Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_5CoE-68-2015.pdf
PDF · 90.12 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/68/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti povinnej: H. B., mar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. G. XXX, štátnej občianke Slovenskej republiky, o vymoženie 613,38 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2Er/235/2015-22 zo dňa 25.05.2015 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 2 ods. 1 veta prvá zákona č. 335/2014 Z. z . o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, §§ 36 ods. 2 veta prvá; 41 ods. 2 písm. d); 44 ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2014; 243d ods. 2 Exekučného poriadku, §§ 261 ods. 3 písm. d); 497 Obchodného zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a), b); 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §§ 52 ods. 1 až 3; 53 ods. 1, 2, 4; 54 ods. 1, 2; 879j Občianskeho zákonníka, § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.
Konštatoval, že v tomto konaní sa oprávnený domáha vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodzoval právomoc prejednať spor, je dojednaná v bode 3 Záverečných ustanovení Všeobecných obchodných podmienok. Z dohodnutej rozhodcovskej doložky vyplýva, že všetky prípadné spory vzniknuté zo Zmluvy budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk, ktorým je v uvedenom prípade Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie.
Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, a to pokiaľ ide o vyjednávaciu silu a úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Aj v uvedenom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah rozhodcovskej doložky ovplyvniť, nakoľko táto bola spísaná na predtlačenom formulári Všeobecných obchodných podmienok.
Všeobecné obchodné podmienky mohol spotrebiteľ, ako imanentnú súčasť zmluvy, len prijať ako celok. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Rozhodcovský súd je vopred zakotvený vo Všeobecných obchodných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená Smernicou 93/13/EHS, aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia Smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený Smernicou.
Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že dojednaná rozhodcovská doložka v Zmluve, resp. Všeobecných obchodných podmienkach, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami § 52 a nasl. OZ, ako aj Smernicou Rady 93/13/EHS. Zároveň je takto dojednaná rozhodcovská doložka v rozpore s dobrými mravmi. Takto v spotrebiteľskej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neplatná.
Keďže právnym predchodcom oprávneného bola spoločnosť VÚB, a.s., prihliadol súd prvého stupňa aj na ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré ukladajú bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom (spotrebiteľom) návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky).
Z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) má vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Tento návrh by mal byť začlenený v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy alebo trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky).
V súvislosti s uvedeným súd prvého stupňa konštatoval, že požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. doložky začlení medzi iné zmluvné podmienky, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak).
Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy resp. doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného contra legem - nevykonateľného, majúceho účinky tzv. paaktu. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy resp. doložky, má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Preto súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
V odvolaní namietal, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín, ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia a veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené a má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4. Súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodnutie nie je dostatočne zdôvodnené, aby súd dospel k takýmto záverom. Postup súdu je mimo hraníc zákona, zasahuje do princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní, nakoľko účastník konania nemôže jednoznačne predpokladať, ktoré normy bude súd v jeho veci aplikovať, ktoré dôkazy vykonávať. Exekučný súd nie je oprávnený konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd, alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov, zákonodarca predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný súd len v zákonom určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Exekučný súd svoj záver opiera aj o ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Viaže rozpor s dobrými mravmi na rozhodcovskú doložku, nie na plnenie priznané rozhodcovským súdom. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Exekučný súd nemôže v rámci exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného rozhodcovského rozsudku a musí sa obmedziť len na také dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov.
Oprávnený ako právny nástupca Všeobecnej úverovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia článku VIII., bodu 3 Všeobecných obchodných podmienok, Všeobecná úverová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladal povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku.
V zmysle § 3 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnený nemal inú možnosť, ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky Všeobecnou úverovou bankou, a.s. Exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa a tento odlišný postup nijako nezdôvodnil. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd prvého stupňa sa nevyjadril, akým spôsobom by si slabšia strana svoj osud dokázala náležite naplánovať.
Oprávnený v odvolaní ďalej poukázal na konanie pred rozhodcovským súdom, poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR a rozhodnutia súdov SR a namietal, že záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nemožno oprieť o Smernicu 93/13/EHS.
Podľa oprávneného súdu prvého stupňa neprimerane zvýhodnil povinného a jeho postupom bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania. Súd nahradil pasivitu povinného.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 O. s. p. na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v
štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými.
Súd prvého stupňa správne postupoval, keď v zmysle horeuvedených zákonných ustanovení preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom v súvislosti s týmto preskúmaním správne konštatoval, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.
K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým mravom.
Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (res iudicatae), o ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom ( čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.
Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti.
Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu nebola súčasťou zmluvy o úvere, ktorú zmluvné strany podpísali, ale bola súčasťou obchodných podmienok.
Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie exekučného konania, zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku sa exekučné konanie zastaví.
Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že osobitný zákon - zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách mu ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka je nedôvodná, pretože aj splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práva na ochranu spotrebiteľa a tak, ako je uvedené vyššie.
Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.