016 na webovom sídle žalobcu.
38. Žalobca poukázal na to, že aj podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy by verejné obstarávanie podlimitnej koncesie prebiehalo rovnako obchodnou verejnou súťažou (samozrejme pri dodržaní princípov verejného obstarávania), lebo znenie § 118 zákona č. 343/2015 Z. z. neobsahuje takmer žiadne procesné ustanovenia a vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie § 9c ods. 1 zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí odkazujúce na Zákon o verejnom obstarávaní a tiež na Obchodný zákonník, by išlo o jedinú cestu ako naplniť požiadavky právnych predpisov.
39. Žalovaný vydal Rozhodnutia na základe Protokolu č. 1872-7000/2017-ODII/7 z 15.05.2017, v ktorom kontrolná skupina konštatovala, že žalobca konal v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, keď zadal zákazku formou koncesie na stavebné práve napriek tomu, že podľa kontrolnej skupiny uzavretá zmluva nespĺňala požiadavky na koncesiu na stavebné práce.
Námietka zmeškania lehoty na uloženie pokuty žalovaným.
40. Podľa ustanovenia § 149 ods. 7 ZVO: „Konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa, keď sa úrad dozvedel o porušení zákona, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu došlo. Ak sa úrad o porušení zákona dozvedel z výkonu kontroly podľa § 146, konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa prerokovania protokolu o výkone kontroly.“
41. Koncesná zmluva medzi žalobcom a úspešným uchádzačom bola zverejnená v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov na webovom sídle žalobcu dňa 13.06.2016, kedy sa s ňou mohol každý aj žalovaný oboznámiť.
42. Zo skutkovej podstaty, ktorú žalovaný v oboch preskúmavaných rozhodnutiach deklaroval ako dôvod, že žalobcom uzavretá zmluva nespĺňa definičné znaky koncesnej zmluvy a že zadávanie zákazky sa neuskutočnilo postupom zadávania podlimitnej zákazky na stavebné práce v zmysle ZVO (bod 44. Prvostupňového rozhodnutia) - opieralo sa teda o a) obsah koncesnej zmluvy, ktorá bola verejne známa od 13.06.2016 skrze jej uverejnenie na webovej stránke žalobcu a b) tiež o fakt neuskutočnenia zadávania zákazky postupom podľa ZVO, ktorý bol žalovanému tiež známy, pretože žalovaný vydáva na svojom webovom sídle vestník, v ktorom sa takéto zadávania zákaziek zverejňujú a mal teda vedomosť, že takáto zákazka nebola postupom podľa ZVO vyhlásená, pretože oznámenie o nej nebolo zverejnené vo vestníku.
43. Žalovaný teda nekonštatoval porušenie zákona na základe preskúmavania nejakých procesných krokov alebo dokumentov, ku ktorým získal prístup až počas výkonu kontroly, ako sa snaží veľmi chabo
tvrdiť v bode 7. a v bode 38. napadnutého rozhodnutia. Konanie, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, bolo podľa vlastného tvrdenia žalovaného začaté dňa 25.04.2018, teda takmer dva roky po tom, ako sa žalovaný o údajnom porušení zákona dozvedel zo zverejnenia koncesnej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v tomto konaní postupoval protizákonne a nebol oprávnený vydať napadnuté rozhodnutie, pre uplynutie subjektívnej lehoty v zmysle cit. ustanovenia ZVO.
Námietka rozporu medzi výrokom a odôvodnením preskúmavaných rozhodnutí.
44. Žalobca poukázal na to, že žalovaný vo výroku prvostupňového rozhodnutia uviedol: „že pri zadávaní zákazky na uskutočnenie stavebných prác“ ... došlo k porušeniu zákona, ďalej uvedeným spôsobom. V bode 44. prvostupňového rozhodnutia bolo uvedené: „Správny orgán tiež uvádza, že v danom prípade je tvrdenie účastníka konania, či išlo o koncesiu na poskytnutie služby alebo na uskutočnenie stavebných prác irelevantné“. Teda na jednej strane správny orgán tvrdil, že išlo o zákazku na stavebné práce, ale zároveň tvrdil, že táto skutočnosť uvedená vo výroku rozhodnutia, je irelevantná. Rozhodnutie žalovaného bolo v tomto bode nejasné a vzájomne si odporujúce.
Splnenie predpokladov pre koncesiu.
45. Žalobca poukázal na svoje vyjadrenie k správnemu konaniu zo dňa 29.05.2018 a skutočnosť, že sa jednalo o koncesiu na poskytnutie služieb bola zrejmá: a) zo súťažných podkladov, v ktorých bol uvedený podrobný rozsah činností tvoriacich predmet zákazky a b) tiež z dokumentov, ktoré Žalobca predložil Žalovanému k určeniu predpokladanej hodnoty zákazky a z ktorých bolo zrejmé, že stavebné práce boli z hľadiska finančného objemu predmetom zákazky len v malom rozsahu - celková predpokladaná cena rekonštrukcie systému verejného osvetlenia bola určená na cca 570.000,- € (po započítaní predpokladaných úrokov na obdobie 20 rokov to bolo presne 902.096,- € bez DPH), z čoho však zhruba 2/3 tvorili samotné svietidlá a iba jedna tretina z tejto sumy (190.000,- € bez DPH) sa dala považovať za stavebné práce. Zvyšok predpokladanej hodnoty zákazky tvorili služby, takže už len z tohto prepočtu hodnôt jednotlivých plnení bolo zrejmé, že v danom prípade nemohlo ísť o stavebnú zákazku.
46. Žalovaný v bodoch 35., 41., 42., 43. prvostupňového rozhodnutia a v bodoch 43., 44. napadnutého rozhodnutia žalovaného, argumentoval s poukázaním na judikatúru Súdneho dvora EÚ a tiež príslušnú Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií, ktorých záväznosť pre SR vyplýva zo zakladateľských dokumentov EÚ, že koncesná zmluva uzavretá žalobcom nespĺňa znaky koncesie, lebo plnenia za služby poskytované koncesionárom budú uhrádzané len verejným obstarávateľom a nie „občanmi“ alebo „tretími subjektami“.
