Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_12P-169-2022.pdf
PDF · 77.88 KB
Case nature
Subarea
12P/169/2022
Uznesenie
Okresný súd Rožňava vo veci starostlivosti súdu o maloletého Q. H., N.. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, dieťa rodičov: matky V. T., N.. XX.XX.XXXX, A. K. XXX, XXX XX T. N. R., Č. T. a otca D. H., N.. XX.XX.XXXX, C. A. X. S. XXX, adresa na doručovanie W. XXX, v konaní na návrh otca o zníženie výživného na maloleté dieťa, takto
rozhodol:
I. Vyhlasuje, že Okresný súd Rožňava nemá právomoc na konanie vo veci návrhu otca o zníženie výživného.
II. Konanie zastavuje.
odôvodnenie:
1. Otec sa návrhom doručeným súdu dňa 11.10.2022 domáhal zníženia výživného na maloleté dieťa.
2. Svoj návrh dôvodil tým, že dňa 08.03.2022 bol rozsudkom pod č. j. 22 Nc 2602/2022-10 na Okresnom súde v Litoměřicích, maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný platiť na maloletého výživné vo výške 4 000,- Kč mesačne. Súd pri určovaní výšky jeho vyživovacej povinnosti vychádzal z jeho príjmu. Dňa 12.08.2022 prerušil svoju činnosť SZČO, tak sa pomery zmenili, o čom súdu predkladá dôkaz o prerušení činnosti SZČO. V súčasnosti je nezamestnaný, je vedený na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a nemá žiaden príjem. Z dôvodu, že od poslednej úpravy výživného došlo k zásadnej zmene pomerov na jeho strane, žiada preto o zníženie vyživovacej povinnosti na minimálnu výšku 30,00 eur mesačne, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, vždy do 20. dňa v mesiaci do rúk matky.
3. Podľa čl. 2 odst. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi vyjadrené a chránené.
4. Podľa kapitoly II, článku 3 písm. a) až d) Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej len „nariadenie“), je v členských štátoch právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu povinného, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo
d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.
5. Podľa kapitoly II, článku 8 ods. 1 a 2 nariadenia (tzv. „obmedzenie možnosti konania“), ak sa rozhodnutie vydalo v členskom štáte alebo haagskom zmluvnom štáte, v ktorom má oprávnený obvyklý pobyt, povinný nemôže začať konanie s účelom zmeniť toto rozhodnutie alebo získať nové rozhodnutie v žiadnom inom členskom štáte, pokiaľ má oprávnený naďalej obvyklý pobyt v štáte, v ktorom sa rozhodnutie vydalo.
Odsek 1 sa neuplatní: a)ak sa účastníci v súlade s článkom 4 dohodli na právomoci súdov tohto druhého členského štátu; b)ak sa oprávnený podrobí právomoci súdov tohto druhého členského štátu podľa článku 5; c)ak príslušný orgán v haagskom zmluvnom štáte pôvodu nemôže alebo odmieta vykonávať svoju právomoc na zmenu rozhodnutia alebo na vydanie nového rozhodnutia, alebo d)ak rozhodnutie vydané v haagskom zmluvnom štáte pôvodu nemožno uznať alebo vyhlásiť za vykonateľné v členskom štáte, v ktorom sa zamýšľa konať o zmene rozhodnutia alebo o vydaní nového rozhodnutia.
6. Podľa kapitoly II, článku 10 nariadenia, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej nemá podľa tohto nariadenia právomoc konať, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
7. Z návrhu otca vyplýva, že matka sa spolu s maloletým zdržiava v Českej republike, N. P. K. XXX, XXX XX T. N. R.. Ako navrhovateľ uviedol, súd v Českej republike rozhodol naposledy o úprave rodičovských práv a povinností a o určení výživného na maloleté dieťa. Od tej doby sa obvyklý pobyt maloletého oprávneného a povinného rodiča nezmenil, ani nedošlo k zmene rozhodnutia upravujúceho vyživovaciu povinnosť.
8. Pojem obvyklý pobyt síce nedefinuje slovenský právny poriadok ani samotné nariadenie, ktoré pojem používa. Súdny dvor EÚ už opakovane rozhodol, že ide o autonómny pojem práva Únie, ktorý sa musí vykladať vzhľadom na kontext ustanovení, ktoré ho používajú, a ciele sledované nariadením. Pojem „obvyklý pobyt“ sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ z 25. novembra 2021, C-289/20).
