Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/566/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., L.. X. XXX/XX, zastúpeného JUDr. G. P. U., advokátkou so sídlom v F., M. X/B proti odporcovi: S. F. a.s., W., X. L. 7, IČO: 35 717 769, zastúpenému JUDr. Y. X., advokátom so sídlom v W., Na Q. XX, o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 28. januára 2014 č. k. -28, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. určil, že zmluvná odplata, a to celkový úrok vo výške 20% z istiny a odmena vo výške 18% z istiny, ako aj sankcie spojené s nesplnením záväzku, a to zmluvná pokuta vo výške 3,3% z istiny za každý aj začatý mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky a taktiež náhrada účelne vynaložených nákladov za úkony spojené s vymáhaním dlžnej sumy vo výške 20% z poskytnutej istiny, všetko dojednané Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 320111702 zo dňa 22.07.2011, uzavretou medzi účastníkmi konania, je neplatné. Výrokom II. určil, že Zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 22.07.2011, uzavretá medzi účastníkmi konania, je neplatná. Výrokom III. navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Výrokom IV. odkázal právneho zástupcu navrhovateľa s nárokom na náhradu trov právneho zastúpenia na Centrum právnej pomoci Trenčín. V rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal proti odporcovi určenia neplatnosti zmluvnej odplaty a sankcií spojených s nesplnením záväzku dojednanými Zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ako aj určenia, že Zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 22.07.2011 je neplatná z dôvodu, že tieto považuje za neprijateľné a dojednané v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko spôsobujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán. Vo vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa bol dôvodný. Z vykonaného dokazovania zistil, navrhovateľ ako dlžník a odporca ako veriteľ uzavreli dňa 22.7.2011 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 320111702, predmetom ktorej bol úver vo výške 650 eur poskytnutý za odplatu vo výške 247 eur. Medzi zmluvnými stranami bol dohodnutý úrok 20% z istiny, odmena za poskytnutie úveru 18% z istiny, mesačné splátky 3x 30,75 eur a 10x 88,73 eur, RPMN 67,7% a priemerná RPMN 46,56%. Vo formulári zmluvy, ktorú predložil navrhovateľ nie je uvedená adresa trvalého bydliska dlžníka. Zmluva má povahu zmluvného formulára. Toho istého dňa uzavreli účastníci aj Zmluvu o poskytovaní domáceho servisu, ktorá bola podpísaná v rovnaký deň a na rovnakom mieste ako Zmluva o úvere. Táto zmluva má takisto povahu zmluvného formulára. Predmetom zmluvy bolo poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb spočívajúcich v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru na základe zmluvy o úvere č. 320111702 zo dňa 22.07.2011 za 3 mesačné splátky vo výške 88,73 eur, spolu v sume 266,18 eur. Zároveň dňa 22.07.2011 účastníci uzavreli aj