47. Nesprávnosť tejto argumentácie a jej rozpor s právnym poriadkom je zrejmý zo žalobcom citovanej smernice 2014/23/EÚ - v bode 18. preambuly smernice sú uvedené viaceré výkladové pravidlá práve pre účely definovania koncesie. Jedno z nich znie: „Zároveň by sa malo spresniť, že určité dohody, za ktoré poskytuje odplatu výlučne verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ, by sa mali považovať za koncesie, ak návratnosť investícií a nákladov vynaložených prevádzkovateľom pri uskutočňovaní stavebných prác alebo poskytovaní služby závisí od skutočného dopytu po danej službe alebo majetku alebo od ich skutočnej ponuky.“
48. Z citovaného ustanovenia príslušnej smernice je zjavné, že príslušná smernica o koncesiách jednoznačne počíta aj s existenciou koncesných zmlúv, kde odplatu za poskytované služby poskytuje výlučne verejný obstarávateľ teda s existenciu takých koncesných zmlúv, aká bola predmetom posudzovania žalovaného.
49. Žalovaný zámerne citoval judikatúru pochádzajúcu zo skoršieho obdobia ako platná smernica 2014/23/EÚ nereflektujúcu zmenený právny stav a dokonca v bode 41. napadnutého rozhodnutia citoval rovnaký bod preambuly smernice, no vyššie citovaný text opomenul a nevzal ho do úvahy. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nesprávne aplikoval právo a preskúmavané rozhodnutia vydal v rozpore s ním.
50. Žalovaný ďalej v bodoch 38., 39. prvostupňového rozhodnutia, ako aj v bode 41. napadnutého rozhodnutia argumentoval, že v prípade koncesnej zmluvy uzavretej žalobcom absentuje „riziko na
strane koncesionára“, spojené s plnením koncesnej zmluvy. Uvedené tvrdenie bolo nepravdivé a v rozpore s faktickým stavom zisteným v správnom konaní.
51. Definícia koncesie v smernici európskeho parlamentu a rady 2014/23/EÚ vyplýva z predchádzajúcej judikatúry európskeho súdneho dvora a moderných smerov vo využívaní verejno-súkromného partnerstva. Článok 5 bod 1. smernice ustanovuje rozšírenú definíciu koncesie podľa európskeho práva: „Udeľovanie koncesií na stavebné práce alebo služby znamená prenesenie prevádzkového rizika na koncesionára pri využívaní týchto prác alebo služieb, ktoré zahŕňa riziko na strane dopytu alebo ponuky alebo obe tieto riziká.“
52. Smernica ďalej v úvodných výkladových ustanoveniach preambuly (bod 20.) definuje ako treba chápať vystavenie rizikám trhu: „Prevádzkové riziko by sa malo chápať ako riziko vystavenia sa náladám trhu, pričom môže pozostávať z rizika na strane dopytu alebo rizika na strane ponuky alebo z obidvoch“ a v rovnakom bode preambuly smernice definuje, čo znamená vystavenie rizikám trhu v prípade rizika na strane ponuky: „Riziko na strane ponuky je potrebné chápať ako riziko v oblasti uskutočňovania stavebných prác alebo poskytovania služieb, ktoré sú predmetom zmluvy, najmä riziko, že poskytovanie služieb nebude zodpovedať dopytu.“
53. V predmetnom prípade koncesnej zmluvy uzavretej žalobcom išlo o vystavenie koncesionára „riziku na strane ponuky“ ako je definované vyššie citáciou zo smernice. Koncesionár mal podľa zmluvy nárok na platby od obstarávateľa vo výške uvedenej v čl. VI. koncesnej zmluvy, iba v prípade 100% percentnej funkčnosti celého systému verejného osvetlenia (ide o 768 svetelných bodov), v opačnom prípade sa platba koncesionárovi zníži podľa miery neplnenia záväzku na 100% funkčnosť systému o pevne stanovené sumy (za každé svietidlo), ktoré boli uvedené v článku VIII. koncesnej zmluvy. V prípade závažného (podstatného) porušenia zmluvy koncesionárom teda napríklad aj opakovanej nefunkčnosti svietidiel, žalobca mohol odstúpiť od zmluvy (§ 345, 346 Obchodného zákonníka) a v takom prípade boli by strany povinné vydať si vzájomné plnenia podľa ustanovenia § 351 Obchodného zákonníka - čo by v praxi znamenalo, že koncesionár by prišiel o všetko úročenie finančných prostriedkov, ktoré mal započítané v ním navrhovanej cene. Z uvedeného je zrejmé, že koncesionár znášal riziko, že ním poskytované služby nebudú zodpovedať dopytu, ktorý je vyjadrený v koncesnej zmluve, teda plnej funkčnosti systému verejného osvetlenia. Podrobnejšie sa k týmto rizikám, ktoré zo zmluvy znáša koncesionár, vyjadril žalobca vo svojom vyjadrení k správnemu konaniu zo dňa 29.05.2018.
54. Prvostupňové rozhodnutie v bode 37. vo vzťahu k predmetnej koncesnej zmluve medzi žalobcom a koncesionárom uvádzalo: „Verejný obstarávateľ v súlade s koncesnou zmluvou môže koncesionárovi poskytnúť čiastočné peňažné plnenie, avšak toto finančné plnenie tak ako vyplýva z vyššie uvedeného nesmie byť takého charakteru, že koncesionárovi zaručí náhradu vynaložených finančných prostriedkov a odstráni tým podstatnú časť rizika, ktoré koncesionár nesie.“ Toto konštatovanie rovnako zopakoval žalovaný aj v bode 41. napadnutého rozhodnutia. Nevedno na základe čoho žalovaný dospel k tvrdeniu, že peňažné plnenie zo strany žalobcu zabezpečuje koncesionárovi náhradu vynaložených finančných prostriedkov a odstráni tým podstatnú časť rizika.
