Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6C-133-2009.pdf
PDF · 147.02 KB
Case nature
Area
Subarea
6C/133/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa samosudkyňou Mgr. Dankou Majdákovou v právnej veci žalobkýň: 1/ G. J., nar. XX.X.XXXX, bytom J. G. XX, občianka SR, právne zastúpená JUDr. Alexandrom Kuchárikom, advokátom so sídlom Levice, Hollého 11, 2/ N. C., nar. X.X.XXXX, bytom C. L., V. XXXX/X, občianka SR proti žalovaným: 1/ I. C., nar. X.X.XXXX, G. č. XX, občan SR, 2/ A. C., nar. X.X.XXXX, G. č. XX, občianka SR obaja právne zastúpení JUDr. Michalom Dicom, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni, 17. novembra č. 20, 3/ A. G., nar. XX.X.XXXX, bytom R. - Y. K., X. XXXX/XX, občianka SR, 4/ J. X., nar. X.X.XXXX, bytom V. M. F., L. XXX, ČR v konaní o určenie, že vec patrí do takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.
odôvodnenie:
V právnej veci účastníkov konania tunajší súd v poradí už druhým rozsudkom č.k. 6C/133/2009-222 zo dňa 28.10.2013 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne ako dedičky po neb. N. C. domáhali určenia, že nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX, okres C. L., obec G., KÚ G., parcely registra C vedené pod parc. č. XXX ako trvlaé trávnaté porasty o výmere 989 m2 a parc. č. XXX ako zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 217 m2, patria v celosti do dedičstva po nebohom N. C.. Na odvolanie žalobkýň Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 13Co/18/2014-260 zo dňa 16.4.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu okrem iného vyplýva, že súd prvého stupňa najsamprv má predbežne skúmať, či Darovacia zmuva zo dňa 26.2.2003 nie je platným úkonom, tak ako ho definuje ustanovenie § 49a Obč. zák. Bude potrebné aby sa tvrdeniami ohľadom omylu darcu a uvedením ho do omylu zo strany obdarovaných prvostupňový súd najsamprv zaoberal ako otázkou predbežnou. Ak by na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sa skutočne jedná o neplatný právny úkon, odpadol by dôvod skúmať žalobu v súvislosti s vrátením daru tak, ako to predpokladá ustanovenie § 630 Obč. zák. Až .po vyriešení, že Darovacia Zmuva zo dňa 26.2.2003 je platným právnym úkonom, až potom do úvahy prichádza dokazovanie, či sú splnené všetky náležitosti žaloby o vrátenie daru predpokladané ustanovením § 630 obč. zák. Odvolací súd ďalej dal do pozornosti prvostupňovému súdu, že darcovi (aj keď už nebohému vzniklo právo domáhať sa vrátenia daru, ak sa obdarovaný správal k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušoval dobré mravy. Ak darca uplatní toto právo, právny vzťah z darovania zanikne okamihom, kedy dôjde prejav jeho vôle obdarovanému. Týmto okamihom sa obnoví pôvodný právny vzťah a obdarovanému vznikne povinnosť vydať predmet daru darcovi. Preukázaním tvrdených skutočností v naznačenom smere potom nič nebráni zaoberať sa zmeneným návrhom po smrti N. C..
Po vrátení veci tunajší súd doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu opätovne vypočul účastníkov konania. Právny zástupca žalobkyne v 1. rade na pojednávaniach uviedol, že v danom prípade nie je možné akceptovať námietku premlčania vzhľadom na rozhodnutie KS Prešov, ktorý zrušil rozhodnutie prvostupňového súd zo dňa 16.12.2010. Ďalej zdôraznil, že pôvodný žalobca vyzval svojho syna na usporiadanie právnych vzťahov, nakoľko bol uvedený do omylu a nevedomky na základe zneužitia ho ako otca previedol na žalovaných v 1. a 2. rade aj pozemky pod svojim vlastným rodinným domom. Dôkazom toho je výzva N. C. prostredníctvom advokáta, samotná žaloba, ktorú podal on sám, konanie žalovaného v 1. rade, ktorý dal vyhotoviť geometrický plán. K druhej časti predmetu konania uviedol, že žalovaní v 1. a 2. rade sa v roku 2008 nestatrali o rodičov, napriek tomu, že na ich starostlivosť boli odkázaní, čo potvrdila aj žalovaná v 3. rade keď v marci na dva mesiaci ostala pri rodičoch, keď v máji XXXX zomrela manželka N. C., p. C. ostal sám bez náležitej opatery a pomoci, ktorú mu poskytla žalobkyňa v 1. rade. Právny zástupca žalovaných v 1. a 2. rade navrhol žalobu zamietnuť, k otázke darovania omylom poukázal na vznesenú námietku premlčania podaniami zo dňa 17.5.2009 a 20.9.2010. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pôvodne boli predmetom konania všetky parcely, ktoré boli predmetom darovania, po zmene, ktorú pripustil krajský súd sú predmetom konania dve parcely a to XXX a XXX o ostatných parcelách doposiaľ nebolo rozhodnuté. Taktiež poukázal na akutuálny list vlastníctva podľa ktorého už parcela č. XXX neexistuje.
Na pojednávaniach žalobkyňa v 1. rade G. J. uviedla, že o tom, že jej otec (N. C.) daroval nehnuteľností žalovaným v 1 a 2 rade sa dozvedela až niekedy v roku 2007, pričom mal darovať aj pozemok na ktorom je postavený rodičovský dom t.j. parcelu XXX. Ďalej opísala vzťahy medzi jej rodičmi a žalovanými v 1. a 2. rade s tým, že tieto vzťahy boli katastrofické už pred darovaním.
V septembri 2008 otca zobrala k sebe, pretože sa sťažoval, že žije ako duch, nikto ku nemu nepríde, pričom o tom, že otca berie k sebe nehovorila súrodencom teda ani žalovaným v 1. a 2. rade. .
