Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_16C-64-2014.pdf
PDF · 124.35 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/64/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete v právnej veci navrhovateľky: Q. Š. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/X, O., zastúpenej JUDr. Evou Bielikovou, advokátkou, Stromová 13, Bratislava, proti odporcovi: W. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.R. XXXX/X, O., zastúpenému JUDr. Romanom Cibulkom, advokátom, Hlavná 13, Trnava, o určenie výživného manželke, takto
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý platiť navrhovateľke výživné mesačne vo výške 100,- eur počnúc od 01. 09. 2014 do 10. dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky.
Súd návrh vo zvyšku z a m i e t a .
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania zo dňa 11 08.2014 sa navrhovateľka domáhala, aby súd určil odporcovi povinnosť platiť navrhovateľke ako manželke odporcu výživné v sume 200,- eur mesačne, vždy do 10. dňa v mesiaci.
Navrhovateľka svoj návrh na začatie konania odôvodnila tým, že dňa 21. 02. 2009 na Matričnom úrade Mestskej časti Bratislava - Staré mesto uzavrela s odporcom manželstvo, z ktorého sa narodili tri deti, syn P., nar. XX.X.XXXX, dcéra Y., nar. XX.XX.XXXX a dcéra B., nar. X.X.XXXX. Podľa tvrdenia navrhovateľky v manželstve existovali nedorozumenia. Manžel sa po svadbe zmenil, začal byť arogantný, povýšenecký a vznikali časté hádky. Navrhovateľka bola na odporcovi finančne závislá, keďže od roku 2009 bola nepretržite na materskej dovolenke a kvôli nízkemu veku najmladšej dcéry B. je vylúčené, aby nastúpila do zamestnania. Odporca jej finančne prispieval na vedenie domácnosti, prípadne zabezpečoval nákup potravín a iných potrebných vecí. Tieto financie však navrhovateľke nepostačovali a preto jej začali pomáhať vlastní rodičia. Navrhovateľka poberá rodičovský príspevok na deti vo výške 203,20 eur a rodinné prídavky na 3 deti, mesačne na každé dieťa 23,52 eur, t.j. na 3 deti sumu 70,56 eur, pričom príjem spolu v sume 273,76 eur jej nepostačuje na výchovu a výživu maloletých detí a celá starostlivosť o domácnosť je na nej. Podľa jej tvrdení, odporca od júna 2014 neprispieval na vedenie domácnosti ani na výživu detí. Odporca od mája 2012 do augusta 2013 pracoval v spoločnosti A-Management s.r.o. ako riaditeľ správy budov s mesačným príjmom brutto 2 500,- eur a v mesiaci september až október 2013 v spoločnosti Jones Lang LaSalle, s.r.o. ako technický manažér s mesačným príjmom brutto 2 500,- eur. Po skončení pracovného pomeru až do začatia podnikania na základe živnostenského oprávnenia (november 2013 - február 2014) odporca poberal dávku v nezamestnanosti vo výške cca 800,- eur, pričom aktuálny odporcov príjem navrhovateľka nepoznala. Navrhovateľka uviedla, že s odporcom ako svojím manželom nebýva v spoločnej domácnosti. Ten sa v marci 2014 odsťahoval k matke do I. a
navrhovateľka k matke do bytu na X. T.. X B. O., pričom od tohto momentu prestal odporca navrhovateľke prispievať na domácnosť a výživu detí. Spoločný byt navrhovateľky a odporcu bol v priebehu roka 2014 predaný a kúpna cena použitá na vyplatenie hypotekárneho úveru, ktorý si navrhovateľka s odporcom zobrali za účelom kúpy tohto bytu.
