Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-40-2022.pdf
PDF · 116.89 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/40/2022
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kubincovej , PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141 proti povinnému N. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XXX, zast. spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 4193/14 o vymoženie pohľadávky vo výške 2.246,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4Er/209/2014-127 zo dňa 16. augusta 2022 takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4Er/209/2014-127 zo dňa 16. augusta 2022 v prvej výrokovej vete p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím okresný súd v prevej výrokovej vete zamietol návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. V druhej výrokovej vete nepovolil odklad exekúcie. V tretej výrokovej vete rozhodol o pokračovaní v exekúcii podľa § 243f ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) .
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 26.03.2014 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. pod sp. zn. SR 12779/11 dňa 11.04.2012.
3. Dňa 11.11.2014 povinný podal návrh na odklad exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú. Povinný uviedol, že rozhodcovská zmluva, od ktorej odvodil právomoc rozhodcovský súd nebola dohodnutá platne a zároveň predstavuje aj neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovský rozsudok nie je platným exekučným titulom, nakoľko úverovú zmluvu nemohol povinný ako spotrebiteľ ovplyvniť, bola vopred predformulovaná a v takomto znení predložená spotrebiteľovi bez možnosti jej zmeny, pričom je pre povinného v mnohých smeroch nevýhodná. Rozhodcovskou doložkou došlo k jednoznačnému zhoršeniu postavenia spotrebiteľa, nakoľko absenciou tejto doložky, by bol veriteľ povinný uplatniť svoj nárok súdnou cestou na miestne príslušnom súde v obvode podľa bydliska občana, resp. spotrebiteľa. Pre každého spotrebiteľa je výhodnejšie a hospodárnejšie zúčastniť sa súdneho konania vedeného na súde v obvode jeho bydliska než konania pred rozhodcovským súdom. Dohodou s takýmto znením si spotrebiteľ jednoznačne zhoršil svoje zmluvné postavenie. O zjavnú nerovnováhu medzi podnikateľom a spotrebiteľom ide aj z dôvodu, že oprávnený si priamo a autoritatívne v preformulovaných zmluvných podmienkach, prostredníctvom rozhodcovskej doložky, určil pre prípad vzniku sporu príslušnosť rozhodcovského súdu. Povinný nemohol nijak ovplyvniť výber rozhodcovského súdu ani osoby rozhodcu. Vzhľadom na predpoklad, že exekúcia bude pre
rozpor so zákonom zastavená navrhol odklad exekúcie. Predmetný rozhodcovský rozsudok je podľa názoru povinného v hrubom rozpore s viacerými rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora. Na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť podmienku písomnej formy. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo vzájomne vymenených listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V tomto prípade bola rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach, čím nedošlo k dodržaniu zákonom stanovenej formy, nakoľko tieto podmienky povinný nikde neodsúhlasil a nepodpísal, čím je rozhodcovská doložka neplatná.
4. Oprávnený vo vyjadrení k návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 28.09.2015 uviedol, že na základe zmluvy o úvere povinnému poskytol úver na výkon podnikania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytované finančné prostriedky sú na účel podnikania, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 všeobecných podmienok povinný podpisom zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré poskytol oprávnenému sú pravdivé. Považoval za zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch sa na spomínanú zmluvu o úvere nemôže vzťahovať. Taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., neskôr č. 129/2010 Z. z. neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru oprávnený považoval za úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Poukázal, že zo zmluvy o úvere tiež vyplýva, že povinný je živnostníkom zapísaným v živnostenskom registri. Povinný v zmluve o úvere výslovne prehlásil a svoje vyhlásenie potvrdil osobitne svojím podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Z uvedeného mal za to, že zmluvu o úvere uzatvoril s fyzicky podnikajúcou osobou, ktorej boli peňažné prostriedky poskytnuté k výkonu podnikateľskej činnosti.