Na výzvu súdu aby konkretizovala aká konkrétna pomoc otcovi poskytnutá nebola žalobkyňa v 1. rade uviedla, že takú akú potrebuje 84 ročný človek po porážke, potreboval navariť, dozrieť na pravidelné podávanie liekov, oprať, dávať naň pozor, žalovaní v 1. a 2. rade mu takúto pomoc neposkytli, pretože žalovaní v 1.rade pracoval v zahraničí a žalovaná v 2. rade chodila do práce a mala svoju rodinu. Ďalej uviedla, že žalovaní v 1. a 2. rade otca nechodili pozrieť, že sa o neho nezaujímali. Na dokreslenie uviedla, že sa so žalovaným v 1. rade a jeho manželkou nerozpráva a nekomunikuje už viac ako 18 rokov. Ako aj skutočnosť, že otec v čase keď žil v jej domácnosti previedol na ňu pozemky.
Žalobkyňa v 2. rade N. C. uviedla, že v rokoch 2007 až 2008 k rodičom chodila veľmi málo, rodičia potrebovali takú starostlivosť ako potrebujú starí ľudia, pričom ona pri nich nemohla zostať keďže bola zamestnaná, aj keď otcovi doniesla jedlo porozprávať sa s ním nemohla pretože nemala čas. Na výzvu súdu aby konkretizovala akú pomoc otec potreboval žalobkyňa v 2. rade uviedla, že aspoň sa porozprávať pričom nemal s kým, keďže žalovaný v 1. rade odišiel do zahraničia. Žalobkyňa v 2. rade uviedla ďalej, že ona osobne svedkom toho aby sa žalovaní v 1. alebo žalovaná v 2. rade správali k rodičom v rozpore s dobrými mravmi nebola.
Žalovaný v 1. rade I. C. so žalobou nesúhlasil, poprel aby otca pri darovaní uviedol do omylu zdôraznil, že otec vedel aké pozemky sú predmetom prevodu a že sú to aj pozemky na ktorých mal on postavený rodinný dom.
Ďalej uviedol, že nie je si vedomý toho akú pomoc rodičom neposkytol, nevie čo robil zle. Rodičom poskytol takú pomoc aká bola v jeho silách, keď otec dostal mozgovú príhodu odviezol ho do nemocnice, kde ho navštevoval, kŕmil, problém nevidel ani vo varení, keď manželka navarila odniesla aj rodičom, rodičom nakúpili. Zdôraznil, že pred darovaním boli medzi ním a rodičmi normálne vzťahy a také vzťahy boli aj po darovaní do času kým otec nedostal mozgovú príhodu. Vtedy došlo k zmene pretože v čase keď otec bol v nemocnici matka darovala peniaze žalobkyniam o čom otcovi nepovedala a bol z toho hriech, otec peniaze zháňal, to že boli darované sa dozvedeli až na dedičskom konaní po neb. matke.
Priznal, že otec odišiel k žalobkyni v 1. rade do V., dôvod nevedel, otec ho o tom upovedomil čo on rešpektoval, pričom zdôraznil, že dôvodom odchodu otca k žalobkyni v 1. rade nebola skutočnosť, že sa nemal o neho kto postarať. Otca v V. navštíviť nebol pretože žalobkyňa v 1. rade by mu neumožnila byť s otcom osamote.
Žalovaná v 2. rade A. C. na pojednávaniach tvrdila, že svokor vedel čo je predmetom darovania a že prevádza aj pozemok pod jeho rodinným domom, usudzuje to aj z toho, že svokor stále hovoril, že nikto iný tam neostane. Predmetom darovania nebol rodinný, keďže išli stavať nový.
Ďalej žalovaná v 2. rade opísala ako sa o svokrovcov starala, že po smrti svokry svokrovi varila, chodila s ním na lekárske ošetrenia, predpisovať lieky. .
Ďalej uviedla, že medzi ňou a žalobkyňou v 1. rade sú a boli zlé vzťahy, že svokor išiel do V., napriek tomu, že tam nechcel ísť, že v V. ho pre zlé vzťahy so žalobkyňou v 1. rade nenavštívila. Žalovaná v 2. rade uviedla, že žalobkyňa v 1. rade svokra zobrala z vypočítavosti, že intenzívnejšiu pomoc potreboval v čase po mozgovej príhode, no potom sa jeho zdravotný stav zlepšil, pričom boli aj na posudkovej komisií avšak žiadna kompenzáciu okrem zľavy na telefón mu nebola priznaná.
Žalovaná v 3. rade A. G. na pojednávaniach uviedla, že ona sama navrhla, v čase keď otec bol po mozgovej príhode, že sa o rodičoch postará, čo teraz hodnotí ako fatálnu chybu. Spočiatku otec pomoc potreboval, o mesiac sa pozbieral a už pomoc ani nechcel. V tom čase medzi rodičmi bol dennodenný hriech pre peniaze, o ktorých sa neskôr dozvedeli, že ich matka darovala žalobkyni v 2. rade. Starala sa o nich asi dva mesiace, keď odchádzala rodičia potrebovali pomoc len ohľadne nákupu v ostatnom boli sebestační. Ďalej uviedla, že žalovaná v 2. rade keď navarila či upiekla doniesla aj rodičom, poprela aby sa žalovaný v 1. rade keď odchádzal do zahraničia s rodičmi nerozlúčil, práve naopak ona bola svedkom rozlúčky. Žalovaná zdôraznila, že ona sa nevie vyjadriť akú konkrétnu pomoc žalovaní v 1. a 2.rade neposkytli rodičom. Ďalej uviedla, že v rámci dedičského konania po otcovi bol žalovaní v 1. rade vydedení a ona nededila nič. K spolužitiu rodičov a žalovaných v 1. a 2. rade uviedla, že medzi nimi problém nevidela, žili v pohode. O tom, že otec ide k žalobkyni v 1. rade do V. vedomosť nemala, ohľadne toho k žiadnej dohode nedošlo. K predmetu darovania uviedla, že od otca vie, že bratovi daroval pozemky čo ona rešpektuje.
