Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14C/221/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľa: P.. F. D., B. J. XX, XXX XX O. proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o určenie, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Súd návrh zamieta.

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov konania.

odôvodnenie:

Návrhom doručeným súdu dňa 21.08.2009 sa navrhovateľ domáhal určenia, že odmeňovanie navrhovateľa uskutočňované v období od mája 2005 do júna 2009 podľa § 66 a § 67 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov uvedených v § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 125 097,- Eur a trov konania.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že novelizáciou zákona č. 385/2000 Z.z. sa zvýšil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu Najvyššieho súdu SR rozhodujúceho o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, čo činilo sumu 94 950,- Sk k základnému platu a predstavuje podstatne vyššiu sumu než je samotný základný plat sudcu. Pri ďalšom porovnávaní sumy 3 151,76 Eur s príplatkami sudcov a funkcionárov súdov v sumách od 1 000,- Sk do 6 200,- Sk je to neodôvodnený rozdiel a možno vyvodiť, že v skutočnosti nemá povahu príplatku. V návrhu ďalej uviedol, že rozdiel v odmeňovaní sudcov je aj protiústavný, lebo SR pozná iba jeden "druh" sudcov, pričom rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje ich diferencované odmeňovanie. Rozdiely v platoch sudcov považoval navrhovateľ za neodôvodnené z dôvodu, že požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na príslušnú previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké a zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca rozhodujúci v špeciálnej agende). Pritom argumentácia spočívajúca v tom, že špeciálny sudca pracuje s obsahovo veľkými spismi a rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený, nie je dôvodná, nakoľko ostatní sudcovia sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti nachádzajú v obdobnej situácii, pričom navrhovateľ ako trestný sudca je vystavený riziku ohrozenia ešte viac. Navrhovateľ z uvedeného vyvodil, že príplatok špeciálnych sudcov má diskriminačnú povahu a je istou obdobou tzv. náborového príspevku z minulosti. V prípade navrhovateľa je potrebné zohľadniť, že ako sudca okresného súdu, poberal základný plat v roku 2005 v sume 45 125,- Sk, v roku 2006 v sume 49 305,- Sk a v roku 2007 v sume 53 485,- Sk, v roku 2008 v sume 60 500,- Sk a v roku 2009 v sume 2 170,- Eur. V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania sa značne znížila vážnosť a dôstojnosť navrhovateľa,

lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší a mali iné, osobitné vzdelanie a prax, keďže aj médiá takto formulovali verejnú mienku, či už pri zriaďovaní Špeciálneho súdu vychádzajúc z dôvodovej správy k tomuto zákonu, alebo v priebehu jeho existencie či v súvislosti s jeho zrušením a navyše sa verejnosti navodzoval dojem, že len títo sudcovia sú schopní rozhodovať nestranne a nezávisle závažné trestné veci bez rizika úplatnosti miestnych väzieb, čo vytvorilo vo verejnosti dojem, že tí ostatní sudcovia, teda aj navrhovateľ toho nie sú schopní, sú náchylní sa nechať podplácať, čo je pre navrhovateľa značne dehonestujúca okolnosť. Uplatnený peňažný nárok predstavuje rozdiel medzi príplatkom, ktorý bol vyplácaný sudcom Špeciálneho súdu za výkon funkcie sudcu a absenciou takéhoto primeraného a proporcionálneho odmeňovania navrhovateľa ako sudcu rozhodujúceho trestné veci patriace do pôsobnosti okresného súdu v prvom stupni.

Súd uznesením zo dňa 13.04.2010 pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že peňažný nárok bol rozšírený o sumu 19 702,- Eur, ktorá predstavovala príplatok sudcom Špeciálneho súdu k 13. a 14. platu.