9. Pokiaľ ide o určovanie právomoci, konkrétne o výklad článku 3 nariadenia č. 4/2009, nazvaného „Všeobecné ustanovenia o právomoci“, zo znenia tohto článku vyplýva, že toto ustanovenie stanovuje všeobecné kritériá určovania právomoci súdov členských štátov rozhodujúcich vo veciach vyživovacej povinnosti, ktoré sú alternatívne.
10. Napriek uvedenému pravidlu určovania právomoci, cit. článok 8 nariadenia predstavuje tzv. obmedzenie možnosti začať konanie, v zmysle ktorého uvedená dodatočná norma právomoci by mala ustanovovať, že s výnimkou osobitných okolností môže povinný začať konanie na vydanie zmeneného alebo nového rozhodnutia len v štáte, v ktorom mal oprávnený obvyklý pobyt, keď sa rozhodnutie vydalo, a v ktorom má oprávnený naďalej obvyklý pobyt. S cieľom zabezpečiť dobré prepojenie medzi Haagskym dohovorom z roku 2007 a týmto nariadením je potrebné uplatňovať toto pravidlo aj na rozhodnutia tretieho štátu, ktorý je zmluvnou stranou uvedeného dohovoru, pokiaľ je tento dohovor platný vo vzťahu medzi dotknutým štátom a Spoločenstvom a uplatňuje sa v dotknutom štáte aj Spoločenstve na rovnaké vyživovacie povinnosti (bod 17 nariadenia).
11. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že cieľom pravidiel určovania právomoci stanovených v nariadení č. 4/2009 je nielen zaručiť blízkosť príslušného súdu a oprávneného na výživné, ktorý sa považuje vo všeobecnosti za slabšieho účastníka, ale tiež zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti tak v zmysle najlepšej možnej organizácie súdnictva, ako aj z hľadiska záujmu účastníkov konania, či už ide o navrhovateľa, alebo odporcu, aby mali predovšetkým uľahčený prístup k spravodlivosti a aby bolo možné predvídať normy určujúce právomoc (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ z 1. augusta 2022, vo veci C-501/20).
12. Na základe vykonaného dokazovania, s použitím citovaných ustanovení nariadenia, súd konštatuje, že na konanie o návrhu otca (povinného rodiča) o zníženie výživného, nemá právomoc. Napriek tomu, že v zmysle článku 3 písm. a) nariadenia, je daná právomoc slovenského súdu, je potrebné na danú vec aplikovať tzv. dodatočnú normu právomoci vyplývajúcu z článku 8 nariadenia. Ako bolo uvedené, s výnimkou osobitných okolností môže povinný (otec) začať konanie na vydanie zmeneného alebo nového rozhodnutia len v štáte, v ktorom mal oprávnený obvyklý pobyt, keď sa rozhodnutie vydalo, a v ktorom má oprávnený naďalej obvyklý pobyt. V danom prípade, súd v Českej republike vydal rozhodnutie vo veci vyživovacej povinnosti maloletého oprávneného, pričom od poslednej súdnej úpravy nedošlo k zmene rozhodnutia ani obvyklého pobytu oprávneného. Maloletý má naďalej obvyklý pobyt na území Českej republiky, pričom k jeho zmene nedošlo. Obvyklý pobyt maloletého oprávneného je v obvode súdu, ktorý ako posledný rozhodoval vo veci vyživovacej povinnosti. V tejto súvislosti je na mieste zdôrazniť, že pri určovaní právomoci treba vychádzať aj z toho, aby bola zaručená blízkosť príslušného súdu a oprávneného na výživné, ktorý sa považuje vo všeobecnosti za slabšieho účastníka. Na základe zistených skutkových okolností má súd za to, že obvyklý pobyt oprávneného za použitia článku 8 nariadenia, sa nenachádza na území Slovenska, preto súd nemá právomoc vo veci konať.
13. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
14. V zmysle ust. § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
15. Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 161 ods. 2 CSP).
16. Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví (§ 161 ods. 3 CSP).
17. V zmysle ust. § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
18. Súd posúdil vec podľa vyššie citovaných ustanovení zákona a nakoľko nemá právomoc konať vo veci, konanie zastavil.
19. Súd o povinnosti nahradiť trovy konania nerozhodoval v zmysle ust. § 57 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia v troch vyhotoveniach, ktoré sa podáva na Okresný súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.
Podľa § 363 CSP , v odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 127 ods. 1, 2 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, jeho podpísania a uvedenia spisovej značky tohto konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) .
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 CMP).
Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní (§ 62 ods. 2 CMP). V odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy (§ 63 CMP).