Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4S/47/2014

Potvrdené rozhodnutím 1Sžso/73/2015
„Identifikačné číslo spisu: 8014200705 Dátum vydania rozhodnutia: 31.10.2017 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200705.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcov: 1/ X. I. - ARTIMA, so sídlom Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546, 2/ A. N. I., bytom N. XX, XX XXX X., Poľská republika, obaja zast. JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. júla 2015 č. k. 4S/47/2014-53, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. júla 2015 č. k. 4S/47/2014-53 p o t v r d z u j e . Odvolanie žalobcu v 2. rade o d m i e t a. Žalobcom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Patryk Zabawa - ARTIMA, IČO: 46 022 546, Centrálna 632/7, Svidník, 2/ A. N. I., bytom N. XX, XX XXX X., X. J., obaja zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 280-2/2014-BA zo dňa 22. apríla 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov zo dňa 10. októbra 2013 č. 26062-13/2013-PO na základe žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobe žalobcu v 2. rade konanie z a s t a v u j e .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalobou zo dňa 19.5.2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.5.2014 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 280-2/2014-BA zo dňa 22. apríla 2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov zo dňa 10. októbra 2013 č. 26062-13/2013-PO, pričom žiada tieto rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že žalobca vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Zároveň má postavenie zamestnávateľa. Za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov, a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol v zmysle § 179 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení o tom, že zamestnancovi žalobcu, A. N. I., zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 10.4.2013 podľa slovenskej legislatívy, s poukazom na uplynutie platnosti formulára PD A1, a to z dôvodu že vykonanou kontrolou nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca žalobcu a že žalobca nespĺňa kritéria registrovaného miesta podnikania v Slovenskej republike (t.j. že žalobca nemá v mieste podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby). Na základe odvolaní žalobcov rozhodla vo veci žalovaná tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Žalobca poukázal na to, že podľa bodu (8) základného nariadenia všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov.

Podľa bodu (11) základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými.

Podľa bodu (15) základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť.

Podľa bodu (17) základného nariadenia vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa čl. I. písm. a/ základného nariadenia „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3. písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Podľa čl. 13 bod 3/ základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisov určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba , ktorá v pracovno-právnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.

Podľa § 4 Zákona o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3.

Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 179 ods. 1 písm. a) a b). Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania.

Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tu aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi cieľom a použitými prostriedkami a právna istota zahŕňajúca aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasť a transparentnosť. Podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané.

Žalobca uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné, došlo ním k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí žalovaná pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyrovnala s argumentáciou žalobcu a jeho zamestnanca v podaných odvolaniach a nad rámec odvolacích dôvodov zamietla odvolania z dôvodov a skutočností, ktoré tak boli účastníkom konania oznámené až napadnutým rozhodnutím žalovanej. V tomto smere tak bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o jeho právach a povinnostiach de facto prvý krát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom známym až v druhostupňovom rozhodnutí. Týmito novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním reálneho výkonu práce zamestnanca a nepreukázaním reálneho sídla zamestnávateľa, pričom k týmto tvrdeniam žalovanej sa tak žalobca nemal možnosť vyjadriť. Tieto skutočnosti zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej.

S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných organizačných zložiek budú potvrdzované. Je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp. vykonávali prácu.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal žalobca predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60 dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.3.2013), ktorú u žalobcu vykonala žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere arbitrárna a právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u žalobcu sú evidovaní a vykonávajú prácu aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov PD A1. Takto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa. Vystavenie formulára PD A1 nič nemení na záveroch tvrdených správnym orgánom o nepreukázaní reálneho výkonu práce zamestnancami. O skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné, svedčí aj skutočnosť, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

Zároveň žalobca uviedol, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Navyše, táto kontrola bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nespadá kontrola pracovnoprávnych vzťahov a kontrola výkonu práce. Takýmito kompetenciami disponuje iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenia alebo nedostatky. Správny orgán bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, keďže na ne dal podnet. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí tiež účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo však nezodpovedá realite.

Žalobca poukázal na to, že žalovaná pri rozhodovaní argumentačne lavíruje a vyberá argumenty, ktoré jej vyhovujú v tom ktorom prípade. Uviedol rozhodnutie žalovanej č. 7942-3/2014 z 29.1.2014, kde žalovaná konštatovala, že nie je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnanca a pracovnoprávne vzťahy je oprávnený kontrolovať iba inšpektorát práce, pričom jeho závery sú pre žalovanú záväzné.