Odporca s návrhom navrhovateľky nesúhlasil a žiadal, aby ho súd zaviazal na povinnosť platiť navrhovateľke ako manželke výživné v sume 50,- eur, vždy k 10. dňu mesiaca vopred. Odporca sa stotožnil s tvrdením navrhovateľky, že bola od neho finančne závislá. Nesúhlasil však s tvrdením, že by navrhovateľku vydeľoval na vedenie domácnosti a že by im pomáhali jej rodičia. Odporca uviedol, že o celú domácnosť sa staral sám. Navrhovateľka nevedela ani aké účty platia a koľko čo stojí. Všetky nákupy robil odporca. Odporca uviedol, že od októbra 2013 bol bez práce a poberal dávku v nezamestnanosti. Nesúhlasil s tým, že opustil spoločnú domácnosť, keďže podľa jeho tvrdenia navrhovateľka a jej rodičia mu zakázali bývať v spoločnej domácnosti v Dúbravke. Uviedol, že prispieval navrhovateľke sumou 50 eur od začiatku trvania ich vzťahu na účet. Po predaji spoločného bytu zostal navrhovateľke a odporcovi zostatok na úvery v sume 6 030,80 eur, pričom na vyplatenie tohto zostatku si odporca požičal peniaze od svojho známeho (H.. X. Ň.) v sume 8 500 eur so splátkou 1 000 eur mesačne. Odporca uviedol, že je zamestnaný v Dopravnom podniku mesta Bratislava a.s. ako technický dozor investora pri rekonštrukcii vozovní na trvalý pracovný pomer na dobu určitú od 01.09.2014 do konca roka 2015 a jeho čistý mesačný príjem predstavuje sumu 836 eur. Uviedol, že navrhovateľke v rámci svojich možnosti prispieval okrem sumy 50 eur mesačne aj sumou 200 eur v mesiaci august 2014, sumou 200 eur v mesiaci september a sumou 270 eur v mesiaci október 2014. Jeho pravidelné mesačné výdaje predstavujú sumu 220 eur za cestovné (z I., kde býva u matky, do Bratislavy, kde pracuje a späť), sumu 100 eur za stravu, sumu 270 eur výživné na mal. deti, sumu 50 eur ako príspevok manželke, sumu 40 eur za jazdenie detí na koňoch, sumu 120 eur za spoločne strávený čas s deťmi, sumu 50 eur za oblečenie detí, sumu 25 eur za telefón, sumu 17 eur za internet, sumu 66,52 eur za životné a dôchodkové poistenie, sumu 70 eur za sporenie na vkladnú knižku, sumu 1 000 eur ako splátku pôžičky a iné náklady - pôžička od jeho matky v sume 3 000,- eur, ktorú priebežne spláca. Odporca konštatoval, že viac ako sumou 270 eur deťom a sumou 50 eur mesačne navrhovateľke nie je schopný prispievať. Zároveň zdôraznil, aby sú zohľadnil jeho finančnú situáciu a aj dobrú životnú úroveň navrhovateľky.
Navrhovateľka podaním zo dňa 06. 07. 2015 vyčíslila svoje pravidelné mesačné výdavky (napr. za mesiac jún 2015) tak, že výdavky na deti predstavovali sumu 809,60 eur, osobné výdavky navrhovateľky v sume 649,01 eur, spoločné výdavky navrhovateľky a detí sumu 253,13 eur a výdavky na byt v sume 316,91, čo celkovo predstavovalo výdavky v sume 2 028,65 eur. Tieto výdavky zabezpečuje z dôchodku jej rodičov (dôchodok matky predstavuje 331 eur a otca 430 eur) s tým, že jej otec zarába aj ako strážca SBS mesačne sumu 400 eur. Ide však len o nepravidelný príjem. Okrem toho dostáva navrhovateľka mesačne aj príspevky od iných ľudí. Zároveň spochybnila čistý príjem odporcu, ktorý by mal podľa nej predstavovať sumu minimálne 1 438 eur mesačne a nie sumu 836 eur ako uviedol odporca.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania a ich právnych zástupcov, a listinnými dôkazmi, a to: sobášnym listom, rodnými listami detí účastníkov konania, potvrdením úradu práce o poberaní rodičovského príspevku a prídavku na deti navrhovateľkou, výpisom zo živnostenského registra odporcu, pracovnou zmluvou odporcu, výpismi z bankového účtu odporcu, textovými správami účastníkov konania, daňovým priznaním odporcu za rok 2014, zápisnicou z výsluchu navrhovateľky na OR PZ v BA III, rozhodnutiami OS BA III č.k. 37P 338/2014-14 zo dňa 08. 09. 2014 a č.k. 51P 44/2015-70 zo dňa 10. 02. 2015, zoznamom mesačných výdavkov navrhovateľky, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, založenými v spise, a zistil nasledovný skutkový stav veci, preukázaný vykonaním týchto dôkazov.
Navrhovateľka a odporca uzatvorili dňa 21. 02. 2009 manželstvo, z ktorého sa narodili tri deti a to syn P. (K.. XX. XX. XXXX), dcéra Y. (K.. XX. XX. XXXX) a dcéra B. (P. XX. XX. XXXX). Manželstvo navrhovateľky a odporcu je do značnej miery rozvrátené a nenapĺňa svoju funkciu v zmysle Zákona o rodinne. Manželia nežijú v spoločnej domácnosti. Odporca v priebehu roka 2014 opustil spoločnú domácnosť a odišiel bývať ku svojej matke do Trnavy. Navrhovateľka spolu s deťmi zdieľa spoločný byť s jej rodičmi v Dúbravke. V priebehu roka 2014 predali spoločný byt. Peniaze za predaj bytu boli použité na vyplatenie hypotekárneho úveru v sume 150 000 eur, ktorý si navrhovateľka a odporca zobrali práve za účelom kúpy tohto bytu. Na vyplatenie zostatku úveru v sume 6 030,80 eur si odporca požičal sumu 8 500 eur, ktorú priebežne spláca.