dohodu o zrážkach zo mzdy na zabezpečenie záväzku zo zmlúv o úvere a o poskytovaní domáceho servisu. Odporca poskytol navrhovateľovi splátkový kalendár. Navrhovateľ na podklade zmlúv riadne neplnil. Na zmluvu o domácom servise zaplatil spolu sumu 266,18 eur a na zmluvu o úvere zaplatil sumu 3,25 eur. Odporca písomným oznámením zo dňa 18.05.2012 vyhlásil úver za splatný. Celkovú dlžnú sumu vyčíslil na 1.152,45 eur. Oznamom zo dňa 30.04.2013 vyčíslil svoju pohľadávku ku dňu 14.01.2013 na 1.444,47 eur. Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania označil za spotrebiteľský vzťah a zmluvu uzavretú dňa 22.07.2011 za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Citoval ustanovenie § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, §9 ods. 2 písm. d/, § 11 ods. 1písm. b/, Zák. č. 129/2010 Z.z., § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k/, 5, 10, § 53b ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že formulár zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahoval označenie trvalého bydliska dlžníka, považoval poskytnutý úver v súlade s § 9 ods. 2 písm. d/ a § 11 ods. 1 písm. d/ Zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Preto dojednanie úrokov a poplatkov za poskytnutie úveru považoval za neplatné. Keďže poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov určil, že dojednanie zmluvnej odplaty - úroku vo výške 20% z istiny a odmeny vo výške 18% z istiny sú neplatné. Za neplatnú určil aj dohodnutú zmluvnú pokutu dojednanú v zmluve o úvere, ktorá bola dojednaná ako 3,3% z istiny úveru za každý aj začatý mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej splátky. Uviedol, že 3,3% mesačne zodpovedá 39,6% ročne. Zmluvná pokuta je vo výške 21,45 eur za každý mesiac omeškania. Jej výška sa nemení so znižovaním zostatku istiny, pretože je dohodnutá z istiny, nie z dlžného zostatku istiny, teda vždy sa počíta zo sumy 650 eur. Takto dojednaná zmluvná pokuta môže objektívne spôsobiť nerovnováhu zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože bez ohľadu na výšku dlhu spotrebiteľa je výška zmluvnej pokuty nemenná. Takto dojednanú zmluvnú pokutu potom považoval za neprimerane vysokú (§ 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka), ktorá je objektívne spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu práv a povinností zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je od počiatku absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), bez ohľadu na to, či stav nerovnováhy medzi účastníkmi aj reálne nastal. Za neplatné posúdil aj dojednanie náhrady účelne vynaložených nákladov za úkony spojené s vymáhaním dlžnej sumy vo výške 20% z poskytnutej istiny. Rozhodol tak z dôvodu, že spotrebiteľ je nútený platiť sumu 130 eur ako náklady za úkony spojené s vymáhaním dlžnej sumy bez ohľadu na to, aké skutočné náklady veriteľovi vzniknú. Takýmto dojednaním sa veriteľ zbavil dôkazného bremena vo vzťahu k vzniku a výške príslušenstva - nákladov spojených s uplatnením pohľadávky na úkor spotrebiteľa. Takéto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a z tohto dôvodu je absolútne neplatné. Výrokom II. posúdil súd za absolútne neplatnú aj zmluvu o domácom servise. Vychádzal pritom z toho, že ide o zmluvu, ktorá je z jej povahy závislá od zmluvy o úvere. Vyplýva to z čl. I. tejto zmluvy. Tzv. „domáci servis“ mal podľa zmluvy spočívať v inkase splátok, vo vedení splátkového kalendára a v upozornení na nesplácanie, čo podľa názoru súdu nie je služba, ktorá by mala byť poskytnutá oddelene od samotného úveru. Náhrada za uvedené služby mala byť zahrnutá v odplate za poskytnutie finančných prostriedkov (v úroku alebo v odmene). Uviedol, že spotrebiteľovi nie je na podklade tejto zmluvy poskytnuté žiadne reálne protiplnenie, za ktoré by už nebola dohodnutá odmena v podobe úroku a poplatku za poskytnutie úveru. Uzavretím takejto zmluvy sa podľa názoru súdu veriteľ snažil obísť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch tým, že časť odplaty za poskytnutie úveru „skryl“ do osobitnej zmluvy. Vyslovil názor, že nie je možné dojednať za poskytnutie spotrebiteľského úveru žiadne iné poplatky a odplaty ako tie, ktoré sú dojednané priamo v zmluve o úvere. Takéto dojednanie preto obchádza zákon a z tohto dôvodu je absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania navrhovateľa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, aké trovy mu konaní vznikli a okrem trov právneho zastúpenia mu zo spisu žiadne trovy nevyplývajú. O trovách právneho zastúpenia nerozhodoval. V súlade s ustanovením § 149 ods. 2 O.s.p. a § 24e ods. 3 Zákona č. 327/2005 Z. z. odkázal právneho zástupcu navrhovateľa s nárokom na náhradu trov právneho zastúpenia na Centrum právnej pomoci, ktoré má právomoc o trovách právneho zastúpenia rozhodnúť.

Proti rozsudku v časti o určení neplatnosti zmluvy o poskytnutí domáceho servisu zo dňa 22.07.2011 a v časti o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie odporca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.. V odvolaní uviedol, že z vykonaného dokazovania síce je zrejmé, že zmluva o domácom servise bola naozaj uzatvorená „v súvislosti“ so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, táto skutočnosť však nemôže založiť jej neplatnosť v celom rozsahu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, či úkonu obchádzajúceho zákon podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Ako neplatná (závislá) zmluva