55. Napadnuté rozhodnutia neobsahovali žiadne ekonomické analýzy, znalecké posudky a ani obyčajné číselné vyjadrenia, z ktorých by takéto závery o predmetnej koncesnej zmluve vyplývali. Žalobca žiadal žalovaného, aby mu poskytol rozbor koncesionárom vynaložených finančných prostriedkov počas trvania koncesnej zmluvy nasledujúcich 20 rokov, ktorým zjavne disponoval, keď dospel k vyššie uvedeným záverom, ale neúspešne, Žalovaný takéto dôkazy v konaní nepredložil a nenachádzali sa uvedené ani medzi podkladmi prvostupňového rozhodnutia. Buď teda žalovaný neoboznámil riadne žalobcu s podkladmi rozhodnutia alebo odôvodnenie oboch rozhodnutí obsahuje svojvoľné tvrdenia bez dôkazov, ktoré nemalo oporu v zistenom skutkovom stave. Ktorákoľvek z uvedených možností však zakladala protizákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.
56. V odôvodnení (bod 38.) prvostupňového rozhodnutia žalovaný najprv menoval ustanovenia koncesnej zmluvy, ktoré hovoria o vopred určenej indexácii platieb na základe miery inflácie, resp. pevne určených indexov a potom na základe toho konštatoval: „Správny orgán uvádza, že predmetné články koncesnej zmluvy negujú vyjadrenie účastníka konania v Odôvodnení použitia koncesnej zmluvy, že platby nie sú založené na skutočných nákladoch, ktoré koncesionár vynaložil v jednotlivých rokoch koncesnej zmluvy, ale sú určené v pevnej výške na samom začiatku pred uzavretím koncesnej zmluvy,
ako výsledok verejného obstarávania.“ Pevne vopred určené pravidlá indexácie ceny na základe údajov štatistického úradu tu žalovaný zamieňal s úhradou skutočných nákladov. Žalovaný buď nerozumel, čo sú to skutočné reálne náklady, teda náklady, ktoré skutočne vznikli alebo dezinterpretuje zámerne.
57. V smernici európskeho parlamentu a rady 2014/23/EÚ je na viacerých miestach definované (napr. bod 19, 52 preambuly), čo je myslené neprípustnou úhradou kompenzácií koncesionárovi, ktorá je nesúladná s definovaním koncesie a vždy má ísť o kompenzovanie hospodárskych strát, ktoré by mohli koncesionárovi vzniknúť pri plnení zmluvy. Koncesná zmluva uzavretá žalobcom neobsahuje žiadne ustanovenia o kompenzácii akýchkoľvek strát v tomto zmysle, obsahuje len vopred určiteľné transparentné indexovanie ceny, ktoré je pri takejto dĺžke kontraktu nevyhnutné, aby sa bolo možné vyhnúť neúmerne vysokej cene v ponukách uchádzačov.
58. Pre dokreslenie situácie žalovaný uviedol, že úplne rovnakým spôsobom prenesenia rizika dopytu na koncesionára a príjmov koncesionára výhradne z platieb verejného obstarávateľa, a teda pri použití rovnakej aplikácie európskych smerníc a judikatúry bolo v Slovenskej republike uzavretých viac ako sto koncesných zmlúv mestami a obcami, a to nielen vo verejnom osvetlení (jednotlivé príklady uviedol žalobca v texte podaného rozkladu na strane 7 - príloha), ale aj cestných infraštruktúrnych projektov, napr. „Vypracovanie projektovej dokumentácie, uskutočnenie stavebných prác, financovanie, prevádzka a údržba vybraných úsekov rýchlostnej cesty R1 (Pribina)“; „Koncesia na projektovanie, výstavbu, financovanie, prevádzku a údržbu úsekov diaľnice D4 Jarovce - Rača a rýchlostnej cesty R7 Bratislava Prievoz - Holice“. Pri druhom menovanom prípade žalobca poukázal na bod 25.2. koncesnej zmluvy v spojení so znením jej prílohy 12 (strana 411 a nasl. dokumentu), z ktorých zjavne vyplývalo, že bol použitý obdobný (samozrejme komplikovanejší) mechanizmus úhrad za koncesiu, ako bol v koncesnej zmluve uzavretej žalobcom - 100% platba len v prípade 100% funkčnosti celého diela, inak skracovanie platieb podľa určeného mechanizmu.
59. Táto koncesná zmluva (ako návrh zmluvy v rámci verejného obstarávania aj uzavretá s úspešným uchádzačom) bola zverejnená na webovom sídle žalovaného a rovnako bola žalovaným kontrolovaná, no tento ju nekvalifikoval ako rozpornú s požiadavkami na koncesiu, ako to urobil v prípade koncesnej zmluvy žalobcu.
60. Rozhodnutiami posudzuje žalovaný koncesnú zmluvu uzavretú žalobcom inak, ako vyššie uvedené obdobné koncesné zmluvy uzavreté Slovenskou republikou a obcami a mestami, teda v rovnakom, či obdobnom prípade postupoval pri rozhodovaní rôznym spôsobom, čím narušuje princíp právnej istoty, ktorý je jedným zo základných ústavných princípov právneho štátu (viď Ústava SR čl. I. ods. 1).
61. Replikou zo dňa 19.02.2019 žalobca zaujal stanovisko k vyjadreniu žalovaného, pričom k uplynutiu lehoty na začatie správneho konania uviedol, že zo skutkovej podstaty, ktorú žalovaný deklaruje v napadnutých rozhodnutiach ako dôvod, že žalobcom uzavretá zmluva nespĺňa definičné znaky koncesnej zmluvy a že zadávanie zákazky sa neuskutočnilo postupom zadávania podlimitnej zákazky na stavebné práce v zmysle zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom do 17.04.2016 (bod 44. prvostupňového rozhodnutia) - opiera sa teda o obsah koncesnej zmluvy, ktorá bola verejne známa od 13.06.2016 a tiež o fakt neuskutočnenia zadávania zákazky, ktorý bol žalovanému tiež známy v rovnakom čase, pretože žalovaný prevádzkuje na svojom webovom sídle vestník, v ktorom sa takéto zadávania zákaziek zverejňujú. Žalovaný teda nekonštatuje porušenie zákona na základe preskúmavania nejakých procesných krokov alebo dokumentov, ku ktorým získal prístup až počas výkonu kontroly, ale na základe faktov, ktoré mu boli známe už 13.06.2016 a k začatiu správneho konania došlo až 25.04.2018, teda po uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty.
