Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-150-2022.pdf
PDF · 116.83 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/150/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu MH Manažment, a.s., so sídlom v Bratislave, Turbínová 3, IČO: 50 088 033, proti žalovanému A. B., nar. X.X.XXXX, bývajúcemu v C., D. B. E. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Viktorom Križiakom, advokátom so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46, o zaplatenie 26.336,21 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 11C/3/2019-212 zo dňa 20.4.2022, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.Okresný súd Rožňava ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 11C/3/2019-212 zo dňa 20.4.2022 zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 26.336,21 € s príslušenstvom, ktorým je úrok z omeškania zo súm splatných podľa jednotlivých mesiacov od 16.3.2015 a druhým výrokom priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorý sa žalovanej sumy s príslušenstvom domáhal titulom nájomného za užívanie nehnuteľnosti od marca do decembra 2015 za celý rok 2016 a za celý rok 2017, ako aj dane z nehnuteľností za rok 2015, 2016. Žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na Liste vlastníctva (LV) č. XXXX, vedenom Okresným úradom Rožňava pre katastrálne územie F., obec F., okres C., a to pozemok parcela registra „C“ č. XXXX o výmere 19 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, ďalej pozemok parcela registra „C“ č. XXXX o výmere 174 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra „C“ č. XXXX o výmere 233 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra „C“ č. XXXX o výmere 1267 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, ako aj stavby so súpisným č. XXX, ktorá je postavená na parcele č. XXXX a stavby súp. č. XXX, ktorá je postavená na pozemku parc. č. XXXX. Poukázal na to, že jeho právny predchodca Fond národného majetku Slovenskej republiky, v právnom postavení prenajímateľa a žalovaný v právnom postavení nájomcu, uzatvorili dňa 19.5.2014 Zmluvu č. 14-01-091 o nájme majetku, ktorej predmetom bol odplatný nájom vyššie uvedených nehnuteľností. Dohodnutá cena nájmu v tejto zmluve bola vo výške 663,90 € mesačne bez DPH. Nájomné za žalované obdobie, teda od marca 2015 do konca roka 2017 predstavuje sumu 25.626,54 €, k tomu daň z nehnuteľnosti za rok 2015 354,84 € a za rok 2016 taktiež 354,83 €, pričom žalovaný sa túto daň zaviazal zaplatiť v zmluve v článku V bod 5.3. Žalovaná suma teda predstavuje celkom čiastku 26.336,21 € (nájomné 25.626,54 + daň z nehnuteľnosti, spolu 709,67 €). Od februára 2016 je žalobca platcom DPH a tak k sume pohľadávky od februára 2016 do decembra 2017 je pripočítaná daň z pridanej hodnoty.
3. Keďže žaloba bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica, tento vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz v zmysle žaloby žalobcu, ktorý však nebolo možné riadne žalovanému doručiť do vlastných rúk, a tak vec bola postúpená Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie.
4. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie, na ňom zotrval žalobca na podanej žalobe s tým, že žalovaný nájom nezaplatil, a preto sa žalobca snažil nájomný vzťah ukončiť, avšak v inom súdnom konaní, vedenom na Okresnom súde Rožňava výpoveď nebola uznaná súdom za platnú. Žalobca opätovne vypovedal nájomnú zmluvu žalovanému, túto výpoveď žalovaný prevzal vo výkone trestu, po uplynutí dvojmesačnej výpovednej lehoty teda nájom skončil 12.11.2020. Zo žalovanej sumy za žalované obdobie žalovaný žiadnu finančnú čiastku neuhradil.
