Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/206/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Libantovej Medveckej, PhD. a členov senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Jána Vanka, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. -136 zo dňa 07. augusta 2014, takto jednohlasne

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 27.09.2012 domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.327,68 eur, pretože Okresný súd Nové Zámky v exekučnej veci vedenej pod exekučným číslom EX/14835/2011 nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013, § 44 ods. 6, § 238 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania, § 101 ods. 2, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Z exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. mal za preukázané, že dňa 03.02.2005 bol súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej doručený návrh na vykonanie exekúcie oprávneného - spoločnosti Pohotovosť s.r.o., , proti povinnému L. W., pre vymoženie sumy 6.300,-Sk (209,12 eur) spolu s príslušenstvom. Exekučným titulom bola notárska zápisnica notára JUDr. Ondreja Ďuriača (správne malo byť JUDr. Jarmily Kováčovej) číslo N 3271/2004, NZ 76030/2004 zo dňa 16.10.2004. Súdny exekútor dňa 16.02.2005 doručil na exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 115/2005. Exekučný súd dňa 23.02.2005 poveril vykonaním predmetnej exekúcie súdneho exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú poverením č. 5404 027498. Oprávnený podaním zo dňa 25.05.2009 podal návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd vyzval dňa 17.06.2009 pôvodného súdneho exekútora, aby sa vyjadril k návrhu na zmenu súdneho exekútora a vyčíslil trovy exekúcie. Pôvodný súdny exekútor doručil na exekučný súd vyjadrenie dňa 28.08.2009. Exekučný súd dňa 12.05.2010 vyzval súdneho exekútora na doručenie exekučného spisu, ktorý ho doručil na súd dňa 25.05.2010. Exekučný súd uznesením č.k. -18 zo

dňa 13.05.2011 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a poveril v exekučnej veci súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uvedené uznesenie nebolo napadnuté odvolaním a nadobudlo právoplatnosť dňa 08.06.2011. Súd prvého stupňa konštatoval, že na predmetnú vec je potrebné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.08.2005, ktoré neustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o zmene súdneho exekútora bola zavedená do Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.09.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, ak ods. 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2005, avšak s výnimkou ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku. Taktiež právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 44 ods. 8 exekučného poriadku účinného od 01.12.2006 sa nevzťahuje na konania, ktoré začali pred 01.12.2006, ako to vyplýva z ustanovenia § 240 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že sa exekučný súd v uvedenej exekučnej veci nedostal do omeškania. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej exekučnej veci došlo k omeškaniu v trvaní viac ako 723 dní, preto tvrdenia navrhovateľa boli preukázané ako nepravdivé. Zároveň súd konštatoval, že v danom prípade nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedenú v ustanovení § 9 ods. 1 zákona č.514/2003Z.z., preto návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu nedôvodný. Súd mal za to, že ani v prípade, ak by bola daná zákonná lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora by návrh navrhovateľa nebol dôvodný, pretože navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové Zámky v podobe prieťahov v konaní. Je potrebné uviesť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Otázkou, či v konkrétom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (IUS 41/02). Uviedol, že ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, prípadne Európsky súd pre ľudské práva. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výkladové pravidlo pri aplikácii pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ďalej uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003 Z.z., a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Ohľadom vzniku a výšky majetkovej a nemajetkovej škody súd dospel tiež k záveru, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s predmetným exekučným konaním, a rovnako tak vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Taktiež nie je možné v konaní konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a existenciou škody. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ani nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň s poukazom na uvedené dospel k záveru, že navrhovateľovi nemôže byť priznaná žiadna náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má súd za to, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., súd návrh ako právne neopodstatnený zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie. Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením. Zo znaleckého posudku totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. K predloženiu znaleckého posudku uviedol, že jeho vypracovanie bolo veľmi zložité, pričom jeho vypracovanie navrhovateľ zadal ešte dňa 01.03.2012. Skutočnosť, že vypracovanie tohto posudku trvalo viac ako rok navrhovateľ nevedel ovplyvniť, teda mal za to, že ide o objektívne dôvody. Podľa názoru navrhovateľa boli preukázané všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. Záverom namietal, že navrhovateľ pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súdu SR. Teda súd prvého stupňa bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.327,68 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. , spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Podľa názoru navrhovateľa exekučný súd bol nečinný viac ako 723 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Navrhovateľ okrem iného namietal, že súd prvého stupňa nerozhodol o prerušení predmetného konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, čím mu súd prvého stupňa mal odňať možnosť konať pred súdom. Odvolací súd však tento odvolací dôvod nevzhliadol, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by bol navrhovateľom takýto návrh vôbec podaný. Teda v danom prípade je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa namietaným postupom tým, že vydal napadnuté rozhodnutie neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora platila tridsaťdňová lehota, či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nové Zámky vedeného pod sp. zn. (pôvodne vedené u súdneho exekútora pod č. EX 115/05, v súčasnosti vedené pod č. EX 14835/11) vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 03.02.2005, kedy bol súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním doručeným exekučnému súdu dňa 16.02.2005 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice č. N 3271/2004, NZ 76030/2004 spísanej dňa 16.10.2004 JUDr. Jarmilou Kováčovou, notárom so sídlom v Bratislave. Dňa 23.02.2005 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 25.05.2009 doručil oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Prípisom zo dňa 17.06.2009 exekučný súd zaslal návrh na zmenu súdnemu exekútorovi, aby sa k nemu vyjadril a vyčíslil si náhradu trov exekúcie. Súdny exekútor zaslal exekučnému súdu dňa 28.08.2009 stanovisko a zároveň si vyčíslil aj trovy