62. K rozporu v prvostupňovom rozhodnutí, žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovaného len potvrdilo zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktoré podľa vlastných slov žalovaného umožňuje odlišnú interpretáciu. Pokiaľ ide o neustále opakujúce sa tvrdenie žalovaného, že predmetná zákazka bola zákazkou na stavebné práce, tak poukázal žalobca na text žaloby, kde v príslušnom bode jednoznačne preukazuje nesprávnosť takéhoto tvrdenia.
63. Ohľadom splnenia požiadaviek na koncesnú zmluvu, žalobca poukázal na to, že preskúmavané rozhodnutia ako hlavný dôvod konštatovania, že koncesná zmluva ním uzavretá nespĺňa znaky koncesie uvádzajú, že plnenia za služby poskytované koncesionárom sú uhrádzané len verejným obstarávateľom
a nie „občanmi“ alebo „tretími subjektami“ (v bodoch 35., 41., 42., 43. prvostupňového rozhodnutia, v bodoch 43., 44. napadnutého rozhodnutia). Preto žalobca v žalobe poukázal na ustanovenia právnych predpisov, ktoré dokladujú rozpornosť, takéhoto právneho posúdenia žalovaným so zákonom. Žalovaný vo vyjadrení bagatelizuje tento dôvod, hoci sa výroky oboch rozhodnutí na ňom zakladajú.
64. Žalobca dostatočne obšírne vysvetlil v žalobe aj v rámci správneho konania prenos prevádzkového rizika na koncesionára a rovnako aj vyvrátil tvrdenie, že zmluva koncesionárovi zaručila minimálny príjem rovnaký alebo vyšší ako vynaložené investície a náklady zaručenom, obsiahnuté v preskúmavaných rozhodnutiach a zopakované vo vyjadrení žalovaného. Žalovaný naďalej zotrval v nepochopení rozdielu medzi vopred zmluvne stanovenou indexáciou cien na základe údajov Štatistického úradu, aká bola obsiahnutá v koncesnej zmluve a kompenzáciou skutočne vzniknutých strát počas trvania zmluvy, aké zakazuje príslušná smernica.
65. Žalovaný v závere vyjadrenia hrubým písmom uvádza okolnosti vylučujúce zodpovednosť koncesionára. Žalobca poukázal na to, že ide o okolnosti, voči ktorým je štandardne majetok žalobcu poistený, resp. spadajú na základe zákona do zodpovednosti monopolného prevádzkovateľa elektrickej rozvodnej siete.
III. Vyjadrenie žalovaného.
66. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 28.01.2019 a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť, pričom vo svojom vyjadrení v úvode stručne opísal obsah žalobných námietok.
67. Následne sa žalovaný vyjadril k vzneseným námietkam a poukázal na to, že stav porušenia alebo neporušenia povinnosti zo strany žalobcu ustálil žalovaný práve na základe výsledkov vykonanej a ukončenej kontroly. Žalovaný začal konanie v súlade s § 149 ods. 7 ZVO, ktorý upravuje subjektívnu aj objektívnu lehotu pre začatie správneho konania. Jednoročná subjektívna lehota začína plynúť: 1/ odo dňa, kedy sa úrad dozvedel o porušení zákona alebo 2/ odo dňa prerokovania protokolu v prípade, ak sa úrad o porušení zákona dozvedel z výkonu kontroly podľa § 146 ZVO.
68. Žalovaný uviedol, že v prípade, ak by sa mala počítať subjektívna lehota tak, ako je uvedené v bode 1/ vyššie, počítanie subjektívnej lehoty odo dňa zverejnenia koncesnej zmluvy na internete tak, ako tvrdil žalobca, považuje to žalovaný za absolútne iracionálne. Žalobca nemôže reálne očakávať, že žalovaný ihneď v momente zverejnenia zmluvy v Centrálnom registri zmlúv vyvodí záver o jej súlade, resp. podozrenie z rozporu so zákonom o verejnom obstarávaní. Žalovaný však zdôraznil, že správne konanie bolo začaté v lehote podľa bodu 2/ vyššie, t. j. do jedného roka odo dňa prerokovania protokolu v rámci výkonu kontroly podľa § 146 ZVO. Protokol bol prerokovaný dňa 27.09.2017, o čom svedčí Zápisnica o prerokovaní protokolu a tento deň bol určujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty.
69. Žalovaný dodal, že objektívna lehota je trojročná a začína plynúť odo dňa, kedy došlo k porušeniu zákona bez ohľadu na to, či sa to úrad mohol alebo nemohol dozvedieť, pričom subjektívna lehota môže plynúť len v rámci objektívnej lehoty. Žalovaný začal správne konanie dňa 25.04.2018 v súlade s § 18 ods. 2 druhá veta Správneho poriadku, tzn. keď žalobcovi doručil oznámenie o začatí správneho konania. Na základe uvedených skutočností mal žalovaný za to, že lehota na začatie správneho konania bola zachovaná.
70. K žalobcom deklarovanému rozporu medzi výrokom a bodom 44. odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobcova citácia bola vytrhnutá z kontextu a žalobca ju nesprávne vyhodnotil.
71. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia je uvedené, že predmetná zákazka nespĺňala požiadavky na koncesiu na stavebné práce podľa § 15 ZVO, ale išlo o zákazku na uskutočnenie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 ZVO. Žalovaný reflektoval na predchádzajúce tvrdenia žalobcu, že ide o koncesiu na služby (bod 12. prvostupňového rozhodnutia), keď v bode 44. uviedol, cit.: „... v danom prípade je tvrdenie účastníka, či išlo o koncesiu na poskytnutie služby alebo na uskutočnenie stavebných prác irelevantné, nakoľko účastník konania pri postupe zadávania zákazky formou koncesie nespĺňal definičné znaky koncesie na uskutočnenie stavebných prác, teda nespĺňal vôbec definičné znaky koncesie ako takej podľa zákona o verejnom obstarávaní. Správny orgán konštatuje, že v predmetnom prípade išlo o
podlimitnú zákazku na uskutočnenie stavebných prác podľa L 4 ods. 3 písm. b) bod 2. zákona o verejnom obstarávaní“.
72. Žalovaný uviedol, že prostredníctvom prvostupňového rozhodnutia zdôraznil žalobcovi rozdiel medzi zákazkou na uskutočnenie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 ZVO a koncesiou na uskutočnenie stavebných prác podľa § 15 ods. 1 ZVO, čo by pozornému čitateľovi predmetného rozhodnutia nemalo uniknúť. ZVO pozná dva druhy koncesie, a to koncesiu na uskutočnenie stavebných prác a koncesiu na služby, avšak žalovaný vysvetlil žalobcovi, že v tomto prípade nebolo podstatné, o ktorý druh koncesie išlo, nakoľko vôbec nedošlo k naplneniu znakov koncesie ako takej - či už na služby alebo na uskutočnenie stavebných prác, ale išlo o zákazku na uskutočnenie stavebných prác.
73. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastával názor, že argumenty žalobcu týkajúce sa použitia obchodnej verejnej súťaže s ohľadom na hodnotu zákazky neboli relevantné. Žalovaný mal za to, že nebolo potrebné zamýšľať sa, podľa akého zákona mala byť koncesia zadávaná, nakoľko o koncesiu vôbec nešlo.
74. Ohľadom splnenia predpokladov na koncesiu, žalobca sa odvolával na výkladové pravidlo uvedené v bode 18. preambuly smernice 2014/23/EU, cit: „Zároveň by sa malo spresniť, že určité dohody, za ktoré poskytuje odplatu výlučne verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ, by sa mali považovať za koncesie, ak návratnosť investícií a nákladov vynaložených prevádzkovateľom pri uskutočňovaní stavebných prác alebo poskytovaní služby závisí od skutočného dopytu po danej službe alebo majetku alebo od ich skutočnej ponuky. “
75. Žalobca k tomu uviedol, cit: „je zjavné, že príslušná smernica o koncesiách jednoznačne počíta aj s existenciou koncesných zmlúv, kde odplatu za poskytované služby poskytuje výlučne verejný obstarávateľ teda existenciu takých koncesných zmlúv, aká bola predmetom posudzovania žalovaného“. Žalovaný poukázal na to, že žalobca odcitoval text smernice a pripodobnil ho k predmetnej koncesnej zmluve bez akejkoľvek podpornej argumentácie, že predmetná koncesná zmluva naozaj spĺňa podmienku uvedenú v smernici, teda že návratnosť investícií a nákladov vynaložených prevádzkovateľom pri uskutočňovaní stavebných prác alebo poskytovaní služby závisí od skutočného dopytu po danej službe alebo majetku alebo od ich skutočnej ponuky.
76. Samotný fakt, že smernica pripúšťa existenciu takých zmlúv ešte neznamená, že za ňu mohla byť predmetná zmluva považovaná. Žalovaný mal za to, že žalobcove tvrdenia v tejto veci nijako nepreukazovali, že by predmetná koncesná zmluva mala spĺňať znaky uvedené v citovanej smernici. Práve prevádzkové riziko, ktoré je vyjadrené vo vyššie citovanej smernici, žalovaný nemal za preukázané.
77. Žalobca tvrdil, že koncesionár sa vystavil riziku na strane ponuky, konkrétne tak, že znášal riziko, že ním poskytnuté služby nebudú zodpovedať dopytu, ktorý bol vyjadrený v koncesnej zmluve, teda plnej funkčnosti systému verejného osvetlenia. Žalovaný poukázal na to, že podľa citovaného bodu smernice je hlavným znakom koncesie prenos prevádzkového rizika ekonomickej povahy na koncesionára vrátane možnosti, že sa mu nevrátia investície, vynaložené náklady a náklady vzniknuté pri prevádzkovaní stavby alebo poskytovaní zadávaných služieb v rámci bežných prevádzkových podmienok, aj keď časť rizika zostáva na verejnom obstarávateľovi alebo obstarávateľovi. V tomto bode sa ďalej uvádza, cit.: „Uplatňovanie osobitných pravidiel upravujúcich udeľovanie koncesií by nebolo odôvodnené, ak by verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ oslobodil hospodársky subjekt od akejkoľvek prípadnej straty tým, že by mu zaručil minimálny príjem rovnaký alebo vyšší ako vynaložené investície a náklady, ktoré hospodársky subjekt musí vynaložiť v súvislosti s plnením zmluvy“. Z vyššie uvedeného vychádzal žalovaný keď konštatoval, že verejný obstarávateľ v súlade s koncesnou zmluvou môže koncesionárovi poskytnúť čiastočné peňažné plnenie, avšak toto finančné plnenie nesmie byť takého charakteru, že koncesionárovi zaručí náhradu vynaložených finančných prostriedkov a odstráni tým podstatnú časť rizika, ktoré koncesionár nesie.
78. Žalovaný dal do pozornosti, že podľa ČI. VI. bod 1. a bod 2. koncesnej zmluvy bude žalovaný poskytovať koncesionárovi peňažné plnenie za predmet koncesnej zmluvy, ktoré má byť hradené v mesačných splátkach pozostávajúcich z dvoch častí. Prvá časť zahŕňa splátku za spotrebu elektrickej energie a druhá časť zahŕňa splátku za prevádzku, údržbu a opravu osvetlenia. Ďalej podľa čl. VI.
bod 5 koncesnej zmluvy bol koncesionár oprávnený upraviť cenu prvej časti platby tak, aby zmena zohľadňovala pohyb priemernej ročnej ceny elektrickej energie a taktiež mala podľa čl. VI. bod 7 zmluvne garantované, že časť mesačnej platby za prevádzku, údržbu a opravu osvetlenia sa bude po dobu trvania koncesnej lehoty vždy k 1. 2. príslušného kalendárneho roka navyšovať o mieru inflácie meranú indexom spotrebiteľských cien zverejnenú Štatistickým úradom Slovenskej republiky k 31.12. príslušného kalendárneho roka.
