Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5To-112-2021.pdf
PDF · 161.8 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/112/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného a matky obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 18.8.2021 sp. zn. 6T/30/2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.11.2022 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, zamieta. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie matky obžalovaného C. D., nar. XX.XX.XXXX zamieta, nakoľko bolo podané oneskorene.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. j) Trestného zákona, prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 21.04.2018 v čase približne o 18.40 hod. v meste E. na F. G., po tom čo sa na dané miesto dostavili príslušníci Mestskej polície E. H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., J. XXXX/XX a K. L. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. D. XXX za účelom preverenia oznámenia o narušení občianskeho spolunažívania a verejného poriadku, týmto pri plnení si ich úloh podľa Zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii (ďalej len ako „Zákona o obecnej polícii“) požadujúc od neho potrebné vysvetlenie pre odhalenie priestupku a zistenie jeho páchateľa podľa § 10 ods. 1 Zákona o obecnej polícii, vulgárne nadával do kokotov, vyjebancov a policajných kuriev a vyhrážal sa im, že ich pozabíja, následne keďže bol neustále agresívny, nespolupracoval, kládol aktívny odpor a nereagoval na výzvy príslušníkov Mestskej polície Skalica boli voči nemu použité donucovacie prostriedky a bol za účelom podania vysvetlenia podľa § 10 ods. 2 Zákona o obecnej polícii predvedený na oddelenie Mestskej polície Skalica na Štefánikovej ulici, kde v čase po 19.00 h znova vulgárne nadával do kokotov, kuriev a buzerantov nielen uvedeným príslušníkom Mestskej polície Skalica, ale aj ich kolegom nastupujúcim do nočnej zmeny a to M. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., C. XXX/XX a L. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., N. XXX/X, ktorým okrem vulgárneho nadávania hovoril, že ich ženy jebú s cigánama a že môžu byť radi, že ešte žijú a žiadal po nich, aby mu dali z rúk dole putá, že ich jedného po druhom pozabíja, pričom výslovne H. I. zo E. sa vyhrážal, že si ho počká, keď pôjde z práce a že si to s ním vybaví. Nakoľko bol obžalovaný neustále agresívny, ubližoval si, mal zranenia a bolo podozrenie, že je pod vplyvom omamných látok, v čase okolo 19.37 hod. sa na oddelenie Mestskej polície Skalica dostavil nimi privolaný lekár rýchlej lekárskej pomoci M. A. H. z Fakultnej nemocnice s poliklinikou Skalica a.s. za účelom jeho ošetrenia a vyšetrenia, pričom obžalovaný na vstup lekára do miestnosti, ktorý sa predstavil a spýtal, čo sa deje, zareagoval tak, že sa postavil z lavice, na ktorej sedel s rukami spútanými za chrbtom
a so sklonenou hlavou sa rozbehol proti M. A. H., do ktorého aj napriek zákroku príslušníkov Mestskej polície Skalica sotil pravým plecom, načo M. A. H. stratil rovnováhu a zápästím ľavej ruky narazil do vstupných dverí, ktorými vošiel dnu a keďže obžalovanému nebolo možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť na oddelení Mestskej polície Skalica, bol tento prevezený za účelom jeho ošetrenia a vyšetrenia do Fakultnej nemocnice s poliklinikou Skalica a.s., kde obžalovaný v čase po 20.00 hod. znova nielen v priestoroch ambulancie urgentného príjmu, ale aj počas čakania na výsledky vyšetrenia na chodbe čakárne vulgárne nadával do kokotov a kuriev nielen prítomným príslušníkom Mestskej polície Skalica a to M. D. a L. D., ale aj ošetrujúcemu lekárovi M. A. H., pričom výslovne M. D. sa vyhrážal, že ho zabije ako aj jeho rodinu a M. A. H. sa vyhrážal doslovne „zabijem ťa ty kokot ušatý, počkaj, keď ma pustia“ a hovoril mu vulgárnosti ako „strčím ti kokot do huby a potom uvidíš“ ako aj iné obdobné vulgarizmy, napľul mu do tváre, a v týchto nadávkach a vyhrážkach pokračoval až do 21.11 hod., kedy bol predaný osádke ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci Brodské za účelom jeho prevozu k hospitalizácii v Psychiatrickej nemocnici v Pezinku, čím týmto konaním neoprávnene zasiahol do riadneho plnenia úloh príslušníkov Mestskej polície Skalica, u poškodeného M. A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., E. XXXX/X vzbudil dôvodnú obavu o jeho život a zdravie z možného uskutočnenia vyhrážok, a spôsobil mu zranenie podvrtnutie a pomliaždenie zápästia ľavej ruky, ktoré si vyžiadalo lekárske vyšetrenie a liečenie, počas ktorého bol po dobu 7 až 10 dní sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Za to súd obžalovanému podľa § 324 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň mu uložil probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, ktorú stanovil na dobu 2 (dva) roky. Obžalovanému tiež uložil podľa § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok a podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona mu uložil ochranné protitoxikomanické a protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Okresný súd tiež rozhodol o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, IČO: 35937874 škodu vo výške 4,75 eur. So zvyškom nároku na náhradu škody odkázal poškodenú spoločnosť na civilný proces, rovnako ako aj poškodeného A. L.. Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný (na hlavnom pojednávaní zahlásil v mene obžalovaného odvolanie tam prítomný obhajca), ktoré následne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania uviedol: „Obhajoba od začiatku konania na súde namietala porušenie procesných práv obvineného v prípravnom konaní v tom zmysle, že sa z dôvodov omylu domnieval, že ho vo veci obhajuje domnelý obhajca - domnelý advokát F. O. a preto spoliehajúc na jeho právne služby neuplatňoval svoje práva na obhajobu svojej osoby tak, ako mu to umožňuje zákon spoliehajúc na to, že ich uplatňuje jeho obhajca F. O., pričom však F. O. nebol v tom čase advokátom zapísaným v zozname advokátov SAK a nemal teda oprávnenie vyplývajúce z procesného postavenia obhajcu obvineného, o čom obvinený nevedel a vzhľadom na tvrdenia F. O. ani vedieť nemohol. Preto jeho obhajoba v prípravnom konaní nebola nijaká