5. Žalovaný považoval návrh žalobcu za nedôvodný, neurčitý a nespôsobilý vyvolať žiadané účinky v prospech žalobcu. Tvrdil, že právny titul, o ktorý sa podaná žaloba opiera, bol uzavretý len formálne a skutočné dohody zmluvných strán boli úplne odlišné. Objekty, ktoré sú predmetom súčasného konania už nevlastní žalobca, ale po dlhých rokoch vzájomného naťahovania ich predal matke žalovaného G. B.. Táto uvedené nehnuteľnosti v minulosti už raz kúpila do svojho výlučného vlastníctva na dražbe v roku 2001 práve od právneho predchodcu žalobcu, a to Fondu národného majetku SR. O vlastníctvo týchto nehnuteľností však prišla s odstupom rokov, keď súd vyhlásil dražbu, ktorou nehnuteľnosti v dobrej viere nadobudla za neplatnú, a preto sa potom nehnuteľnosti vrátili naspäť do vlastníctva Fondu národného majetku SR bez toho, aby bola (matke žalobcu) vrátená kúpna cena alebo investované prostriedky. Matka žalovaného teda nehnuteľnosti od žalovaného kúpila druhýkrát v roku 2021. V čase uzatvorenia nájomnej zmluvy boli prenajímané nehnuteľnosti v havarijnom stave, tento stav žalovaný sanoval, zveľaďoval nehnuteľnosti a investoval do nich nemalé finančné prostriedky. Konal tak v dobrej viere, pretože v tom čase už bola podaná žiadosť o opätovné odkúpenie, resp. spravodlivý spätný prevod uvedených nehnuteľností na matku žalovaného. Pokiaľ bola v nájomne zmluve dohodnutá pravidelná platba nájomného, žalobca neplatenie nikdy neurgoval, nevymáhal ho, lebo vedel, že reálna dohoda je taká, že žalovaný v rámci dočasného a formálneho nájmu zabezpečí udržateľnosť, rekonštrukciu a zveľadenie majetku žalobcu, ale nájomné sa platiť nebude. Ak došlo k údajnému vypovedaniu nájmu ku dňu 28.2.2015 ako to tvrdil žalobca, po tejto dobe žalovaný neužíval predmet nájmu, teda tam nepôsobil bez právneho dôvodu, ale len po dohode so žalobcom zabezpečoval udržateľnosť a životnosť týchto nehnuteľností, zrekonštruoval ich s vedomím, že dôjde k spätnému prevodu vlastníckeho práva na matku žalovaného.
6. Žalobca s týmito tvrdeniami nesúhlasil, uviedol, že neeviduje žiadne dôkazy na podporu tvrdení žalovaného a zároveň uviedol, že eviduje nepretržité vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom nájmu na základe zmluvy zo dňa 19.5.2014 č. 14-01-091 a spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dokonca spomenutý aj v čl. 1 ods. 1.2 nájomnej zmluvy. Vlastnícke právo žalobcu k predmetu nájmu teda trvalo od roku 1992 do roku 2021, kedy došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou medzi žalobcom a matkou žalovaného. Správna verzia takejto podpísanej kúpnej zmluvy je zverejnená aj v Centrálnom registri zmlúv. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zveľaďoval nehnuteľnosť a investoval nemalé finančné prostriedky, tak v zmysle nájomnej zmluvy bol povinný zdržať sa vykonávania akýchkoľvek stavebných úprav a žalobca k takémuto konaniu žalovanému nikdy súhlas nedal. Pokiaľ aj žalovaný podával opätovné žiadosti o odkúpenie nehnuteľností, táto skutočnosť žiadnym spôsobom neovplyvňuje existenciu nároku na platenie nájomného. Striktne poprel tvrdenia žalovaného, že nájomná zmluva bola uzavretá len pro forma. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že prenajímateľ nikdy neurgoval a nevymáhal nájomné, opak je pravdou. Žalobca uplatňoval voči žalovanému nulovú toleranciu peňažného dlhu, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že pri uzatváraní nájomnej zmluvy trval na tom, aby sa žalovaný zaviazal uhradiť sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 3.105,34 eur, a to za obdobie pred uzavretím nájomnej zmluvy, kedy predmet nájmu užíval bez právneho dôvodu. Ďalej žalobca v roku 2015 podal na Okresnom súde v Rožňave návrh na vydanie platobného rozkazu v súvislosti s platbami za užívanie predmetných nehnuteľností, a to za neuhradenú sumu bezdôvodného obohatenia a neuhradené nájomné za mesiace jún 2014 až február 2015. Vo veci bolo rozhodnuté v konaní pod sp. zn. 5C/63/2015 a na podklade tohto exekučného titulu prebieha voči žalovanému aj exekučné konanie u súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Hrebíka. Ďalej žalobca sa pod ťarchou neuhradených súm nájomného pokúšal aj o vypratanie nehnuteľností v konaní 9C/68/2015 na Okresnom súde v Rožňave, pričom právoplatne bolo rozhodnuté aj po preskúmaní rozsudku Krajským súdom v Košiciach, že pomer medzi žalobcom a žalovaným titulom predmetnej nájomnej zmluvy trvá a bola zamietnutá žaloba žalobcu o vypratanie nehnuteľností.