79. Žalovaný poukázal, že v zmysle koncesnej zmluvy koncesionár neniesol žiadnu zodpovednosť ani v prípade poškodenia osvetlenia pri okolnostiach vylučujúcich zodpovednosť ani pri škodách vzniknutých v dôsledku zlyhania energetických alebo iných zariadení, ktoré nemá v užívaní, ani v dôsledku výpadku elektrickej energie. Nezodpovedal ani za škody spôsobené vandalizmom a poškodením osvetlenia zo strany tretích osôb, a to ani v prípade, ak tieto osoby nebudú známe. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že koncesionár neniesol žiadne významné riziko, ktoré by mohlo napĺňať znaky koncesie.
80. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný posudzoval predmetnú koncesnú zmluvu inak ako obdobné zmluvy a tým narúšal princíp právnej istoty uviedol, že pokiaľ by aj z jeho predchádzajúcej rozhodovacej praxe nevyplývala identifikácia porušenia ZVO, v žiadnom prípade by to nezakladalo liberačný dôvod pre žalovaného z pohľadu jeho deliktuálnej zodpovednosti. Žalovaný zdôraznil, že každý prípad je posudzovaný individuálne a v každom prípade môžu zavážiť iné okolnosti, napr. uplynutie prekluzívnej lehoty na začatie správneho konania, pri výkone kontroly neboli zistené porušenia, t. j. boli splnené podmienky na zadanie koncesie, správne konanie ešte nebolo začaté, a pod.
IV. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie.
81. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávaní vo veci, a to v súlade s § 107 ods. 2 SSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom.
82. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
83. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
84. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
85. Podľa § 3 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní, zákazka na účely tohto zákona je zmluva s peňažným plnením uzavretá medzi jedným alebo viacerými verejnými obstarávateľmi alebo obstarávateľmi na jednej strane a jedným alebo viacerými úspešnými uchádzačmi na strane druhej, ktorej predmetom je dodanie tovaru, uskutočnenie stavebných prác alebo poskytnutie služby.
86. Podľa § 3 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní, zákazka na uskutočnenie stavebných prác na účely tohto zákona je zákazka, ktorej predmetom je uskutočnenie stavebných prác alebo vypracovanie projektovej dokumentácie a uskutočnenie stavebných prác súvisiacich s niektorou z činností uvedených v oddiele 45 Spoločného slovníka obstarávania (ďalej len „slovník obstarávania“), alebo uskutočnenie stavby. Stavba na účely tohto zákona je výsledok stavebných prác ako celku, ktorý spĺňa ekonomickú funkciu alebo technickú funkciu, a uskutočnenie stavby zodpovedá požiadavkám verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa.
87. Podľa § 3 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, zákazka na poskytnutie služby na účely tohto zákona je zákazka, ktorej predmetom je poskytnutie služby, okrem zákazky uvedenej v odsekoch 2 a 3. Zákazka, ktorej predmetom je poskytnutie služby a ktorá zahŕňa ako vedľajšiu činnosť stavebné práce uvedené v oddiele 45 slovníka obstarávania, sa považuje za zákazku na poskytnutie služby. Zákazka,
ktorej predmetom je dodanie tovaru aj poskytnutie služby, sa považuje za zákazku na poskytnutie služby, ak predpokladaná hodnota služby prevyšuje predpokladanú hodnotu tovaru.
88. Podľa § 15 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní, koncesia na stavebné práce je zákazka rovnakého typu ako zákazka na uskutočnenie stavebných prác s tým rozdielom, že protiplnením za stavebné práce, ktoré sa majú uskutočniť je buď len právo na využívanie stavby na dohodnutý čas alebo toto právo spojené s peňažným plnením. V koncesnej zmluve verejný obstarávateľ a koncesionár dohodnú rozsah práva na využívanie stavby, ktorého súčasťou môže byť aj poberanie úžitkov z nej, ako aj výšku a podmienky prípadného peňažného plnenia.
89. Podľa § 15 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, koncesia na služby je zákazka rovnakého typu ako zákazka na poskytnutie služby s tým rozdielom, že protiplnením za služby, ktoré sa majú poskytnúť je buď len právo využívať poskytované služby na dohodnutý čas alebo toto právo spojené s peňažným plnením. V koncesnej zmluve verejný obstarávateľ a koncesionár dohodnú rozsah využívania poskytovaných služieb, ktorého súčasťou môže byť aj poberanie úžitkov z nich, ako aj výšku a podmienky prípadného peňažného plnenia.
90. Podľa § 9 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní, verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona.
91. Podľa § 9 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní, pri zadávaní zákaziek sa musí uplatňovať princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti.
92. Podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní, úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu vo výške 5 % zmluvnej ceny, ak sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu alebo koncesnú zmluvu podľa tohto zákona, spôsobom alebo postupom ustanoveným týmto zákonom, alebo ak uzavrel zmluvu rokovacím konaním bez splnenia podmienok na jeho použitie.
93. Podľa § 149 ods. 7 zákona o verejnom obstarávaní, konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa, keď sa úrad dozvedel o porušení zákona, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu došlo. Ak sa úrad o porušení zákona dozvedel z výkonu kontroly podľa § 146, <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/20160101.html%23paragraf-146> konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa prerokovania protokolu o výkone kontroly.
94. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
95. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
96. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
97. V prejednávanej veci správny súd má povinnosť preskúmať zákonnosť oboch preskúmavaných rozhodnutí a postupu žalovaného ako aj prvostupňového orgánu pri ich vydávaní.
98. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi.
99. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia.
100. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že žalobca ako verejný obstarávateľ dňa 14.04.2016 na svojej internetovej stránke zverejnil výzvu na predkladanie ponúk na zákazku „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“, pričom ako súťažnú metódu použil obchodnú verejnú súťaž v zmysle Obchodného zákonníka. Žalobca po vyhodnotení súťaže uzatvoril dňa 03.06.2016 Koncesnú zmluvu so spol. Siemens s. r. o., Bratislava na dobu trvania zákazky 20 rokov za sumu 1.658.318,40 € bez DPH, pričom v Zmluve boli stanovené platby za spotrebu elektrickej energie ročne vo výške 11.162,40 € bez DPH, za prevádzku, údržbu a opravu verejného osvetlenia ročne - 71.750,40 € bez DPH. Predmetom zákazky bola aj modernizácia a rekonštrukcia verejného osvetlenia (predstavujúca dodávku stavebných materiálov a stavebných prác) v celkovej výške 902.096,- € bez DPH pri zohľadnení úročenia za obdobie trvania zmluvy - 20 rokov. Predmetná uzatvorená Zmluva bola zverejnená na internetovej stránke žalobcu dňa 13.06.2016. Žalovaný začal Oznámením zo dňa 07.03.2017 výkon kontroly predmetnej zákazky a z kontroly vyhotovil Protokol dňa 15.05.2017, ktorý prerokoval so žalobcom dňa 27.09.2017 (zápisnica o prerokovaní Protokolu). Dňa 25.04.2018 žalovaný vydal Oznámenie o začatí správneho konania v posudzovanej veci a začal konanie, ktorého výsledkom bolo uloženie pokuty žalobcovi touto žalobou preskúmavanými rozhodnutiami.
Správny súd k jednotlivým žalobným námietkam uvádza nasledovné:
101. Zákon o verejnom obstarávaní v § 149 ods. 7 stanovuje subjektívnu a objektívnu lehotu, v ktorej môže žalovaný začať administratívne konanie o uloženie pokuty. Subjektívna lehota je 1 rok a začína plynúť odo dňa kedy sa žalovaný dozvedel o porušení zákona kontrolovaným subjektom (žalobcom), pričom však takéto konanie môže žalovaný začať len v 3 ročnej objektívnej lehote plynúcej odo dňa kedy k porušeniu zákona došlo. Subjektívna lehota môže plynúť len v rámci objektívnej lehoty a nemôže ju prekročiť. V danom prípade je celkom zrejmé, že bola zachovaná tak objektívna ako aj subjektívna lehota na začatie administratívneho konania žalovaným z dôvodu porušenia zákona žalobcom pri posudzovanom verejnom obstarávaní. K porušeniu zákona došlo uzatvorením Koncesnej zmluvy dňa 03.06.2016 a od tohto dátumu začala plynúť žalovanému objektívna 3 ročná lehota, v rámci ktorej bol oprávnený začať konania o uloženie sankcie - pokuty žalobcovi. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty predpokladá reálnu vedomosť žalovaného o tom, že došlo k porušeniu zákona kontrolovaným subjektom - žalobcom. Správny súd je názoru, že v danej veci nebol žalovaný spôsobilý konštatovať a ustáliť porušenie zákona už dňom zverejnenia posudzovanej koncesnej zmluvy na internetovej stránke žalobcu tak, ako to tento namietal v podanej žalobe. Je celkom zrejmé, že samotné zverejnenie danej koncesnej zmluvy automaticky neznamená vedomosť žalovaného o tom, že jej uzatvorením došlo k porušeniu zákona. Takúto vedomosť mohol v danom prípade žalovaný nadobudnúť až po komplexnom odbornom posúdení predmetnej zverejnenej koncesnej zmluvy, pričom v rámci takéhoto posúdenia sa musel oboznámiť so všetkými skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie možného porušenia zákona pri jej uzatvorení. K takejto situácii mohlo dôjsť až potom, čo posudzovanú koncesnú zmluvu žalovaný podrobil preskúmaniu v rámci začatého výkonu kontroly, pričom začatá kontrola danej koncesnej zmluvy bola ukončená až prerokovaním Protokolu, k čomu došlo dňa 27.09.2017 (zápisnica
o prerokovaní Protokolu). Takýto postup je plne súladný z ust. § 149 ods. 7 veta druhá ZVO. Samotné konanie o uložení pokuty bolo začaté Oznámením žalovaného zo dňa 25.04.2018. Potom je potrebné konštatovať, že konanie žalovaného o uložení pokuty žalobcovi v dôsledku porušenia zákona pri uzatvorení posudzovanej Koncesnej zmluvy bolo začaté v rámci tak subjektívnej ako aj objektívnej lehoty vyplývajúcej z § 149 ods. 7 ZVO. Objektívna lehota 3 roky začala plynúť dňa 03.06.2016, subjektívna lehota 1 rok začala plynúť dňa 27.09.2017 a deliktuálne konanie žalovaný začal dňa 25.04.2018.
102. Námietku rozporu výroku prvostupňového rozhodnutia s odôvodnením tohto rozhodnutia správny súd vyhodnotil ako zjavne účelovú, nakoľko výrok prvostupňového rozhodnutia riadne a jasne uvádza v čom spočívalo identifikované porušenie ZVO pri zadávaní posudzovanej zákazky a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia - bod 44. veta prvá nie je s výrokom rozhodnutia v žiadnom rozpore ako sa mylne domnieval žalobca. Výrok prvostupňového rozhodnutia ...pri zadávaní zákazky na uskutočnenie stavebných prác..., jednoznačne korešponduje s odôvodnením, keďže obsahom odôvodnenia rozhodnutia je konštatovanie žalovaného o tom, že posudzovaná zákazka predstavovala zákazku na uskutočnenie stavebných prác a potom bolo bezpredmetné tvrdenie žalobcu, či táto zákazka predstavovala koncesiu na poskytnutie služieb alebo koncesiu na stavebné práce.