Uznesením zo dňa 20.11.2012 súd zastavil konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 84 799,- Eur z dôvodu späťvzatia navrhovateľom. Navrhovateľ zároveň uviedol, že v prípade peňažného nároku sa nejedná o matematický prepočet a priznanie sumy rozdielu v zárobku sudcu Špeciálneho súdu a sudcu všeobecného súdu, ale o odstránenie a nahradenie nemajetkovej ujmy.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že Ústavný súd SR nálezom -238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je výška príplatku stanovená na dvojnásobok priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, a teda z uvedeného vyplýva, že nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov, väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva mali rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho súdu a získať tým súvisiace výhody. Zároveň uviedol, že väčšina Ústavného súdu SR neprijala záver, že postavenie sudcov špeciálneho súdu je "iným postavením" podľa čl. 12. Za podstatné považoval odporca aj to, že základné platy sudcov nie sú napádané ako neprimerané k platom ostatných predstaviteľov štátnej moci. Vo svojom vyjadrení ďalej namietal, že v danom prípade absentuje naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom nároku z dôvodu že stratil na aktuálnosti v dôsledku zákonnej zmeny príplatku špeciálnych sudcov, z dôvodu, že otázka existencie diskriminačného konania má povahu predbežnej otázky a z dôvodu, že v súlade so zákonnými možnosťami ochrany namietaná existencia diskriminačného konania nezakladá bez ďalšieho nárok na domáhanie sa určenia, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok, odporca namietal, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepožaduje nemajetkovú ujmu, ale ujmu majetkovú, na ktorú však v zmysle antidiskriminačného zákona nemá nárok. Navyše, ak by aj daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom, nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ ničím nepreukázal a ani konkrétne skutkovo nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov. V závere vyjadrenia poukázal na ústavno-právne stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, z ktorého vyplýva záver, že v danom prípade nemohlo dôjsť k diskriminácii.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkov: F.. J. Q., P.. P. Š., V. D., listinnými dôkazmi, a to: nález Ústavného súdu SR -238 zo dňa 20.05.2007, ročné zúčtovanie preddavkov na daň za rok 2005 - 2010, z ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ je sudcom Okresného Q. A.. Z potvrdení o ročných zúčtovaní preddavkov na daň vyplýva, že ním bol aj v období od roku 2005 do roku 2010. Dňa 20.05.2009 bol Ústavným súdom Slovenskej republiky vydaný nález pod č. -238. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,

politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.

Podľa § 3 ods. 3 antidiskriminačného zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov12) nie je týmto zákonom dotknuté.

Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 12 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) Ústavy SR do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Podľa čl. 144 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Podľa čl. 148 ods. 2 Ústavy SR dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

Súd vyhodnotil dôkazy predložené účastníkmi konania a vykonané súdom jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

V danom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. -238 zo dňa 20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad ustanovenia zákona s Ústavou SR (protiústavnosť), týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004 Z.z.). Na základe uvedeného súd dospel v rámci právneho posúdenia základu predmetu sporu (ohľadom vzniku samotnej diskriminácie) k takému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR bola konštatovaná diskriminácia ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov (ktorého sudcom je aj navrhovateľ), a preto nie je ďalej potrebné zaoberať sa uvedenou otázkou, keď súd vzal za podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu SR. V dôsledku vyššie uvedeného sa preto ani nezaoberal argumentáciou účastníkov konania, či vznikla alebo nevznikla diskriminácia a ani nevykonával v tomto smere dokazovanie.

Odporca v konaní namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je tým subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, týmto subjektom je Národná rada SR. Súd v tomto smere konštatuje, že konal s Ministerstvom spravodlivosti SR ako zástupcom štátu, ktorého označil navrhovateľ, pričom zároveň vyvodil, že tento orgán je oprávnený konať za štát, nakoľko základom predmetu sporu je odmeňovanie navrhovateľky, ktoré v súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej správy je napojené na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR, a teda vzťah sudcu k štátu v oblasti odmeňovania predstavuje vzťah sudcu a Ministerstva spravodlivosti SR (v prípade sudcov okresných a krajských súdov). Súd sa nestotožnil s argumentáciou odporcu ohľadom premlčania nároku z dôvodu, že navrhovateľ mohol uplatniť svoje právo prvýkrát dňa 16.04.2005, teda deň nasledujúci po účinnosti zákona, ktorým bol zavedený príplatok špeciálnym sudcom, pričom navrhovateľ podal žalobu 21.08.2009, t.j. po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty. Navrhovateľ mohol svoje právo prvýkrát uplatniť až deň nasledujúci po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR, nakoľko až týmto nálezom bola skonštatovaná protiústavnosť a diskriminácia ustanovenia zákona, týkajúceho sa príplatku sudcov, a to zákonom stanoveným orgánom.