Navrhovateľka je od roku 2009 nepretržite na materskej dovolenke. Preukázaný mesačný príjem navrhovateľky pozostáva z:
- rodičovského príspevku v sume 203,20 eura;
- rodinných prídavkov v sume 23,52 eura na každé dieťa, t.j. 70,56 eura; čo prestavuje sumu 273,76 eura mesačne.
Na základe predbežného opatrenia vydaného Okresným súdom Bratislava III, č.k. 37P 338/2014-14 zo dňa 08. 09. 2014, právoplatného dňa 31. 12. 2014, bolo odporcovi uložené prispievať na výživu maloletých detí (P., Y. U. B.) mesačne sumou spolu vo výške 270 eur, počnúc dňom vydania tohto rozhodnutia vždy do 10. dňa v mesiaci vopred k rukám matky.
V konaní nebolo sporné, že odporca prispieva navrhovateľke mesačne sumou 50 eur a od 05/2015 sumou 80 € mesačne.
Okrem toho navrhovateľka deklarovala aj iné nepravidelné príjmy pozostávajúce z príspevkov od rodičov a známych, ktorých výšku nevedela jednoznačne stanoviť, nakoľko o nich nemá presný prehľad, prichádzajú jej na bankový účet, ktorý nemá kedy kontrolovať. Tiež rozporne uvádzala že sa jedná o dary a nezištnú pomoc, neskôr uvádzala, že ide o pôžičku, ktorú bude musieť neskôr vrátiť.
Na základe vyššie uvedeného predstavuje pravidelný a preukázaný mesačný príjem navrhovateľky sumu 543,76 eura (bez sumy od odporcu 50 až 80 € mesačne).
Navrhovateľka svoje výdavky za mesiac 06/2015 deklarovala nasledovne:
- suma 809,60 eura ako výdavky na deti,
- suma 649,01 eura výdavky navrhovateľky,
- suma 253,13 eura ako spoločné výdavky navrhovateľky a detí,
- suma 316,91 eura ako výdavky na bývanie, čo celkovo predstavovalo výdavky navrhovateľky za mesiac 06/2015 v sume 2 028,65 eura.
Odporca od 06/2012 do 08/2013 pracoval v spoločnosti A-Managment s.r.o. ako riaditeľ správy budov s mesačným príjmom 2 500,- eur v hrubom, od 09/2013 do 10/2013 v spoločnosti Jones Lang LASalle, s.r.o. s mesačným príjmom 2 500,- eur v hrubom. Od 10/2013 do 03/2013 bol evidovaný na Úrade práce ako nezamestnaný a poberal dávku v nezamestnanosti. Od 03/2014 začal podnikať ako fyzická osoba podnikateľ pod obchodným menom H.. W. Š. - building services v predmete činnosti týkajúcej sa podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov, vedenia a uskutočňovania stavebnej činnosti, činnosti stavebného dozoru, činnosti koordinátora bezpečnosti a správy a údržby bytového a nebytového fondu v rozsahu voľných živností, pričom jeho podnikateľské oprávnenie trvá doposiaľ.
Odporca je od 01.09.2014 doposiaľ zamestnaný v Dopravnom podniku mesta Bratislava a.s. ako technický pracovník so základnou zložkou mzdy v sume 1 000 eur brutto a pohyblivou zložkou mzdy v sume 200 eur. Odporcov ročný príjem v roku 2014 (základ dane) podľa predloženého daňového priznania predstavoval sumu 9 364,97 eur, tzn. 780 eur mesačne (9 364,97 eur : 12 mesiacov), pričom táto suma je tvorená všetkými dosiahnutými príjmami odporcu za uvedený rok, z činnosti na základe živnosti od 03/2014 a z pracovného pomeru za rok 2014, resp. všetkých príjmov odporcu z pracovnej činnosti dosiahnutých v tomto roku, čo vyplýva z typu daňového priznania k dani z príjmov FO (typ „B“). Priemerný mesačný príjem zo závislej činnosti odporcu v roku 2015 podľa jeho vyjadrenia na základe informácie od účtovníčky odporcu predstavuje sumu 836 eur mesačne, čo korešponduje s príjmom z predchádzajúceho obdobia a mzdových podmienok podľa pracovnej zmluvy (mesačná netto mzda cca 810 až 972 euro), pričom v tomto období súd nemohol zohľadniť príjmy z podnikania, nakoľko daňové priznanie sa podáva až po ukončení účtovného roku (2015).