5. Okresný súd o návrhu povinného rozhodol prvýkrát uznesením č. k. 4Er/209/2014-48 zo dňa 06.02.2017 tak, že v prevej výrokovej vete povolil odklad exekúcie do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie, v druhej výrokovej vete exekúciu zastavil a v tretej výrokovej vete súdnemu exekútorovi priznal voči oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100 % a štvrtej výrokovej vete povinnému priznal voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 43CoE/356/2017-117 zo dňa 24.10.2017 uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4Er/209/2014-48 zo dňa 06.02.2017 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, Odvolací súdu okrem iného uviedol, že povinný, t.j. dlžník je v úverovej zmluve označený ako živnostník s obchodným menom, miestom podnikania a IČO-m zapísaným v živnostenskom registri pod č. 612-3342. Súčasne zo zmluvy o úvere vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver na výkon podnikania. V hornej časti zmluvy o úvere je síce osoba dlžníka identifikovaná aj ako fyzická osoba nepodnikateľ, a to uvedením mena, priezviska, bydliska, rodného čísla a čísla občianskeho preukazu, avšak zo zmluvy o úvere zo dňa 19.05.2010, ako aj zo zmenky, ktorá ju zabezpečovala vyplýva, že dlžník - povinný uzatváral zmluvu ako podnikateľ.
6. Okresný súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že návrh povinného na zastavenie exekúcie nie je dôvodný, nemožno naň aplikovať žiadne ustanovení Exekučného poriadku, ktoré upravujú zastavenie exekúcie. Zo samotnej zmluvy o úvere č. 609500145 zo dňa 19.05.2010 vyplýva, že pri označení dlžníka - povinného sa uvádza aj IČO. Prideľovanie IČO upravuje zákon č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike v § 27 a nasl. Z uvedeného vyplýva, že identifikačné číslo sa používa na jednoznačnú identifikáciu právnickej osoby a podnikateľa a má evidenčný význam. Skutočnosť, že na zmluve je uvedené IČO, nesporne preukazuje podnikateľské postavenie povinného pri jej uzatváraní. Rovnako aj skutočnosť, že v označení dlžníka ako zmluvnej strany sa uvádza adresa miesta jeho podnikania a zápis podnikateľského subjektu v príslušnom živnostenskom registri. Aj z iných ustanovení zmluvy je nesporné, že je uzatváraná medzi podnikateľskými subjektmi a vzťahuje sa na podnikateľskú činnosť. Z uvedeného je zrejmé, že povinný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľský subjekt, keďže aj na samotnej zmenke nie sú žiadne jeho osobné údaje. Okresný súd ďalej uviedol, že z predmetnej zmluvy taktiež vyplýva prehlásenie povinného ako dlžníka, že peňažné prostriedky použije na výkon podnikania a je teda jeho povinnosťou preukázať opak, pričom doposiaľ žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že by peniaze z úveru použil na iný účel. Z obsahu takéhoto vyhlásenia nemožno bez ďalších dôkazov, ktoré by túto skutočnosť vyvrátili, dospieť k inému skutkovému záveru ako takému, že v danom prípade povinný pri uzavretí zmluvy o úvere s oprávneným konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (obdobný záver vyplýva aj z uznesení Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 2CoE/105/2020-4 zo dňa 16. 09.2020, č. k. 43CoE/167/2020-93 zo dňa 23.09.2020). Na základe zistených skutočností okresný súd dospel k záveru, že oprávnený uzavrel s povinným zmluvu podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah, na ktorý nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
7. Nakoľko okresný súd nemal preukázané žiadne skutočnosti, na základe ktorých by návrhu povinného na zastavenie exekúcie mohol vyhovieť a exekúciu zastaviť, rozhodol tak, že návrh povinného zamietol.
8. Vzhľadom k tomu, že okresný súd predmetnú exekúciu nezastavil a povinný neuviedol a zároveň v návrhu na povolenie odkladu exekúcie nepreukázal žiadne ďalšie dôvody na povolenie odkladu exekúcie, okresný súd jeho návrh na povolenie odkladu podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku nevyhovel.
9. Okresný súd ďalej podľa § 243f ods. 6 Exekučného poriadku skúmal dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.1, písm. m) Exekučného poriadku, pričom opätovne konštatoval, že v danom prípade Zmluva o úvere zo dňa 19.05.2010 nespĺňa charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a preto rozhodol o pokračovaní v exekúcii.
10. Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote povinný odvolanie, z obsahu ktorého vyplýva, že ním napáda prvú výrokovú vetu uznesenia. Povinný nesúhlasil zo záverom okresného súdu, o tom, že mal ako dlžník v predmetnom spore postavenie podnikateľa, keďže predmetná zmluva o úvere má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal, že na okresnom súdu prebiehalo konanie pod sp. zn. 9Csp/6/2018, v ktorom okresný súd rozhodoval v spore povinného v postavení žalobcu a oprávneného v postavení žalovaného. Predmetom uvedeného konania bol spotrebiteľom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy č. 609500145 uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 19.05.2010, teda s tej istej zmluvy, nároky z ktorej si v tomto konaní uplatňovať oprávnený. Povinný dal do pozornosti súdu, že Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 9Csp/6/2018-119 zo dňa 24.06.2018 súd právoplatne konštatoval jednak, že vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere č. 609500145 zo dňa 19.05.2010 je jednoznačne vzťahom spotrebiteľským a jednak, že z dôvodu absencie viacerých obligatórnych náležitostí a rozporu odplaty s dobrými mravmi je úver poskytnutý na jej podklade bezúročný a bezpoplatkový. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že oprávnený (v predmetnom konaní v postavení žalovaného) nenamietal a netvrdil, že vzťah založený predmetnou zmluvou je vzťahom dvoch podnikateľov, resp. že tento vzťah nie je spotrebiteľského charakteru. Argumentáciu, ktorou popiera spotrebiteľský charakter zmluvy v tomto exekučnom konaní preto povinný považoval za účelovú. Napadnuté rozhodnutie o zamietnutí návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že vzťah medzi povinným a oprávneným nepovažoval za vzťah spotrebiteľský povinný považoval za nesprávne a zároveň popierajúce princíp právnej istoty, keď v inom konaní bolo právoplatne tým istým súdom judikované, že zmluva o úvere č. 609500145 je jednoznačne zmluvou, ktorá podlieha predpisom na ochranu spotrebiteľa, konkrétne zákonu č. 129/2010 Z. z. A aj keď žaloba spotrebiteľa bola napokon zamietnutá, stalo sa tak z dôvodu premlčania, a aj napriek tomu súd konštatoval existenciu nároku z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy ako uvádza priložené rozhodnutie (viď. bod 7 priloženého rozhodnutia 9Csp/6/2018). Táto samotná skutočnosť podľa povinného len potvrdzuje, že údajný nárok oprávneným uplatňovaný v tomto exekučnom konaní je iluzórny a jeho vymáhanie by bolo nie len v rozpore s verejným poriadkom a dobrými mravmi ale aj v rozpore s princípom spravodlivosti a právnej istoty.
11. Povinný ďalej zdôraznil, že zmluva o úvere je zmluvou formulárovou, vyplnenou mandatárom oprávneného, ktorú oprávnený dlhodobo a v mnohých obdobných prípadoch uzatvára so spotrebiteľmi pričom títo nemajú akúkoľvek možnosť ovplyvniť jej obsah prípadne zmeniť niektoré jej ustanovenia. Navyše oprávnený pri uzatváraní takýchto formulárových zmlúv nedodržuje ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa tým, že nedodržiava svoju povinnosť poskytovať spotrebiteľovi informácie v dostatočnom predstihu pred samotným uzavretím zmluvy o úvere, resp. spotrebiteľa pri podpise zmluvy náležite neinformuje o význame jednotlivých jej ustanovení a o tom aký dopad budú mať pre spotrebiteľa jednotlivé časti zmluvy, ktoré zástupca oprávneného sám vyplní a následne bez poučenia predloží spotrebiteľovi na podpis. Vzhľadom na znenie samotnej zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere, povinný ustanoveniam zmluvy o úvere, bez príslušného
vzdelania, poprípade skúseností nemohol rozumieť a vyčítať z nej všetky pre neho plynúce následky. Vychádzajúc z podmienok uzavretia úverovej zmluvy je však aj napriek účelovým a ničím nepodloženým tvrdeniam oprávneného o tom, že ide o zmluvný vzťah podriadený výlučne pod ustanovenia Obchodného zákonníka preukázateľné, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, a teda má sa riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch, ako to bolo judikované v konaní vedenom pod sp. zn. 9Csp/6/2018.