Navrhovateľovi v zmysle uvedeného teda vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou, pričom právne prostriedky ochrany sú upravené v zákone č. 365/2004 Z.z. V ust. § 9 cit. zákona sa každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské

uplatnenie poškodenej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná. V danom prípade však prvé dva prostriedky ochrany (upustenie od konania a napravenie protiprávneho stavu) neprichádzajú do úvahy, preto navrhovateľke prináležalo domáhať sa primeraného zadosťučinenia, a následne (až pri jeho nedostatočnosti) náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ si uplatnil v návrhu na začatie konania náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s diskriminačným konaním štátu, a to z dôvodu, že sa značne znížila jeho vážnosť a dôstojnosť. Súd v tejto otázke konštatuje, že pokiaľ ide o zásah do práv navrhovateľa (vážnosť a dôstojnosť), je v zmysle ustálenej judikatúry postačujúce pre poskytnutie právnej ochrany - 1/ neoprávnenosť takéhoto zásahu a 2/ objektívna spôsobilosť takéhoto zásahu porušiť alebo ohroziť dané právo. Pri priznaní peňažného zadosťučinenia (§ 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona) je však potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že v jeho prípade došlo k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti. V konaní argumentoval iba tvrdeniami, že vo všeobecnosti došlo k vytvoreniu dojmu, že sudcovia (mimo sudcov Špeciálneho súdu) sú menej kvalifikovaní, menej vzdelanejší, s menšou odbornou praxou a svoje rozhodnutia nevydávajú s príslušnou erudovanosťou a zodpovednosťou. Nijakým spôsobom však nepreukázal, že v prípade jeho osoby došlo skutočne v značnej miere k zníženiu vážnosti a dôstojnosti. Súd teda vychádzajúc z predpokladu, že navrhovateľ sa inak mohol domáhať náhrady nemajetkovej ujmy, keď samotný nález Ústavného súdu SR nepovažoval súd za poskytnutie primeraného zadosťučinenia v zmysle antidiskriminačného zákona (za primerané zadosťučinenie by mohol považovať napríklad ospravedlňujúci list, verejné ospravedlnenie a pod, čo však v konaní nebolo preukázané), ale pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch bolo potrebné, aby preukázal značnú intenzitu zásahu a konkrétne, skutočné zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby. Ani výpovede svedkov nepreukázali uvedenú skutočnosť, keď sa týkali prevažne navrhovateľovho subjektívneho vnímania situácie v súvislosti so vznikom Špeciálneho súdu a mediálnej a celospoločenskej atmosféry, pričom ostatné tvrdenia v súvislosti so vznikom ujmy (pochybnosti ohľadom opodstatnenosti vytvorenia Špeciálneho súdu vzhľadom na možné väzby sudcov na podnikateľské a kriminálne prostredie - reči, či aj navrhovateľ patrí k takýmto sudcom, pochybnosti priateľov a známych prechodného charakteru o možnosti vzniku väzieb sudcov na miestne prostredie) nie sú takého charakteru, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. Napokon, ako vyplynulo z výpovedí svedkov F.. J. Q. T. P.. P. Š., aj v súčasnosti považujú navrhovateľa za dobrého sudcu, patriaceho medzi elitu súdnictva na Slovensku, pričom narušenie vzťahov medzi nimi bolo nepatrné (iba v rovine menej intenzívneho kontaktu) a iba prechodného charakteru.

Súd vzhľadom k výsledkom vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol.

Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania voči navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.