Súd po vrátení vecí odvolacím súdom ďalej vykonal dokazovanie výsluchom svedkov a to: N. C., A. V., K. V. a N. H. ako aj oboznámil sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu na základe čoho ustálil tento skutkový stav: Právny predchodca účastníkov konania N. C. a žalovaní v 1. a 2. rade dňa 26.2.2003 uzavreli darovaciu zmluvu, ktorou žalobca ako výlučný vlastník a darca daroval žalovaným v 1. a 2. rade ako obdarovaným v celosti pozemky, parcely registra C parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX, parc. č. XXX, parc. č. XXX, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X evidované Správou katastra v Starej Ľubovni na LV č. XXX pre k. ú. G..
Nehnuteľností, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy z 26.2.2003 nadobudol N. C. na základe Osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle § 63 zák. 323/92 Zb., ktoré učinil do Notárskej zápisnice N 330/02, NZ 325/02 (čl. 331 spisu).
V januári 2008 N. C. prekonal náhlu cievnu mozgovú príhodu. .
V období cca dvoch mesiacov do Veľkej noci 2008 starostlivosť o N. C. a jeho manželku zabezpečovala žalovaná v 3. rade.
Podľa posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Starej Ľubovni zo dňa 3.3.2008 (čl. 325 spisu) bol N. C. občanom s ťažkým zdravotným postihnutím avšak z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že N. C. v rámci svojich schopnosti bol sebestačný pri vykonávaní nevyhnutných životných úkonov.
V prípade potreby mu pomoc dokážu zabezpečiť rodinní príslušníci, ktorí zabezpečujú aj nevyhnutné práce v domácnosti
V máji XXXX zomrela manželka N. C. a matka žalobkýň v 1. a 2. rade a žalovaných v 1. 3. a 4. rade.
V septembri 2008 žalobkyňa v 1. rade bez dohody so žalovanými zobrala otca bývať k sebe kde býval až do smrti.
Podľa posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Levice, vysunuté pracovisko Želiezovce z 13.5.2009 bol B. V. priznaný príspevok za opatrovanie starého otca - N. C. od 1.2.2009.
Výzvou zo dňa 8.12.2008 N. C. vyzval prostredníctvom advokáta žalovaných v 1. a 2. rade na vrátenie parciel parc. č. XXX, na ktorej stojí dom žalobcu a parc. č. XXX - priľahlej záhrady, a to s odôvodnením, že tieto boli v darovacej zmluve uvedené omylom, nemal v úmysle ich previesť na žalovaných a konal v omyle. Zároveň v uvedenej výzve žalovaných v 1. a 2. rade upozornil, že v prípade nevysporiadania uvedenej záležitosti podá návrh na „zrušenie celej darovacej zmluvy“. Žalovaní na uvedenú výzvu, ani na jej urgenciu zo dňa 20.2.2009 nereagovali.
Dňa 2.4.2009 N. C. (pôvodný žalobca) podal na tunajšom súde žalobu, ktorou sa domáhal vydania všetkých nehnuteľností, ktoré daroval žalovaným v 1. a 2. rade zmluvou zo dňa 26.2.2003. Žalobu odôvodnil tým, že je starý, žalovaní, teda jeho syn a nevesta ho oklamali v tom, že im daruje iba pozemok pod ich domom a až v decembri 2007 prišiel na to, že im daroval aj pozemky pod svojim domom a dvor. Poukazoval ďalej na to, že žalovaní žili spolu s ním a jeho manželkou od roku 1990 a za ten čas nemali pre nich milé slovo, neprehodili s nimi ani slovo, v ničom nepomohli okrem občasného nákupu, správali sa k nim ako k cudzím ľuďom, nedostali od nich žiadnu pomoc a opateru. Preto sa pôvodný žalobca podľa svojho tvrdenia v septembri 2008 odsťahoval k dcére do J. G., kde až zistil, ako sa prejavuje starostlivosť dieťaťa o rodiča. Pôvodný žalobca mal v dedičskom konaní po manželke vyzvať žalovaného v 1. rade na vrátenie darovaných pozemkov pod domom a dvora a záhrady, keďže má ešte ďalšie deti. Taktiež podľa jeho tvrdení žalovaní mu neposkytli potrebnú pomoc a opateru keď v roku 2008 utrpel cievnu mozgovú príhodu a musel ísť do nemocnice, pričom nestarali sa vtedy o jeho manželku a musela prísť dcéra a nestarali sa o nich oboch ani keď sa vrátil z nemocnice. Navyše žalovaný v 1. rade odišiel pracovať do zahraničia a nezabezpečil opateru o neho a jeho manželku, nestarali sa o neho po smrti jeho manželky, nikdy sa k nim nesprávali tak, aby si od žalobcu zaslúžili nejaký dar a situácia sa .vyhrotila v roku 2008 kedy žalobca zostal úplne sám, chorý a bezvládny a žalovaní mu žiadnu pomoc a opateru neposkytli.
Túto žalobu tunajší súd rozsudkom č.k. 6C/133/2009-83 zo dňa 16.12.2010 zamietol, z odôvodnenia tohto rozsudku okrem iného vyplýva, že pokiaľ ide o parcely č. XXX a č. XXX k.ú. G., keď pôvodný žalobca tvrdí, že ho žalovaní oklamali, a že tieto parcely nemal v úmysle žalovaným darovať, že ich darovať nechcel, teda, že konal v omyle, že v tejto časti ide o relatívne neplatný právny úkon, neplatnosti ktorého sa mohol dovolať podľa § 40 a Obč. zák. a to vo všeobecnej premlčacej trojročnej lehote od uzavretia zmluvy darovacej zmluvy v zmysle § 101 Obč. zák. čo však preukázateľne neurobil, keďže prvýkrát tak učinil až 8.12.2008 prostredníctvom podania advokát, preto je darovacia zmluva v tejto časti platná. )Ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nemal preukázané, že by zo strany žalovaných dochádzalo k takému správaniu voči pôvodnému žalobcovi alebo členom jeho rodiny, ktorým by žalovaní hrubo porušovali dobré mravy, v dôsledku čoho by bol pôvodný žalobca oprávnený domáhať sa vydania daru.