12. K dvojakému označeniu povinného, ktorý je v zmluvách označený rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, trvalým bydliskom, a zároveň aj IČO-m poukázal na judikatúru, v rámci ktorej všeobecné súdy Slovenskej republiky posúdili obdobné úverové vzťahy ako vzťahy spotrebiteľské. Zdôraznil nevyhnutnosť objektívneho posúdenia účelu použitia finančných prostriedkov, čo potvrdzuje taktiež rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora (pri konkrétne tých istých formulárových zmluvách o úvere odporcu) a judikatúra súdov Českej republiky (pri obdobných zmluvách o úvere). V súvislosti tvrdeniami týkajúcimi sa nesprávneho označenia spotrebiteľa v predmetnej úverovej zmluve povinný poukázal na § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, z ktorého je podľa povinného zrejmé, že konaním, ktorým sa veriteľ snaží o označenie dlžníka ako podnikateľa v predmetnej úverovej zmluve dochádza zo strany dodávateľa k obchádzaniu zákona, a to tým, že označením dlžníka ako podnikateľa vylúči aplikáciu právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré z pohľadu dodávateľa upravujú podmienky poskytovania úverov omnoho nevýhodnejšie, než je tomu v prípade právnej úpravy v zmysle Obchodného zákonníka. Takéto konanie je tak v priamom rozpore s týmto ustanovením, na základe čoho je potrebné aj napriek akýmkoľvek prípadným pochybnostiam o spotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy hľadieť na danú zmluvu ako na zmluvu uzavretú medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Zároveň povinný poukázal na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Povinný tak aj na základe uvedených skutočností mal za to, že v prejednávanom prípade ide o právny vzťah založený na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe čoho je tento potrebné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Nad rámec uvedeného uviedol, že predkladá súdu štyri zápisnice z výsluchov obchodných zástupkýň oprávneného, ktoré zhodne nezávisle od seba potvrdili, že oprávnený vždy a automaticky ak sa o poskytnutie úveru ohlásila osoba, ktorá mala živnostenské oprávnenie, zmluvu formuloval tak, že sa tejto osobe poskytol úver ako podnikateľovi.
13. Povinný ďalej uviedol, že sa v odvolaní pridržiava svojej argumentácie z podaného návrhu na zastavenie exekúcie z ktorého vyplýva, že konajúci rozhodcovský súd pri vydávaní predmetného exekučného titulu pochybil, keď tento vydal v absolútnom rozpore so zákonom. Rozpor so zákonom pri vydávaní exekučného titulu bol daný najmä tým, že vo veci konajúci rozhodcovský súd napriek zákonom stanovenej povinnosti nevykonal kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok predmetnej zmluvy o úvere v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako ani kontrolu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vo veci konajúci súd pri vydávaní rozhodcovského rozsudku navyše opomenul ďalšiu zásadnú skutočnosť, a to tú, že predmetný úver obsahuje množstvo ustanovení, ktoré môžeme považovať za neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo veci konajúci súd tak vo svojom rozsudku zaviazal povinného na plnenie, na ktoré oprávnený nemal nárok. To, že súd priznal oprávnenému plnenie, na ktoré tento nemal nárok, navyše v prípade kedy bol odporcom neinformovaný spotrebiteľ, je v rozpore s princípom ochrany spotrebiteľa, so zákonom a v neposlednom rade i v rozpore s verejným záujmom. Povinný teda z uvedených dôvodov navrhol predmetnú exekúciu, na základe ustanovením § 57 ods. 1 písm. g), l) Exekučného poriadku, vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť z dôvodu existencie iného dôvodu na zastavenie exekúcie (priamy rozpor rozhodcovského rozsudku a postupu súdu pri jeho vydávaní so zákonom), z dôvodu toho, že výkon predmetného exekučného titulu - nezákonného rozhodcovského rozsudku by bol bezpochyby v rozpore s verejným poriadkom, ako i vzhľadom na rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