- nevykonával ju F. O., hoci za to prijímal od matky obvineného finančnú odmenu a nevykonával ju ani obvinený, pretože sa domnieval, že ju vykonáva F. O. ako jeho obhajca. Obhajoba sa z vyššie uvedených dôvodov, domnieva, že boli tým porušené obhajobné práva obvineného v takom rozsahu, že prípravné konanie malo byť vykonané znovu. S tým súvisí trestná vec F. O. vedená na OS Skalica sp.zn. 6 T 76/2020. Túto vadu konania ktorou došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu nenapravil ani prvostupňový súd. K tomu prikladáme argumentáciu vyššej súdnej autority NS SR 2 Tost 4/2014, z ktorej citujeme - Procesnou chybou (§ 241 ods. 1 písm. f/, § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por.) sa rozumie nedodržanie formálnych náležitostí postupu a úkonov vo fáze trestného konania, ktorá len vytvára predpoklady pre prejednanie trestnej veci pred súdom, teda v prípravnom konaní. Úprava práv obhajoby, ktorej porušenie je zákonom demonštratívne uvedené ako procesná chyba, sa odvíja od ustanovení§ 34 ods. 1 Tr. por. (práva obvineného) a§ 44 ods. 2 Tr. por. (práva obhajcu). Podstata obhajoby obžalovaného spočíva v jeho tvrdení, že bol príslušníkmi Mestskej polície Skalica fyzicky napadnutý a systematicky fyzicky napádaný a bitý. Nevie to však dokázať, stoja proti sebe výpovede poškodených a jeho tvrdenia. Poškodení argumentujú, že konali v zmysle zákona, použili chvaty a hmaty pričom obžalovaný sa sebapoškodzoval. Jeho verziu však potvrdzujú okrem jeho obrany svedkyne jeho matka, babka, ktoré výpovede samozrejme môže súd vyhodnotiť ako účelové, keďže ide o osoby blízke obžalovanému. Takto však môže vyhodnotiť aj výpovede poškodených príslušníkov Mestskej
polície Skalica, ktorí majú medzi sebou služobné vzťahy zakladajúce istú hranicu solidarity. Napokon boli by „ hlupáci „ ak by priznali pravdivosť tvrdení obžalovaného, pretože by si tým nepochybne privodili trestnoprávnu zodpovednosť. Nad týmto rozporným nesúladom v tvrdení zúčastnených osôb však stojí objektívny dôkaz potvrdzujúci verziu obžalovaného - rozsah a charakter jeho zranení, z ktorého vyplýva, že by si tieto zranenia sám nemohol v takom rozsahu a takého charakteru spôsobiť, a že nemohli byť spôsobené v rámci hmatov a chmatov sebaobrany zasahujúcich príslušníkov mestskej polície alebo jeho snahami o sebapoškodzovanie. To všetko za situácie, kedy mal po celú dobu spútané ruky. Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci: Z dokazovania vyplýva, že A. B. v čase zákroku hliadky mestskej polície / MP / nebol pristihnutý pri páchaní priestupku, nebol hľadanou osobou a preukázal svoju totožnosť. Nič nenasvedčovalo tomu, že bude páchať priestupky. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, analyzovať a vyhodnotiť priebeh sledu skutkového deja a uvedomiť si akú úlohu v ňom zohral obžalovaný a ako, akým spôsobom a v akom rozsahu plnili svoje služobné povinnosti mestských policajtov poškodení príslušníci Mestskej polície Skalica a lekár záchrannej služby. Nemožno v prvom rade zľahčovať osobu obžalovaného, ktorý iste nie žiadny anjelik. Treba však podčiarknuť fakt, že jeho osoba bola príslušníkom Mestskej polícii známa ako osoba problémová, a preto z tohto dôvodu voči nemu zasahovali iným spôsobom ako by zasahovali voči neznámej osobe a nezaujato. Na začiatku skutkového deja je konanie obžalovaného v pohostinstve, kde sa nepochybne dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, za čo bol aj riadne odsúdený v priestupkovom konaní. Bola mu uložená pokuta, ktorú aj zaplatil. Príslušníci Mestskej polície H. I. a K. L. K. sa s obžalovaným osobne skontaktovali na telefonickú výzvu prevádzkara reštaurácie. Zastihli obžalovaného a jeho priateľku A. J. na ceste z uvedeného pohostinstva za situácie, kedy obžalovaný bol síce v podnapilom stave a pod vplyvom omamných látok, ale stabilizovaný a chystal sa odísť spolu so svojou babkou vyspať sa z opice. To potvrdzujú okrem obžalovaného aj osoby - jeho babka a priateľka A. J.. Na konci skutkového deja nastal stav, kedy v príčinnej súvislosti so služobným zákrokom príslušníkov Mestskej polície obžalovaný utrpel taký rozsah zranení, ktoré si vyžiadali mesačnú práceneschopnosť a liečenie, pričom obžalovaný stojí pred súdom za niekoľko prečinov za spáchanie ktorých je v konečnom dôsledku aj neprávoplatne odsúdený. Obhajoba je považuje za potrebné predložiť odvolaciemu súdu tento model priebehu skutkového deja a argumentovať podstatnou výhradou, že ak by príslušníci Mestskej polície konali racionálne, rozvážne, bez emócií teda profesionálne a v súlade so zákonom, vôbec nemuselo k tejto situácii dôjsť a vec by skončila iba priestupkovým konaním za rozruch vyvolaný obžalovaným v reštaurácii. Nebolo by poškodených, zasahujúci lekár by neutrpel žiadne zranenie ani inú ujmu, nedošlo by k ujme na zdraví obžalovaného. Z hradiska obhajoby teda všetko stroskotalo na profesionalite a adekvátnosti zásahu príslušníkov Mestskej polície Skalica. Ku konkrétnym skutkom obhajoba uvádza argumentáciu ktorú uviedla vo svojej záverečnej reči na hlavnom pojednávaní dňa 18. 8. 2020 je. Ide najmä o tieto fakty. • príslušníci Mestskej polície Skalica predviedli obžalovaného v stave, kedy bol podnapitý a pod vplyvom omamných látok, teda bolo zjavné, že s ním nemôžu byť vykonávané žiadne úkony, a že s ním žiadne úkony nemôžu vykonávať ani štátni policajti. Pritom tu išlo o podozrenie zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu / čo sa nakoniec a potvrdilo rozhodnutím správneho orgánu o priestupku/. Nešlo teda o páchanie žiadnej trestnej činnosti. V prípravnom konaní neboli zadovážené dôkazy, ktoré by nasvedčovali alebo preukazovali, že keď išiel obžalovaný so svojou babkou domov, že by sa dopúšťal nejakého protiprávneho konania. O tom svedčí fakt, že hoci na mieste boli prítomní mestskí policajti, nebol za žiadny ďalší priestupok, okrem priestupku spáchaného v priestoroch pohostinstva ALLA, prejednávaný ani postihnutý. Jeho babka ako svedkyňa vypovedala, že žiadny incident sa tam neodohral, mal iba výmenu názorov so svojou priateľkou pričom je pravda, že nechcel odísť s hliadkou mestskej polície argumentujúc, že sa ničoho nedopúšťa, • Faktom je, že obžalovaný sa dopustil v pohostinstve priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, o čom bolo vydané rozhodnutie OÚ Senica sp. zn.OU-SEOVYS- 2019/000809/P-179/18 OV z 2.1.2019 v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Trnava OU-TT-OOP1-2019/012859 z 28.3.2019. Toto rozhodnutie nebolo vydané na základe dôkazov, ktoré by zabezpečili mestskí policajti-teda vyplýva z neho, že bolo možné vo veci objektívne rozhodnúť aj neskôr a vôbec nebolo potrebné zadržiavať a predvádzať obžalovaného ako podozrivého z priestupku. Mestskí policajti nemali dôvod prevádzať obžalovaného, pretože situácia nevyžadovala žiadne neodkladné úkony a o tom, či spáchal trestný čin, by rozhodovala štátna polícia. Z toho pramení aj ich zmena výpovedí, kedy v prípravnom konaní žiadny incident v prítomnosti starej mamy obžalovaného a jeho priateľky neuvádzali a na hlavnom pojednávaní zrazu popisovali jeho výtržnícke správanie súd si vedomí že ho nemali dôvod predvádzať a zmenou výpovede tento dôvod nastolili,