Po vyhlásení tohto rozsudku pôvodný žalobca N. C. dňa XX.XX.XXXX zomrel.
Následne Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 13 co/16/2012-186 zo dňa 9.4.2013 pripustil zmenu návrhu v znení: „určuje, že nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX, okres C. L., obec G. k.ú. G., parcely registra C vedené pod parc. Č. XXX ako trvalé trávnaté porasty o výmere 989 m2 a parc. č. XXX ako zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 217 m2, patria v celosti do dedičstva po nebohom N. C., rod. C., naposledy bytom J. G. XX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva iba to, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu tak, ako ho odvolací súd pripustil z dôvodu aby
bola zachovaná tzv. dvojinštančnosť konania, nezostávalo mu nič iné, iba zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa. Teda odvolací súd sa v tomto zrušujúcom uznesení vôbec nezaoberal vecou samou.
Podľa Osvedčenia o dedičstve po neb. N. C. (čl. 149 spisu) ako dedič zo závetu prichádza do úvahy žalobkyňa v 1. rade, ktorá nadobudla všetky aktíva aj pasíva, žalovaný v 1. rade bol vydedený.
K okolnostiam spolužitia pôvodného žalobcu a jeho manželky so žalovanými v 1. a 2 rade boli v konaní vypočutí viacerí svedkovia napr. aj žalobkyňa v 2. rade a žalovaná v 3. rade ešte v procesnom postavení svedka.
Svedkyňa K. S., dcéra žalovanej v 1. rade na pojednávaní dňa 16.12.2010 uviedla, že na ich vzájomné spolužitie sa sťažovala žalovaná v 2. rade. Svedok N. C., syn žalobkyne v 2. rade potvrdil, dedo (N. C.) daroval pozemok žalovanému v 1. rade, no podľa jeho logického názoru nechcel mu darovať pozemok pod jeho rodinným domom, pretože ináč by mu daroval aj rodinný dom. .
Svedok ďalej uviedol, že dedo aj po mozgovej príhode bol na tom dobre, nevedel sa vyjadriť či potreboval nejakú intenzívnejšiu starostlivosť do V. išiel preto, že v dome bol sám.
Svedkyňa A. V., matka žalovanej v 2. rade uviedla, že podľa jej názoru rodičia žalovaného v 1. rade nepotrebovali žiadnu pomoc, po tom čo N. C. prekonal mozgovú príhodu sa spočiatku o nich starala žalovaná v 3. rade, pretože žalovaní v 1. a 2 rade nemohli, nakoľko mali tri detí a potrebovali peniaze, po odchode žalovanej v 3 .rade sa o rodičov žalovaného v 1. rade starala žalovaná v 2. rade.
Svedok K. V., otec žalovanej v 2. rade uviedol, že bol pri tom keď sa prevádzali pozemky, vtedy N. C. mu povedal, že komu dá keď nie svojmu synovi lebo len on ostal pri ňom, ostatné jeho detí bývali mimo G..
Svedkyňa N. H., obyvateľka obce, uviedla, že N. C. s manželkou žili normálne, nič zlé o nich nepočula. Podľa názoru svedkyne v rokoch 2007 a 2008 nepotrebovali žiadnu pomoc.
Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd právne uzatvára:
Podľa § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 40a Obč. zák. , ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov ( § 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
Podľa § 49a Obč. zák. , právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. .
Podľa § 630 Obč. zák. , darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
Podľa § 460 Obč. zák. dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Právne posúdenie vecí:
Predmetom konania po pripustení zmeny žalobného petitu odvolacím súdom je určenie, že nehnuteľností parcely registra C č. XXX a XXX vedené na LV č. XXX k.ú. G. patria do dedičstva po neb. N. C..
Keďže prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v zrušujúcom uznesením tunajší súd najsamprv predbežne skúmal, či Darovacia zmluva zo dňa 26.2.2003 nie je platným úkonom tak, ako to definuje ustanovenie § 49a Obč. zák. a zaoberal sa tvrdeniami ohľadom omylu darcu a uvedením ho do omylu zo strany obdarovaných najsamprv ako otázkou predbežnou.
Z dôkazov ktoré tvoria obsah spisu vyplýva, že pôvodný žalobca - N. C. sa prvýkrát dovolal neplatnosti právneho úkonu - darovania parciel a to parciel XXX a XXX listom zo dňa 8.12.2008 (čl. 5 spisu). Tu súd poznamenáva, že výzva sa netýka parcely č. XXX ale parcely č. XXX.
Konanie v omyle spôsobuje relatívnu neplatnosť právneho úkonu (§40 a Obč. zák.) ktorá spočíva v tom, že právny úkon pri ktorom je daný dôvod relatívnej neplatnosti, sa považuje za platný, pokiaľ ten, kto je takýmto právnym úkonom dotknutý, sa neplatnosti nedovolá. Znamená to, že zákon ponecháva na úvahu subjektu dotknutého právnym úkonom, či sa chce neplatnosti právneho úkonu dovolať alebo nie. Relatívna neplatnosť právneho úkonu nastáva na základe jednostranného právneho úkonu dovolaním sa relatívnej neplatnosti. Uplatnenie relatívnej neplatnosti sa stáva perfektným, keď prejav vôle toho, kto je neplatnosťou právneho úkonu dotknutý a kto sa neplatnosti domáha, dôjde druhému účastníkovi právneho úkonu. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe.
V prejednávanej veci žalovaní v 1. a 2. rade prostredníctvom právneho zástupcu vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.5.2009 (čl. 20 spisu) a na pojednávaniach dňa 15.10.2009, 16.12.2010 ale aj dňa 22.6.2015 vzniesli námietku premlčania.
Keďže nepochybne mal súd preukázané, že pôvodný žalobca sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolal až po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty, až po viac ako piatich rokoch ( právny úkon zrealizovaný dňa 26.2.2003, dovolanie sa neplatnosti z 8.12.2008) súd .na námietku premlčania musel prihliadnuť a na základe uvedeného má za to, že darovacia zmluva je aj v tejto časti platným právnym úkonom.