exekúcie. Po doručení originálu exekučného spisu exekučný súd uznesením č. k. -18 zo dňa 13.05.2011 vyhovel žiadosti oprávneného. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.06.2011. Následne exekučný súd uznesením č. k. -31 zo dňa 03.12.2013 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu oprávnený podal odvolanie.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

S poukazom na citované ustanovenia Exekučného poriadku odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. V danom prípade je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v znení účinnom v čase začatia predmetného exekučného konania) neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, táto bola zavedená do Exekučného poriadku až zákonom č. 341/2005 Z. z. účinným od 01.09.2005. V zmysle prechodných ustanovení § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44 neustanovuje inak, preto platí prvá časť vety § 238 ods. 1, t.j. že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie začalo dňa 03.02.2005, za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž uplatnia doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných princípov zákazu retroaktivity.

S poukazom na vyššie uvedené a v dôsledku absencie zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou.

Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť že až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny exekútor. Exekučný súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie poverí nového exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora až po rozhodnutie exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor. Teda nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Je tiež potrebné konštatovať, že exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne je zastavil z dôvodu, že exekučný titul - notársku zápisnicu na podklade ktorého sa viedla exekúcia považoval za paakt, nespôsobilý ďalšieho výkonu tohto rozhodnutia v dôsledku absencie materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný exekučný titul - notárska zápisnica privodiť prospech a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda. I keď nie je rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následne jej zastavenie v dôsledku podaného odvolania oprávneným právoplatné, z rozhodovacej činnosti krajského súdu je známe, že

rozhodnutie o zastavení exekúcie bude pravdepodobne s poukazom na ustálenú judikatúru krajským súdom potvrdené.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ust. § 9 ods. 1, ods. 2 len do novely prijatej zák. č. 412/2012 Z. z., t.j. v znení účinnom v čase podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľa, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej neistoty, k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu odvolacieho súdu irelevantné.

K navrhovateľom namietanej skutočnosti, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav tým, že zamietol vykonať znalecké dokazovanie je potrebné konštatovať, že tento odvolací dôvod nekorešponduje s napadnutým rozhodnutím, avšak je potrebné uviesť, že keďže súd prvého stupňa a zhodne aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, nebolo už potrebné sa zaoberať škodou a nemajetkovou ujmou ani príčinnou súvislosťou.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v dôsledku absencie zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.