Súd uvádza, že tzv. „matematický výpočet príjmov odporcu“ právnou zástupkyňou navrhovateľky, v ktorom od základu dane 9 364,97 eur za rok 2014 (tzn. všetkých dosiahnutých príjmov odporcu v tomto roku) odpočítala sumu 3344 € ako príjem zo závislej činnosti (4 mesiace? x 836 €), čo by mal byť vo výsledku príjem zo živnosti za 10 mesiacov (od 1.3.2014) vo výške 6.020,97 € a z toho mesačný príjem z podnikania za rok 2014 je suma 602 €, ktorú pripočítala k priemernému mesačnému príjmu odporcu z pracovného pomeru v roku 2015 v sume 836 €, tzn. príjem odporcu predstavuje spolu sumu 1.438 € mesačne, súd nemohol akceptovať pre jeho nesprávnosť. Právna zástupkyňa navrhovateľky v
ňom duplicitne spočítala a odpočítavala príjmy za dve rôzne obdobia r. 2014 a 2015) a takýto výpočet nemôže byť správny aj z dôvodu, že nezohľadňuje rozdiel medzi dosiahnutými príjmami z podnikateľskej činnosti, vykonávanej celodenne a výlučne v plnom rozsahu, oproti výkonu tejto činnosti popri riadnemu pracovnému pomeru, kedy je výkon činnosti na základe živnosti značne obmedzený pracovnou dobou, pracovnými povinnosťami a tým aj príjmy z nej. V roku 2014 odporca výlučne podnikal od 1.3.2014 do 1.9.2014, kedy nastúpil do pracovného pomeru s 37,5 hodinovým pracovným týždňom a jeho priemerný mesačný príjem v tomto období z podnikateľskej činnosti mohol byť vyšší (cca 600 €), ako keď túto vykonával popri zamestnaní od 9/2014 a 2015. Preto súd nemohol vychádzať z takéhoto výpočtu priemerného mesačného príjmu z podnikateľskej činnosti odporcu v roku 2015.
Odporca mesačné výdavky špecifikoval nasledovne:
- suma 270 eur ako súdom určené výživného na 3 maloleté deti,
- suma 200 eur cestovné (do práce z Trnavy do Bratislavy a späť),
- suma 100 eur mesačné náklady na stravu (priemerne),
- suma 100 eur splátky pôžičky (8.500 €),
- suma 15 eur mesačné náklady na oblečenie (priemerne),
- suma 67 eur mesačné náklady na poistenie a sporenie (priemerne), pričom náklady na oblečenie, poistenie a sporenie, odporca označil ako nepovinné mesačné výdavky, tzn. celkom mesačné výdavky odporcu predstavujú sumu 752 eur a z toho osobné výdavky predstavujú sumu 382 eur (bez 270 € výživné na mal. deti a cca 100 € splátka pôžičky na zostatok hypotekárneho úveru).
Odporca taktiež preukázal, že pravidelne prispieval navrhovateľke sumou 50 eur mesačne a od 05/2015 v sume 80 eur mesačne a v mesiaci 08 a 10/2014 prispel navrhovateľke po 150 eur.
V priebehu konania navrhovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne zmenila návrh na začatie konania tak, že sa voči odporcovi domáhala výživného na manželku v sume 400,- mesačne, vždy do 10. dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom 01. 09. 2014, ktorú zmenu súd pripustil podľa § 95 O.s.p. uznesením vyhláseným za prítomnosti účastníkov na pojednávaní dňa 14.07.2015.
Podľa § 18 Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“) manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
Podľa § 71 ods. 2 Zákona o rodine vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Podľa § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
Pojem výživné zákon výslovne nedefinuje a z literatúry a súdnej praxe sa má za výživné komplexné zabezpečovanie potrieb medzi subjektmi rodinnoprávneho vzťahu, tzn. nielen uhrádzanie výživy vo vlastnom slova zmysle, ale aj ako uspokojovanie ostatných hmotných a kultúrnych potrieb, pričom rozsah vyživovacích povinností je daný možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi povinného a odôvodenými potrebami oprávneného. Zákonný rozsah vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi je daný kritériom „rovnakej životnej úrovni“ a uplatňuje sa princíp „vzájomnosti“. V manželstve sú si muž a žena rovní v právach a povinnostiach, čo sa premieta aj do majetkových vzťahov medzi nimi. Manželia sú si povinní pomáhať, vytvárať zdravé rodinné prostredie a uspokojovať potreby rodiny podľa svojich schopností a možností. Okrem toho manželom patrí aj vzájomná vyživovacia podľa § 71 Zákona o rodine. Existencia vyživovacej povinnosti manželov je viazaná na právnu existenciu manželstva, a teda vzniká so vznikom manželstva a zaniká so zánikom manželstva. Z princípu rovnosti manželov vyplýva aj zákonný znak vzájomnosti tohto druhu vyživovacej povinnosti a jej rozsah je spolu s výživným na dieťa najväčší.