K tvrdeniu právneho zástupcu žalobkyne v 1. rade na pojednávaní dňa 22.6.2015, že na námietku premlčania už nemožno prihliadnuť pretože odvolací súd rozsudok tunajšieho súdu z 16.12.2010 ako zmätočný zrušil a o premlčaní nie je možné hovoriť súd musí opakovane poukázať na skutočnosť, že Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 13 Co/16/2012-186 zo dňa 9.4.2013 pripustil zmenu žalobného návrhu v dôsledku čoho zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva iba to, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu tak, ako ho odvolací súd pripustil z dôvodu aby bola zachovaná tzv. dvojinštančnosť konania. Teda odvolací súd sa v tomto zrušujúcom uznesení vôbec nezaoberal vecou samou, vôbec sa nevyjadril k otázke premlčania relatívnej neplatnosti časti darovacej zmluvy, k otázke “zmätočnosti“ ako to pred súdom prvého stupňa tvrdil právny zástupca žalobkyne v 1. rade. Zo strany žalobkýň neboli predložené žiadne dôkazy, na základe ktorých by v danom prípade na otázku relatívnej neplatnosti časti darovacej zmluvy sa nemal vzťahovať inštitút premlčania. Vzhľadom na vyššie uvedené súd má za to, že Darovacia zmluva zo dňa 26.2.2003 je platným právnym úkonom.
Ako druhý problém súd riešil otázku či pôvodný žalobca v čase smrti bol vlastníkom nehnuteľností t.j. parciel registra C č. XXX a XXX, keďže je to nevyhnutným predpokladom vyhovenia žalobnému návrhu, teda súd ďalej skúmal, či došlo k naplneniu hmotnoprávnych predpokladov vrátenia daru.
V zmysle § 630 Obč. zák. k zániku darovacieho vzťahu dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočností a to kvalifikované porušenie dobrých mravov voči darcovi a členom jeho rodiny a jednostranný prejav vôle darcu voči obdarovanému, ktorým sa domáha vrátenia daru.
Domáhanie sa vrátenia daru (odvolanie daru) je jednostranným právnym úkonom darcu, ktorý smeruje k tomu, aby obdarovaný vrátil dar. Forma tohto úkonu nie je stanovená, a to ani v prípade, že predmetom daru je nehnuteľnosť. Z výzvy na vrátenie daru však musí byť zrejmá vôľa darcu smerujúca k tomu, aby obdarovaný vec vrátil. Ak sa vrátenie daru týka nehnuteľnosti, musí byť tento úkon urobený písomne. Z obsahu výzvy na vrátenie daru musí byť zrejmé, kto ju urobil, voči komu, z akého dôvodu (pričom nevhodné správanie sa obdarovaného musí byť opísané konkrétnom a nezameniteľným spôsobom) a čoho sa ten, kto ju robí, domáha. Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa voči nemu a členom jeho rodiny, tak, že hrubým spôsobom porušuje dobré mravy.
Dobré mravy, čiže boni mores patria k zásadám súkromného práva. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. .
K naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje iba také závažné konanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Teda predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na okolností prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.
Hrubým porušením dobrých mravov je zvyčajne ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod. Teda nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky § 630 Obč. zák. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri obyčajnej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným nemusí byť naplnená skutková podstata trestného činu či priestupku. Uvedené kvalifikované správanie sa obdarovaného je podmienkou vrátenia daru, ak nastalo po uzavretí darovacej zmluvy a odovzdaní daru obdarovanému. Darca sa ako dôvodu na vrátenie daru nemôže dovolávať skutkových okolností, ktoré nastali alebo existovali v čase pred darovaním a za ktorých bol právny úkon urobený a o ktorých obe strany pri uzavieraní zmluvy vedeli. Na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska jeho určitosti je nevyhnutné, aby v ňom boli uvedené konkrétne skutočnosti, v ktorých darca vidí hrubé porušenie dobrých mravov voči nemu alebo členom jeho rodiny. Tento právny úkon darcu môže byť napokon obsiahnutý i v žalobe. V takom prípade nastávajú jeho právne účinky právneho úkonu na vrátenie daru od okamihu, kedy bola žaloba doručená obdarovanému. Účinky darovacej zmluvy sa platným odvolaním daru nerušia od začiatku (ex tunc), ale ex nunc, t.j. až od okamihu, keď prejav vôle darcu bol doručený do sféry vplyvu obdarovaného. Týmto momentom sa obnovuje vlastnícke právo darcu. Ak darca uplatní svoje právo na vrátenie daru (revocare donationem) a ak sú naplnené zákonné podmienky pre vrátenie daru, zanikne právny vzťah z darovania priamo zo zákona, a to dňom, kedy bola výzva darcu doručená obdarovanému. Dôsledkom zániku právneho vzťahu darovania je obnovenie pôvodného právneho stavu v rozsahu účinku tohto právneho úkonu. Pre existenciu kvalifikovaného porušenia dobrých mravov sa vyžaduje uznanie tejto skutočnosti osobou takto konajúcou (obdarovaným) alebo jej určenie rozhodnutím súdu v sporovom konaní (Ro NS SR z 30. 11. 2004, sp. zn. 1 Sž-o-KS 40/04). Právo žiadať vrátenie daru je osobným právom darcu, ktoré zaniká jeho smrťou. Iné osoby sa preto vrátenia daru domáhať nemôžu. Ak však došlo k zrušeniu darovania ešte za života darcu, zrušením sa darca opäť stáva vlastníkom daru, a preto môžu dediči žiadať vydanie daru.
V prejednávanej veci za kvalifikovanú výzvu na vrátenie daru treba považovať žalobu, ktorá bola doručená žalovaným v 1. a 2. rade dňa 11.5.2009 , teda týmto dňom sa výzva na vrátenie daru dostala do sféry vplyvu obdarovaných. Z obsahu žaloby vyplýva, že dôvodom na vrátenie daru sú dve skutočností a to, že darcu obdarovaní pri darovaní oklamali, v tom, že im daruje len pozemok pod ich domom a nie aj pozemky pod svojim domom ako aj dvor, čo nikdy nemal v pláne a druhým dôvodom je skutočnosť, že darcovi a jeho manželke od roku 2008 neposkytli opateru a pomoc. .