103. Námietka žalobcu o prípustnosti použitia verejnej obchodnej súťaže (podľa ustanovení Obchodného zákonníka) priamo súvisí a je odvislá od posúdenia námietok vznesených žalobcom v rámci posúdenia splnenia zákonných náležitostí posudzovanej zmluvy ako koncesnej zmluvy. V prípade, ak by posudzovanú zmluvu bolo možné pokladať za koncesnú zmluvu, tak potom mohol žalobca vzhľadom na výšku hodnoty zákazky (do 5.000.000,- €) postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka o obchodnej verejnej súťaži.
104. Správny súd uvádza, že na to, aby sa mohla predmetná Zmluva považovať za koncesnú zmluvu je potrebné posúdiť, či predmetná zákazka je v zmysle § 3 ods. 3 ZVO zákazkou na uskutočnenie stavebných prác tak, ako to ustálil v preskúmavaných rozhodnutiach žalovaný, príp. zákazkou na poskytnutie služby (§ 3 ods. 4 ZVO), alebo sa jedná o koncesiu na stavebné práce, príp. koncesiu na poskytnutie služby v zmysle § 15 ods. 1, ods. 2 ZVO ako to tvrdil žalobca. Pri posudzovaní predmetnej Zmluvy je potrebné v súlade so ZVO, Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/23 EÚ a judikatúrou Súdneho dvora EÚ na danú problematiku sa vzťahujúcou ustáliť či Zmluva spĺňala kritéria na to, aby mala charakter koncesnej zmluvy. Toto predpokladalo naplnenie znakov koncesie v zmysle § 15 ZVO - špecifická forma jej odplatnosti a tiež aj prenosom ekonomického rizika prevádzkovania predmetu zmluvy z verejného obstarávateľa (žalobcu) na koncesionára (spol. Siemens).
105. V preskúmavaných rozhodnutiach žalovaný konštatoval, že vzhľadom na ustanovenia zmluvy nebol koncesionár vystavený prenosu ekonomického rizika na neho, nakoľko tento mal zo strany verejného obstarávateľa (žalobcu) počas celej doby trvania zmluvy garantované peňažné plnenia za predmet zmluvy - za spotrebu elektrickej energie, pričom bolo zároveň dohodnuté navýšenie cien elektrickej energie v prípade ich zmien a tiež bola zmluvne dojednaná indexácia ceny dohodnutej mesačnej platby za prevádzku, údržbu a opravu osvetlenia o mieru inflácie. Z týchto skutočností žalovaný uzavrel, že koncesionár neniesol žiadne významné prevádzkové riziko, ktoré by napĺňalo znaky koncesie.
106. Správny súd musí konštatovať, že prijatý záver žalovaného v preskúmavaných rozhodnutiach o tom, že posudzovaná Zmluva nemá znaky koncesie nie je podložený dôkazmi, ktoré by boli obsiahnuté v administratívnom spise, a ktorú skutočnosť namietal žalobca v podanej žalobe. Správny súd uvádza, že žalovaný svoje tvrdenia o tom, že koncesionár nenesie prevádzkové riziko zodpovedajúce koncesii nevyplýva z dôkazov uvedených v preskúmavaných rozhodnutiach a takéto dôkazy nie sú ani súčasťou administratívneho spisu a odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný svoje tvrdenia o neprenesení rizika na koncesionára odôvodnil len výškou dojednaných mesačných platieb žalobcu, pričom tieto skutočnosti nedal do žiadnej komparácie s prevádzkovými nákladmi koncesionára, ktoré tento by mal vynaložiť počas trvania zmluvy za prevádzku, údržbu a opravu prevádzkovaného verejného osvetlenia a z ktorých by mohol takýto jeho záver vyplývať. Taktiež žalovaný vôbec nezohľadnil náklady koncesionára, ktoré sa zaviazal vynaložiť na rekonštrukciu verejného osvetlenia. V administratívnom konaní absentuje zo strany žalovaného akýkoľvek výpočet, z ktorého by vyplývalo tvrdenie žalovaného ohľadom toho, že koncesionár žiadne významné riziko nenesie. Správny súd v súvislosti s dojednaním úpravy ceny plnenia za elektrickú energiu ako aj úpravy ceny opráv a údržby verejného osvetlenia ako boli dojednané v Zmluve má za to, že takáto úprava plne
zodpovedá zaužívanej praxi a nie je možné ju vyhodnotiť ako skutočnosť, ktorá sama osebe vylučuje danú zákazku ako koncesiu.
107. Nakoľko v administratívnom spise a ani v odôvodneniach preskúmavaných rozhodnutí nie je nijako preukázané tvrdenie žalovaného ohľadom neprenesenia rizika na koncesionára a žalobca namietal skutočnosť, že preskúmavané rozhodnutia a ani administratívny spis neobsahuje žiadne také dôkazy, z ktorých by vyplývali tieto tvrdenia žalovaného, správny súd konštatuje, že žalovaným prezentovaný zistený skutkový stav vo veci, ktorý vzal ako základ pre odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí nemal oporu v dôkazoch obsiahnutých v administratívnom spise. Potom nie je zo strany správneho súdu ani možné relevantne posúdiť, či predmetná Zmluva spĺňala kritéria koncesnej zmluvy ako to prezentoval žalobca alebo nie a išlo o zákazku na stavebné práce ako to vyhodnotil žalovaný.
108. Na základe zistených skutočností správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP, nakoľko konajúcimi orgánmi verejnej správy zistený skutkový stav veci, ktorý vzali ako základ pre odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí nemal oporu v administratívnom spise. Zároveň správny súd rozhodol o vrátení veci na ďalšie konanie, v ktorom bude správny orgán viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať, doplniť dôkazy, o ktoré oprie svoje tvrdenia do administratívneho spisu a vydať riadne odôvodnené rozhodnutie.
109. O práve žalobcu na právo na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na jeho úspech v konaní bol mu tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
110. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).