Žalobca v priebehu kontroly vykonanej v lete 2012 organizačnou zložkou žalovanej riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce jeho zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Pri tejto kontrole neboli žalovanou zistené žiadne nedostatky.

V súvislosti s posudzovaním otázky uplatniteľnej legislatívy žalobca poukazuje na praktickú príručku, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti citovali „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“

„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.“

„Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“

„Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,

- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,

- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

Z postupov, ktoré sú uvedené v praktickej príručke, je podľa jeho názoru zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu aj zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bez pochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukazuje v žalobe na to, že spĺňa takmer všetky zákonné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania. Administratívny pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a v Slovenskej republike sa uskutočňuje aj nábor zamestnancov.

Žalobca tak považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu spätne, za minulé obdobie.

Zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania nemožno v žiadnom smere vyvodiť záver, že u žalobcu v 1/ rade nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ďalšie rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.6.2012, ktorým žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci, hoci u iného zamestnávateľa, kde bola vykonaná kontrola v jeho sídle, pričom tam nikto nebol, zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočnosti nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával. Na základe uvedeného, v súvislosti s napadnutým rozhodnutím žalovanej, žalobcovia poukazujú na jednoznačné porušenie princípu právnej istoty, keďže žalovaná rozhoduje tendenčne, nerešpektujúc zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch. Ak v uvedenom rozhodnutí nezastihnutie zamestnávateľa na adrese miesta podnikania bolo vyhodnotené tak, že sa ním nepreukázalo nevykonávanie činnosti, mal by rovnaký záver vyplývať aj v tejto veci.

Žalobca preto trvá na tom, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť riadne, v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v tejto súvislosti zamestnáva viacero zamestnancov, voči ktorým si plní všetky zákonné povinnosti. Za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné, žalobca navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Podaním zo dňa 6.6.2014 navrhol zamestnanec žalobcu, A. N. I., vstup do konania ako žalobca v 2/ rade v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.).

Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18.6.2015 č.k. - 47 súd pripustil vstup tohto účastníka do konania na strane žalobcu ako žalobcu v 2/ rade.

Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 12.6.2014 navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1.5.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009. S účinnosťou od 1.5.2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.

Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia. Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Ďalším z faktorov na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov (t.j. štát, kde zamestnanec reálne vykonáva činnosť) a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je splnenie registrovaného sídla zamestnávateľa, čo vyplýva priamo z vykonávacieho nariadenia, pričom žalovaná v tejto súvislosti vychádza z „Praktickej príručky“ uplatňovanej v rámci celej Európskej únie. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky ide o Sociálnu poisťovňu, žalovanú. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s Národným inšpektorátom práce. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.

Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto účelom požiada o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých prípadoch ZUS Varšava žiadala žalovanú o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Taktiež žalovaná zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,- EUR do 50,- EUR mesačne a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Žalovaná ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho

počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, žalovaná vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach následne informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje žalovaná o tom, že konkrétnemu zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak žalovaná už vystavila zamestnancom formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Tieto formuláre sa spätne nerušia. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára žalovaná rozhodne o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe vykonaných kontrol nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, žalovaná rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. Obdobne postupovala žalovaná aj v prípade žalobcu a jeho zamestnancov.

O týchto skutočnostiach bola informovaná centrála sociálneho zabezpečenia ZUS v Poľskej republike, v súlade s čl. 76 (4) základného nariadenia, listom č. 36968-2/2013 - BA z 25.7.2013. Poľská inštitúcia tieto skutočnosti akceptovala.

Pred vydaním napadnutého rozhodnutia dňa 7.3.2013 vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, kontrolu zameranú na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese uvedenej v osvedčení o živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti podniku zahraničnej osoby sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Z tohto dôvodu sa kontrola uskutočnila v kancelárii splnomocneného zástupcu žalobcu, na adrese Centrálna 274, Svidník, kde sa realizujú aj prevádzkové záležitosti spoločnosti. Splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že registrovaná adresa sídla je len virtuálnou adresou. Zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú sa tu aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov na území Slovenskej republiky. Spôsob prideľovania práce je ústny. Záznam z pracovného stretnutia, ktorý tvorí súčasť záznamu č. 14707-2/2013-PO zo dňa 12.3.2013, bol prerokovaný a podpísaný so splnomocneným zástupcom žalobcu dňa 13.3.2013, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu vyjadrenia žalovanej.

Až po vyhodnotení skutkového stavu veci, vychádzajúc aj z kontrolných zistení pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Žalovaná vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, pričom vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania hlavy II základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu, ul. 17. Novembra č. 116, Prešov do 3.9.2013 a Karpatská 754/7, Svidník do 18.11.2013, nie je možné považovať za registrované miesto podnikania žalobcu na účely hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnanci sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.

Vo vzťahu ku kontrole vykonanej žalovanou v období 23.5.2012 - 5.9.2012 uviedla, že táto kontrola bola zameraná na kontrolu odvodov poistného na sociálne poistenie a plnenie povinností zamestnávateľov v zmysle Zákona o sociálnom poistení, nie na preverovanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov.

V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

Zamestnanec žalobcu podliehal v danom prípade slovenskej legislatíve len do 10.4.2013, t.j. do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý žalovaná vystavila zamestnancovi v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 1.2.2012 do 10.4.2013 nebol zrušený spätne, ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však už nebolo možné zo strany žalovanej vystaviť, keďže tomu bránili skutočnosti zistené práve v rámci kontrol zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Podľa právneho názoru žalovanej, v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., za prvý úkon, ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia prvostupňového orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali možnosť účastníci konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti, ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastník konania v zákonom stanovenej lehote využil. V rámci odvolacieho konania žalovaná preskúmala skutkový stav napadnutého rozhodnutia, pričom dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a toto rozhodnutie potvrdila.

Sociálna poisťovňa, ústredie, sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky nebol preukázaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach. Skutkový a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa, ústredie, dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne je správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutí reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa, ústredie, nerozhodla o odvolaní žalobcu a jeho zamestnanca v zákonom ustanovenej lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nič nemení na skutkových zisteniach.

Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, poukazujúc aj na žalobou napadnuté rozhodnutie, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z toho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať tiež iné podklady pre rozhodnutie.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaná argumentačne lavíruje a v konkrétnych prípadoch si vyberá len argumentáciu, ktorá v danej veci vyhovuje, žalovaná uviedla, že v žiadnom z rozhodnutí ani vyjadrení neargumentuje tým, žeby bola oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale tým, že je inštitúciou oprávnenou kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s príslušnými koordinačnými nariadeniami upravujúcimi oblasť sociálneho zabezpečenia. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.6.2012 žalovaná uviedla, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, kedy bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa, ústredie, následne prehodnotila svoj právny názor a vo všetkých ostatných obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých účastníkom konania nevzniklo, resp. zaniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, po vyhodnotení skutkového a právneho stavu potvrdila. Uviedla však, že predmetom tohto konania nie je posudzovanie povinného sociálneho poistenia zamestnanca zamestnávateľa Adam Bocheński - PROJEKT PLUS, ale zamestnanca zamestnávateľa Patryk Zabawa - ARTIMA.

Záverom žalovaná poukázala na to, že námietka žalobcu, že Sociálna poisťovňa uplatňuje diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, nie je opodstatnená. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. U osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, na tieto osoby sa preto koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú a uplatňuje sa výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy. Uplatniteľná legislatíva sa preto posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia.

Žalovaná poukázala tiež na to, že žalobca ako zamestnávateľ nebol rozhodnutím alebo postupom žalovanej ukrátený na svojich právach, čo je nevyhnutným predpokladom podania žaloby.

Krajský súd podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, pričom dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade, zamestnávateľovi, žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov a ich postupu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 - § 250k O.s.p.), ktorá upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 244 ods. 1, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú sudy na základe žalôb alebo opraných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Ustanovenie § 249 ods. 1 O.s.p. upravuje, že konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie v ako rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu

správneho orgánu a aký konečný návrh robí. Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z vyššie citovaných ustanovení je nepochybné, že v správnom súdnictve sa súd riadi dispozičnou zásadou a žalobca musí preukázať, že postupom a rozhodnutím správneho orgánu došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade, zamestnancovi žalobcu v 1/ rade, Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov rozhodnutím č. 26062-13/2013-PO zo dňa 10.10.2013, ako orgán príslušný rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, rozhodla tak, že A. N. I., zamestnancovi zamestnávateľa Patryk Zabawa - ARTIMA, zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti uplynutím dňa 10.4.2013 podľa slovenskej legislatívy, a to podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení.

Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník vyplýva, že rozhodovala pri aplikácii Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.9.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.9.2009. Zároveň citovala § 4 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2, 3, § 7 ods. 1 písm. c/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1, 3 Zákona o sociálnom poistení, čl. 11 (3), čl. 13 (3) základného nariadenia. Žalovaná vydala dňa 25.5.2012 formulár PD A1 č. 12-00024000-010-000- A-1699766, v zmysle ktorého sa na Krzysztofa Wojciecha Zaleskeho vzťahuje v období 12.2012 do 10.4.2013 legislatíva Slovenskej republiky. Na základe skutočností zistených kontrolou v dňoch 7.3.2013 a 11.3.2013, t.j. že zamestnávateľ (žalobca v 1/ rade) nemá v mieste podnikania reálne sídlo, využíva služby externej firmy vo Svidníku na spracovanie personálnej, účtovnej a mzdovej agendy, prvostupňový správny orgán konštatoval, že zamestnanec, žalobca v 2/ rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonáva, a tak nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 (3) nariadenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti zaniklo Krzysztofovi Wojciechovi Zaleskemu povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 10.4.2013.

Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobca v 1/ rade aj žalobca v 2/ rade odvolanie. Citovali v nich body 8, 11, 15, 17, čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia, § 4, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 210 ods. 2, § 212 a § 214 Zákona o sociálnom poistení. Poukázali o.i. na prechodné ustanovenie uplatňovaného nariadenia, čl. 87a, v zmysle ktorého ak sa v dôsledku nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 465/2012 na určitú osobu v súlade s hlavou II tohto nariadenia vzťahujú právne predpisy iného členského štátu ako toho, ktorého právne predpisy sa na ňu vzťahovali pred nadobudnutím účinnosti, právne predpisy členského štátu uplatniteľné pred týmto dátumom sa naďalej na ňu uplatňujú počas prechodného obdobia tak dlho, pokiaľ sa príslušná situácia nezmení, v každom prípade najviac desať rokov od dátumu nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 465/2012. Uviedli, že rozhodnutie pobočky žalovanej je obsahovo nepreskúmateľné, nezákonné, vydané po zákonnej lehote, že porušuje princípy rovnakého zaobchádzania a diskriminuje občanov Poľskej republiky pracujúcich riadne na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na charakter obchodnej činnosti, ktorou sa zamestnávateľ zaoberá, je zrejmé, že vyžaduje prácu zamestnancov v teréne a zamestnanci sa tak v mieste sídla zamestnávateľa spravidla nezdržiavajú. Je tiež nesporné, že pri výkone kontroly boli zo strany zamestnávateľa predložené všetky relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce jeho zamestnancov (pracovné zmluvy, mzdové listy, evidencie dochádzky) a rovnako je preukázaná riadna úhrada odvodov do systému sociálneho poistenia z jeho strany vo vzťahu k jeho zamestnancom. Rovnako poukázali na to, že do kompetencií žalovanej, ani jej pobočiek, nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Správny orgán tak nepresne a neúplne zistil skutkový stav, predovšetkým vo vzťahu k preukázaniu, či zamestnanci reálne vykonávajú prácu na území Slovenskej republiky, nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami a vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Po podanom odvolaní žalobcu v 1/ a žalobcu v 2/ rade rozhodla žalovaná dňa 22. apríla 2014 rozhodnutím č. 280-2/2014-BA tak, že odvolanie žalobcu v 1/ rade a žalobcu v 2/ rade zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov potvrdila.

Rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu dospela k záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorým je upravené, že zamestnanec je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej výrobnej praxe.

Uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2011 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

V Slovenskej republike sa od vstupu do Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 je potrebné uplatňovať nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu (hlava II. základného nariadenia) majú zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. 6.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero

zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade žalovaná.

Ďalej žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z Praktickej príručky, ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti

predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu tiež zohľadniť.

Žalovaná zdôraznila, že je tak zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môže byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritériá spravidla skúma príslušná inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitostí, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.

Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, vykonala dňa 7.3.2013 a 11.3.2013 kontrolu u žalobcu v 1/ rade so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. V rámci vykonanej kontroly bolo zistené, že v registrovanom sídle spoločnosti (Prešov, ul. 17. novembra č. 116) neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Kontrola tak bola vykonaná v kancelárii poverenej osoby vo Svidníku, Centrálna 274 u Ing. F. T.. Na tejto adrese zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú sa tu aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike (Krosno, Joachima Lelewela 18). Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú u splnomocneného zástupcu. Písomný rozpis zadávania prác sa nevyhotovuje. V deň kontroly nebolo možné zistiť skutočný počet zamestnancov tohto zamestnávateľa, ktorí práve vykonávajú práci na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ predložil formálne doklady, pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, nepredložil však žiaden doklad o reálnom výkone práce zamestnancov v konkrétny deň na konkrétnom mieste, ako napr. vyúčtovanie cestovných dokladov, cestovné príkazy, a pod. Nebolo tak preukázané, že konkrétny zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky. Preto bolo rozhodnuté tak, že žalobcovi v 2/ rade, zamestnancovi žalobcu v 1/ rade povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo uplynutím dňa 10.4.2013 podľa slovenskej legislatívy, t.j. dňom skončenia platnosti formulára PD A1, ktorý bol vystavený na obdobie 1.2.2012 - 10.4.2013 v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na území Slovenskej republiky.

Žalovaná uviedla, že Národný inšpektorát práce vykonáva kontroly zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenie základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy je oprávnená vykonávať iba žalovaná ako inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá však nerozhoduje o uplatniteľnej legislatíve, ale iba určuje uplatniteľnú legislatívu v zmysle základného nariadenia a vydáva formulár PD A1 v prípade určenia slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej.

V súlade s čl. 13 (5) základného nariadenia sa tak žalobca v 2/ rade po 30.11.2012 považuje za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec resp. samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením, t.j. Poľská republika.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú

skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Žalovaná berie na vedomie, že registrovaná adresa sídla podnikateľského subjektu môže slúžiť ako miesto na zasielanie písomnosti a nemusí ísť nevyhnutne o miesto podnikania, resp. že existuje okruh činností, ktoré sa vykonávajú spravidla mimo sídla zamestnávateľa. Žalovaná sa však pri posudzovaní relevantných kritérií zaoberala nielen z hľadiska toho, či zamestnanci takýchto zamestnávateľov reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, ale skôr tým, či zamestnávateľ vykazuje znaky firiem, na ktoré bola upozornená zo strany poľskej inštitúcie sociálneho poistenia ZUS Varšava.

Z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov je nesporné, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovala legislatíva dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v skôr citovanom článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Z predložených administratívnych spisov možno konštatovať, že konanie vo veci bolo začaté na podnet príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanci v sporných prípadoch skutočne vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky, keďže výkon zamestnania v nimi údajne vykonávanom rozsahu vzbudzuje pochybnosti o reálnom výkone práce v zamestnaneckom pomere. Tieto pochybnosti vyvstali z toho, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je skutočne aj výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú tieto osoby vykonávajú v Poľskej republike.

Správne orgány závery obsiahnuté v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí založili na záveroch kontroly realizovanej pobočkou žalovanej v Prešove v spojení s vyjadrením splnomocneného zástupcu žalobcu v 1/ rade, z ktorých mala žalovaná za preukázané, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

V podanej žalobe žalobca v 1/ rade žalobné námietky definuje tak, že postupom žalovanej boli porušené princípy dobrej správy, rozhodnutia neboli vydané v zákonom stanovenej lehote, že žalovaná argumentuje takými skutočnosťami, ktoré neboli súčasťou zisteného skutkového stavu a neboli ani uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Vo veci tak malo byť rozhodnuté na základe nedostatočne zisteného stavu veci, bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovaná v liste orgánu sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky tiež vopred prejudikovala, ako vo veci rozhodne.

Z ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo ovláda dispozičná zásada. Žalobca musí okrem všeobecných náležitosti podania uviesť predovšetkým dôvody, v čom vidí zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu, a teda, aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne. To znamená, že v jeho prípade musí ísť o skutočné ukrátenie na jeho subjektívnych právach. Nedostatok aktívnej hmotnoprávnej legitimácie, t.j. ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, má za následok, že súd žalobu zamietne. Je rovnako treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu, kedy ide o prípad, keď žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, avšak musí minimálne namietať, že rozhodnutie bolo nezákonné, inak by súd,

ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať po stránke zákonnosti a viedlo by to k zastaveniu konania.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca v 1/ rade namieta iné porušenie práv ako účastníka konania resp. porušenie práv jeho zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. nariadenia Rady ES, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva povinnosť priamo žalobcu namietať tvrdenia o porušení vlastných subjektívnych práv a nikoho iného.

