Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14C-797-2014.pdf
PDF · 93.13 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/797/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Komárno v konaní pred sudkyňou JUDr. Oľgou Kováčovou v právnej veci navrhovateľa: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 proti odporkyni: W. M., nar. X.X.XXXX, bytom E. I. T. č. XXX, o zaplatenie 1.976,15 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 2.059,- €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.059,- € od 10.5.2014 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania titulom súdneho poplatku sumu vo výške 127,50 €, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd návrh z a m i e t a.
odôvodnenie:
Dňa 29.5.2014 navrhovateľ súdu doručil návrh, ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 1.976,15 € spolu s príslušenstvom a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že odporkyňa s ním uzatvorila dňa 21.10.2013 zmluvu č. XXXXX, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 2.000,- €, ktorý sa odporkyňa zaviazala splatiť v pravidelných mesačných splátkach do 16.10.2023. Po vyčerpaní poskytnutého úveru odporkyňa porušila svoje zmluvné povinnosti, preto bola listom zo dňa 17.4.2014 vyzvaná na predčasné splatenie poskytnutého úveru v lehote do 9.5.2014. Ku dňu podania návrhu pohľadávka odporkyne predstavuje sumu dlžnej istiny úveru vo výške 1.976,15 €, dlžných úrokov vo výške 90,64 €, sankčných poplatkov vo výške 3,90 €, poplatkov za upomienky vo výške 62,19 €. Taktiež si uplatnil na zaplatenie zmluvný úrok vo výške 12,90 % ročne z dlžnej istiny počnúc od 23.5.2014 do zaplatenia ako aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny a úrokov počnúc od 10.5.2014 do zaplatenia. Titulom náhrady trov konania si uplatnil na zaplatenie náhradu súdneho poplatku za návrh.
Súd vec prejednal v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti odporkyne, ktorá sa na pojednávanie napriek riadnemu predvolaniu nedostavila. Vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listín založených v spise a to výzvy na predčasné splatenie úveru, výpisu z hlavnej knihy, výpisu z účtu, prehľadu o pohybe na účte, úverovej zmluvy a ostatných ku spisu pripojených listín a na základe takto vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:
Z úverovej zmluvy č. 80923 zo dňa 21.10.2013 vyplýva, že odporkyni bol poskytnutý úver vo výške 2.000,- €, ktorý sa zaviazala splácať mesačnými splátkami po 29,91 € s dobou splatenia 120 mesiacov počnúc od 15.11.2013 do 16.10.2023. Úroková sadzba bola medzi účastníkmi konania dohodnutá vo výške 12,90 % ročne, RPMN vo výške 15,40 % pri priemernej RPMN vo výške 18,84 %. Celkove sa odporkyňa titulom úveru zaviazala uhradiť navrhovateľovi sumu vo výške 3.689,20 €. Zmluvné strany si dohodli poplatok za poskytnutie úveru vo výške 100,- €. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Ako vyplynulo z výpisu z účtu za obdobie od 21.10.2013 do 31.10.2013 odporkyňa
čerpala úver vo výške 1.900,- € dňa 21.10.2013. Ako vyplynulo z písomného podania navrhovateľa zo dňa 17.4.2014, tento pre neplnenie zmluvných podmienok odporkyňou rozhodol o predčasnej splatnosti úveru, pričom odporkyňu vyzval na zaplatenie celého zostatku úveru vo výške 2.103,91 € do 9.5.2014. Ako vyplynulo z prehľadu o pohybe na účte odporkyňa titulom úveru navrhovateľovi nič neuhradila.
Odporkyňa sa v priebehu konania k podanému návrhu na začatie konania nevyjadrila, hoci jej súd spolu s návrhom na začatie konania a prílohami doručoval i výzvu na vyjadrenie sa.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 499 Obchodného zákonníka, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľ.
Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
Podľa § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a), b) citovaného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvným typom s osobitnou právnou úpravou v zákone č. 129/2010 Z.z., ktorý je k ustanoveniam Občianskeho zákonníka, s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv od
1.4.2004, predpisom lex specialis, s poukazom na 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka. Súd teda vzťah účastníkov konania posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvného vzťahu a podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvného vzťahu.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., platného v čase omeškania výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p., súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok odporkyne, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na odporkyňu je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv).