K prvému dôvodu pre vrátenie daru t.j. k skutočnosti, že samotným aktom darovania bol pôvodny žalobca oklamaný, podvedený či uvedený do omylu súd uvádza, že dôvodom na vrátenie daru môžu byť len okolnosti, ktoré nastali alebo existovali v čase po realizácií darovania. Súd má za to, že ani samotný pôvodný žalobca ani žalobkyne v konaní nepreukázali, že pôvodný žalobca bol oklamaný v tom, že daruje aj parcely č. XXX a XXX (pričom výzva čl. 5 spisu sa týkala parciel č. XXX a XXX). Takýto dôkaz súdu doložený nebol, za takýto dôkaz nemožno považovať podanie žaloby na súd, či geometrický plán z roku 2008 (čl. 317 spisu) ako to tvrdí právny zástupca žalovanej v 1. rade, ani kto ho dal vypracova aj keď v spise sa nachádza vyjadrenie N. S. (čl. 328. Spisu) o tom, že objednávateľom geometrického plánu č. 269/2008 bol žalovaný v 1. rade súd ale poukazuje na výpoveď žalobkyne v 2. rade N. C., na pojednávaní dňa 15.10.2009 (čl. 36 spisu) kde uviedla: „ my sme kontaktovali inžiniera, aby vypracoval plán, aby sa brat mohol dostať do garáže a takiež otec trval na tom, aby jedná pivnica,ktorá bola pod jeho domom, aby táto pivnica patrila k rodičovskému domu. Za tieto projekty sme dali veľké peniaze.“ Ako aj (čl. 37 spisu) “... keby brat súhlasil s tým zameraním, ktoré bolo vypracované, tak by sme tu dnes nemuseli byť ostal by im rodičovský dom, nejaká záhrada na dopestovanie zeleniny.“ Z tejto výpovede vznikajú pochybnosti či skutočne žalovaný v 1. rade dal v roku 2008 vyhotoviť geometrický plán, keď ho mala zaplatiť strana žalobkyň. Za takýto dôkaz nemôže slúžiť ani skutočnosť kto spisoval darovaciu zmluvu alebo, že žalovaní v 1. a 2. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzniesli námietku premlčania. Vznesenie námietky premlčania, teda využitia zákonného inštitútu, podľa názoru súdu nemôže byť dôkazom zakrytia podvou a klamsta, ako to tvrdí strana žalobkýň. Dôkazom uvedenia pôvodného žalobcu do omylu nemôže byť notárska zápisnica N 330/2002, NZ 325/2002, ktorou pôvodný žalobca nadobudol nehnuteľností, ktoré neskôr darovaciou zmuvou previedol na žalovaných v 1. a 2. rade, z tohto listinného dôkazu nevyplýva aby si žalovaní v 1. a 2. rade tak ako to tvrdí právny zástupca žalobkyne v 1. rade uzrupovali právo na prevod týchto nehnuteľností bez ohľadu na vlastnícke právo pôvodného žalobcu. Ani výpoveď svedka N. C., syna žalobkyne v 2. rade, nemožno považovať za dôkaz, preukázujúci uvedenie pôvodného žalobcu do omylu, či jeho oklamanie alebo podvedenie. Z výpovedí tohto svedka vyplynulu to, že si logický myslí, že dedo sporné pozemky nechcel darovať. V konaní treba nielen tvrdiť, ale aj tvrdené skutočností preukázať. Žiaden z vykonaných dôkazov toto tvrdenie nepreukázal. Druhým dôvodom pre vrátenie daru má byť skutočnosť, že obdarovaní darcovi a jeho manželke od roku 2008 neposkytli opateru a pomoc.
Súd má za to, že ani tento dôvod vykonaným dokazovaním preukázaný nebol. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že vzťahy medzi súčasnými žalobcami na jednej strane a žalovanými na strane druhej nie sú dobre, určite nie sú také aké by medzi súrodencami a švagrinou by mali byť. Zlé vzťahy medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovným v 1. rade sú už 18 rokov. Podľa tvrdenia žalobkýň vzťahy medzi ich rodičmi a žalovanými v 1. a 2. rade neboli dobre aj pred samotným aktom darovania, čo zase kategorický poprela žalovaná v 3. rade. . K vzájomným vzťahom súd poukazuje na výpovede žalobkyne v 2. rade a žalovanej v 3. rade na pojednávaní dňa 28.10.2013 (čl. 211 a 212 spisu), ktoré zhodne uviedli, že rodičia pokiaľ boli so žalobkyňami nadávali na žalovaných, keď boli so žalovanými nadávali na žalobkyne. Súd má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané aby žalovaní v 1. a 2. rade neposkytli potrebnú pomoc pôvodnému žalobcovi a jeho manželke tak ako to tvrdil pôvodný žalobca a následne žalobkyne. Súd nepopiera, že pôvodný žalobca a jeho manželka vzhľadom na vek a zdravotný stav pomoc potrebovali avšak podľa názoru súdu v konaní nebolo preukázané aby správanie sa žalovaných v 1. a 2. rade voči pôvodnému žalobcovi a jeho manželke porušovalo zaužívané pravidla morálky a dosahovalo