by sa mohla posudzovať podľa názoru odporcu iba taká zmluva, ktorej uzatvorenie by podmieňovalo uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takéto zmluvy sa v právnej doktríne označujú ako tzv. junktimy a ich účelom je vytvoriť zakázanú previazanosť zmlúv, kedy jedna zo zmluvných strán musí s druhou zmluvnou stranou uzatvoriť popri hlavnej zmluve jednu alebo viac ďalších zmlúv, hoci o uzatvorenie takýchto zmlúv nemá záujem. V danej veci z čl. I. ani z iného ustanovenia zmluvy o úvere nevyplýva, že by navrhovateľ musel predtým, než uzatvoril s odporcom zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvoriť zmluvu o domácom servise, a teda, že uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podmienené uzatvorením zmluvy o domácom servise. Práve naopak navrhovateľ mal možnosť, a tú aj z vlastnej slobodnej vôle sám využil a požiadal odporcu po uzatvorení zmluvy o spotrebiteľskom úvere o uzatvorenie zmluvy o domácom servise, v ktorej sa zaviazal zaplatiť odporcovi za jeho ďalšie nadštandardné a konzultačné služby súvisiace s využívaním úveru zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uzatvorenie zmluvy o domácom servise teda nebolo podmienkou uzatvorenia inej zmluvy ani povinnosťou navrhovateľa. Ďalej uviedol, že pokiaľ by aj odvolací súd mal za to, že v zmluve o domácom servise sa nachádzajú neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ani táto skutočnosť nemôže založiť neplatnosť ako celku, nanajvýš môže spôsobiť jej čiastočnú neplatnosť. Ak by aj súd pripustil existenciu nekalej obchodnej podmienky v zmluve o domácom servise (napr. výšku odmeny za poskytnutie domáceho servisu), bolo by preto nevyhnutné vysloviť za neplatnú len túto časť spotrebiteľskej zmluvy a nie vysloviť zmluvu ako celú za neplatnú. Ďalej namietal, že dokazovanie vykonané súdom v predmetnej veci pôsobí len jednostranne a tendenčne, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd pri rozhodovaní ako kľúčový dôkaz použil výpoveď navrhovateľa, avšak v odôvodnení jeho rozhodnutia absentuje vysvetlenie, akým spôsobom vyhodnotil všetky ostatné relevantné dôkazy. Mal za to, že navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol natoľko závažné skutočnosti, že hodnovernosť jeho tvrdení bolo potrebné overiť ďalším dokazovaním, a to aj napriek tomu, že ďalšie dokazovanie ani jedna zo strán sporu nenavrhla. Vyslovil názor, že nemôže byť na ťarchu odporcu, ak sa na pojednávaní nezúčastnil, ak zároveň počas pojednávania vyšli najavo také závažné skutočnosti, kde pre riadne zistenie skutkového stavu a vydanie spravodlivého rozhodnutia je potrebné zo strany súdu ešte overiť ich hodnovernosť a tak získať dôkaz s riadnou výpovednou hodnotou.

Navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 22.07.2011 bola uzatvorená na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 22.07.2011, nakoľko jej obsah je podmienený základnou zmluvou, ktorou je práve zmluva o spotrebiteľskom úvere. Okresný súd pri rozhodovaní správne vychádzal zo závislosti oboch zmlúv z dôvodu, že zmluvy boli spotrebiteľovi predložené na podpis obe súčasne. Podpis oboch zmlúv bol podmienkou pre získanie dohodnutej finančnej čiastky. Obhajoba odporcu v odvolaní, spočívajúca na tvrdení, že spotrebiteľ zmluvu podpisoval dobrovoľne, je preto zjavne účelová. Bez ohľadu na to však možno logicky vychádzať z toho, že ak by nebola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, neexistovala by ani zmluva o poskytovaní domáceho servisu, ktorej obsahom je poskytovanie služieb spočívajúcich v inkase splátok, vo vedení splátkového kalendára a v upozornení na nesplácanie. Sama o sebe by takáto zmluva nemala právny ani obsahový význam, pretože sa všetky tieto služby viažu na spotrebiteľský úver, ktorý bol spotrebiteľovi poskytnutý práve zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného vyplýva, že obsah zmluvy o poskytovaní domáceho servisu je podmienený zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Poukázal ďalej na to, že odporca mu poskytol služby vyplývajúce zo zmluvy o poskytovaní domáceho servisu len raz, a to keď prišiel finančný agent odporcu po splátku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a odišiel a ďalšie konzultačné a nadštandardné služby mu neboli vôbec poskytnuté. Odporca nadštandardný domáci servis, ktorý mal trvať minimálne počas existencie splátok úveru, teda skončil po prevzatí prvej splátky. Takýmto konaním teda odporca súčasne naplnil aj ďalší z dôvodov neplatnosti právneho úkonu, nakoľko sa takýto právny úkon prieči dobrým mravom. K námietke odporcu, že súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti uviedol, že súd konal v súlade s ustanovením § 101 ods. 1 a 2 O.s.p. a právo na spravodlivý proces oboch strán v konaní pred okresným súdom bolo zachované.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd určil, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 22.07.2011, uzavretá medzi účastníkmi konania, je neplatná a nadväzujúcom výroku o trovách konania a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné v tejto napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Výrok rozsudku, ktorým súd určil, že zmluvná

odplata, a to celkový úrok vo výške 20% z istiny a odmena vo výške 18% z istiny, ako aj sankcie spojené s nesplnením záväzku sú neplatné, odvolací súd nepreskúmaval, nakoľko tento výrok odvolaním napadnutý nebol, a preto nadobudol právoplatnosť (§ 206 O.s.p.).