Pokiaľ si jeden z manželov túto svoju povinnosť dobrovoľne neplní, môže sa dotknutý manžel obrátiť na súd s návrhom na určenie vyživovacej povinnosti (výživného) druhému z manželov. Návrh v prípade riadneho a dobrovoľného plnenia by súd musel zamietnuť, pretože zákon súdu umožňuje zasahovať do tohto vzťahu len vtedy, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká medzi manželmi rozdiel v životnej úrovni.
Rozsah vyživovacej povinnosti medzi manželmi sa týka predovšetkým stravy, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia, pričom východiskom je v zásade rovnaká životná úroveň manželov. Inak povedané, hmotná i kultúrna úroveň oboch manželov by mala byť rovnaká. Nejde o mechanickú rovnosť medzi manželmi v majetkovej oblasti. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zákon ukladá súdu povinnosť prihliadať na starostlivosť o domácnosť, čím sa myslí tak spoločná domácnosť, ako aj prípady oddeleného žitia manželov, avšak iba v prípade starostlivosti o dieťa, resp. deti. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu zákona o rodine - vytvárať priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožniť venovať sa svojmu osobnému rastu a povolania a preto zákon tejto činnosti priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela. Aj takýmto spôsobom sa teda manželia podieľa na majetkovom postavení rodiny a nie je tým dotknutá požiadavka v zásade rovnakej životnej úrovne. Návrhy na určenie výživného medzi manželmi v praxi vyplývajú z rozvratu manželstva, keď manželia začnú hospodáriť samostatne, na základe čoho sa prejaví rozdiel v životnej úrovni, vyvolaný aj tým, že jeden z manželov v prevažnej miere vykonáva starostlivosť o domácnosť a z toho dôvodu nie je schopný dosiahnuť príjmové pomery druhého manžela. Zásada rovnakej životnej úrovne manželov sa neuplatní iba v prípade porušovania dobrých mravov, ktoré by bolo v rozpore s inštitútom manželstva, ktorý okrem svojej právnej stránky, je založený aj na určitých etických a morálnych princípoch, zakotvených v § 18 Zákona o rodine a ktoré je potrebné uplatniť aj v rámci majetkových vzťahov manželov.
Súd teda pri určení rozsahu výživného skúma relevantné a odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného tak, aby jeho určením zachoval v zásade rovnakú životnú úroveň manželov s prihliadnutím na osobitosti vyplývajúce z ich osobných, pracovných, zdravotných špecifík a starostlivosti o domácnosť.
V danom prípade nebolo sporným, že manželstvo účastníkov uzatvorené dňa 21. 02. 2009, z ktorého sa narodili tri deti - syn P.Y. (K.. XX. XX. XXXX), dcéra Y. (K.. XX. XX. XXXX) a dcéra B. (P. XX. XX. XXXX) stále trvá a účastníci nežijú v spoločnej domácnosti od júla 2014. Odporca koncom júna 2014 opustil spoločnú domácnosť a odišiel bývať ku svojej matke do Trnavy a navrhovateľka spolu s deťmi, po predaji spoločného bytu účastníkov na X. X B. O. od augusta 2014, zdieľa spoločný byť s jej rodičmi v Dúbravke. K predaju spoločného bytu účastníci pristúpili z dôvodu, že nemali finančné prostriedky na splátky hypotekárneho úveru, ktorý sa na jeho kúpu vzali.
Navrhovateľka vecnú legitimáciu na určenie výživného na manželku odvodzuje v dôsledku neplnenia si vyživovacej povinnosti odporcom, ako jej manžela pravidelne a v plnej miere, ktorý navrhovateľke po dobu manželstva pravidelne prispieval sumou 50 eur mesačne, ktorá nepostačuje potrebám navrhovateľky. Okrem toho odporca navrhovateľke prispel iba jednorázovo sumou 150,- eur (v mesiacoch 08/14 a 10/14), z čoho však časť sumy predstavovalo aj plnenie si vyživovacej povinnosti
voči maloletým deťom účastníkov, ktoré v tom čase žili s navrhovateľkou oddelene v byte rodičov navrhovateľky. V priebehu konania, od mája 2015 začal odporca prispievať navrhovateľke sumou 80 eur mesačne.