Z citovanej žaloby je podľa názoru súdu nesporné, že žalobca v 1/ rade vo vzťahu k vytýkaným procesným pochybeniam žalovanej neuviedol, aké jeho konkrétne subjektívne práva boli týmito pochybeniami porušené. Občiansky súdny poriadok v § 250i ods. 3 upravuje, že pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, vykonanie kontroly v rozpore so zákonom, porušenie zásady dvojinštančnosti, či prejudikovanie rozhodnutia tento žalobca v žalobe vo vzťahu k porušeniu svojich subjektívnych práv žiadnym spôsobom nevyargumentoval.

Na základe uvedených skutočností, po preskúmaní rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k žalobným námietkam k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 1/ rade dospel súd k záveru, že rozhodnutie a postup žalovanej vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade je v súlade so zákonom, subjektívne práva žalobcu v 1/ rade porušené neboli. Žalobu preto vo vzťahu k tomuto žalobcovi ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade, v súvislosti s jeho vstupom do konania právoplatnosťou uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o pripustení tohto účastníka do konania ako žalobcu v 2/ rade súd poukazuje v prvom rade na tú skutočnosť, že podľa ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2/ rade doručené dňa 13.5.2014. Z doručenky je zrejmé, že rozhodnutie prevzal žalobca v 2/ rade osobne, pričom tento žalobca ani otázku doručenia rozhodnutia nespochybnil, resp. netvrdil, že rozhodnutie mu nebolo doručené riadne. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že zákonná dvojmesačná lehota na podanie žaloby uplynula 13.7.2014.

Súd pripustil do konania tohto žalobcu uznesením zo dňa 18.6.2015, právoplatným dňa 23.6.2015. Až týmto dňom je osoba považovaná za účastníka konania. Je tak bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žaloba žalobcu v 2/ rade bola podaná oneskorene.

Zachovanie lehoty nemôže prichádzať do úvahy ani z dôvodu, že žalobca v 1/ rade podal žalobu včas, keďže iná fyzická osoba sa nemôže domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu za inú osobu (tvrdiac, že ako zamestnávateľ chráni práva zamestnanca), iba žeby išlo o zákonného zástupcu maloletého. Neobstojí ani možnosť pripustenia zachovania lehoty s odôvodnením, že ide o nerozlučné spoločenstvo (§ 91 ods. 2 O.s.p.) so žalobcom v 1/ rade, zamestnávateľom žalobcu v 2/ rade, ktorý žalobu podal včas, keďže z obsahu žaloby, napadnutých rozhodnutí, vo vzťahu k charakteru práv, ktorých ochrany sa tieto subjekty domáhajú, je zrejmé, že v pozícii zamestnanca a zamestnávateľa ide o rozličné práva, dotknuté rozhodnutím žalovanej. Nemôže tak v tejto veci ísť o nerozlučné spoločenstvo na strane žalobcu.

, článok 46 ods. 1 upravuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rovnako neupravuje inú lehotu na podanie žaloby. Ak teda žalobca v 2/ rade pristúpil do konania právoplatnosťou uznesenia tunajšieho súdu tak, ako je uvedené vyššie, žaloba tohto žalobcu bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty.

Aj keď by sa javil ako nelogický postup súdu, ktorý napriek skutočnosti, že žalobca v 2/ rade, aj keď vzhľadom na dátum vstupu do konania evidentne zmeškal dvojmesačnú zákonnú lehotu, pripustil vstup tohto účastníka do konania, súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní o návrhu účastníka na vstup do konania súd nemôže prejudikovať vec samu v tomto štádiu konania a rozhodnúť o nepripustení vstupu účastníka, práve s odkazom na čl. 46 Ústavy SR a na právo účastníka domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Vo vzťahu k námietke žalobcu v 2/ rade, že jeho návrh na vstup do konania bol podaný dňa 6.6.2014, t.j. v zákonnej dvojmesačnej lehote a žaloba tak vo vzťahu k tomuto účastníkovi bola podaná včas, súd poukazuje na tú skutočnosť, že tento návrh bol podaný právnym zástupcom JUDr. Dušanom Remetom, nie priamo účastníkom, pričom súčasťou podania nebolo udelenie plnomocenstva, ktoré by tohto advokáta na takýto úkon v mene žalobcu v 2/ rade splnomocnilo. Takýto návrh preto nebol účinný. Až doručením plnomocenstva súdu a následne rozhodnutím súdu o návrhu na pripustenie do konania, sa táto osoba stala účastníkom konania.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Vzhľadom na to, že žalobca v 2/rade pristúpil do konania po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, súd konanie o žalobe tohto žalobcu v súlade s postupom podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a neúspešným žalobcom náhradu trov konania nepriznal. Žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.