• Príslušníci Mestskej polície zadržali a predviedli obžalovaného, hoci mali vedomosť o jeho identite, keďže im bol predložený občiansky preukaz, a to za situácie, kedy išiel so svojou starou mamou domov a nedopúšťal sa žiadneho protiprávneho konania. Z uvedených okolností vyplýva, že nič nenasvedčovalo tomu, že by sa chcel dopúšťať akýchkoľvek neprístojností alebo protiprávneho konania, keďže bol pod dozorom autority- starej mamy a počúval jej pokyny. Mestskí policajti H. I. a K. L. K. vôbec nešli na miesto, kde sa mal odohrať priestupok proti nažívaniu - teda do pohostinstva ALLA, aby sa tam presvedčili o tom či priestupku došlo, zistili podozrivú osobu, okolnosti, a akým spôsobom bol spáchaný, ale rovno bez zisťovania prvotných poznatkov zastavili obžalovaného a napriek tomu že ho vedeli identifikovať, videli že je pod kuratelou babky, pod vplyvom alkoholu nespôsobilý podrobiť sa služobným úkonom, nemajúc základné informácie o jeho konaní od tretích osôb - teda nemajúc dôvodné podozrenie na spáchanie priestupku, ho za použitia fyzického násilia naložili do vozidla a odviezli na mestskú políciu, hoci mohli s ohľadom na jeho osobu a svoje skúsenosti predpokladať, že s ním budú problémy. • Za daného stavu sa dostavila na miesto matka obžalovaného so svojím manželom a nič nebránilo mestským policajtom, aby jej syna odovzdali a aby ho odviedla domov, prípadne aby mu dohovorila, ukľudnila ho. V tejto súvislosti na sa natíska otázka ako sa mohol obžalovaný seba poškodzovať napr. na chrbte - pod pravou pazuchou, keď mal spútané ruky vzadu a nemohol sa brániť. On sám vypovedal, že ho príslušníci Mestskej polície bili, pričom jeho matka svedkyňa D. potvrdila, že počula jeho výkriky, že ho bijú. Ak mal ruky spútané vzadu, nemohol sa ich útokom brániť, a zostávala mu iba verbálna možnosť obrany. Mohol sa iba spoliehať na to, že vyhrážkami dosiahne toho, že útočníci upustia od ďalších útokov. Navyše ak by sa obžalovaný skutočne sebapoškodzoval, nepochybne a logicky by poškodení príslušníci MP matku k nemu zavolali, aby ho ukľudnila a prestal v sebapoškodzovaní. Vysvetlili by jej, že sa sebapoškodzuje, že ho nebijú. To však neurobili. Je to nelogické, pretože vedeli, že počuje jeho výkriky o bití a nič neurobili preto, aby matku upokojili a umožnili jej presvedčiť sa v akom je stave, že je v poriadku, • Obžalovaného zranenia zdokumentovala fotograficky jeho matka a fotografie sú založené v trestnom spise. Aj laik spozná, že takýto charakter zranení si obžalovaný súc spútaný na rukách za chrbtom, nemohol spôsobiť sám. Zranenia mu boli spôsobené v súvislosti so zákrokom príslušníkov mestskej polície voči nemu – to preukazuje aj správa lekára psychiatra z psychiatrickej Pinelovej nemocnice v Pezinku. Treba na tomto mieste podčiarknuť lekársku správu na obžalovaného - jeho PN trvala od 21.4.2018 do 20.5.2018 čo vylučuje, že tak vážny rozsah zranení spojený s mesačnou PN si mohol obžalovaný súc obmedzený na osobnej slobode, spôsobiť sám. Ďalej treba na tomto mieste spomenúť napäté vzťahy medzi rodinou obžalovaného a susedom - mestským policajtom poškodeným D.. • Keď ide o krízovú situáciu a človek sa správa agresívne, nekontrolovateľne, je pod vplyvom drog a alkoholu, je nepredvídateľný, policajné alebo poriadkové orgány štátu povolajú vyjednávača. A čo urobí ako prvé vyjednávač? Zabezpečí matku, otca človeka, osobu jemu blízku aby s ním nadviazala kontakt, chlácholila ho aby sa upokojil a znížilo sa nebezpečenstvo jeho nepredvídateľného správania sa. čo urobili mestskí policajti, keď sa matka obžalovaného domáhala kontaktu so synom zúfalo a opakovane ? Vyhodili ju. Aký mohli mať dôvod aby zamedzili kontaktu s matkou? Lebo bol zranený a nechceli aby ho takto videla. Až keď zavolala štátnu políciu museli sa prispôsobiť, lebo to už sa ďalej nedalo ututlať. • Nesedia ani časy zadržania a predvedenia obžalovaného a odchodu na ošetrenie, ako ich uvádzajú poškodení. Ak by sa obžalovaný začal sebapoškodzovať už od momentu jeho zadržania a ďalej počas pobytu na stanici MP, je logické, že by príslušníci MP volali záchranku sami, a neodkladne. Bola však zavolaná až po príchode štátneho policajta. Veď štátny policajt svedok P. nastupoval do služby o 19.00 hod. a až s časovým odstupom jednej hodiny sa dostavil na Mestskú políciu Skalica. • Pokiaľ ide o útok na poškodeného M. H. za situácie, kedy tam boli prítomní najmenej 4 mestskí policajti a obžalovaný bol spútaný služobnými putami vzadu za chrbtom, nedokázali zabezpečiť bezpečnosť lekára, hoci sa im A. B. javil pod vplyvom alkoholu a návykových látok a podľa ich výpovedí bol agresívny. • Lekár podľa nášho názoru pochybil, keď ako skúsený odborník a profesionál majúci odslúžených veľa služieb obdobného charakteru, nesprávne vyhodnotil situáciu a neprispôsobil svoj zákrok adekvátne situácii, o ktorej ho informovali mestskí policajti teda, že obžalovaný mal byť agresívny, mal opľuť prítomné osoby, mal sa správať nekontrolovateľne a bol takzvane „besný". Poškodení tvrdia, že sa obžalovaný sebapoškodzoval a sebazraňoval pričom obžalovaný to vylučuje argumentáciou, že mal nasadené putá a nemohol robiť nič. Obhajoba má dôvodné podozrenie, že výpoveď obžalovaného o bitke zo strany MP je vierohodná, vzhľadom na charakter , rozsah jeho zranení a dĺžku jeho PN v rozsahu jedného mesiaca. Súd sa s týmto dôvodným podozrením obhajoby nevysporiadal vôbec. Vec uzatvoril, že obžalovaný mal právo zabezpečiť si k tomu znalecký posudok a predložiť ho ako dôkaz. Treba si uvedomiť, že dôkazné bremeno tu má prokurátor a obžalovaný nemá na to, aby si nechal vypracovať posudok ani peniaze, ani možnosti. Jednoducho obhajoba argumentuje zraneniami obžalovaného, ich