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.

V danej veci navrhovateľ v odvolaní ako odvolací dôvod označuje ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p..

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..

Odporca opodstatnenosť tohto uplatneného odvolacieho dôvodu vidí v tom, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, keď mal za to, že hoci v danej veci sa jednalo o sporové konanie, súd mal pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil, odročiť a vykonať vo veci ďalšie dokazovanie, pretože to bolo nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci, kedy zásada prejednacia musí ustúpiť zásade inkvizičnej, ak je to nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie.

Odvolací súd opodstatnenosť tohto uplatneného odvolacieho dôvodu nezistil.

Odvolanie proti rozsudku možno v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. odôvodniť tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré podľa § 221 ods. 1 písm. f/ patrí ten dôvod, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ktorú uplatňuje vo svojom odvolaní odporca.

Príkladom odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia je okrem iných aj prípad, kedy súd vec prejednal v rozpore s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníka tak, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci pred súdom prvého stupňa. Účastník má totiž právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Nie je však vylúčené, aby súd vec prejednal a rozhodol bez prítomnosti účastníka; je však vždy povinný poskytnúť mu možnosť, aby na jej pojednávaní bol prítomný. Ustanovenie § 115 O.s.p. ukladá súdu, aby na nariadené pojednávanie predvolal účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; potom je len na účastníkovi, či svoje právo využije, či nevyužije. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. totiž súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie bez toho, že by požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v jeho neprítomnosti. Súd tak môže v zmysle citovaného ustanovenia prejednať vec v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka za predpokladu, že neprítomný účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

V predmetnej veci odvolací súd zo spisu zistil, že odporca bol na pojednávanie, na ktorom bolo vo veci samej rozhodnuté riadne predvolaný, predvolanie prevzal právny zástupca odporcu dňa 18.11.2013. Odporca ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie vo veci nedostavili a ani nepožiadali z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, preto postup súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti, bol v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p..

Súdu prvého stupňa preto nie je možné vyčítať, že neodročil pojednávanie za účelom vykonania ďalšieho dokazovania, nakoľko žiaden z účastníkov ďalšie dokazovanie vykonať nežiadal. Keďže v danej veci sa jedná o sporové konanie, ktoré je riadené prejednacou zásadou, súd prvého stupňa nebol povinný vykonať nenavrhnuté dôkazy. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vypočul navrhovateľa a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbrane ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ okresný súd v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal odporcovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu aj Súdneho dvora.

Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný odporcom podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., podľa ktorého hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade mylnej aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ustanovení § 132 O.s.p. a vec aj správne právne posúdil.

Zistil, že súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi správne posúdil ako spotrebiteľský vzťah a zmluvu, uzavretú dňa 22.07.2011 správne posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Keďže išlo o vzťah vzniknutý zo spotrebiteľskej zmluvy, správne potom aplikoval ustanovenia, ktoré spravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na následné právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzovali na spotrebiteľskú zmluvu, teda aj na právny úkon zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, ktorú správne posúdil ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že táto zmluva obchádza zákon.

Odvolací súd sa pritom stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, že ide o zmluvu, ktorá je z jej povahy závislá od zmluvy o úvere, keď z čl. I. zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že tzv. „domáci servis“ mal spočívať v inkase splátok zo zmluvy o úvere, vo vedení splátkového kalendára, v upozornení na nesplácanie úveru, teda z činností, ktoré sa jednoznačne nedali poskytnúť oddelene od samotného úveru. Preto námietku odporcu, že sa jednalo o nezávislú zmluvu, ktorá bola uzavretá nezávisle na existencii prvotnej zmluvy o úvere, preto nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že navrhovateľovi na podklade tejto zmluvy nebolo poskytnuté žiadne reálne protiplnenie, za ktoré by už nebola dohodnutá odmena v podobe úroku a poplatku za poskytnutie úveru už v pôvodnej zmluve o úvere a že uzavretím tejto zmluvy sa odporca snažil obísť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch tým, že časť odplaty za poskytnutie úveru sa snažil „skryť“ do osobitnej zmluvy. Takýto postup odporcu preto aj odvolací súd považoval za taký, ktorý obchádzal zákon a podľa názoru odvolacieho súdu aj odporoval dobrým mravom, a je z tohto dôvodu absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Preto rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým určil, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 22.07.2011, uzavretá medzi účastníkmi konania, je neplatná, považoval odvolací súd za správne.

Preto rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti potvrdil.

O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil postupom podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p..

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .