Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_73S-37-2021.pdf
PDF · 162.9 KB
Case nature
Area
Subarea
73S/37/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, vykonávajúc pôsobnosť správneho súdu, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: ACRES spol. s r.o., advokátska kancelária, so sídlom Digital Park III., Einsteinova 19, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 987, proti žalovanému: Mesto Banská Bystrica, Československej armády 26, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia primátora žalovaného č. 127856/2021 zo dňa 14. júla 2021, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Obchodná spoločnosť ACRES, spol. s r.o. so sídlom Digital Park III, Ensteinova 19, Bratislava (ďalej len „žalobca“) žiadosťou z 21.06.2021 požiadala podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“) o poskytnutie informácie v podobe akéhokoľvek územného rozhodnutia, stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia, ktoré boli vydané príslušným stavebným úradom pre akúkoľvek stavbu postavenú na ktoromkoľvek z nasledovných pozemkov evidovanom v registri C katastra nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, Okresný úrad Banská Bystrica, katastrálny odbor pre okres Banská Bystrica, obec Banská Bystrica, k.ú. A.: pozemok s parcelným číslom XXXX/XX o výmere XXX m2, druh - orná pôda, pozemok s parcelným č. XXXX/XX o výmere XX m2, druh - orná pôda, pozemok s parcelným č. XXXX/XX o výmere XXX m2, druh - ostatná plocha, pozemok s parcelným č. XXXX/XX o výmere XX m2, druh - orná pôda. Vybavenie žiadosti žalobca žiadal bez zbytočného odkladu a to formou zaslania skenov požadovaných rozhodnutí. Pre odstránenie pochybností uviedol, že ide o nové - samostatné podanie a nejedná sa o odvolanie proti rozhodnutiu Mestského úradu v Banskej Bystrici z 11.06.2021, ktorým bola zamietnutá pôvodná žiadosť žalobcu.
2. Mesto Banská Bystrica rozhodnutím č. INF 108/2021, 122831/2021 zo dňa 24.06.2021 žiadosť žalobcu o poskytnutie informácii zamietla (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia Mesto Banská Bystrica poukázalo na obsah podanej žiadosti o sprístupnenie informácií a poukázalo aj na obdobne koncipovanú žiadosť z 08.06.2021, ktorá bola vybavená rozhodnutím z 11.06.2021. Porovnaním oboch žiadostí Mesto Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) dospelo k záveru, že je zrejmé, že v oboch prípadoch sa žiadateľ dožadoval rozhodnutí vydaných stavebným úradom na rovnaké parcely, pričom z aktuálnej žiadosti z 22.06.2021 je táto
požiadavka bez časového ohraničenia. Podľa žalovaného žalobca považoval svoju požiadavku za súladnú so zákonom č. 211/2000 Z.z., avšak jeho požiadavka nie je v súlade s účelom zákona a jej vybavenie je nerealizovateľné. Žiadosť žiadateľa - žalobcu je nekonkrétna čo do obsahu aj rozsahu požadovaných informácií a nie je ani nijako časovo ohraničená. Stavebný úrad nevedie žiadnu evidenciu konaní, ani rozhodnutí, podľa čísla parciel a nemá žiadnu povinnosť takúto evidenciu spracovávať. Žiadateľ je povinný svoju požiadavku konkretizovať, t.j. určiť ju spôsobom, aby bolo bez pochybností možné ju dohľadať a sprístupniť. Žiadosť o poskytnutie akéhokoľvek dokumentu viažuceho sa ku konkrétnej parcele a navyše bez časového rámca je vo svojej podstate nezmyselná a je v rozpore s právnym základom na poskytovanie informácií v režime zákona č. 211/2000 Z.z. Ďalej žalovaný poukázal na to, že taxatívna definícia, čo je informáciou v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. nie je v zákone zapracovaná, judikatúra ale tento pojem v nadväznosti na účel zákona vymedzuje negatívne. Informáciou, ktorá podlieha sprístupňovaniu v režime zákona č. 211/2000 Z.z., nie je spracovanie údajov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada, napríklad spracovanie údajov z väčšieho počtu spisov na základe osobitných požiadaviek žiadateľa o informáciu, údaj, ktorý si vyžaduje získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo spracovávať materiály požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v dokumentácii povinnej osoby nenachádzajú, údaj, ktorý si vyžaduje vykonávanie takých úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu právomoci povinnej osoby a to na základe žiadosti oprávnenej osoby a údaj, ktorý si vyžaduje realizáciu šetrenia, kontrolnej alebo vyhodnocovanej činnosti na základe na základe žiadosti oprávnenej osoby. Ďalej uviedol, že v zmysle judikatúry žiadosť o poskytnutie informácií má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú, ani ju nevykonávajú. Zo znenia zákona nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie obsahu spisov, prípadne, že informáciou by malo byť štatistické spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Tak isto nevyplýva zo zákona o informáciách jeho využívanie na získavanie takých informácií, ktoré by následne žiadateľ ale iný subjekt využil, napríklad pri svojej podnikateľskej činnosti alebo inak na získanie majetkového alebo iného prospechu. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomocí alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb (rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Sžo/190/2008 z 27.05.2009). Ďalej žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 7Sži/40/2014 z 17.12.2015, podľa ktorého vyhotovenie kópií, ale aj vyhľadávanie a zhromažďovanie veľkého počtu informácií, už je ale potrebné považovať za spracovanie informácií. Zo zákona o slobode informácií nemožno vyvodzovať, že informáciou by malo byť aj spracovanie podľa požiadaviek a pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada, alebo získanie rôznych dokumentov, ktoré sú súhrnom množstva údajov. Najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne nie účelovo a efektívne ... Ďalej žalovaný argumentoval, že žiadateľ sa opakovane domáha sprístupnenia informácií, ktoré žiadnym spôsobom nekonkretizuje. Uvedenie čísla parciel považuje za dostatočné na dohľadávanie akýchkoľvek rozhodnutí vydaných príslušným stavebným úradom, pričom ignoruje fakt, že stavebný úrad nemá povinnosť evidovať stavebné konanie na základe parcelného čísla a takáto povinnosť nemá oporu v žiadnej legislatíve. Povinná osoba v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. má v režime tohto zákona povinnosť sprístupniť informácie, ktorými preukázateľne disponuje, alebo má legislatívnu povinnosť s nimi disponovať a ktoré žiadateľ konkretizuje do tej miery, aby bol možné bez pochybností požadované informácie vyhľadať a sprístupniť. Žiadateľ sa dožaduje akýchkoľvek informácií, t.j. nemá vedomosť o ich existencii, nedokáže ich konkretizovať a od povinnej osoby v rozpore s princípom sprístupňovania informácií vyžaduje aktívne vyhľadávanie informácií podľa ním zadaných kritérií, ktoré nemajú oporu v legislatíve, ani v danej logike, nakoľko sú bez časového ohraničenia. Pokiaľ žiadateľ považuje svoju žiadosť za relevantnú a jej nevybavenie, resp. jej vybavenie rozhodnutí za spáchanie priestupku, má možnosť sa voči takémuto rozhodnutiu odvolať. V odvolaní je potrebné konkretizovať na základe čoho bez akýchkoľvek pochybností považuje vyhľadávanie informácií na základe ním zadaných kritérií za informácie v zmysle infozákona, ako aj zdôvodniť tvrdenie, že povinná osoba informáciami, ktoré
požaduje, disponuje. Ďalej žalovaný poukázal na to, že opätovné požadovanie rovnakých informácií je v rozpore s primeraným vzťahom proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom, ako aj možno hovoriť o informačnom filibusteringu, čiže o obštrukčnej metóde, ktorej cieľom je zamestnať povinnú osobu činnosťou na spracovanie informácií pre žiadateľa, pričom význam a obsah spracovávaných informácií ustupuje do úzadia a žiadateľ si rieši subjektívne pohnútky, ktoré nesúvisia s legitimitou jeho požiadavky. Žiadosť žalobcu je podľa žalovaného nepochopením podstaty a účelu zákona č. 211/2000 Z.z., že informácie vyžadované žiadateľom nie sú informáciami, ktoré podliehajú informačnej povinnosti v režime tohto zákona, a preto bolo potrebné žiadosť zamietnuť. Záverom žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 184/03, z ktorého vyplýva, že obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa.
3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Primátor Mesta Banská Bystrica (ďalej len „primátor žalovaného“) rozhodnutím č. 127856/2021 z 14.07.2021 tak, že odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia primátor žalovaného poukázal na obsah podanej žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, ako aj na obsah obdobnej žiadosti z 08.06.2021, a obsah odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia argumentoval tým, že zásadným rozporom v argumentácií žiadateľa a povinnej osoby je, že žiadateľ považuje svoju požiadavku za presne špecifikovanú, na základe ktorej je bezpochýb zrejmé, že ide o rozhodnutia týkajúce sa stavieb (aktuálne) postavených, resp. aktuálne stojacich na vymedzených parcelách a nie stavieb tam postavených kedykoľvek v minulosti, ktoré sú už zbúrané, ako to zavádzajúco (nepriamo) naznačuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o odmietnutí povinná osoba. S takouto argumentáciou nie je možné sa stotožniť. Zákon č. 2011/2000 Z.z. je vo vzťahu k povinnej osobe striktný a vyžaduje vybavenie žiadosti v časovo prísnej lehote, preto je zároveň nutné, aby žiadateľ svoju požiadavku formuloval presne a konkrétne. Formulácia žiadateľa, že požaduje poskytnutie informácie v podobe akéhokoľvek územného rozhodnutia, stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia, ktoré boli vydané príslušným stavebným úradom pre akúkoľvek stavbu postavenú na ktoromkoľvek z nasledovných pozemkov nie je možné zo žiadneho hľadiska považovať za presnú a konkrétnu. Použitie výrazových prostriedkov pre akékoľvek rozhodnutie, pre akúkoľvek stavbu vylučuje možnosť, že sa jedná o presne určený dokument týkajúci sa presne určenej stavby. Pokiaľ zámerom žiadateľa bolo získať rozhodnutia stavebného úradu týkajúce sa stavieb aktuálne stojacich na určených parcelách, bolo potrebné dať svoju žiadosť z hľadiska použitia výrazových prostriedkov do súladu so svojim zámerom. V žiadosti z 08.06.2021 žiadateľ požiadal o poskytnutie informácií v podobe akéhokoľvek individuálneho správneho aktu vydaného stavebným úradom za obdobie posledných 15 rokov, pričom žiadosti z 22.06.2021 už časové ohraničenie absentuje. Nie sú pochybnosti o tom, že vyhľadávanie informácií (písomností) je bežným spôsobom pri vybavovaní žiadosti v režime zákona č. 211/2000 Z.z., ale za predpokladu, že žiadosť žiadateľa je dostatočne konkrétna. Mesto Banská Bystrica nevedie evidenciu rozhodnutí stavebného úradu podľa parcelného čísla, kde by bolo možné selektovať písomnosti podľa čísla parciel a požiadavka žiadateľa tak, ako ju formuloval, by vyžadovala vyhľadávanie rozhodnutí viažucich sa k uvedeným parcelám v stovkách spisov, navyše bez časového určenia, čo je v rozpore s účelom zákona č. 211/2000 Z.z., ktorý povinnej osobe takúto povinnosť neukladá. § 14 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. uvádza, že zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorých informácií sa žiadosť týka, t.j. je povinnosťou žiadateľa svoju žiadosť formulovať bez pochybností o obsahu a rozsahu vyžadovaných informácií. Vzhľadom na to žalovaný rozhodol tak ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
4. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, kde primárne namietal nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal pritom na to, že žiadosť smeruje k overeniu existencie príslušných rozhodnutí povoľujúcich realizáciu a užívanie stavby, ktorá sa objektívne aktuálne nachádza na štyroch pozemkoch alebo na niektorom z týchto pozemkov, ktorých parcely boli špecifikované v žiadosti, pričom stavba nie je zapísaná v katastri nehnuteľností, na základe čoho logicky je nemožné ju v žiadosti identifikovať inak ako uvedením parciel, na ktorých stojí. Ďalej žalobca v tejto súvislosti argumentoval, že žiadal o konkrétne typy rozhodnutí a to územné rozhodnutie, stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, pričom mal nepochybne na mysli rozhodnutia vydané povinnou osobou ako stavebným úradom, keďže parcely na ktorých stavba stojí sa nachádzajú v území, ktoré
vo vzťahu ku kompetenciám stavebného úradu patria do kompetencie povinnej osoby. Ďalej žiadateľ namietal, že žiadal o poskytnutie rozhodnutí uvedených vo vzťahu k aktuálne stojacej stavbe, čo vyplýva z formulácií „akúkoľvek stavbu postavenú“, teda z použitia prítomného času. Podľa žalobcu je z jeho žiadosti nepochybný vecný aj časový rozsah požadovaných informácií v rámci údajov, ktoré mu boli známe a boli zistiteľné z verejný zdrojov. Zjavne nežiadal poskytnúť rozhodnutia, ktorých identifikačné znaky poznal, ale rozhodnutia, ktorých existenciu len predpokladal s ohľadom na objektívne skutočnosti