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi navrhovateľom a odporkyňou vznikol záväzkovoprávny vzťah titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zo strany navrhovateľa bol odporkyni poskytnutý spotrebiteľský úver, ktorý sa odporkyňa zaviazala splatiť navrhovateľovi pravidelnými mesačnými splátkami. Odporkyňa titulom poskytnutého úveru mala navrhovateľovi uhradiť 120 splátok po 29,91 €. Pre neplnenie zmluvných povinností odporkyňou, navrhovateľ písomným podaním zo dňa 17.4.2014 oznámil odporkyni, že vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a odporkyňu vyzval na splatenie celého dlhu z titulu úveru do 9.5.2014. Uvedené v priebehu konania zo strany odporkyne namietané nebolo. Súd tak uzatvára, že úverová zmluva jej predčasným ukončením zanikla, pričom navrhovateľ poskytol odporkyni lehotu na splnenie povinnosti zo zmluvy do 9.5.2014. Čo sa týka uplatneného nároku, súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že zo strany navrhovateľa bol dôvodne uplatnený nárok na zaplatenie dlžnej sumy len vo výške 2.059,- €, ktorá pozostáva z dlžnej istiny vo výške 1.976,15 € a dlžného úroku (ktorý podľa výpisu z hlavnej knihy ku dňu 12.5.2014 predstavoval sumu 82,85 €). Keďže odporkyňa neprodukovala žiaden dôkaz o tom, že by dlžnú sumu titulom predčasnej ukončeného zmluvného vzťahu navrhovateľovi uhradila, súd návrhu v tejto časti vyhovel a odporkyňu zaviazal na zaplatenie sumy 2.059,- € tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku, keď navrhovateľ v tejto časti uplatneného nároku uniesol dôkazné bremeno a uplatnený nárok preukázal. Súd navrhovateľovi priznal zmluvný úrok len vo výške, ktorú navrhovateľ vyčíslil ako sumu nezaplateného úroku vo výpise z hlavnej knihy navrhovateľa zo dňa 12.5.2014 vo výške 82,85 €, čo podľa názoru súdu korešponduje so sumou zmluvného úroku ku dňu predčasného ukončenia zmluvného vzťahu. Pokiaľ ide o uplatnený zmluvný úrok vo výške 12,90 % ročne zo sumy 1.976,15 € za obdobie od 10.5.2014 do zaplatenia, súd v tejto časti považoval návrh za nedôvodný. Súd má za to, že navrhovateľ má nárok na zmluvný úrok len do času účinkov predčasného ukončenia zmluvného vzťahu (ku ktorému došlo z dôvodu porušovania zmluvných povinností dlžníkom), pretože týmto jednostranným právnym úkonom sa pohľadávka veriteľa zosplatnila v celom rozsahu. Vzhľadom aj na účel zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky, zosplatnením úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil navrhovateľ právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Pokiaľ si účastníci zmluvného vzťahu nedohodnú čas, na ktorý sa úver poskytuje, vzniká veriteľovi právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci zmluvného vzťahu dohodnú úverové obdobie (čo je i daný prípad) a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti, prichádza do úvahy za obdobie po splatnosti úveru len nárok na úroky z omeškania. Ide pritom o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom, pričom tento má sankčnú povahu. Podľa názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci navrhovateľ pristúpil k ukončeniu zmluvného vzťahu (z dôvodu porušovania zmluvných povinností odporkyňou) a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo odporkyňu k plateniu zmluvných úrokov aj po zosplatnení úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na uvedené súd návrh v časti uplatneného zmluvného úroku zamietol. Čo sa týka uplatneného nároku na zaplatenie sankčných poplatkov a poplatkov za upomienky súd v tejto časti návrh zamietol, pretože navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnených nárokov v žalovanej výške, z čoho táto suma pozostáva a na základe čoho bola uplatnená. V záujme zachovania zásady rovnosti účastníkov konania súd nemohol nahradiť procesnú povinnosť navrhovateľa spočívajúcu v povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Preto konštatujúc neunesenie dôkazného bremena v časti uplatneného nároku na zaplatenie sankčného úroku a poplatku za upomienky, návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol.
Je nepochybné, že odporkyňa sa riadnym nezaplatením dlžnej sumy dostala do omeškania, preto ju súd zaviazla zaplatiť navrhovateľovi i uplatnený úrok z omeškania z dlžnej sumy istiny a zmluvného úroku počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie poskytnutej odporkyni navrhovateľom v podaní
zo dňa 17.4.2014, t.j. od 10.5.2014, ku ktorému dňu už odporkyňa bola v omeškaní s plnením svojho dlhu. Úrok z omeškania bol zo strany navrhovateľa uplatnený v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z.
O trovách konania súd rozhodol podľa 142 ods. 3 O.s.p., keďže navrhovateľ mal v konaní neúspech len v nepatrnej časti (o zaplatenie časti zmluvného úroku, sankčných poplatkov a poplatkov za upomienky). Navrhovateľ si náhradu trov konania riadne a včas uplatnil, celkovo ju vyčíslil na sumu 127,50 € titulom súdneho poplatku. Súd preskúmaním uplatnenej náhrady trov konania dospel k záveru, že táto bola uplatnená dôvodne a odporkyňu zaviazal na zaplatenie náhrady trov konania v plnej uplatnenej výške.
Lehotu na plnenie súd určil v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Nitre. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a) f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.