charakterom, príčinami zranení, mechanizmom ich vzniku a odôvodňuje to objektívnou dĺžkou liečenia a PN. Prokuratúra nepredložila dôkaz, ktorý by to vylučoval a takýto dôkaz nebol zabezpečený ani súdom. Ide o podstatnú okolnosť ktorú súd procesným spôsobom neošetril, nevysporiadal sa ňou a pri rozhodovaní k nej neprihliadol. Obhajoba v konaní zabezpečenie a vykonanie tohto dôkazu navrhla ale súd ju odkázal na to, aby si zabezpečila dôkaz po svoje línii. Z toho obhajoba usúdila, že súd tieto fakty vyhodnotí v zmysle zásady IN DUBIO PRO REO- teda v prospech obžalovaného, pretože v súlade s kontradiktórnosťou konania a dôkazným bremenom prokurátora, to mal byť záujem prokurátora vyvrátiť tvrdenia obžalovaného a jeho obranu. Súd však podľa obhajoby nepostupoval správne, keď ignoroval pasivitu prokurátora a nevyvrátenú obranu obžalovaného vyhodnotil ako účelovú. To platí aj o „ omyle" označenia zranenej končatiny poškodeného lekára. Vo zvyšku bola lekárska správa na jeho zranenie správna ale označenie končatiny bol omyl. Obhajoba sa domnieva, že súd nemá právo moderovať obsah vykonaných dôkazov. • ako mohol byť obžalovaný pri použití donucovacích prostriedkov zranený a PN v rozsahu 1 mesiac, poťažme ako sa mohol sebapoškodzovať na miestach, kde utrpel zranenia keď bol spútaný - ani s touto obranou obhajoby sa súd nevysporiadal, • Ďalej poukazujeme na nezrozumiteľnosť a neurčitosť vyplývajúcu z rozporných lekárskych správ na poškodeného M. H., kedy v jednej sa píše, že utrpel úraz ľavej ruky a v druhej, pravej ruky. Natíska sa podozrenie, že takto lekárska práva je neobjektívna a treba tak isto podčiarknuť, že poškodený M. H. nebol vôbec práceneschopný. Poberal nezníženú mzdu za obdobie, kedy bol údajne obmedzený v obvyklom spôsobe práce. Ak by ju poberal zníženú, potom by ju uplatňoval v konaní ako poškodený, lebo uplatňoval aj bolestné. Ak dostal nezníženú mzdu, potom nemožno uzatvoriť, že hoci aj v práci bol zranením obmedzený. Podľa svojich vyjadrení iba nevykonával v práci niektoré pracovné úkony, teda za daného stavu nemožno ustáliť bez kvalifikovaného znaleckého posudku, že ideu neho o ujmu na zdraví. Navyše tieto pochybnosti potvrdzuje aj videozáznam príjazdu sanitky pred Skalickú nemocnicu, na ktorom poškodený bez obmedzenia alebo iných prejavov obštrukcie používa neobmedzene obe horné končatiny. Pokiaľ teda ide o zranenie poškodeného lekára záchrannej služby – z odborného vyjadrenia M. E. Q., všeobecný lekár, AMD-Sk s.r.o. vyplýva zranenie ľavej ruky pričom podľa tvrdení poškodeného malo ísť o pravú ruku. Súd to sám vysvetlil pisárskou chybou čo je však v rozpore s metodikou voľného hodnotenia dôkazov. Netreba dokazovať iba notoriety. Tento rozpor mal byť procesne kvalifikovaným spôsobom odstránený. Ak nebol mala byť uplatnená zásada IN DUBIO PRO REO. • Obžalovaný nie je na jednej strane žiadny svätuškár, ale na druhej strane nie je žiadny recidivujúci, narušený páchateľ trestnej činnosti. Od spáchania skutku, ktorý je predmetom rozhodovania súdu, nemá žiadne problémy. Riadne pracuje, nepije, nefetuje a správa sa slušne. Pokiaľ ide o právnu stránku veci. Príslušníci Mestskej polície Skalica svojím postupom, služobným zákrokom a konaním voči obžalovanému konali v rozpore so svojim povinnosťami zakotvenými v ust. § 7,8,9,10,17 z.č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii. • Z uvedených ustanovení zákona zjavne vyplýva, že poškodení príslušníci MP nekonali v súlade so zákonom, porušili ho, nemali právomoc predvádzať obžalovaného na od elenie, a teda porušením svojich povinností stratili štatút - oprávnenia a ochrany verejných činiteľov. Porušili aj svoju prevenčnú povinnosť predchádzať vzniku škody v zmysle § 7 cit. zákona a § 415 Občianskeho zákonníka najmä vo vzťahu k pošk. M. H. a obžalovanému. Nemôžu teda požívať zákonnú ochranu verejných činiteľov čo sa v konečnom dôsledku premieta do záveru obhajoby, že obžalovaný nemohol spáchať prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. • Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti skutkového deja nespáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. j) Trestného zákona, pretože absentuje presvedčivý a hodnoverný dôkaz, že poškodený M. H. utrpel ujmu na zdraví v takom rozsahu, aby to mohlo byť považované za ujmu na zdraví v zmysle trestného zákona. Dôkazné bremeno zaťažuje prokurátora, ktorý nepredložil dôkaz / napr. znalecký posudok, odborné vyjadrenie apod. / z ktorého by nespochybniteľne vyplývalo, že ide o ujmu na zdraví v zmysle trestného zákona. Ide o odbornú otázku, na základe ktorej by súd mohol dôjsť k odôvodnenému záveru, že napĺňa skutkovú podstatu žalovaného trestného činu. Ide o skúseného lekára. ktorý odslúžil v záchrannej zdravotnej službe veľa rokov. Z praxe aj ako lekár musí mať dostatočnú mieru skúseností a poznatkov aká je práca z osobami nachádzajúcimi sa pod vplyvom alkoholu a omamných látok navyše zranenými. Aké by mohol mať dôvodné obavy o svoj život alebo zdravie pri zákroku voči obžalovanému, keď ten ho nevedel ani identifikovať, čo je, kto je a čo chce. Navyše aby si mohol pamätať aké zákroky voči nemu robil. Obžalovaný bol „mimo", jeho vnímanie a rozpoznávanie bolo limitované, nevedel sa ovládať a ak
nejaké vyhrážky použil, použil ich voči osobe, ktorú nevedel zaradiť a o ktorej sa domnieval, že mu ide ubližovať. Je napokon zaujímavé, že po prevoze do nemocnice vďaka psychologickému zákroku štátneho policajta sa ukľudnil, a neboli s ním žiadne problémy. Nemusel sa brániť, nik na neho neútočil a preto spolupracoval. • Pokiaľ ide o prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona vo vzťahu k príslušníkom mestskej polície treba uviesť, že obžalovaný sa nachádzal pod vplyvom alkoholu a omamných látok, zranený v takom rozsahu, že jeho zranenia vyžadovali liečenie a PN v rozsahu jedného mesiaca. Zranenia si nemohol spôsobiť sám, preto je treba uveriť jeho tvrdeniam podporovaným výpoveďou matky, že mu ich spôsobili poškodení príslušníci MP. Keďže bol pacifikovaný silno utiahnutými putami s rukami za chrbtom, v podstate bezbranný, považoval za jediný spôsob a možnosť svojej obrany pred ďalšou bitkou vyhrážanie sa. Ak sa vyhrážal, nie pre výkon povinností verejného činiteľa, ale pretože bol obeťou fyzických a zraňujúcich útokov a vyhrážkami chcel odstrašiť útočníkov, aby upustili od ďalšej bitky. Konal teda v nutnej obrane a ide v zmysle ust. § 25 Tr.zák o okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť. Svoje vyhrážky nemienil vážne, nehrozila obava, že by ich splnil a to vzhľadom na jeho osobu, fyzickú dispozíciu a stav v ktorom sa nachádzal. Nemohol vyvolať u adresátov svojich výrokov žiadnu obavu, tobôž dôvodnú, že svoje hrozby splní. Nebolo mu žiaľ umožnené aby sa skontaktoval s matkou, ktorá by ho nepochybne ukľudnila. • Nemôže ísť ani o prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona pretože služobná miestnosť Mestskej polície Skalica nie je verejne prístupné miesto a pohoršenie nevzbudzoval u občanov, ale u príslušníkov mestskej polície v službe, u ktorých sa predpokladá hranica prahu " citlivosti „ vnímania pohoršujúcich situácií celkom iná akou bežných občanov. Pri svojej činnosti riešia iba obdobné prípady, pretože sú poriadkovou políciou. Ani s touto námietkou obhajoby sa súd pri rozhodovaní a v rozsudku vôbec nevysporiadal. Záverom treba uviesť, že pokiaľ ide o okolnosti prípadu, ku skutku by nedošlo, ak by príslušníci MP konali v súlade so svojim povinnosťami, so zákonom, teda ak by stotožnili obžalovaného vďaka jeho OP, prepustili ho a vec oznámili príslušnému orgánu, tak ako to bolo v prípade incidentu v pohostinstve ALLA. Obvineného by jeho babka odviedla domov, tam by sa prespal a dostal by predvolánku na vyriešenie celej veci tak, ako to napokon aj v priestupkovom konaní dopadlo. Pokiaľ ide o argumentáciu v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu. Treba uviesť, že súd vyhodnotil skutkový stav veci v neprospech obžalovaného a prelomil tak zásadu in dubio pro reo. Stáli proti sebe dve verzie sledu skutkového deja - jedna verzia predložená obžalovaným a druhá v niektorých momentoch s vnútornými rozpormi - verzia poškodených. Nad nimi však ako už bolo zvýraznené stojí objektívny, nespochybniteľný dôkaz - lekárska správa o zraneniach obžalovaného, ich fotodokumentácia a rozsah PN a ich liečenia. K tomu prvostupňový súd neprihliadol a skutkový stav ustálil v rozpore s ním. Pri svojom voľnom hodnotení dôkazov uplatnil a uprednostnil kritérium kvantity. V súčasnosti je všeobecným názorom, že jediná výpoveď kajúcnika nemôže byť rozhodujúcim dôkazom pre odsúdenie páchateľa. Musia existovať iné podporné hoc nepriame dôkazy. V tomto obrátenom modely dôkaznej situácie – súd obžalovanému neuveril, pretože stoja voči nemu výpovede poškodených - teda viacerých osôb, hoci jeho tvrdenia sú podporované inými - aj priamymi dôkazmi. Na základe vyššie uvedených skutočností a argumentov navrhujeme, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celosti a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.“
Okresnému súdu bolo dňa 16.11.2021 doručené aj podanie C. D., matky obžalovaného, ktoré označila ako „Odôvodnenie matky C. D. k odvolaniu proti rozsudku z 18.08.2021 vo veci 6T/30/2019 - IČS: 2719010088, ECU: SK:OSSl:2019:2719010088.13 - (obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom E., C. XXX/XX). Uviedla ho slovami: „Po doručení písomného vyhotovenia rozsudku a následne podaného odvolania, toto odvolanie písomne odvodňujem nasledovne...“ Krajský súd rozhodoval o odvolaní obžalovaného a jeho matky na verejnom zasadnutí, ktoré vykonal v neprítomnosti obžalovaného. Ten požiadal o rozhodovanie v jeho neprítomnosti. Obhajca obžalovaného zotrval na podanom odvolaní, prokurátor na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného doplnil, že predkladá k nahliadnutiu rozsudok Okresného súdu Skalica sp.zn. 6T/70/2020 a uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 3To/12/2022, ktorými bol F. O. odsúdený za svoje konanie. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Čo sa týka podania C. D., matky obžalovaného, je potrebné uviesť nasledovné: V zmysle § 308 ods. 2 Trestného poriadku je matka obžalovaného, ako príbuzná obžalovaného v priamom rade, oprávnená napadnúť rozsudok odvolaním v prospech obžalovaného. Matka obžalovaného nie je oprávnená podávať odvolanie v mene, ani za obžalovaného, ale samostatne, vo svojom mene, avšak nie proti vôli obžalovaného. Podľa § 309 ods. 4 Trestného poriadku sa lehota na podanie odvolania matkou obžalovaného končí tým istým dňom ako obžalovanému. Predmetný rozsudok bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní dňa 18.8.2021, na ktorom nebol obžalovaný prítomný. Prítomný bol obhajca obžalovaného, ktorý zahlásil ihneď po vyhlásení rozsudku odvolanie v mene obžalovaného. Tomu bol rovnopis rozsudku doručený dňa 29.10.2021. Keďže sa rozsudok oznamoval tak obžalovanému, ako aj jeho obhajcovi, lehota 15 dní na podanie odvolania plynula od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané neskoršie, teda od 29.10.2021. Matka obžalovaného podala odvolanie písomne, a ako už bolo uvedené, odvolanie bolo podané osobne na Okresnom súde Trnava dňa 16.11.2022. Podľa § 63 ods. 1 Trestného poriadku sa lehoty podľa tohto zákona počítajú na hodiny, dni týždne, mesiace a roky. Podľa § 63 ods. 3 Trestného poriadku sa do lehoty určenej podľa dní nezapočítava deň, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Podľa § 63 ods. 5 Trestného poriadku ak pripadne koniec lehoty na deň pracovného pokoja alebo pracovného voľna, pokladá sa za posledný deň lehoty najbližší budúci pracovný deň; to neplatí pre lehotu väzby. Podľa § 63 ods. 6 Trestného poriadku je lehota zachovaná aj vtedy, ak podanie bolo v lehote podané na pošte a adresované súdu, prokurátorovi alebo policajtovi, u ktorého sa má podať alebo, ktorý má vo veci rozhodnúť. Po preskúmaní odvolania matky obžalovaného z hľadísk uvedených v § 316 ods. 1 Trestného poriadku, dospel krajský súd k záveru, že odvolanie bolo podané oneskorene. V zmysle vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku o počítaní lehôt uplynula lehota na podanie odvolania matkou obžalovaného, ako jeho príbuznou v priamom rade, dňa 13.11.2021, ktorý dátum pripadol na deň pracovného pokoja, na sobotu, preto sa za posledný deň lehoty pokladá najbližší budúci pracovný deň, t.j. deň 15.11.2021. Ako už bolo uvedené, obžalovanému bol rozsudok totiž oznámený doručením dňa 29.10.2021, lehota 15 dní na podanie odvolania príbuzným obžalovaného začala plynúť 30.10.2021 a uplynula tak dňa 15.11.2021. Odvolanie matky obžalovaného bolo podané osobne na súde dňa 16.11.2021, po uplynutí zákonnej lehoty. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd zamietol odvolanie matky obžalovaného, nakoľko toto bolo podané oneskorene, bez jeho meritórneho prejednania. Čo sa týka odvolania obžalovaného, krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania obžalovaného v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o vine a treste, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. V postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku rozsudku.
Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením § 278 Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú, a skutok posúdil podľa znakov trestného činu, z ktorého uznal obžalovaného za vinného. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu je kladený za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom. Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného. Všetky vo veci vykonané dôkazy okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozoberá, preto krajský súd v podrobnostiach na tieto dôkazy len poukazuje. Z usvedčujúcich dôkazov krajský súd poukazuje predovšetkým na výpovede poškodených, svedkov P. a R., ako aj listinné správy, vrátane lekárskych správ, obrazový záznam, znalecký posudok. K jednotlivým odvolacím námietkam krajský súd uvádza nasledovné: Okresný súd sa správne vysporiadal s procesnou obranou obžalovaného, spočívajúcou v tom, že mali byť porušené jeho procesné práva na obhajobu v prípravnom konaní, nakoľko bol v omyle že ho obhajuje advokát, ktorý však nebol zapísaný v zozname advokátov. Túto skutočnosť uplatnil obžalovaný aj ako odvolaciu námietku. V plnom rozsahu sa možno stotožniť s úvahami okresného súdu, ktoré ho viedli k záveru, že k porušeniu práva na obhajobu u obžalovaného v prípravnom konaní (ani v konaní pred súdom) neprišlo. Obhajca obžalovaného následne na verejnom zasadnutí predložil rozsudok Okresného súdu Skalica sp.zn. 6T/70/2020 zo dňa 27.9.2021 a uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 3To/12/2022 zo dňa 17.5.2022, ktorými bol obžalovaný F. L. O. uznaný za vinného zo spáchania prečinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a prečinu neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť okrem iného aj tým, že vyžadoval a prijímal peniaze od poškodenej C. D. za právne zastupovanie jej syna A. B. ako poškodeného v trestnom konaní vedenom na OKP ORPZ Skalica a ako obvineného z priestupku v konaní vedenom na Okresnom úrade Senica; tvrdil, že od jej peňazí vystaví riadny doklad, ktorý pôjde od jeho kolegu advokáta F. C. S.; posielal poškodenej SMS, kde tvrdil, že dal nachystať daňový doklad na ním prevzatú sumu za zastupovanie, čo sa však nezakladalo na pravde; uvádzal, že si zháňa a vybavuje kanceláriu v Skalici; vyhotovil a predložil fiktívne plnomocenstvo pre jej syna A. B.; vyžiadal si od poškodenej C. D. sumu 500 eur ako odmenu za zastupovanie jej syna A. B. ako obvineného v trestnom konaní vedenom na OKP ORPZ Skalica pod ČVS: ORP – 263/VYS-SI-2018, a toto všetko robil napriek tomu, že bol vtedy nezamestnaný, nespadal do okruhu osôb oprávnených prijímať odplatu za právne zastupovanie, nemohol zabezpečovať žiadne legálne daňové doklady. V podanom odvolaní namietal obžalovaný, že sa spoliehal na právne služby F. O., preto neuplatňoval svoje práva na obhajobu tak, ako mu to umožňuje zákon, nevedel o tom, že F. O. nebol advokátom zapísaným v zozname advokátov SAK a ani to vzhľadom na tvrdenia F. O. nemohol vedieť. Krajský súd však dáva do pozornosti, že z predloženého rozsudku Okresného súdu Skalica, týkajúceho sa trestnej činnosti F. O. nevyplýva, že by vytvoril falošnú legendu v tom, že je oprávnený poskytovať právne služby za odplatu aj v súvislosti s prípravným konaním vedeným proti A. B. na ORPZ v Skalici, OKP pod ČVS: ORP – 263/VYS-SI-2018 (teda v prejednávanom prípade). Ak by aj matka obžalovaného, ktorá je v poukazovanom trestnom konaní obžalovaného F. O. v procesnom postavení poškodenej, bola zneužitá tým spôsobom, že okrem odovzdania odmeny za údajné právne služby by nadobudla aj mylný dojem, že F. O. zastupuje jej syna, obžalovaného B. v trestnom konaní vedenom na ORPZ v Skalici, OKP pod ČVS: ORP – 263/VYS-SI-2018 (v prejednávanom prípade) a teda následne by takto, sprostredkovane cez matku mal byť do omylu vovedený aj vtedy obvinený B., nemožno akceptovať túto skutočnosť ako dôvod na označenie úkonov prípravného konania ako nezákonných. Obžalovaný B., vtedy ako obvinený, sa musel skutočnosť, že v trestnom konaní vedenom proti nemu ORPZ v Skalici, OKP pod ČVS: ORP – 263/VYS-SI-2018 (v prejednávanom prípade) nie je zastúpený obhajcom (žiadnym) dozvedieť minimálne pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu, ktorého bol účastný dňa 27.2.2019. Nie je preto zrejmé, akým spôsobom mali byť v tomto konaní porušené práva obvineného (teraz obžalovaného) na obhajobu. Okrem iného treba tiež poukázať na ďalšie skutočnosti zistiteľné z predloženého spisového materiálu, a to, že:
- sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia podával (vtedy) obvinený B. sám (podanie s podpisom A. B. na strane č.l.22 spisu),
- rovnako ako aj námietky a žiadosť (podanie s podpisom A. B. na strane č.l.73 a 74 spisu a č.l. 205 spisu),
- (vtedy) obvinený podával aj podanie – upovedomenie zo dňa 22.2.2019 sám, o čom svedčí jeho podpis na strane 212 spisu, rovnako ako aj žiadosť o určenie termínu u M. T. (č.l. 218 spisu)
- pri výsluchu A. B. ako obvineného tento uviedol, že obhajcu si zatiaľ nevolí, nežiada o jeho ustanovenie,
- (vtedy) obvinený B. bol riadne upovedomovaný o úkonoch trestného konania,
- vypočutá bola dňa 24.8.2018 ako svedkyňa aj C. D., matka A. B.
- A. B. dňa 16.5.2018 splnomocnil vo veci predvolania a výsluchu na OOPZ v Skalici vo veci ORP – 143/ SI-2018 JUDr. Elenu Divko, PhD, advokáta so sídlom v Skalici, o čom svedčí plnomocenstvo na č.l. 197 a následne aj zápisnica o výsluchu zo dňa 18.5.2018 (č.l. 169 spisu). Z uvedeného je zrejmé, že práva obžalovaného A. B. (vtedy obvineného) neboli nijakým spôsobom zo strany orgánov činných v trestnom konaní porušené. Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci a námietky obžalovaného, treba uviesť, že všetky boli ako súčasť obrany obžalovaného prednesené už v konaní pred prvostupňovým súdom a tento sa s nimi zákonne konformným spôsobom, zrozumiteľne, podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd dodáva, odvolacie námietky obžalovaného, že z dôvodu všeobecnej známosti o osobe obžalovaného ako problémovej zasahovali príslušníci Mestskej polície voči jeho osobe iným spôsobom ako by zasahovali voči neznámej osobe, sú len domnienkami. Okresný súd venuje otázke namietanej nezákonnosti zákroku polície odôvodnenie rozsudku na strane 23 až 27, kde poukazuje na celý rad priamych i nepriamych dôkazov vyvracajúcich túto obranu obžalovaného. Ide o svedecké výpovede nielen poškodených I. a K. ale aj o výpoveď svedka R., ktorý sa cítil správaním obžalovaného ohrozený. Okresný súd sa správnym spôsobom vysporiadal s otázkou rozsahu oprávnení príslušníkov mestskej polície. Správne tiež poukázal na časť výpovede samotného obžalovaného, ktorý neskôr pripustil, že policajti ho nespacifikovali hneď, ale až po tom, čo nereagoval na ich výzvy, bol vulgárny, hlučný a odmietal s nimi spolupracovať. Vyrovnal sa aj s námietkami obžalovaného voči