14. Povinný mal za to, že uzatvorením rozhodcovskej doložky došlo k jednoznačnému zhoršeniu jeho postavenia ako spotrebiteľa, resp. k vzniku hrubého nepomeru v právach medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere. O zjavnú nerovnováhu medzi podnikateľom a spotrebiteľom a neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka) ide najmä z dôvodu, že oprávnený si priamo a autoritatívne v predformulovanej rozhodcovskej zmluve určil pre prípad vzniku sporu z
predmetnej zmluvy, možnosť výberu či prípadný spor predloží stálemu rozhodcovskému súdu alebo príslušnému všeobecnému súdu Slovenskej republiky. Právo výberu akému súdu spor predloží spočíva podľa zmluvy na tej zmluvnej strane, ktorá podáva žalobný návrh - teda v konečnom dôsledku ide o oprávneného, ktorý má eminentný záujem na tom, aby boli spory so spotrebiteľmi riešené pred rozhodcovským súdom, pred ktorým bude postavenie oprávneného oveľa výhodnejšie. V konečnom dôsledku nemá spotrebiteľ na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky reálnu možnosť rozhodnúť o tom, či spor s dodávateľom bude prejednaný pred všeobecným súdom SR alebo nie. Túto možnosť rozhodnúť sa má spotrebiteľ jedine v prípade, ak on sám je aktívnou, žalujúcou stranou. V prípade, ak žalobu podáva dodávateľ, spotrebiteľ nemá akúkoľvek možnosť zmeniť jeho rozhodnutie predložiť spor na riešenie rozhodcovskému súdu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka nenapĺňa reálne znaky alternatívne dojednanej rozhodcovskej doložky, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedené vyplýva zo samého účelu a teleologického výkladu predmetných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré je nutné vykladať taktiež vo svetle únijnej právnej úpravy. Predmetná rozhodcovská doložka nebola platne individuálne dojednaná tak ako to predpokladá Občiansky zákonník vo svojom ustanovení § 53 ods. 2) nakoľko táto bola nenápadne zakomponovaná iba vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Z predmetného ustanovenia Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre skúmanie individuálnosti dojednania je nutné posúdiť taktiež objektívnu možnosť ovplyvniť znenie tej ktorej podmienky zo strany spotrebiteľa a nielen to, či k dojednaniu podmienky došlo formálne na osobitnom liste papiera alebo nie. Zmluvu o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru ako ani rozhodcovskú doložku nemohol spotrebiteľ ovplyvniť (nijako zmeniť, upraviť znenie jej textu, vylúčiť jej dojednanie) nakoľko boli vopred predformulované a v takomto znení predložené spotrebiteľovi.
15. Povinný zároveň upriamil pozornosť na ďalšie dôvody zastavenia predmetnej exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, keďže rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky a nebolo prihliadnuté na obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky.
16. Z povahy prejednávanej veci považoval povinný za zrejmé, že výkon exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom v rozpore so zákonom, pri ignorovaní právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je v rozpore zo zákonom, ako i dobrými mravmi a v neposlednom rade s princípom ochrany spotrebiteľa vyjadrenom v primárnom práve Európskej únie, a teda bezpochyby v rozpore s hodnotovým zázemím spoločnosti, ako i v rozpore s právnym poriadkom SR a porušuje základy spoločenského poriadku. Vykonanie predmetného exekučného titulu, prostredníctvom ktorého by oprávnený získal plnenie, na ktoré nemá nárok, by teda bolo v rozpore s dobrými mravmi, ako i v rozpore s verejným poriadkom a preto navrhol exekúciu zastaviť aj podľa § 57 ods. 1. písm. l) Exekučného poriadku.
17. Na základe vyššie uvedeného povinný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v prvej výrokovej vete zmenil tak, že exekúciu zastaví a vyhlási ju za neprípustnú.
18. Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu povinného zotrval na názore, že povinný nie je spotrebiteľ, keďže zmluvu uzatváral ako fyzická osoba podnikateľ, pričom pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu svojho podnikania a finančné prostriedky mu boli poskytnuté na účel podnikania. Mal za to, že ide o vzťah obchodnoprávny a preto je vylúčená aplikácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola podľa oprávneného dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z tohto dôvodu nemal žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Rozhodcovskou doložkou bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu. S poukazom na uvedené oprávnený navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť.
19. Povinný vyjadrenie oprávneného k odvolaniu považoval za neopodstatnené a absolútne mylné, nakoľko oprávnený v ňom vôbec nereflektoval na povinným uvádzanú argumentáciu. Povinný vo svojom vyjadrení opätovne uvádzal skutočnosti ako v odvolaní.
20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie povinného nie je dôvodné.
21. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 09.02.2014 bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne bola okresnému súdu dňa 24.03.2014 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 26.03.2014 poveril súdneho exekútora v zmysle § 45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie na základe na základe vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave vydaného pod sp. zn. SR 12779/11 dňa 11.04.2012. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmenka vystavená povinným dňa 19.05.2010, ktorá zabezpečovala zaväzkovoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným vyplývajúci zo Zmluvy o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 19.05.2010. Účelom zmluvy o úvere bolo poskytnutie úveru vo výške 1.400,- Eur.
22. Okresnému súdu bol doručený dňa 11.11.2014 návrh povinného na zastavenie a odklad exekúcie. Povinný podal návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku pre neprípustnosť jej vedenia, keďže mal za to, že rozhodcovskú doložku, od ktorej odvodil právomoc rozhodcovský súd je neplatná, o.i. z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a teda bola dojednaná ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve.
23. O návrhu povinného rozhodol prvýkrát okresný súd uznesením č. k. 4Er/209/2014-48 zo dňa 06.02.2017 v druhej výrokovej vete tak, že exekúciu zastavil, pričom konštatoval, že ide o spotrebiteľský vzťah a rozhodcovská doložka, od ktorej odvodil právomoc rozhodcovský súd bola dojednaná ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve. Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 43CoE/356/2017-117 zo dňa 24.10.2017 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom vyslovil záver, že zo zmluvy o úvere ako aj zmenky, ktorá ju zabezpečovala, vyplýva, že povinný zmluvu uzatváral ako podnikateľ.
24. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej „Exekučný poriadok“) účinného od 01.07.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
25. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
26. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
27. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 19.05.2010 (ďalej Občiansky zákonník), výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
28. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
29. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 19.05.2010 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
30. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
31. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
32. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
33. Podľa čl. I, § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 11.06.2010 veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon.
34. Podľa čl. I, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 19.05.2010, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.
35. Podľa čl. I, § 25 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
36. Podľa čl. XII zákona č. 129/2010 Z.z. tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia s výnimkou čl. XI, ktorý nadobúda účinnosť 2. apríla 2010, s výnimkou čl. II, čl. III bodov 1 a 3, čl. IV bodov 1 až 21 a 23 až 27, čl. V, čl. VII, čl. IX a čl. X, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. júna 2010, s výnimkou čl. I ustanovení § 1 až 16, § 17 ods. 1 a 2 a § 18 až 27, čl. III bodov 2 a 4, čl. VI a čl. VIII, ktoré nadobúdajú účinnosť 11. júna 2010 a s výnimkou čl. I ustanovení § 17 ods. 3 a 4, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2011.
37. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného do 19.05.2010 spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
38. Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že právne posúdenie vzťah medzi účastníkmi konania vyplývajúceho zo zmluvy o úvere zo dňa 19.05.2010 bolo predmetom jeho prieskumu už v konaní sp. zn. 43CoE/356/2017, v ktorom odvolací súd rozhodoval o odvolaní oprávneného proti uzneseniu okresného súdu č.k. 4Er/209/2014-117 zo dňa 06.02.2017, ktorý okresný súd v druhej výrokovej vete rozhodol na základe návrhu povinného o zastavení exekúcie. Odvolací súd rozhodnutím č.k. 43CoE/356/2017-117 zo dňa 24.10.2017 na základe zistených skutočností a predložených dôkazov konštatoval, že okresný súd nemal preukázaný spotrebiteľský vzťah medzi účastníkmi, nakoľko povinný, t.j. dlžník je v úverovej zmluve označený aj ako živnostník s obchodným menom, miestom podnikania a IČO-m zapísaný v živnostenskom registri pod č. 613-3342 a zo Zmluvy o úvere vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver na výkon podnikania. V Zmluve o úvere je síce osoba dlžníka identifikovaná aj ako fyzická osoba nepodnikateľ, a to uvedením mena, priezviska, bydliska, rodného čísla a čísla občianskeho preukazu, avšak zo Zmluvy o úvere, ako aj zo zmenky, ktorá zabezpečovala záväzok z nej vyplývajúci vyplýva, že dlžník - povinný uzatváral zmluvu ako podnikateľ s tým, že pri jej uzatváraní konal v rámci jeho podnikateľskej činnosti. Uvedený právnym názorom odvolacieho súdu bol okresný súd pri opätovnom rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný. Keďže do vydania napadnutého rozhodnutia neboli v konaní preukázané a ani uvedené nové skutočnosti, ktoré by spôsobili zmenu skutkového stavu okresný súd správne vyhodnotil právny vzťah medzi účastníkmi ako nespotrebiteľský.
39. Povinný v odvolaní namieta nesprávne posúdenie zmluvy o úvere zo dňa 19.05.2010 z dôvodu, že jej posúdenie už bolo predmetom prieskumu na okresnom súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9Csp/6/2018, v ktorom okresný súd rozsudkom sp. zn. 9Csp/6/2018-119 zo dňa 24.06.2018 rozhodol v spore povinného v postavení žalobcu a oprávneného v postavení žalovaného, predmetom ktorého žalobcom (povinný) uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zo dňa 19.05.2010, ktorú okresný súd aj napriek zamietnutiu žaloby z dôvodu premlčania uplatneného nároku, vyhodnotil ako spotrebiteľskú podliehajúcu predpisom na ochranu spotrebiteľa, konkrétne zákonu č. 129/2010 Z. z.. Odvolací súd uvedenú námietku nepovažoval za dôvodnú, keďže vyhodnotenie právneho vzťahu medzi účastníkmi, ktoré okresný súd posudzoval v inom sporovom konaní ako predbežnú otázku, nepovažoval za záväzné pre toto exekučné konanie.
40. Povinný zmluvu o úvere považoval za zmluvu o spotrebiteľskom úvere aj s poukazom na § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z., keďže mal za to, že dvojité označenie povinného aj ako fyzická osoba nepodnikateľ aj ako fyzická osoba podnikateľ slúžilo veriteľovi iba na to, aby obišiel ustanovenia ona ochranu spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 19.05.2010, kedy uvedené ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z o spotrebiteľských úveroch nebolo účinné (čl. XII zákona č. 129/2010 Z.z. a 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.), a preto ho nie je možné v danom prípade aplikovať.
41. Pokiaľ povinný v odvolaní poukazuje na výsluch obchodných zástupkýň oprávneného, ktoré tvrdili, že oprávnený vždy a automaticky, ak sa o poskytnutie úveru ohlásila osoba, ktorá mala živnostenské oprávnenie, zmluvu formuloval tak, že sa tejto osobe poskytol úver ako podnikateľovi, odvolací súd nepovažoval za preukázanie skutočnosti, že tomu bolo tak aj v prejednávanej veci.
42. Keďže v doterajšom konaní nebol preukázaný spotrebiteľský právny vzťah medzi oprávneným a povinným vyplývajúci zo Zmluvy o úvere uzavretej dňa 19.05.2010 okresný súd správne návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu, že rozhodcovská doložka od ktorej odvodil právomoc rozhodcovský súd bola dojednaná ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve zamietol. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom prvom výroku, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
43. Odvolací súd na záver poukazuje na skutočnosť, že povinný v odvolaní uvádza nové dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. l) a m) Exekučného poriadku, ktorých doposiaľ okresný súd nerozhodoval, preto je odvolanie v uvedenej časti potrebné považovať podľa obsahu za nové návrhy na zastavenie exekúcie, o ktorých je potrebné rozhodnúť.
44. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).