- existujúcu stavbu, ktorú však z dôvodu jej nezapísania do katastra nehnuteľností vie označiť len uvedením pozemkov, na ktorých stojí. V odvolaní žalovaného výslovne upozornil, že z katastrálnej mapy je zrejmé, že na predmetných pozemkoch stojí stavba zrejme rodinného domu, ktorá však nie je zapísaná v katastri nehnuteľností, čo mohla povinná osoba pri náležitom vybavovaní žiadosti zistiť nahliadnutím do katastrálnej mapy. Existenciu žiadaných rozhodnutí žalobca logicky odvodzuje od skutočnosti, že stavba objektívne existuje a predpokladá dodržanie stavebného zákona pri jej realizácii. Keďže stavba nie je zapísaná v katastri nehnuteľností, žalobca zároveň predpokladá, že existuje doposiaľ len územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie stavebného úradu. Nemožno vylúčiť ani záver, že žiadané rozhodnutia neexistujú a stavba je postavená v rozpore so zákonom, čo by bolo možné vylúčiť, ak by povinná osoba riadne vybavila žiadosť žalobcu minimálne v záujme vlastného overenia legálnosti predmetnej stavby. Povinná osoba a žalovaný sa namiesto záujmu o vybavenie žiadostí v súlade so zákonom podľa žalobcu sústredili na hľadanie dôvodov, prečo povinná osoba nevie na základe žiadosti identifikovať rozhodnutia, ktorých poskytnutie žalobca žiadal. Povinná osoba ani žalovaný neuvádzajú ani náznakom návod, ako konkrétne mala vyzerať formulácia žiadosti, ktorou bolo možné z ich pohľadu kladne vybaviť. Žalobca ďalej poukázal, že rovnaké informácie žiadal už skoršou žiadosťou z 08.06.2021, ktorú povinná osoba rovnako zamietla pre neurčitosť rozhodnutím z 11.06.2021, pričom druhou žiadosťou, ktorá bola následne rovnako zamietnutá prvostupňovým rozhodnutím, sa žalobca snažil vyhovieť nárokom povinnej osoby naznačeným rozhodnutím o zamietnutí prvej žiadosti. Žalobca ďalej namietal, že nemôže obstáť argument žalovaného, že také rozhodnutie ako žiada žalobca, povinná osoba nevedie podľa parcely č. pozemkov a spôsob vedenia informačných systémov povinnej osoby taktiež nemôže byť na príťaž žalobcu. Podľa žalobcu samotné označenie parciel ponúka povinnej osobe pri náhľade do katastra nehnuteľností množstvo ďalších informácií, ako údaj o vlastníkovi pozemkov, údaje o umiestnení pozemkov, o susedných pozemkoch a stavbách a ich vlastníkov, a povinná osoba tak nemala mať, ani nemohla mať zásadný problém identifikovať a vyhľadať a sprístupniť požadované rozhodnutia. Povinná osoba ani žalovaný podľa žalobcu nijako neobjasnili, aké informácie by mal žalobca v žiadosti uviesť okrem špecifikácií identifikačných údajov stavby, ktoré z vyššie uvedených dôvodov uviesť nie je možné, aby mohla požadované rozhodnutia efektívne vyhľadať a poskytnúť. Na základe toho žalobca považoval svoju žiadosť za dostatočne určitú a pokiaľ ju žalovaný, resp. primátor žalovaného takto neposúdili, vec nesprávne právne posúdili. Za absurdnú považoval argumentáciu povinnej osoby, že na zaobstarávanie žiadaných informácií bolo potrebné vyhľadávať a zhromažďovať veľké množstvo informácií, čo by v podstate znamenalo ich spracovanie a následné vznik nových informácií, čo by mohlo byť neprimeraným zásahom predstavujúcim obštrukčnú metódu filibusteringu. Takýto záver žalovaný opiera o judikatúru, ktorá je na tento prípad nepoužiteľná, pretože sa zaoberá skutočne zjavnými excesmi z uplatňovania práva na informácie. V žalobnom bode označenom ako „Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy“ žalobca namietal, že dôvodom zamietnutia žiadosti a zamietnutia odvolania neboli zákonom predpokladané vecné dôvody pre nesprístupnenie žiadaných informácií, ale údajné formálne nedostatky žiadosti. Pokiaľ bola žiadosť žalobca neúplná, čo nepripúšťa, bola v zmysle § 14 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba žalobcu vyzvať na doplnenie žiadosti s poučením, ako je potrebné žiadosť doplniť. Túto povinnosť však povinná osoba - žalobca nesplnil a bez ďalšieho v rozpore so zákonom rozhodol o zamietnutí žiadosti. Rovnako mal postupovať aj žalovaný v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 a s ustanovením § 60a Správneho poriadku, čo však ani žalovaný nesplnil a ignoroval porušenie povinností povinnej osoby. Ďalej žalobca poukázal na to, že infozákon pripúšťa aj čiastočné poskytnutie informácie, resp. čiastočné zamietnutie žiadosti, a teda je možné informácii vyhovieť aspoň sčasti. Namietal, že pri použití elementárnej logiky a pochopenia zjavného účelu žiadosti muselo byť žalovanému zrejmé, že žalobca žiadal o sprístupnenie typovo určených rozhodnutí povinnej osoby, a to stavebného úradu vo vzťahu k presne špecifikovaným pozemkom a stavbe aktuálne stojacej na daných pozemkoch. Keďže aktuálny vlastník pozemkov tieto nadobudol podľa katastra nehnuteľností v roku 2013 a stavba stojaca na nich je zrejme ešte neskolaudovanou novostavbou, žiadané rozhodnutia (ak existujú) sú z obdobia po začiatku roku 2013. Ide teda o relatívne mladé rozhodnutia, ktoré musí mať povinná osoba v rámci svojich kompetencií takpovediac priamo pod rukami, ktorých sprístupnenie jej nemôže spôsobiť väčšie problémy. Povinná osoba však ignorovala povinnosti podľa § 14 ods. 3 a § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000
Z.z. a žiadosť bez ďalšieho v celom rozsahu zamietla, teda nesprístupnila informácie ani v rozsahu, o ktorom nemohla mať pochybnosti. Žalovaný namiesto napravenia zjavne nezákonného postupu povinnej osobe tento nezákonný postup potvrdil a napadnutým rozhodnutím nielenže potvrdil absurdnú argumentáciu povinnej osoby o nemožnosti určenia obsahu a rozsahu požadovaných informácií, ale vôbec sa nezaoberal nezákonným postupom povinnej osoby pri vybavovaní žiadosti, ktoré sa nepokúsil napraviť. Sám výzvou na doplnenie žiadosti alebo čiastočným poskytnutím informácií, ani nezaviazal povinnú osobu na nápravu pri zrušení prvostupňového rozhodnutia vrátením veci na ďalšie konanie. Záverom žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť Mestu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Súčasne žalobca navrhol tiež, aby správny súd uložil Mestu Banská Bystrica, resp. mestskému úradu v Banskej Bystrici povinnosť sprístupniť požadované informácie v súlade s § 193 SSP.