Rovnako nebolo v konaní sporným, že navrhovateľka je od roku 2009 na rodičovskej a ďalšej rodičovskej dovolenke a jej príjem v roku 2014 a 2015, predstavujú sociálne dávky spolu v sume 273,76 eura mesačne (rodičovský príspevok a prídavky na dieťa) a výživné určeným predbežným opatrením súdu na 3 maloleté deti účastníkov, ktoré platí odporca od decembra 2014 spolu v sume 270 eur mesačne, celkovú sumu 543,76 eur mesačne, pričom bez pomoci odporcu ako manžela, vykonáva aj starostlivosť o domácnosť, v ktorej musí zabezpečovať priaznivé prostredie pre rast detí. Zároveň súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že navrhovateľka spolu s maloletými deťmi účastníkov žije v domácnosti svojej matky (otec navrhovateľky žije oddelene), kde táto starostlivosť o domácnosť nie je výlučne na navrhovateľke, ale jej s ňou po všetkých stránkach pomáhajú zabezpečovať obaja jej rodičia (tč. na starobnom dôchodku). Staršie deti (mal. P. a mal. Y.) navštevujú predškolské zariadenie - mal. P., ktorý v júli 2015 dovŕšil 6 rokov, cirkevnú MŠ Sv. Uršuly; mal. Y. (v decembri 2015 dovŕši X Y.) 3 x týždenne v doobeda detské centrum „Klubík“ a mal. B. ( t.č. X Y.) je v celodennej starostlivosti navrhovateľky.
Navrhovateľka v konaní zdokladovala všetky svoje výdavky za mesiac jún 2015, z ktorých súd zobral to úvahy len tie, ktoré určujú životnú úroveň jedného z manželov, ktorá by mala byť v zásade rovnaká s druhým manželom. Súd neprihliadal na výdavky spojené výlučne s potrebami maloletých detí (809,60 eur mesačne) a uvádzané ako spoločné výdavky navrhovateľky a detí (253,13 eur mesačne). Ako nevyhnutné výdavky výlučne na jej stravu, ošatenie, hygienu, bývanie a kultúrne vyžitie uviedla navrhovateľka spolu sumu 965,92 eura a z toho 316,91 eura boli náklady na bývanie za byt vo vlastníctve rodičov navrhovateľky. Z uvedeného vyplýva, že ide o značný nepomer medzi príjmami a výdavkami navrhovateľky, a teda životná úroveň navrhovateľky je vyššia ako by si mohla navrhovateľka na základe svojich príjmov dovoliť a predstavuje až 4,88 násobok sumy životného minima jednej plnoletnej osoby (965,92 eura : 198,09 eura = 4,88), pričom jej preukázané príjmy predstavujú len 1,38 násobok sumy životného minima (273,76 eura : 198,09 eura). Navrhovateľka uviedla, že má rôzne ďalšie príjmy, z ktorých uhrádza deklarované výdavky z darov tretích osôb, avšak ich v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala (ich pravidelnosť, výšku, zdroj...).
Čo sa týka povinnosti odporcu poskytovať výživné vo vzťahu k maloletým deťom účastníkov za účelom zabezpečenia ich potrieb, ktorých starostlivosť a opateru zabezpečuje výlučne navrhovateľka, toto nebolo predmetom skúmania súdu v tomto konaní. Súd vyhodnotil predložené doklady ohľadom potrieb navrhovateľky, spoločných s potrebami maloletých detí ako aj výdavkov v súvislosti so spoločnými aktivitami navrhovateľky a detí, výlučne s ohľadom na odôvodnené potreby navrhovateľky (253,13 eur mesačne). Súd prihliadol na to, že odôvodnené potreby maloletých detí bude súd posudzovať v rámci samostatného konania, v ktorom na základe zisteného skutkového stavu rozhodne o povinnosti odporca platiť výživné na maloleté deti v potrebnom rozsahu (zatiaľ bolo rozhodnuté iba predbežne uznesením OS Bratislava III z 10.02.2015, č. k. 51P 44/2015-70).
Odporca v posudzovanom období 2014 a 2015 dosahoval mesačný príjem priemerne v sume od 780 eur do 836 eur mesačne a po odpočítaní súdom určenej povinnosti odporcu platiť výživné na maloleté deti v sume 270,- eur, je príjem odporcu mesačne cca 566 eur (836 € - 270 €) určených na nevyhnutné životné náklady - na stravu, ošatenie, hygienu a náklady spojené s cestovaním do práce, čo predstavuje 2,85 násobok sumy životného minima jednej plnoletnej osoby (198,09 €). Osobné mesačné výdavky odporcu predstavovali sumu 415,- eur (cestovné 200,- eur, strava a ošatenie115,- eur, splátka pôžičky 100,-eur), čo je zhruba polovica z osobných mesačných výdavkov deklarovaných navrhovateľkou aj po odrátaní výdavkov spojených so starostlivosťou o mal. deti.