7. Po vykonanom dokazovaní tak výpoveďami účastníkov, ale aj listinnými dôkazmi vec súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že nárok žalobcu je dôvodný. Bolo jednoznačne preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu, Fondom národného majetku SR a žalovaným bola uzavretá nájomná zmluva, predmetom ktorej bol nájom nehnuteľností v kat. úz. F. vyššie identifikovaných a bolo riadne dohodnuté nájomné. Výpisom z LV č. XXXX, kat úz. F. zo dňa 5.3.2015, ktorý bol predložený v konaní Okresného súdu Rožňava sp. zn. 9C/68/2015 (predmetom tohto konania bolo už uvedené vypratanie nehnuteľností) bolo preukázané, že vlastníkom nehnuteľností v roku 2015 bol Fond národného majetku Slovenskej republiky až do jeho zrušenia v zmysle čl. XIX. zák. č. 375/2015 Z.z., pričom právnym nástupcom na základe rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR č. 49/2015 bola za právneho nástupcu určená právnická osoba, ktorej jediným zakladateľom je štát, a to spoločnosť žalobcu. Aj z LV č. XXXX, kat. úz. F. zo dňa 17.1.2018 bolo preukázané, že vlastníkom nehnuteľností k tomuto dňu bol žalobca. K prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným na tomto liste vlastníctva došlo zo žalobcu na matku žalovaného až v roku 2021. Nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou zo dňa 19.5.2014 teda trval od 1.6.2014 do 12.11.2020 do platného skončenia nájmu výpoveďou danou žalobcom žalovanému. Predmet nájmu a výška nájmu, ako aj iné úhrady, ktorých zaplatenia sa žalobca v prejednávanej veci domáha boli riadne dohodnuté v platnej nájomnej zmluve, a tak žalovanému vznikla povinnosť za žalované obdobie platiť nájomné tak, ako sa ho žalobou domáha žalobca. Taktiež bolo v konaní preukázané, že žalobca vyrubenú daň z nehnuteľností za rok 2015 a rok 2016 pre Obec F. zaplatil, ale v zmysle nájomnej zmluvy čl. V. bod 5.3 má právo na náhradu peňažnej sumy zodpovedajúcej výške dane od žalovaného.
8. Úroky z omeškania zaviazal súd prvej inštancie žalovaného zaplatiť v zmysle § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a vl. nar. č. 21/2013 Z.z. §1.
9. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.
10. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/, g/ a h/ CSP. Žalovaný považuje dôvody napadnutého rozhodnutia za nesprávne a odvoláva sa aj na porušenie základných princípov Civilného sporového poriadku, ktoré sú uvedené v čl. 2 ods. 1. Žalovaný sa totiž dôvodne domnieva, že bola porušená ochrana jeho práv a záujmov a bola mu odopretá tým, že v konaní nemohol uplatniť všetky možné a dostupné procesné a dôkazné prostriedky. Vo všeobecnej rovine uviedol, že jedným z princípov, predstavujúcich súčasť základného práva na spravodlivý proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodniť. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe na podklade nesprávnych skutkových zistení a nesprávne vytvoril skutkový základ rozhodnutia chybným vyhodnotením vykonaných dôkazov, a tak dospel k predčasnému záveru. Žalovaný nebol v konaní, napriek naliehavosti a potrebe takéhoto postupu vypočutý. Súd by z jeho výsluchu zistil, že skutočnosti uvádzané žalobcom sú nepravdivé a nepotvrdené. Súd ani nezohľadnil, že výkon procesných práv žalovaného bol z dôvodu jeho výkonu trestu odňatia slobody značne obmedzený a limitovaný, preto procesne pochybil tým, že znemožnil strane sporu, žalovanému, realizáciu procesných práv a porušil jeho právo na spravodlivý proces. Opätovne poukázal na to, že objekty, ktoré sú predmetom konania už nevlastní žalobca, ale po dlhých rokoch vzájomného „naťahovania“ boli opakovane odpredané matke žalovaného G. B.. Už raz tieto nehnuteľnosti totiž zakúpila do svojho výlučného vlastníctva príklepom na dražbe v roku 2001 od právneho predchodcu žalobcu a bola reálne vyznačená aj ako vlastníčka v katastri nehnuteľnosti. Tieto nehnuteľnosti sa potom opätovne vrátili späť do vlastníctva Fondu národného majetku SR bez toho, aby matke žalovaného bola vrátená už uhradená kúpna cena. U vedené nehnuteľnosti boli v havarijnom stave a od roku 2014 žalovaný sanoval tento havarijný stav nehnuteľností a investoval do nich nemalé finančné prostriedky v dobrej viere, že mu budú patriť, lebo v tom čase už bola podaná žiadosť žalobcovi na opätovné odkúpenie týchto nehnuteľností matkou žalovaného. V odvolaní opätovne zopakoval, že ak došlo k údajnému vypovedaniu nájmu ku dňu 28.2.2015 tak, ako to tvrdí žalobca, po tejto dobe žalovaný neužíval predmet nájmu, teda tam nepôsobil bez právneho dôvodu, ale len po dohode žalobcom zabezpečoval udržateľnosť a životnosť týchto nehnuteľností. Reálne teda nikdy nevznikol právny titul na podanie žalobného návrhu za rok 2015 a rok 2017 titulom platenia nájomného. Táto zmluva v roku 2014 bola uzavretá len pro forma na žiadosť
žalobcu, ktorý ako štátna inštitúcia nejakým spôsobom potreboval formalizovať svoj vzťah k týmto nehnuteľnostiam. Konanie na súde prvej inštancie trvalo neprimerane dlhú dobu, faktické a do rozsudku pretavené protežovanie žalobcu ako štátneho subjektu zo strany súdu na úkor žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a takým je aj priznanie vysokých úrokov z omeškania. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo, aby rozsudok zmenil tak, že zamietne žalobný návrh a prizná žalovanému náhradu trov konania v 100% výške.
11. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca s tým, že s obsahom odvolania sa nemôže stotožniť a svojim spôsobom ide o očakávaný krok žalovaného, ktorý je potrebné vnímať iba ako oddialenie právoplatnosti rozhodnutia. Všeobecné odvolacie dôvody, ktoré žalovaný uviedol vo svojom odvolaní, sú sprevádzané iba teoretickou argumentáciou z odbornej literatúry alebo judikatúry a z nej nemožno zrozumiteľne odvodiť, z akých odvolacích dôvodov ňou žalovaný špecifikuje svoje odvolacie dôvody v konkrétnom prípade. Ide o tie isté nepravdivé tvrdenia, ktoré žalovaný predostrel súdu v texte svojho vyjadrenia zo dňa 18.1.2022 a ktoré už súd prvej inštancie zohľadnil pri svojom rozhodnutí a odôvodnil to v bode 9. rozsudku. Žalobca upriamil pozornosť odvolacieho súdu na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 26.1.2022, kde poprel všetky skutkové tvrdenia žalovaného a poukázal na to, že žalovaný ani jedno zo svojich skutkových tvrdení nepodložil relevantnými a hodnovernými dôkazmi. Vo svojom odvolaní použil stále tie isté tvrdenia opätovne, bez predloženia akýchkoľvek listinných alebo iných dôkazov, ktoré by svedčili o ich pravdivosti. Pokiaľ použil žalovaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, tak prebiehajúce prvostupňové konanie netrpelo nikdy žiadnou z vád, ktoré by napĺňali tento odvolací dôvod a žalovaný ani raz v priebehu konania nenamietol nesplnenie procesných podmienok. Čo sa týka porušenia práva na spravodlivý proces ( dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), tak žalovaný ho riadne nezdôvodnil konkrétnymi okolnosťami prípadu. Žalobca zastáva názor, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je ústavne akceptovateľné, primerané a súd do neho zahrnul prakticky všetky skutočnosti, ktoré vyplývali zo súdneho spisu a vyporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. K použitému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy a na ich podklade dospel k správnym skutkovým a právnym zisteniam. Čo sa týka vád v skutkovom stave v dôsledku prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany alebo ďalších prostriedkov procesného útoku (§ 365 ods. 1 písm. g/ CSP) žalobca má za to, že ani tento dôvod nie je naplnený. Žalovaný totiž neuviedol žiadne ďalšie prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany a neboli ani splnené podmienky podľa § 366 CSP. Žalovaný bol zastúpený advokátom na základe plnomocenstva, a preto mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, prostredníctvom zástupcu mohol predkladať návrhy na vykonanie dokazovania a použiť aj iné prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany. Bol to práve právny zástupca žalovaného, ktorý v prípade nariadených pojednávaní spôsoboval svojimi ospravedlneniami obštrukcie, čo malo za následok prieťahy v konaní. Žalovaný v priebehu celého súdneho konania nepredložil ani jeden návrh na vykonanie dokazovania. V súdnom spise boli založené iba jeho vyjadrenia, pričom prílohou bola iba priložená kúpna zmluva, preukazujúca prevod vlastníckeho práva k predmetu nájmu na matku žalovaného, ktorá je navyše verejne dostupná v Centrálnom registri zmlúv. Z postupu žalovaného vyplýva pasivita v konaní vo vzťahu k prostriedkom procesného útoku a k prostriedkom procesnej obrany, oddiaľovanie rozhodnutia neustálymi návrhmi na odročenie pojednávaní, čo je v príkrom rozpore s tvrdeniami, ktorými sa žalovaný pokúsil zdôvodniť svoje odvolanie. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalobca uviedol, že ani tento svoj odvolací dôvod žalovaný nekonkretizoval a nezdôvodnil. Žalobca teda navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolací súd ako vecne správny potvrdil.