Vyjadrenie žalovaného a žalobcu
5. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe obsiahlo argumentoval vo vzťahu k náležitostiam podanej správnej žaloby žalobcu, najmä z nej podľa neho nevyplýva, ako konkrétne mal byť žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach, nakoľko podaná žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií nesúvisí s činnosťou, ktorá vyplýva žalobcovi zo zákona o advokácii, t.j. nemohlo nesprístupnením žiadosti dôjsť k porušeniu subjektívnych práv žalobcu, ktoré by predstavovali pre žalobcu ako podnikateľský subjekt ujmu, teda nedošlo k porušeniu subjektívnych práv, ktorých ochranu poskytuje správny súdny poriadok. Poukázal na to, že neobstojí argument o porušení žalobcovho práva na prístup k informáciám, pretože žalovaný v prípade podanej žiadosti rozhodol prvostupňovým rozhodnutím a o odvolaní žalobcu proti nemu primátor žalovaného taktiež rozhodol napadnutým rozhodnutím, t.j. žalovaný vo veci konal a rozhodoval ako správny orgán v súlade so zákonom o slobode informácií. Ďalej uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na neúčinnosť infožiadostí žalobcu len vo vzťahu ku skutočnosti, že žalovaný ako povinná osoba nevedie evidenciu podľa zákona, ktorá by obsahovala žalobcom uvedené náležitosti, na základe ktorých by bolo možné dohľadanie danej informácie. Zo strany žalovaného tak nedošlo k porušeniu § 14 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. tým, že nevyzval žalobcu na doplnenie žiadosti s poučením, prípadne nedošlo k jej neurčitosti z hľadiska obsahu, resp. o neurčitý právny úkon. Žalobu navrhol zamietnuť.
6. Žalobca v replike nesúhlasil s námietkami žalovaného uvedenými vo vyjadrení k správnej žalobe. Argumenty žalovaného považoval za nezrozumiteľné a vzájomne si odporujúce. Súd má k dispozícii rozhodnutia, takže si môže samostatne vyhodnotiť, čo bolo dôvodom pre zamietnutie žalobcovej žiadosti a následne zamietnutie odvolania žalobcu. Podľa názoru žalobcu týmto dôvodom bola tvrdená neurčitosť žiadosti čo do obsahu a rozsahu požadovaných informácií, čo žalovaný najprv taktiež potvrdzuje. Ak totižto tvrdí, že pre neurčitosť žiadosti nebolo možné dohľadať dané informácie, nie je jasné, čomu inému by malo toto tvrdenie smerovať ako k tomu, že žiadosť neobsahovala jasné určenie informácií, ktorých sa týka ako podstatnej náležitosti žiadosti v zmysle infozákona. Na základe toho bol žalovaný povinný postupovať podľa § 14 ods. 3 infozákona a vyzvať žalobcu na doplnenie žiadosti v tomto smere, čo však nesplnil a bez ďalšieho rozhodol o zamietnutí žiadosti. Primátor žalovaného túto zjavnú nezákonnosť v odvolacom konaní neodstránil. V ďalších podaniach žalobca a žalovaný vyjadrili vzájomný nesúhlas so svojimi písomnými podaniami.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania (žalobca ani žalovaný pojednávanie nežiadali, pričom nariadenie pojednávania si nevyžiadal ani žiadny iný zákonný dôvod) dospel k záveru, že správna žaloba nebola dôvodná. Rozsudok bol dňa 10.11.2022 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené dňa 12.10.2021 (§ 137 ods. 4 SSP).
8. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
9. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
10. Podľa § 1 zák. č. 211/2000 Z.z. tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.
11. Podľa § 3 ods. 1, 3 zák. č. 211/2000 Z.z. (1) Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. (3) Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.
12. Podľa § 14 ods. 1, 2, 3 zák. č. 211/2000 Z.z. (1) Žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. (2) Zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje. (3) Ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.
13. Podľa § 18 ods. 1, 2, 3 zák. č. 211/2000 Z.z. (1) Ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. (2) Ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená ( § 14 ods. 3). (3) Ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti ( § 17).
14. Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 211/2000 Z.z. (1) Proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. (2) O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. (3) Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.
15. Podľa § 22 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 28)
16. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
17. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
18. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
19. Podľa čl. 26 ods. 1, 4, 5 Ústavy SR (1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. (4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. (5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.
20. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Správny súd na základe uvedeného preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobcom podanej správnej žalobe.