Ako bolo uvedené citované ustanovenia § 71 a § 75 Zákona o rodine vychádzajú zo zásady rovnakej životnej úrovne oboch manželov, ktorá je zabezpečená ak manželia majú zabezpečené približne rovnaké potreby a to s ohľadom na osobné, zdravotné, pracovné a iné osobitosti, konkrétne majetkové pomery
- príjmy a výdavky. Podľa názoru súdu priznanie vyživovacej povinnosti odporcovi voči navrhovateľke v navrhovanom rozsahu (400 eur mesačne), by za preukázaného skutkového stavu bolo v rozpore s § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Súd mal preukázané, že po dobu, po ktorú účastníci nežijú v spoločnej domácnosti (júl 2014) a od ktorej odvodzuje navrhovateľka predmetný nárok odporca prispieva na
výživu navrhovateľky sumou 50 eur mesačne a ďalšími jednorazovými čiastkovými úhradami, ktoré navrhovateľka považuje za nedostatočné.
Súd však nemohol, vzhľadom na preukázaný mesačný príjem navrhovateľky a ňou zdokladované výdavky považovať tieto za odôvodnené potreby vo vzťahu k preukázaným príjmom a výdavkom odporcu tak, aby ich bolo možné vyhodnotiť za odôvodňujúce potrebu manželky na určenie výživného v požadovanej sume 400 eur.
Navrhovateľka, na ktorej spočíva dôkazné bremeno, predovšetkým v konaní nepreukázala, že by situácia ktoréhokoľvek z manželov sa po materiálnej stránke zásadne zmenila od doby, čo prestali žiť v spoločnej domácnosti, resp. že by majetkové pomery jedného z manželov boli neporovnateľne iné (horšie/lepšie), ako toho druhého. Určenie takto vysokého výživného voči navrhovateľke ako manželke odporcu za daného stavu neprichádzalo do úvahy ani vzhľadom na preukázané schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, ktorý by sa určením výživného na manželku v navrhovanej výške, dostal do stavu hmotnej núdze, resp. by sa znížila jeho životná úroveň pod úroveň manželky. Zároveň súd vzal do úvahy aj princíp vzájomnosti - morálneho vymedzenia princípiu manželstva, v zmysle ktorého sú manželia povinný žiť spolu, pomáhať si, vzájomne byť si verní, rešpektovať svoju dôstojnosť, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Tento podstatný princíp, na ktorom je manželský zväzok založený, sa v danom prípade vôbec nenapĺňal, pričom s ohľadom na postoje a vyjadrenia oboch účastníkov v súdnom konaní, súd musí konštatovať, že zo zrejmej neschopnosti oboch účastníkov zabezpečiť jeho praktické naplnenie, prihliadajúc pritom predovšetkým na záujem svojich maloletých detí. Životná úroveň každého je odvodená od jeho majetkových a osobných pomerov, čo rovnako platí aj manželskom zväzku, avšak s dôrazom na rovnosť tejto životnej úrovne a vzájomnosť medzi manželmi pri jej zdieľaní. V konaní preukázané majetkové a osobné pomery oboch účastníkov nedovoľujú navrhovateľke žiť na takej životnej úrovni a s takými výdavkami ako deklaruje. Ani v prípade, ak by manželia nežili oddelene, ale v spoločnej domácnosti, takéto výdavky navrhovateľky, by vzhľadom na preukázané príjmy oboch manželov a výdavky súvisiace so zabezpečovaním domácnosti, potrieb účastníkov, ako aj ich troch maloletých detí a zabezpečením spoločného bývania a vytvorenia spoločnej domácnosti, neboli relevantné a dôvodné. Navyše, navrhovateľka ani neuviedla a ani nepreukázala také okolnosti, ktoré by jej uvádzané zvýšené výdavky, ktoré pokladá za nevyhnutné, dôvodne bránili obstarať si prostriedky na tieto potreby a zabezpečiť si tak vyššiu životnú úroveň vlastným pričinením a to aj prácou len na čiastočný úväzok, prípadne na dohodu aj počas ďalšej rodičovskej dovolenky. Sú bez právneho významu v danej súvislosti dobré majetkové pomery ďalších príbuzných účastníkov (matky odporcu, tety navrhovateľky) pokiaľ sa nejedná o pravidelný príjem vo forme daru u niektorého z manželov, resp. vo forme jednorazovej vyššej hotovosti. Tvrdenia účastníkov v tomto smere boli sporné a nepreukázané.
Zabezpečenie zásady rovnakej životnej úrovne manželov nepredpokladá mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí a táto zásada nie je naplnená iba v prípade zásadnej disproporcie v celkovej životnej úrovne manželov a potom potreba určenia vyživovacej povinnosti manžela(ky) sa týka všetkých osobných potrieb (ošatenia, stravy, bývania, kultúrneho vyžitia, starostlivosť o spoločnú domácnosť a pod.).
Súd v danom prípade vychádzal zo zistení, že životná úroveň oboch manželov je v zásade rovnaká, keď obaja žijú oddelene, v domácnosti svojich rodičov (rovnaká úroveň a náklady bývania), s rovnakou úrovňou zabezpečenia osobných potrieb (ošatenie, strava, hygienické potreby), pričom nebola preukázaná ani rozdielna úroveň v uspokojovaní kultúrnych a spoločenských potrieb (výdavky na dovolenky, špecifické záľuby, návšteva kultúrnych, spoločenských podujatí, a pod.). U odporcu súd zohľadnil, že výlučne sám uhrádza pôžičku, z ktorej bol vyplatený zostatok hypotekárneho úveru účastníkov v sume 6030,80 €, podľa odporcu mesačnými splátkami v sume cca 100 €. Súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že navrhovateľka, ktorá nepracuje zároveň nemá náklady spojené s každodenným cestovaním do práce (v porovnaní s odporcom) a s tým spojené ďalšie prípadné zvýšené nároky na ošatenie, stravu a pod.. Naproti tomu súd zároveň prihliadol na rozdielnosť životnej úrovne manželov ovplyvnenej čiastočne tým, že výlučne navrhovateľka poskytuje osobnú starostlivosť ich maloletým deťom (na ktorej sa podieľajú aj jej rodičia, v byte ktorých s nimi žije) a v tejto súvislosti jej vznikajú ďalšie nevyhnutné výdavky, ktoré musí uhrádzať (napr. vyššie náklady na benzín a pod.) a ktoré navrhovateľka deklarovala v sume (253,13 eur mesačne). Vzhľadom k tomu súd čiastočne vyhovel návrhu a priznal navrhovateľke voči odporcovi nárok vo výške 100 eur mesačne, o ktorú sa navrhovateľke mesačne príjem na jej osobnú potrebu zvýši na sumu 373,76 eura mesačne (273,76 € + 100 €) a so súdom
určeným výživným na mal. deti 270 eur, na celkovú sumu 643,76 eur mesačne a odporcovi zníži na sumu 366 eur mesačne, po zohľadnení výživného na mal. deti 270 eur a mesačných splátok úveru 100 € (836 € - 270 € -100 € - 100 €).
Potom pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľky na určenie vyživovacej povinnosti odporcu súd prihliadal na uvedené, pričom z preukázaných skutkových okolností je zrejmé, že rozdiel medzi reálnymi mesačnými príjmami účastníkov konania, z ktorých uhrádzajú svoje osobné výdavky predstavoval sumu cca 192 eur v prospech odporcu (466 € - 273,76 €) a po uvedenej úprave výživného na manželku, tento rozdiel bude cca 8 € v prospech navrhovateľky ( 373,76 € - 366 € ).
Pre doplnenie súd uvádza, že ďalšími spornými tvrdeniami ohľadom eventuálneho psychického a fyzického násilia medzi účastníkmi, ktoré je v rovine trestného stíhania odporcu, vzťahu k maloletým deťom zo strany otca navrhovateľky a manipulatívneho a autoritatívneho správania odporcu, sa súd v tomto konaní nezaoberal, nakoľko neboli rozhodnými okolnosťami pre posúdenie uplatňovaného nároku a v tomto smere obsiahle podania účastníkov vyhodnotil ako čisto subjektívnu interpretáciu konfliktov, ktoré obaja účastníci nedokázali medzi sebou kultivovane a konštruktívne riešiť a dokumentujúce nesporne iba to, že ako manželia a rodičia troch maloletých detí, nie sú schopní spoločne a zodpovedne riešiť každodenné problémy vznikajúce z takejto rodinnej situácie, bez vzájomného obviňovania sa.
Nakoľko v konaní neboli preukázané dôvody, ktoré by v zmysle citovaných zákonných ustanovení zakladali potrebu pre určenie výživného v navrhovanej výške 400 euro, ktoré by mal odporca povinnosť uhrádzať navrhovateľke v záujme zabezpečenia ich rovnakej životnej úrovne v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine, súd návrh navrhovateľky považoval len za čiastočne dôvodný a to vo výške 100 eur, pričom v ostatnej časti súd návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.
Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Nakoľko navrhovateľka mala vo veci úspech len čiastočný, súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že podľa § 142 ods. 2 O.s.p. žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie, a to do 15 dní na Okresný súd Bratislava III v 3 vyhotoveniach, o ktorom rozhodne Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ust. § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ust. § 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods.1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (ust. § 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.