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a vo veci rozhodol. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10.11.2022, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
13. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Žalovaný použil v odvolaní odvolacie dôvody podľa v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/, g/ a h/ CSP. Vadou predpokladanou v prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP trpí konanie v prípade, ak súd prejednal a rozhodol vec napriek tomu, že neboli splnené podmienky, za ktroých mohol konať a rozhodovať. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.). Zároveň nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo na spravodlivý súdny proces, zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. K odňatiu možnosti práva na spravodlivý proces dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2,3 CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je nové doplnené ustanovenie (oproti Občianskemu súdnemu poriadku) v dôsledku nových inštitútov - prostriedky procesného útoku a procesnej obrany (§ 149 a nasl. CSP). Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a tomu predchádzajúcemu procesného postupu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery, správne vec právne posúdil, pričom rozsudok aj náležite v zmysle § 220 CSP odôvodnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery, zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou.
16. Dôvody rozsudku sú podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, a odvolací súd na ne odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalovaného v prevažnej miere už boli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Odvolací súd pri preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia nezistil žiadnu vadu konania vyplývajúcu z nedostatku vecných alebo procesných podmienok, a napokon, odvolateľ tento odvolací dôvod nekonkretizoval uvedením absencie niektorej podmienky.
19. Ako je už vyššie uvedené, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám uvedených v § 220 CSP, v tomto smere preto nedošlo k porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces. Skutočnosť, že žalovaný nebol vypočutý ako strana sporu na pojednávaní taktiež neznamená porušenie tohto práva. Žalovaný bol v konaní zastúpený advokátom, dôkaz výsluchom žalovaného nenavrhol ani žalovaný ani jeho právny zástupca. Na viaceré nariadené pojednávania sa zástupca žalovaného ospravedlňoval a žiadal pojednávania odročiť, čomu sú prvej inštancie vyhovel. Na poslednom pojednávaní, na ktorom sa zástupca žalovaného nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil a nežiadal odročiť pojednávanie. Právo na spravodlivý proces preto u žalovaného bolo zachované.
20. Ani ostatné odvolacie dôvody neboli naplnené, pretože skutkový stav súd prvej inštancie dostatočne zistil, vec správne právne posúdil a ďalšie prostriedky procesnej obrany zo strany žalovaného nie sú prípustné, pretože neboli uplatnené v prvostupňovom konaní a nejde o taký prípad novôt, ktoré by mohli byť použité v odvolacom konaní.
21. Odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca si uplatnil v konaní nárok za obdobie, počas ktorého bol vlastníkom nehnuteľností, o platenie nájomného u ktorých ide, je teda irelevantné, že pred, prípadne po tomto období je vedený v katastri nehnuteľností iný vlastník. Nájomná zmluva uzavretá dňa 19.5.2014 písomne má všetky náležitosti, žalovaný nepreukázal jej nováciu, ani iné dohody, ktoré by spochybňovali jej platnosť a ustanovenia. Tvrdenia o tom, že išlo len o formálny akt, ale nájomné sa platiť nebude, neobstoja v prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, na to, že súdy v konaní o vyprataní predmetných nehnuteľností rozhodli, že nájomný vzťah trval až do platnej výpovede z nájmu dňom 12.11.2020. Celkové správanie sa žalobcu (i jeho právneho predchodcu) ohľadne vyžadovania odplaty za užívanie nehnuteľností aj pred uzavretím nájomnej zmluvy neumožňuje logický záver o bezodplatnosti užívania nehnuteľností žalovaným. Taktiež tvrdenia o tom, že matka žalovaného dvakrát odkúpila predmetné nehnuteľnosti nič nemení na povinnosti žalovaného plniť si povinnosti, na ktoré sa v platnej nájomnej zmluve zaviazal. Ďalšie tvrdenia žalovaného, že do nehnuteľností investoval finančné prostriedky žalovaný ničím nepreukázal, prípadnú kompenzačnú námietku neuplatnil a napokon, v zmysle nájomnej zmluvy takéto úpravy ani nebol oprávnený vykonať (čl. VII. , 7.2. f/).
22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, úspešnému žalobcovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).