zásahu mestského policajta K., ktorého sa mal údajne obžalovaný báť, a preto s políciou nespolupracoval, správne však poukázal okresný súd na to, že táto obrana obžalovaného je účelová, pretože ak by mal obžalovaný strach z osoby L. K. (z dôvodu, že mal od neho utŕžiť v minulosti facky a bál sa aby sa to neopakovalo), tak je potom nelogické, že za prítomnosti tejto osoby obžalovaný vystupoval agresívne a hlučne voči jeho kolegom. Zo správania obžalovaného (bez ohľadu na to, či mal, alebo nemal strach z osoby L. K.) naopak aj krajskému súdu vyplýva, že obžalovaný nejaví rešpekt a nectí autoritu žiadnych osôb, nespráva sa slušne ani k spoluobčanom, ani k verejným činiteľom, a dokonca ani k zdravotníkom. Obrana obžalovaného, premietnutá aj do jeho odvolacích námietok, spočíva vo vykreslení obžalovaného ako obete príslušníkov mestskej polície, a ako osoby, ktorá si vyžaduje akési špeciálne zaobchádzanie. Obhajoba vyčíta polícii, že tá nepostupovala spôsobom, akým si predstavuje obžalovaný, že nebrala ohľad na skutočnosť, že obžalovaného „dokáže ustrážiť jeho stará mama“, ktorá je pre neho autoritou, rovnako ako jeho matka, prípadne jej manžel. Na tomto mieste krajský súd poukazuje na svedecké výpovede, ktoré vypovedajú nielen o agresívnom a vulgárnom správaní obžalovaného voči „všetkým naokolo“, ale aj na to, že sama priateľka obžalovaného sa snažila obžalovaného pacifikovať, a obžalovaný nereagoval prvotne ani na snahu vlastnej babky o ukľudnenie sa. O extrémne agresívnom správaní obžalovaného vypovedal aj svedok I., ktorý uviedol, že za dlhé roky praxe mestského policajta sa nestretol s tak agresívnym človekom. Ide pritom o svedka, u ktorého ani obžalovaný nenamieta, že by bol voči jeho osobe nejakým spôsobom zaujatý. Pri akceptovaní práv obžalovaného, vrátane práva na obhajobu zahŕňajúceho aj právo obvineného nevypovedať pravdu, musí krajský súd konštatovať, že pri množstve zákonne vykonaných dôkazov
- na ktoré krajský súd poukazuje bez potreby ich opakovania, nakoľko sú zhrnuté v odôvodnení rozsudku okresného súdu, pri vedomí toho, že rozhodnutie okresného a krajského súdu tvorí jednotu
- objektívne preukazujúcich vinu obžalovaného, je postoj obžalovaného k svojmu správaniu nekritický, bez akéhokoľvek náznaku sebareflexie, v čom zjavne utvrdzujú obžalovaného aj jeho príbuzní, ktorí sa stavajú do role jeho ochrancov, pričom je však zjavné, že obžalovaný neakceptuje ani ich rady a usmernenia ale, ako už bolo povedané, ani zákony a právne normy, a ohrozuje iné osoby v svojom okolí. Odvolacie námietky obžalovaného ponúkajúce ako jediné správne riešenie nekontrolovateľného správania obžalovaného povolanie „policajného vyjednávača“, ktorý je následne povinný povolať k obžalovanému jemu blízkeho človeka, sú nedôvodné. Okresný súd správne vyhodnotil konanie zasahujúcich policajtov ako súladné so služobnými predpismi, so zákonom, pričom treba poukázať
na to, že obžalovaný sa správal agresívne nielen po zásahu polície (ktorý označuje obhajoba ako neadekvátny), ale už pred reštauráciou, pričom na správanie obžalovaného nemala od toho okamihu žiaden pozitívny vplyv ani jeho stará mama, ani priateľka. Obžalovaný prejavoval kontinuálne agresivitu aj v prítomnosti zasahujúceho lekára a aj v priestoroch zdravotníckeho zariadenia. Vzhľadom na množstvo vykonaných dôkazov, ktoré sú neprotirečivé, a ktoré jasne vypovedajú o priebehu skutkového deja tak, ako je popísaný v skutkovej vete napadnutého rozsudku, je potrebné vyhodnotiť odvolacie námietky obžalovaného týkajúce sa skutkových zistení ako nedôvodné. Ako už bolo uvedené, väčšina z nich je v rovine dohadov a domnienok, keď obžalovaný fabuluje, že polícia nemala záujem pripustiť kontakt matky so synom, ktorého sa podľa obhajoby „zúfalo domáhala, aby ho mohla chlácholiť a upokojiť“ (citácia z odôvodnenia odvolania obžalovaného), pretože polícia chcela ututlať zranenia spôsobené obžalovanému. Z určitého pohľadu sa krajskému súdu javí, že všetky odvolacie námietky smerujú k poukázaniu na zlyhania polície a lekára, ktorí mali zabrániť - ale nezabránili
- následnému konaniu obžalovaného. Obžalovaný však opomína, že to bol on, ktorý sa dopustil násilnej trestnej činnosti, ohrozoval práva a slobody iných osôb a konal proti poriadku vo verejných veciach. Javí sa absurdné vyčítať lekárovi povolanému k obžalovanému, resp. klásť mu za vinu, že nesprávne vyhodnotil situáciu a neprispôsobil svoj (lekársky) zákrok adekvátne situácii len z dôvodu, že obžalovaný po jeho príchode bez akéhokoľvek dôvodu na lekára fyzicky zaútočil. V tomto smere sa možno stotožniť aj s úvahami okresného súdu, ktorými sa vysporiadal s obranou obžalovaného spočívajúcou v tom, že mal byť zbitý políciou. Nie je pravdou, že sa okresný súd vôbec nevysporiadal s týmto podozrením obhajoby. Okresný súd venuje tejto otázke časť odôvodnenia rozsudku na strane 27 až 29. Námietka obžalovaného, že v tomto smere je dôkazné bremeno na prokurátorovi, je nedôvodná, pretože prokurátor obžaloval A. B. z konania, ktorým sa mal inému vyhrážať usmrtením a ublížením na zdraví pre výkon právomoci verejného činiteľa, ktorým mal inému úmyselne ublížiť na zdraví a taký čin spáchal na chránenej osobe - zdravotníckom pracovníkovi pri výkone zdravotníckeho povolania smerujúceho k ochrane zdravia, ktorým sa mal dopustiť fyzicky, verejne výtržnosti tým, že napadol iného. Prokurátor nežaloval inú osobu za ublíženie na zdraví obžalovanému. Čo sa týka námietok, že obžalovaný argumentuje svojimi zraneniami, ich charakterom, príčinami zranení, mechanizmom ich vzniku, treba poukázať na vysporiadanie sa okresného súdu s touto obranou obžalovaného na strane 27 až 29 rozsudku. Poukázal na výpovede príslušníkov polície, ktorí popisovali správanie sa obžalovaného, kvôli ktorému použili proti nemu donucovacie prostriedky, avšak oderky a škrabance si spôsobil svojim nekontrolovateľným a agresívnym správaním. O tom, že obžalovaný padal na zem, udieral sa do hlavy, kopal okolo seba, snažil sa hrýzť, používal údery hlavou na všetky strany, pričom spôsoboval viacero zranení sebe samému, dal sa aj na útek, udieral sa o kapotu auta vypovedajú nielen príslušníci Mestskej polície, ale aj svedok R. a sčasti je možné správanie obžalovaného pozorovať aj prostredníctvom zabezpečeného obrazového záznamu. Aj okresný súd pripustil, že časť poranení obžalovaného mohlo byť aj následkom vykonávania služobného zákroku, ktorý však bol nevyhnutným v záujme ochrany zdravia iných osôb pred nebezpečenstvom, ktoré im hrozilo z agresívneho konania obžalovaného. Okresný súd poukázal aj na výpoveď svedka P., s ktorým sa obžalovaný poznal z videnia, pričom hneď keď vstúpil svedok na oddelenie, okamžite bol voči nemu obžalovaný vulgárny, avšak na žiadne bitie sa mu obžalovaný nesťažoval. Ako už bolo uvedené, rodinní príslušníci obžalovaného neustále javili snahu