21. Predmetom prieskumu zákonnosti je napadnuté rozhodnutie, ktorým primátor mesta Banská Bystrica zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu podané proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým žalovaný (mesto Banská Bystrica) nesprístupnil žalobcom požadované informácie v podobe akéhokoľvek územného rozhodnutia, stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia, ktoré boli vydané príslušným stavebným úradom pre akúkoľvek stavbu postavenú na ktoromkoľvek z tam uvedených štyroch pozemkov evidovaných v registri „C“ katastra nehnuteľností, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, Banská Bystrica, k.ú. A.. Dôvodom nesprístupnenia žalobcom požadovaných informácií žalovaným bola nekonkrétnosť žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií čo do rozsahu a obsahu požadovaných informácií a jej časovej neohraničenosti s tým, že stavebný úrad nevedie žiadnu evidenciu konaní ani rozhodnutí podľa čísla parciel a nemá žiadnu povinnosť takúto evidenciu spracovávať, pričom povinná osoba má v režime zákona č. 211/2000 Z.z. povinnosť sprístupniť informácie, ktorými preukázateľne disponuje alebo má povinnosť s nimi disponovať a ktoré žiadateľ konkretizuje do tej miery, aby ich bolo možné bez pochybností vyhľadať a sprístupniť. Sprístupnenie „akýchkoľvek„ rozhodnutí stavebného úradu, ktoré neboli časovo ohraničené žalovaný nepovažoval za konkrétne vymedzenie požadovaných informácií s odkazom na judikatúru, ktorá vyhľadávanie informácií v množstve spisov považuje za spracovanie informácií. Primátor žalovaného sa v odvolacom konaní stotožnil s vybavením žiadosti žalovaným a v napadnutom rozhodnutí doplnil, že nie je možné sa stotožniť s odvolacími námietkami žalobcu, nakoľko zákon č. 211/2000 Z.z. je striktný a vyžaduje vybavenie žiadosti v časovo prísnej lehote, a preto je nutné, aby žiadateľ svoju požiadavku sformuloval presne a konkrétne. Formuláciu žalobcu nepovažoval za presnú a konkrétnu, ktorá vylučovala, že sa jedná o presne určený dokument týkajúci sa konkrétnej stavby, navyše s absenciou časového ohraničenia.
22. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že svoju žiadosť o sprístupnenie informácií sformuloval jasne a zrozumiteľne, nakoľko žiadal o konkrétne typy rozhodnutí žalovaného (územné rozhodnutie, stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie) s použitím údajov z verejne dostupných zdrojov plynúcich z katastra nehnuteľností (parcelné číslo pozemku, obec, katastrálne územie), pričom logicky stavby nevedel identifikovať inak. Žiadal o poskytnutie rozhodnutí vo vzťahu k aktuálne stojacej stavbe, nakoľko nepoužil formuláciu „..v minulosti stojacu stavbu...“, so žiadosti teda bol nepochybný vecný aj časový obsah požadovaných informácií. Žalobca poukázal na to, že v odvolaní primátora žalovaného upozornil, že z katastrálnej mapy je zrejmé, že na predmetných pozemkoch stojí zrejme stavba rodinného domu, ktorá nie je v katastri zapísaná, čo mohla povinná osoba zistiť nahliadnutím do katastrálnej mapy. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný ani náznakom neuviedol návod, ako konkrétne by mala vyzerať formulácia žiadosti s tým, že žiadne bližšie informácie žalobca objektívne uviesť nevedel a spôsob vedenia informačných systémov žalovaného nemôže byť na jeho príťaž. Za zjavne absurdnú žalobca považoval argumentáciu žalovaného, že na zaobstaranie žiadaných informácií by bolo potrebné vyhľadávanie a zhromažďovanie veľkého množstva informácií.
23. Vzhľadom na obsah preskúmavaných rozhodnutí oboch stupňov možno ustáliť, že ťažiskovými dôvodmi pre zamietnutie žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií bola nekonkrétnosť tejto žiadosti
a skutočnosť, že žalovaný požadovanými informáciami o rozhodnutiach stavebného úradu týkajúcich sa stavieb na označených pozemkoch nedisponoval, nakoľko nevedie takú evidenciu rozhodnutí stavebného úradu, ktorá by bola založená na identifikácii pozemkov, na ktorých boli stavby postavené alebo na nich bola začatá realizácia stavby.
24. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. Ust. § 3 zákona č. 211/200 Z.z. je hmotnoprávnou úpravou práva na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je založený na princípe „Čo nie je tajné, je verejné“, čo vyplýva z § 3 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii a z § 12 tohto zákona, podľa ktorého všetky obmedzenia a práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie, vrátane sprievodných informácií, po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Kategórie informácií, ktoré sú chránené, a teda ich v režime Zákona o slobodnom prístupe k informácii nemožno sprístupniť, sú vymedzené v § 8 až § 11 tohto zákona“ ( nález Ústavného súdu SR II.ÚS 92/2017-25 z 20.12.2017). 25. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009: „Súd nevyvodzuje zo znenia zákona č. 211/2000 Z. z. skutočnosť, že informáciou je aj poskytovanie obsahu spisov, prípadne že informáciou by malo byť (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Zo zákona o slobode informácií „nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú.“.
26. Na základe ústavnej sťažnosti v označenej veci konal aj Ústavný súd SR, ktorý porušenie ústavnosti nezistil a v uznesení sp.zn. III. ÚS 96/2010-14 zo dňa 09.03.2010 mimo iného uzavrel, že: „V tomto prípade najvyšší súd svojím právnym záverom podľa názoru ústavného súdu nepoprel podstatu sťažovateľovho práva na informácie, keď uzavrel, že pri štruktúre, v akej sťažovateľ informácie požadoval, nebolo povinnosťou ministerstva školstva jeho žiadosti vyhovieť. Niet totiž pochýb (a to v podstate nepoprel ani sám sťažovateľ), že vybavenie sťažovateľovej žiadosti spôsobom v nej požadovaným, by prinášalo pre ministerstvo školstva personálne a technické problémy, čo v spojitosti s primárnou zodpovednosťou všeobecných súdov za rešpektovanie sťažovateľovho základného práva na informácie vylučuje reálnosť konštatovania porušenia jeho označených základných práv po prípadnom prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie. V časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1, 4 a 5 ústavy tak ústavný súd predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú“.
27. Najvyšší súd SR v obdobnej veci (rozsudok sp.zn. 3Sži/46/2014 z 06.010.2015) týkajúcej sa požadovania informácií o súdnych konaniach, ktoré neboli jednoducho vyhľadateľné v súdnych registroch, uzavrel, že pre vyhľadanie týchto informácií by súd musel prezrieť každú jednotlivú vec a z obsahu spisu posúdiť, či ide o požadovanú informáciu alebo nie, čo by bolo časovo veľmi náročné a záviselo by to aj od posúdenia konkrétneho pracovníka, ktorý by žiadosť vybavoval. V neposlednom rade by išlo o vytvorenie novej informácie, nakoľko súd nemá osobitný register, do ktorého by sa zapisovali výlučne veci členené v zmysle žiadosti o sprístupnenie informácií. Povinná osoba nemala v úmysle zatajovať požadované informácie, avšak sprístupnenie informácií tak, ako to žiadateľ uviedol v
podanej žiadosti nebolo objektívne možné a vytvorenie takéhoto súboru údajov by znamenalo vytvorenie novej informácie. Iná situácia by nastala samozrejme v tom prípade, ak by bolo možné požadované kritériá zadať do súdneho registra a postupnosťou mechanických krokov zúžiť výber na požadované informácie. Na záver najvyšší súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1As/141/2011 zo dňa 09.02.2012: Jako kýžené kritérium sa teda nabízí rozlišováné mezi případy, kdy je povinný subjekt schopen požadované informace sestavit ze zdrojových informací, ktorémi disponuje, v zásadě mechanickým způsobem, a situacemi, v nichž sestavení požadované informace překračuje rámec takových jednoduchých úkonů. Taktiež najvyšší súd poukázal aj na svoj skorší rozsudok sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009: Informáciou nie je poskytovanie obsahu spisov, prípadne informáciou v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada.
28. Ústava SR v čl. 26 zaručuje každému právo na informácie, ale zároveň ustanovuje, že toto právo sa vykonáva len za podmienok a spôsobom ustanovených zákonom. Zákon č. 211/2000 Z.z. v § 3 ustanovuje každému právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii a to bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Toto zákonné ustanovenie (a contrario) teda právo každého na informácie zreteľne vymedzuje tak, že sa týka len informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii. Z uvedeného plynie, že orgán verejnej správy, ktorý je v postavení povinnej osoby nie je povinný vytvárať nový úradný dokument, resp. novú jeho podobu alebo informáciu, aby mohol žiadosť o sprístupnenie informácie vybaviť. V zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. teda povinná osoba nemá povinnosť na základe žiadosti o informáciu vytvárať informácie, ktoré v momente podania tejto žiadosti ešte neexistujú. Sprístupnenie takýchto informácií môže povinná osoba odmietnuť z dôvodu, že ich nemá k dispozícii. Odporúčanie Výboru ministrov R (2002) 2 o prístupe k úradným dokumentom sa taktiež vzťahuje len na právo na prístup k existujúcim úradným dokumentom.
29. V danom prípade žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií, pretože bola nekonkrétna čo do obsahu aj rozsahu požadovaných informácií a nebola ani časovo ohraničená. Pokiaľ žalobca požadované informácie o rozhodnutiach stavebného úradu časovo nijako nevymedzil, išlo v podstate o informácie týkajúce sa rozhodnutí stavebného úradu žalovaného (alebo iného obdobného úradu s takou právomocou) od aktuálnej prítomnosti až do neohraničenej minulosti počítanej minimálne v desiatkach rokov. Žalobca tieto rozhodnutia, okrem čísiel parciel pozemkov, na ktorých majú stáť stavby, ktorých sa týkajú, vo svojej žiadosti nijako inak neidentifikoval. Žalobca argumentoval, že nežiadal poskytnúť rozhodnutia, ktorých identifikačné znaky pozná, len ich predpokladal, pričom v odvolaní žalovaného upozornil, že z katastrálnej mapy je zrejmé, že na predmetných pozemkoch stojí stavba, ktorá nie je v katastri zapísaná, čo mohol žalovaný zistiť nahliadnutím do katastrálnej mapy. Na základe toho žalobca namietal, že žiadal poskytnutie rozhodnutí k stavbe aktuálne stojacej na pozemkoch, čo vyplýva aj z formulácie akúkoľvek stavbu postavenú, teda z prítomného času. Taký účel z obsahu žiadosti o sprístupnenie informácií, ktorý bol pre posúdenie podania (žiadosti) žalovaným určujúci (§ 19 ods. 2 Správneho poriadku; nemožno si zamieňať ani zamýšľaný účel podania z jeho obsahom), nevyplýva.
30. Obsahom odvolacích námietok žalobcu (v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu) nebola modifikácia pôvodnej žiadosti, ale len názor žalobcu na to, ako ju mal žalovaný vykladať. Názor presadzovaný žalobcom však zjavne odporuje obsahu jeho žiadosti o sprístupnenie informácií. Formulácia žiadosti požadujúcej informácie o postavenej stavbe, navyše akejkoľvek, nijako neohraničuje čas, v ktorý by mala predmetná stavba na označených pozemkoch stáť, pretože rovnako postavené mohli byť v minulosti na týchto pozemkoch aj iné stavby. Existencia postavenej stavby tiež nič nehovorí o tom, kedy bolo vo vzťahu k nej vydané príslušné povoľujúce stavebné rozhodnutie. Konštrukciou žalobcu o postavenej stavbe tak v jeho žiadosti ani v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu nedošlo (ani len zhruba) k vymedzeniu obdobia, kedy by mohli byť požadované rozhodnutia vydané. V tom aspekte bola žiadosť žalobcu zjavne nekonkrétna, ako to správne vyhodnotil žalovaný.
31. Žiadosť podľa žalobcu smerovala k overeniu existencie príslušných rozhodnutí povoľujúcich realizáciu a užívanie stavby, ktorá sa objektívne nachádza na označených pozemkoch. Pokiaľ bolo účelom žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií overenie, či stavba, ktorá sa na pozemkoch nachádza, bola postavená a je užívaná legálne, teda na základe povoľujúcich rozhodnutí stavebného úradu, žiadosť bola podaná v rozpore s účelom zákona č. 211/2000 Z.z. Podľa § 1 zák. č. 211/2000 Z.z. tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Účelom tohto
zákona je precizovať ústavou garantované právo na informácie tak, aby postupom, ktorý musí byť pri jeho výkone zachovaný bola zabezpečená ochrana práv fyzických a právnických osôb, ale splnením podmienok aj ochrana verejných záujmov chránených inými právnymi predpismi a postupmi povinných osôb a iných orgánov verejnej moci. Jeho účelom zjavne nie je ochrana záujmov chránených stavebným zákonom. Pokiaľ mal žalobca podozrenie, že nejde o legálne postavenú alebo užívanú stavbu, mohol dať príslušnému stavebnému úradu podnet na vykonanie štátneho stavebného dohľadu v súlade s ust. 98 a nasl. Stavebného zákona, prostredníctvom ktorého by prípadné porušenie týchto záujmov mohlo byť prešetrené.
32. Dôvodom zamietnutia žiadosti o sprístupnenie informácií bol aj fakt, že stavebný úrad vo svojom informačnom systéme nevedie žiadnu evidenciu konaní, ani rozhodnutí podľa čísla parciel pozemkov a nemá žiadnu povinnosť takúto evidenciu spracovávať. Vzhľadom na to žalovaný veci priliehavo poukázal na rozhodovaciu činnosť súdnych autorít, z ktorej plynie, že v takých prípadoch nejde o sprístupnenie informácií, ktoré mala povinná osoba k dispozícii, ale o ich spracovanie do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo o poskytnutie kompletných podkladov, ktoré má k dispozícii, čím by sa žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenila na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o slobode informácií. Žalovaný sa pri aplikácii práva v danom prípade správne stotožnil s uvedeným názorom najvyššieho súdu, nakoľko je faktom, ktorý nespochybnil ani žalobca, že žalovaný (ako stavebný úrad) neviedol evidenciu územných, stavebných a kolaudačných rozhodnutí podľa pozemkov, na ktorých je stavba umiestnená, povolená alebo daná do užívania, ani nemal povinnosť takým spôsobom svoj informačný a evidenčný systém viesť. Pokiaľ nebolo úlohou stavebného úradu žalovaného evidovať stavby na pozemkoch, a v územnom, stavebnom ani kolaudačnom konaní kontrolovať stav zápisov stavieb v katastri nehnuteľností (s výnimkou oprávnení stavebného úradu v rámci štátneho stavebného dohľadu je to úlohou orgánov štátnej správy katastra nehnuteľností), nebol žiadny dôvod na to, aby evidencia stavebných rozhodnutí (územné rozhodnutia, stavebné povolenia, kolaudačné rozhodnutia) bola vedená podľa parcelných čísiel pozemkov evidovaných v katastri nehnuteľností, katastrálnych území a podobných údajov. Na tomto základe nemôže obstáť ani žalobná námietka, že spôsob vedenia informačných systémov povinnej osoby nemôže byť na príťaž žalobcu. Žalovaný by pri vyhovení žiadosti žalobcu musel informácie fyzicky vyhľadať a spracovať do inej formy, načrtnutej žalobcom v žiadosti, než je forma (evidencia), v ktorej takéto údaje má. Za vytváranie nových informácií nemožno považovať jednoduché vyhľadávanie a zhromažďovanie viacerých požadovaných dokumentov, ktoré má povinná osoba k dispozícii. Vzhľadom na uvedené, o taký prípad na základe žiadosti žalobcu nešlo.
33. Postup žalovaného je plne súladný aj s názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným vo veci sp.zn. 3Sži/46/2014, z ktorého vyplýva, že pokiaľ by povinná osoba pre vyhľadanie požadovaných informácií musela prezrieť každú jednotlivú vec a z obsahu spisu posúdiť, či ide o požadovanú informáciu alebo nie, bolo by to časovo veľmi náročné a záviselo by to aj od posúdenia konkrétneho pracovníka, ktorý by žiadosť vybavoval. Išlo by o vytvorenie novej informácie, nakoľko žalovaný ako povinná osoba nemal osobitný register, do ktorého by sa zapisovali výlučne veci členené v zmysle žiadosti o sprístupnenie informácií. Žalovaný evidentne nemal v úmysle zatajovať požadované informácie, avšak sprístupnenie informácií tak, ako to žiadateľ uviedol v podanej žiadosti, nebolo objektívne možné a vytvorenie takéhoto súboru údajov by znamenalo vytvorenie novej informácie. Iná situácia by nastala v tom prípade, ak by bolo možné požadované kritériá zadať do registra (evidencie) a postupnosťou mechanických krokov zúžiť výber na požadované informácie. To v danom prípade podľa žalovaného nebolo možné uplatniť, pričom žalobca opak ani netvrdil a nepreukázal. Uvedený názor sa podľa správneho súdu plne vzťahuje na prejednávanú vec, nakoľko žalobca v žiadosti o sprístupnenie informácii uviedol na účely identifikácie požadovaných rozhodnutí výlučne parcelné čísla pozemkov. Pokiaľ by sa žalovaný pokúsil žiadosti žalobcu vyhovieť, musel by fyzicky prezrieť niekoľko spisov (údaj o ich počte správny súd nemá; môže ich byť ročne rádovo desiatky aj stovky, pričom zo žiadosti nie je zrejmé ani to, do ako vzdialenej minulosti sa informácie požadujú), z ktorých by požadované informácie mohol zistiť. Súčasne by bol nútený neprípustne rozširovať svoju činnosť pri sprístupňovaní informácií nad rámec predpokladaný zákonom iniciatívnym vyhľadávaním a hodnotením údajov katastrálneho operátu (katastrálnych máp, listov vlastníctva a pod.).
34. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný ani jeho primátor neuvádzajú ani náznakom návod, ako konkrétne by ma mala vyzerať formulácia žiadosti, ktorú by bolo možné z ich pohľadu kladne vybaviť. Žalovaný a primátor žalovaného nemali povinnosť postupovať tak, aby bol žalobca v konaní úspešný.
Mali len povinnosť konať v súlade so zásadami legality, súčinnosti, hospodárnosti, materiálnej pravdy a inými, ktorých porušenie žalobca nenamietal. Sformulovanie žiadosti o sprístupnenie informácii za žalobcu by prekračovalo rozsah poučovacej a pomocnej povinnosti správneho orgánu v zmysle ust. § 3 ods. 2 Správneho poriadku, na ktorú bol žalovaný povinný, nakoľko nešlo o neznalosť práva ale o rozhodnutie o spôsobe jeho uplatnenia v jednotlivom prípade, ktorý je v prípade žiadosti o sprístupnenie informácii vo výlučnej dispozícii žiadateľa. Informácie povinná osoba sprístupní len vtedy, ak je spôsobilá v rámci formulácie žiadosti o ich sprístupnenie, ktorou je viazaná, ich jednoducho vyhľadať, nanajvýš zosumarizovať a zostaviť do podoby požadovanej na formu sprístupnenia. Nemožno preto povinnej osobe, v ktorej postavení bol žalovaný, vyčítať, ak z formulácie žiadosti, ktorá bola vo výlučnej dispozícii žiadateľa (žalobca), nedokázala abstrahovať o aké informácie ide.
35. Dispozičná zásada správneho konania, ktorá sa uplatňuje v správnom konaní o sprístupnenie informácií, sa nevzťahuje len na samotné začatie konania následkom urobeného podania účastníka konania alebo jeho späťvzatie, ale aj na obsah podania. Predmet konania je totiž vymedzený obsahom podania účastníka konania, ktorým sa domáha konkrétnych práv alebo ich ochrany, a vymedzuje ním aj rozsah týchto práv alebo právom chránených záujmov, o ktoré v konaní ide. Len žiadateľ vie, resp. ml by vedieť, akých informácií sa domáha. Preto len on je spôsobilý svoju žiadosť o ich sprístupnenie čo najvýstižnejšie sformulovať. Jeho vôľu vyjadrenú v žiadosti nemôže nahrádzať konajúci orgán verejnej správy, ktorý z povahy veci jej obsah nemôže poznať. Obsah podania (žiadosti o sprístupnenie informácií) je z tohto dôvodu pre konajúci orgán verejnej správy záväzný a jeho prekročenie by v návrhovom konaní znamenalo závažnú svojvôľu, nakoľko by mohol rozhodovať o niečom, čoho sa účastník konania, ktorý začatie konanie inicioval, nedomáhal. Vo výnimočných prípadoch, ak zákon ustanovuje osobitné formy rozhodnutia zahŕňajúce aj súvisiace aspekty, o ktorých je potrebné súčasne rozhodnúť, pretože s prejednávanou vecou nerozlučne s súvisia, alebo vo veciach začatých z úradnej povinnosti (ex officio), nie je orgán verenej správy takto limitovaný. O taký prípad však vo veci, ktorá bola predmetom konania, výsledkom ktorého bolo napadnuté rozhodnutie, zjavne nešlo. Preto nebolo úlohou žalovaného ani primátora žalovaného, ktorí nemali povinnosť žiadosti žalobcu vyhovieť, poučovať žalobcu o tom, ako konkrétne má koncipovať svoju žiadosť o sprístupnenie informácií, ani ho vyzývať na doplnenie žiadosti tak, aby jej bolo možné vyhovieť. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Rovnako to platí aj pre konanie pred orgánmi verejnej správy. 36. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo iného orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade žalovaný použil správny právny predpis, ktorý uvedeným spôsobom interpretoval a použil, s použitím ktorého sa primátor žalovaného v odvolacom konaní stotožnil. Žalobca v ďalších žalobných bodoch len poukázal na to, že ani v inom predchádzajúcom prípade nebolo vyhovené jeho žiadosti o rovnaké informácie, poukázal na absurdnosť zverov žalovaného a viedol s jeho závermi uvedenými v odôvodnení prvostupňového napadnutého rozhodnutia názorovú polemiku avšak bez toho, aby konkretizoval porušenie zákona, t.j. v čom sa žalovaný alebo primátor žalovaného pri aplikácii zákona mýlili, pokiaľ rozhodli spôsobom uvedeným vo svojich rozhodnutiach. Správny súd nebol oprávnený za žalobcu nezákonnosť sám vyhľadávať a jeho nekonkrétne námietky preto považoval za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu s preskúmavanými rozhodnutiami, čo na záver o ich nezákonnosti nestačí. Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného založenou na odlišných názoroch si nemožno zamieňať s nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia.
37. Každý, kto sa cíti dotknutý na svojich právach alebo právom chránených záujmoch rozhodnutím orgánu verejnej správy, má ústavou zaručené právo na súdnu ochranu. Je len na ňom, ako svoje právo využije. Správny súd poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom účastníkov administratívnych konaní pred nezákonnosťou rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak obsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní. Nemá oprávnenie dôvody nezákonnosti z obsahu administratívnych rozhodnutí, ani z obsahu administratívnych spisov, za žalobcu vyhľadávať a tak žalobné dôvody nezákonnosti za žalobcu dopĺňať a ani všeobecné a nekonkrétne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa
obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí na daný prípad konkretizovať (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP). To znamená, že všeobecne uplatnené námietky nezákonnosti bez ich konkretizácie na daný prípad neumožňujú súdny prieskum zákonnosti. Správny súd tak namietané nesprávne právne posúdenie veci nezistil.
38. Podľa § 14 ods. 1, 2 zákona č. 211/2000 Z.z. zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje. Ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží. Žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa 21.06.2021 žalovaný vyhodnotil v súlade s jej obsahom tak, že obsahovala všetky zákonom požadované formálne náležitosti, takže nebol dôvod na to, aby ju vyzýval na jej doplnenie. Skutočnosť, že také vymedzenie predmetu žiadosti nebolo dostatočne konkrétne na to, aby jej bolo možné vyhovieť, neznamená, že žiadosť neobsahovala označenie požadovaných informácií. Vzhľadom na uvedené nebola dôvodná ani žalobná námietka podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy porušením povinnosti žalovaného vyzvať žalobcu na doplnenie žiadosti o sprístupnenie informácií.
39. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého opatrenia žalovaného, z dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol.
40. O náhrade trov konania rozhodoval správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobkyňa v konaní úspešná nebola, správny súd jej náhradu trov konania nepriznal.
41. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Tento rozsudok nepodpísala členka senátu JUDr. Alena Antalová z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase podpisovania