zákonom požadovanú intenzitu porušenia dobrých mravov hrubým spôsobom. Z obsahu darovacej zmluvy nevyplýva aby dar bol poskytnutý obdarovaným s podmienkou opatery a starostlivosti. Dar teda nebol žalovaným v 1. a 2. rade poskytnutý s podmienkou opatery a starostlivosti o pôvodného žalobcu a jeho manželku. Ani jeden z účastníkov konania či vypočutí svedkovia nevedeli súdu konkretizovať akú konkrétnu pomoc žalovaní v 1. a 2. rade pôvodnému žalobcovi a jeho manželke neposkytli, pričom ani jeden svedok nebol očitým svedkom toho aby žalovaní v 1. a 2. rade pomoc pôvodnému žalobcovi a jeho manželke odmietli poskytnúť. Žalobkyne neposkytnutie konkrétnej pomoci špecifikovali ako „takú pomoc ako potrebuje 84 ročný človek, aspoň sa s ním porozprávať“, na druhej strane uvádzali, že rodičia od nich pomoc ani nechceli. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozporuplné tvrdenia samotného pôvodného žalobcu. Podľa tvrdenia pôvodného žalobcu v žalobe, žalovaní v 1. a 2. rade mu neposkytli potrebnú pomoc a opateru keď v roku 2008 utrpel cievnu mozgovú príhodu a musel ísť do nemocnice, pričom nestarali sa vtedy o jeho manželku a musela prísť dcéra a nestarali sa o nich oboch ani keď sa vrátil z nemocnice. Navyše žalovaný v 1. rade odišiel pracovať do zahraničia a nezabezpečil opateru o neho a jeho manželku, žalovaní v 1. a 2. rade sa nestarali o neho po smrti jeho manželky, nikdy sa k nim nesprávali tak, aby si zaslúžili nejaký dar a situácia sa vyhrotila v roku 2008 kedy zostal úplne sám, chorý a bezvládny a žalovaní v 1. a 2. rade mu žiadnu pomoc a opateru neposkytli. Žalovaní v 1. a 2. rade tiež podľa tvrdení pôvodného žalobcu nemali pre neho a jeho manželku milé slovo, v ničom im nepomohli okrem občasných nákupov a správali sa k nim ako k dvom cudzím ľuďom, ako aj že pre správanie žalovaného v 1. rade nevie on ani súrodenci žalovaného vojsť do domu žalobcu, lebo sa ich žalovaný v 1. rade pýta ako si dovolili vojsť na jeho pozemok. Na pojednávaní dňa 15.10.2009 pôvodný žalobca uviedol, že žalovaný v 1. rade bol stále po robotách a žalovaná v 2. rade ráno odchádzala do obchodu v L.. Poukazoval aj na to, že jeho syn, žalovaný v 1. rade, sa s ním nerozprával, zároveň však uviedol, že dobre nepočuje a žalovaný sa rozprával s matkou a ona mu povedala čo chcel. Zároveň však pôvodný žalobca na otázku čo sám nevedel urobiť a žalovaní v 1. a 2. rade mu s tým nepomohli uviedol, že on si spravil sám, aj pozametal aj popral, on ich nepýtal. Rovnako, v rozpore s tvrdením v podaní zo 4.9.2009, uviedol, že do domu môže ísť. Z týchto tvrdení pôvodného žalobcu súd nemal nijako preukázané, že by zo strany žalovaných v 1. a 2. rade dochádzalo k neposkytovaniu pomoci pôvodnému žalobcovi a jeho manželke tak, ako to popísal žalobca v písomných .podaniach, resp. k inému ich konaniu, ktoré by bolo možné hodnotiť ako hrubé porušovanie dobrých mravov. Z uvedeného vyplýva, že pôvodnému žalobcovi prekážala skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade neboli celý deň doma, (žalovaný v 1. rade chodil po robotách a žalovaná v 2. rade odchádzala do obchodu). Nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi prácu žalovaného v 1. rade v zahraničí, osobitne vo vzťahu k tomu, že potreboval zabezpečiť svoju rodinu ( je otcom troch detí a staval rodinný dom), a rovnako ani skutočnosť, že kvôli pracovným povinnostiam nemohla žalovaná v 2. rade robiť všetko, čo možno od nej pôvodný žalobca s manželkou podvedome subjektívne očakávali.
Samotná žalobkyňa v 1. rade v procesnom postavení splnomocnenej zástupkyne pôvodného žalobcu na pojednávaní dňa 15.10.2009 uviedla, že rodičia pomoc od žalovaných v 1. a 2. rade ani nevyžadovali.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázanú aj tú skutočnosť, že po tom čo pôvodný žalobca prekonal mozgovú príhodu pomoc rodičom poskytla žalovaná v 3. rade, ktorá si to v rámci svojho zamestnania vedela zariadiť, na rozdiel od žalovaných v 1. a 2. rade, ale aj na rozdiel od žalobkýň (napr. žalobkyňa v 2. rade na pojednávaní uviedla, že s otcom nemohla zostať dlhšie pretože nemala čas ponáhľala sa do práce). Teda nemožno súhlasiť s tvrdením, pôvodného žalobcu a žalobkýň, že by ich rodičia ostali úplne bez pomoci. Je síce pravdou, že túto pomoc im v tom čase intenzívne neposkytovali žalovaní v 1. a 2. rade avšak pomoc mali zabezpečenú, žalovaní v 1. a 2. rade pôvodného žalobcu a jeho manželku nenechali odkázaných samých na seba ako sa to snažia prezentovať žalobkyne.
Žalovaná v 3. rade vyvrátila tvrdenia žalobkýň , že žalovaní v 1. a 2. rade neposkytli otcovi pomoc keď dostal mozgovú príhodu, ako aj po jeho návrate z nemocnice. Rovnako potvrdila, že jej rodičia boli sebestační, aj v čase keď po opatrovaní otca po mozgovej príhode od nich odchádzala, obaja sa sami kúpali, a že všetka starostlivosť o jej rodičov bola na žalovaných v 1. a 2. rade.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Starej Ľubovni (čl. 325 spisu), ktorému predchádzal pohovor s pôvodným žalobcom z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že N. C. v rámci svojich schopnosti bol sebestačný pri vykonávaní nevyhnutných životných úkonov. V prípade potreby mu pomoc dokážu zabezpečiť rodinní príslušníci, ktorí zabezpečujú aj nevyhnutné práce v domácnosti V čase vydania uvedeného rozhodnutie pôvodný žalobca žil vo G., teda pomoc mu poskytovali žalovaní v 1. a 2. rade, resp. žalovaná v 3. rade, pričom pred posudkovou komisiou bol so žalovanou v 2. a 3. rade.