nekriticky a nedôvodne ospravedlňovať jeho konanie, a neustále ho „ochraňovať“ pred domnelými neoprávnenými zákrokmi polície, čomu nasvedčuje aj správanie obžalovaného, ktorý mal po započutí, že sa na polícii nachádza jeho matka, začať vyvolávať dojem, že je na polícii bitý, čo však pravda nebola. Obžalovaný o údajnom bití policajtmi nepovedal ani privolanému lekárovi, naopak, hneď ho fyzicky napadol. Rovnako nedôvodná je aj námietka obžalovaného k spochybňovaniu zranení poškodeného M. H.. Okresný súd podrobne a jasne objasnil, aké následky malo konanie obžalovaného na zdraví poškodeného. Obžalovaný v podaných námietkach naznačuje, že lekárska správa k zraneniu poškodeného nie je objektívna, a spochybňuje aj obmedzenia obvyklého spôsobu života poškodeného, čo vyvodzuje obžalovaný z faktu, že poškodený nebol práceneschopný a nepoberal zníženú mzdu. Okresný súd na strane 29 a 30 odôvodnenia rozsudku dospel na základe početných argumentov, zrozumiteľne a podrobne uvedených v tomto odôvodnení, k správnemu záveru o tom, že u poškodeného M. H. bol po dobu 7 až 10 dní sťažený obvyklý spôsob života a to následkom konania obžalovaného. K námietkam obhajoby k právnej stránke veci (ako ich označil v podanom odvolaní) krajský súd len zopakuje, že nenašiel žiadne pochybenie v rozhodnutí okresného súdu, ktorý správne posúdil konanie obžalovaného ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. j) Trestného zákona, prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. K námietke obžalovaného, že nemôže ísť ani o prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona pretože služobná miestnosť Mestskej polície Skalica nie je verejne prístupné miesto a obžalovaný pohoršenie nevzbudzoval u občanov, ale u príslušníkov mestskej polície v službe, u ktorých sa predpokladá hranica prahu " citlivosti „ vnímania pohoršujúcich situácií celkom iná akou bežných občanov, krajský súd len dodáva, že obžalovanému sa kladie za vinu (okrem iného) spáchanie trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona tým, že sa dopustil fyzicky, verejne výtržnosti tým, že napadol iného, a nie tým, že takto mal konať na mieste verejnosti prístupnom. V zmysle § 122 písm. b) Trestného zákona je trestný čin je spáchaný verejne, ak je spáchaný pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami. Opäť možno konštatovať, že obžalovaný až absurdne hľadá vinu v postupe príslušníkov polície, ktorý neochránili lekára – poškodeného M. H. pred agresiou obžalovaného a preto nemôžu podľa neho požívať zákonnú ochranu verejných činiteľov. Spochybňuje aj spôsobilosť vyhrážok obžalovaného vzbudiť dôvodnú obavu o život a zdravie u lekára, ktorému sa takto vyhrážal, a to z dôvodu, že ako lekár má mať dostatočnú mieru skúseností a poznatkov s prácou s osobami pod vplyvom alkoholu a omamných látok. V tejto istej rovine je aj námietka, že obžalovaný sa nevyhrážal príslušníkom polície pre výkon povinností verejného činiteľa, ale z dôvodu, aby odstrašil útočníkov (podľa neho útočili policajti), aby upustili od ďalšej bitky, a konal tak v nutnej obrane. Rovnako spochybnil hranicu citlivosti vnímania pohoršujúcich situácií u príslušníkov polície. Tieto námietky obžalovaného sú nedôvodné, konanie obžalovaného, ktorý príslušníkom mestskej polície vulgárne nadával do kokotov, vyjebancov, policajných kuriev a buzerantov, a vyhrážal sa im, že ich pozabíja, bol neustále agresívny, nespolupracoval, kládol aktívny odpor a nereagoval na výzvy príslušníkov mestskej polície, ktorým okrem vulgárneho nadávania hovoril, že ich ženy jebú s cigánama a že môžu byť radi, že ešte žijú a žiadal po nich, aby mu dali z rúk dole putá, že ich jedného po druhom pozabíja, pričom výslovne H. I. zo E. sa vyhrážal, že si ho počká, keď pôjde z práce a že si to s ním vybaví, ktorý na privolaného lekára rýchlej lekárskej pomoci zareagoval tak, že sa postavil z lavice, na ktorej sedel s rukami spútanými za chrbtom a so sklonenou hlavou sa proti nemu rozbehol a do ktorého aj napriek zákroku príslušníkov mestskej polície sotil pravým plecom, ktorý (obžalovaný) nielen v priestoroch ambulancie urgentného príjmu, ale aj počas čakania na výsledky vyšetrenia na chodbe čakárne vulgárne nadával do kokotov a kuriev nielen prítomným príslušníkom mestskej polície, ale aj ošetrujúcemu lekárovi, pričom sa výslovne vyhrážal, že ho zabije ako aj jeho rodinu, vyhrážal sa doslovne „zabijem ťa ty kokot ušatý, počkaj, keď ma pustia“ a hovoril mu vulgárnosti ako „strčím ti kokot do huby a potom uvidíš“ ako aj iné obdobné vulgarizmy, napľul mu do tváre, nemožno v žiadnom prípade považovať za „pohoršujúcu situáciu“ (ako to vyhodnotil obžalovaný v podanom odvolaní), ale za neospravedlniteľné konanie obžalovaného, ktorým naplnil všetky znaky trestných činov, pre ktoré bol uznaným za vinného. Očakávať od príslušníkov polície, že v prípade tak agresívneho konania, aké predviedol obžalovaný, upustia od vykonania služobného zákroku, a odovzdajú obžalovaného jeho babke, tak ako to obžalovaný požaduje v podanom odvolaní, obžalovaný nemôže. Ak obžalovaný nebude zvládať svoju agresivitu, bude musieť očakávať, že v záujme ochrany životov, zdravia a majetku ľudí, ktorých bude ohrozovať, budú voči nemu vykonávané služobné zákroky. V prípade spáchania trestného činu bude povinný obžalovaný strpieť aj následky, ktoré nastupujú v prípade uznania za vinného. Obžalovaný musí niesť následky a zodpovednosť aj za konanie, ktorého sa, tak ako v tomto prípade, dopustil v stave znížených ovládacích schopností. Rozpoznávacie schopnosti neboli znížené, obžalovaný vedel rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť. Obžalovaný sa do stavu kombinovanej opitosti stredného stupňa dostal vlastným pričinením, keď požíval alkohol a zneužíval návykové látky a to v takej miere, že potencoval pod ich vplyvom svoju agresivitu. V tomto prípade okresný súd ukladal obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov. Zároveň uložil obžalovanému obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok a v zmysle § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona uložil aj ochranné protitoxikomanické a protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Rozhodol tiež o povinnosť nahradiť poškodenej zdravotnej poisťovni škodu vo výške 4,75 eur, so zvyškom nároku na náhradu škody ju odkázal na civilný proces. Krajský súd považuje uložený podmienečný trest odňatia slobody za neprimerane mierny vzhľadom na závažnosť konania obžalovaného a vzhľadom na jeho osobu, avšak z dôvodu podaného odvolania len obžalovaným nemohol rozhodnúť o zmene trestu v neprospech obžalovaného. Čo sa týka výroku o uložení ochranného liečenia a výroku o nároku na náhradu škody, tieto sú správne a zákonné.
Keďže krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolanie obžalovaného v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.