Podľa tvrdení žalobkýň prezentovanom v súdnom konaní žalovaní v 1. a 2. rade mali zabezpečovať starostlivosť o domácnosť rodičov osobne a v celom rozsahu. Súd má za to, že nebolo možné od žalovaných v 1. a 2. rade žiadať to, aby zabezpečovali rodičov žalovaného v 1. rade doslova po všetkých stránkach, bez ohľadu na ich zamestnanie, na ich pracovné povinnosti, na ich detí a podobne. Pričom súd ako protiklad uvádza vyjadrenia .žalobkýň (dcér pôvodného žalobcu), ktoré rodičov nemohli prísť pozrieť, nemohli im pomôcť, či už pre pracovné povinností alebo zdravotné dôvody.
V konaní nebol predložený jediný dôkaz, ktorý by preukazoval skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade odmietli pôvodnému darcovi a jeho manželke poskytnúť pomoc aby ich fyzický či psychický napádali, aby im nadávali, brali peniaze, resp. ináč sa k ním nedôstojne správali.
Rovnako ako to bolo konštatované v prvom zrušenom rozsudku, vzhľadom na prejavy účastníkov na pojednávaní, na ich vzájomné správanie nedá sa nesúhlasiť s tvrdením, že problémom ohľadne sporných nehnuteľností a ich darovania začali po tom, ako žalobkyňa v 1. rade vzala žalobcu k sebe.
Ďalej súd uvádza, že nijakým spôsobom nebolo preukázané tvrdenie, aby žalovaní v 1. a 2. rade bránili súrodencom žalovaného v 1. rade vstúpiť na pozemok, práve naopak žalovaná v 3. rade uviedla, že keď prišli na návštevu užívali aj rodinný dom žalovaných v 1. a 2. rade. Prípadná výčitka zo strany žalovaného v 1. rade na adresu žalobkýň podľa názoru súdu ešte nepredstavuje konanie hrubo porušujúce dobré mravy.
Jednoznačne súd nemal preukázanú ani tú skutočnosť, že pôvodný žalobca sa k žalobkyni v 1. rade presťahoval z dôvodu, že bol odkázaný na celodenné opatrovanie, ktoré mu zo strany žalovaných v 1. a 2. rade poskytnuté nebolo.
Z citovaného posudku Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Starej Ľubovni vydaného 3.3.2008 (čl. 325 spisu) vyplýva, že N. C. je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím avšak žiadne kompenzácie ani príspevok za opatrovanie sa mu nepriznávajú, keďže podľa odôvodnenia je v rámci svojich schopnosti sebestačný pri výkone nevyhnutných životných úkonov. Podľa svedka N. C. dôvodom odsťahovania deda bola skutočnosť, aby nebol v dome sám. Z týchto dôkazov nemožno ustáliť, že dôvodom odsťahovania sa pôvodného žalobcu k žalobkyni v 1. rade bola skutočnosť, že mu žalovaní v 1. a 2. rade neposkytli opatrovateľskú službu na ktorú mal byť v tom čase podľa tvrdenia žalobkýň odkázaný.
Príspevok za opatrovanie bol pôvodnému žalobcovi priznaný až rozhodnutím z mája 2009, teda už v čase keď žil pri žalobkyni v 1. rade.
Súd mal preukázanú skutočnosť, že po tom čo žalobkyňa v 1. rade zobrala pôvodného žalobcu k sebe do V., pričom sa tak stalo bez dohody s ostatnými súrodencami žalobkyne v 1. rade (aspoň bez dohody so žalovanými v 1. a 3. rade) žalovaní v 1. a 2. rade pôvodného žalobcu nenavštevovali táto okolnosť je síce porušením zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však zákonom požadovanú intenzitu. Naviac nenavštívenie pôvodného žalobcu v V. zo strany žalovaných je ospravedlniteľné veľmi zlými vzťahmi medzi žalobkyňami a žalovanými, okolnosťou, že by žalobkyňa v 1. rade neumožnila otcovi byť bez jej prítomností so žalovanými, čo v podstate žalobkyňa v 1. rade potvrdila. O pôvodného žalobcu v čase jeho pobytu v V. postarané bolo (jeho vnučka poberala príspevok za jeho opatrovanie). To, že sám pôvodný žalobca sa presťahoval k žalobkyni v 1. rade, do .vzdialeného mesta, čím znemožnil žalovaným v 1. a 2. rade možnosť pomáhať mu nezakladá konanie , ktoré by vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade bolo v rozpore s dobrými mravmi a zakladalo naplnenie hmotnoprávnych podmienok pre vrátenie daru. Pričom súd poznamenáva, že medzi pôvodným žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade nebola uzavretá zaopatrovacia zmluva.
Pokiaľ sa v konaní tvrdilo, že za čas pobytu v V. pôvodnému žalobcovi žalovaní neposlali ani jednu pohľadnicu, súd má za to, že takýto nezáujem obdarovaného o darcu, resp. prostá nevďačnosť obdarovaného nezakladá právo darcu domáhať sa vrátenia daru (viď obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 81/97 z 30.1.1998, zverejnený pod R 31/1999).
Súd opakovane zdôrazňuje, že ani jeden z vypočutých svedkov nepotvrdil skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade odmietli poskytnúť pôvodnému žalobcovi alebo jeho manželke pomoc. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového zkladu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedosatočne plnil svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť účastníka, za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu, aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základe pre svoje rozhodnutie. V danom prípade musí rozhodnúť v situácií dôkaznej núdze, ktorej dopad / neúspech v konaní/ pričíta tomu účastníkov, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadísk hmotného práva. Súd má za to, že žalobkyne na ktorých je dôkazné bremeno, nepreukázali súdu existenciu hmotnoprávnych podmienok pre vrátenie daru. Keďže súd nemal preukázanú existenciu hmotnoprávnych podmienok pre vrátenie daru, pôvodný žalobca N. C., v čase smrti nebol vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom súdneho sporu a preto nie je právny dôvod na vyslovenie, že tieto nehnuteľností patria do jeho dedičstva, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. .
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).