Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-564-2014.pdf
PDF · 106.13 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/564/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: Wechter Business, s.r.o., Sokolovská 428/130, Karlín, Praha, Česká republika, IČO: 01 963 732, zastúpený advokátkou: JUDr. Anna Žedényiová, Palackého 85, Trenčín, proti odporkyni: Z. J., nar. XX.XX.XXXX, M. Y. XX, o zaplatenie 350,- eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 23C 180/2012-100 zo dňa 17. júna 2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu v časti úroku z úveru vo výške 33% zo sumy 350,- eur od 09.06.2009 do zaplatenia a v tejto časti r u š í napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie z a s t a v u j e .
Vo zvyšnej časti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd návrh zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 34, 40 ods. 1 a 3, 3 ods. 1, 39, 41, 451, 450, 700, 107 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že z vykonaného dokazovania, a to najmä z listinných dôkazov predložených navrhovateľom, ale aj samotnej výpovede odporcu na pojednávaní súdu mal súd za preukázané, že v danom prípade odporca a právny predchodca navrhovateľa mali záujem uzatvoriť úverovú spotrebiteľskú zmluvu, kde pri jej uzatváraní bol odporca v postavení spotrebiteľa. Navrhovateľ totiž nepreukázal, že odporca čerpal finančné prostriedky pre účely svojho podnikania napriek tomu, že formulár zmluvy predložený odporcovi na podpis takéto vyhlásenie dlžníka obsahoval. Takýto postup právneho predchodcu navrhovateľa, kde tento bez náležitého právneho dôvodu, za účelom budenia dojmu obchodno-právneho vzťahu s dlžníkom zavádza spotrebiteľa, považoval za nekalú obchodnú praktiku nemajúcu za následok popretie spotrebiteľského charakteru uzatváraného zmluvného vzťahu s dlžníkom. Právny vzťah medzi účastníkmi zakladaný uzatváranou zmluvou o spotrebiteľskom úvere (aj keď v konečnom dôsledku k platnému uzatvoreniu zmluvy podľa názoru súdu vôbec nedošlo) je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na zásadu lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade
je z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
Navrhovateľ uplatnil voči odporcovi právo na vrátenie finančných prostriedkov v sume 350 Eur poskytnutých mu na základe Zmluvy o úvere číslo 1001264 uzatvorenej s právnym predchodcom navrhovateľa, spoločnosťou BENEFIT INVEST s.r.o. Pre uzatvorenie zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pod sankciou neplatnosti vyžadoval uzatvorenie úverovej zmluvy v písomnej forme. Z tohto dôvodu potom v prípade, že navrhovateľ chcel byť v spore úspešný (chcel dosiahnuť rozhodnutím súdu uloženie povinnosti odporcovi na plnenie zo zmluvy) bolo potrebné, aby svoje skutkové tvrdenia ohľadom platného uzatvorenia úverovej zmluvy v konaní preukázal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodnuté skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania. Účastník má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha toho účastníka, v koho záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané jeho tvrdenia. Dôsledkom jeho neunesenia je účastníkov procesný neúspech. Prvostupňový súd dospel k záveru, že navrhovateľ (napriek poučeniu zo strany súdu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.) neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že medzi účastníkmi konania došlo k platnému uzavretiu Zmluvy o úvere číslo 1001264 zo dňa 21.1.2009 a to na základe žiadostí odporcu zo dňa 20.1. 2009, nakoľko navrhovateľom predložená listina nazvaná ako " Zmluva o úvere číslo 1001264“ neobsahovala žiaden podpis konateľa veriteľa a teda súd z dokazovania nemal za preukázané, že k uzatvoreniu úverovej zmluvy medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom dňa 22.1.2009 došlo v písomnej forme (ust. § 40 ods. 3 OZ). V prípade, že právny predchodca navrhovateľa a odporca uzatvorili zmluvu neformálnym spôsobom len v ústnej forme a na základe takejto zmluvy právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi čiastku 350 Eur, bolo potrebné takúto zmluvu považovať za absolútne neplatný právny úkon, z ktorého zmluvným stranám nevznikli žiadne zmluvné práva ani povinnosti. Pokiaľ teda odporca dňa 22.1.2009 prevzal od právneho predchodcu navrhovateľa sumu 350 Eur na základe absolútne neplatnej zmluvy, vznikla mu v tento deň zákonná (nie zmluvná) povinnosť právnemu predchodcovi navrhovateľa vrátiť plnenie (bezdôvodné obohatenie), ktoré na základe neplatnej zmluvy od neho obdržal. Dňom 22.1.2009 začala plynúť aj trojročná objektívna premlčacia lehota, v ktorej právny predchodca navrhovateľa, prípadne jeho nástupcovia mali možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od odporcu. Keďže odporca od právneho predchodcu navrhovateľa prevzal sumu 350 Eur dňa 22.1.2009, právo právneho predchodcu navrhovateľa, prípadne navrhovateľa na vrátenie tejto sumy sa premlčalo najneskôr dňa 22.1.2012. Keďže navrhovateľ podal návrh na začatie konania dňa 16.5.2012, teda po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie predmetného práva, súd vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol .
Pre poriadok prvostupňový súd uviedol aj to, že podľa takzvanej " Zmluvy o úver číslo 1001264" mal právny predchodca navrhovateľa poskytnúť odporcovi úver 350 Eur na obdobie šiestich mesiacov za poplatok 154 Eur, ktorý poplatok predstavuje 44 percentnú odplatu za úver poskytnutý na obdobie 6 mesiacov, čo v prepočte na ročné plnenie predstavuje odplatu vo výške 88 percent. Takto dohodnutú odplatu by aj v prípade písomného uzavretia úverovej zmluvy bolo potrebné považovať za rozpornú s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu potom následne aj úverovú zmluvu, ktorú zmluvné strany zamýšľali uzatvoriť za absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, z ktorého právneho úkonu by zmluvným stranám nevznikli žiadne zmluvné práva a povinnosti. Okrem toho, formulárová zmluva predložená odporcovi na podpis neobsahovala úpravu ani tých najzákladnejších práv a povinností účastníkov takejto zmluvy ako sú dohoda o výške úroku - ročnú úrokovú sadzbu ( predtlačené dojednanie ... tretina poplatku predstavuje úrok ... je z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti neplatné), konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods.
2 za príslušný kalendárny štvrťrok a podobne. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že ak by aj predmetná formulárová zmluva bola riadne uzatvorená v písomnej forme a navrhovateľ by na jej základe vymáhal finančné plnenie - napríklad plnenie bežného úroku 33%, ktorý stranami ani len dohodnutý nebol, jednalo by sa o výkon práva navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, ktorému by nebolo možné poskytnúť súdnu ochranu. Ust. § 3 Občianskeho zákonníka, ktorý takýto postup upravuje má v oblasti občianskeho práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide predovšetkým o ustanovenia zakazujúce taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti.
O trovách konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., avšak odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento prehlásil, že náhradu trov konania si voči navrhovateľovi neuplatňuje.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne a navrhol, aby odvolací súd pripustil čiastočné späťvzatie návrhu v časti úroku z úveru vo výške 33% ročne zo sumy 350,- eur od 09.06.2009 do zaplatenia vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom v tejto časti a žiadal odvolací súd, aby uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sumu 350,- eur s príslušenstvom, ktoré tvorí úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 350,- eur od 09.06.2009 do zaplatenia. Navrhovateľ tvrdil, že zasiela zmluvu o úvere podpísanú konateľom Petrom Vaskom, právnym predchodcom, čiže podpísanú oboma zmluvnými stranami tzn., že úver bol uzatvorený písomnou formou, zmluva o úvere nie je premlčaná. Napadnuté rozhodnutie považuje odvolateľ za nesprávne, pretože rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Súd nesprávne označil zmluvu ako spotrebiteľský úver, pretože odporca uzatvoril predmetný úver na výkon svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čo vylučuje skutočnosť, že túto zmluvu by bolo možné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Odporca dňa 20.01.2009 žiadosťou o úver požiadal odporcu o poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 350,- eur s odôvodnením, že finančné prostriedky potrebuje na účel podnikania. Odporca teda v čase poskytnutia predmetného úveru ponúkal svojim klientom dva druhy úverových zmlúv a to zmluvy o úvere uzavreté podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka ako aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V článku 2 v bode 7 zmluvy o úvere navrhovateľ prehlásil, že pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Odvolateľ poukázal na § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj na § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Keďže finančné prostriedky boli poskytnuté na účel obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, jedná sa o právny vzťah uzatvorený podľa § 261 Obchodného zákonníka a preto práva a povinnosti sa spravujú § 497 Obchodného zákonníka a nie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ poukázal aj na bod 19 všeobecných zmluvných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka sa na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán.
Odporkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu sa vyjadrila tak, že nikdy nevykonávala žiaden druh podnikateľskej činnosti, ktorá skutočnosť sa môže overiť porovnaním údajov v obchodnom registri prípadne v živnostenskom registri. Z tohto dôvodu nie je možné, aby jej bol poskytnutý iný ako spotrebiteľský úver. Poukázala na to, že samotný text zmluvy je písaný takým malým písmom, že fyzicky nie je možné, aby človek, ktorý nosí dioptrické okuliare bol schopný prečítať celý jej text, čím navrhovateľ porušil ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Keďže odporkyňa nie je podnikateľský subjekt, ale fyzická osoba, nepodnikateľ, nie je použitie Obchodného zákonníka na mieste, ale tento je použitý účelne, nakoľko jeho ustanovenia sú pre odporkyňu ako pre spotrebiteľa menej priaznivé v porovnaní s Občianskym zákonníkom. Tento postup zo strany navrhovateľa je tendenčný a je názoru, že v tomto konaní je úmysel poškodiť odporkyňu ako spotrebiteľku. Navrhla preto odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 23C/180/2012 je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha od odporkyne zaplatenia sumy 350 Eur s 33%-ným ročným bežným úrokom počítaným zo sumy 350 Eur od 9.6.2009 do zaplatenia a 9 percentným ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 350 Eur od 9.6.2009 do zaplatenia ako aj trovy konania.
V priebehu odvolacieho konania navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne čiastočné zobral návrh v časti úroku z úveru vo výške 33% ročne zo sumy 350,- eur od 09.06.2009 do zaplatenia späť. Odporkyňa sa k čiastočnému späťvzatiu návrhu nevyjadrila, súd žiadosť o súhlas so späťvzatím žiadal s poučením podľa 101 ods. 3 O.s.p., že ak účastník nevyjadrí, bude súd predpokladať že nemá námietky.
Podľa ust. § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.
Späťvzatie návrhu je dispozitívnym procesným úkonom navrhovateľa, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva prejav navrhovateľa, že na prejednaní svojho návrhu celkom alebo v presne vymedzenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu nebude v tomto rozsahu súdom meritórne rozhodnuté. Zákon slovne neukladá navrhovateľovi aby uviedol dôvody, pre ktoré berie návrh späť. Uvedenie dôvodu pre späťvzatie je však významné z hľadiska rozhodovania o trovách konania.
V predmetnej veci navrhovateľ zobral návrh na začatie konania čiastočne späť po podaní odvolania proti rozsudku vo veci samej. Odvolací súd vychádzal z toho, že odporkyňa so späťvzatím vyjadrila súhlas, preto odvolací súd v časti úroku z úveru vo výške 33% zo sumy 350,- eur od 09.06.2009 do zaplatenia pripustil späťvzatie návrhu, zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie v tejto časti zastavil.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu o zaplatenie 350 Eur s 9 percentným ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 350 Eur od 9.6.2009 do zaplatenia ako aj trovy konania.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným obsahom odvolania navrhovateľa bolo v podstate posúdiť, či prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a účastníkov, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení účastníkov.
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti s dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.
Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov, odvolací súd je toho názoru, že prvostupňový súd sa nimi v danom konaní dôsledne riadil, keď vykonal dôkazy navrhnuté účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatňovaného nároku, keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, jeho výsledky správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktoré na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vo vzťahu k danej veci vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty navrhovateľa nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Odvolací súd po oboznámení sa s celým obsahom spisu včítane vykonaných dôkazov dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový súd, že medzi účastníkmi konania nedošlo k platnému uzavretiu Zmluvy o úvere číslo 1001264 zo dňa 21.1.2009 a to na základe žiadostí odporcu zo dňa 20.1. 2009, nakoľko navrhovateľom predložená listina nazvaná ako " Zmluva o úvere číslo 1001264“ neobsahovala žiaden podpis konateľa veriteľa a teda súd z dokazovania nemal za preukázané, že k uzatvoreniu úverovej zmluvy medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom dňa 22.1.2009 došlo v písomnej forme v zmysle § 40 ods.3 OZ. V odvolaní navrhovateľ uvádza, že zasiela zmluvu o úvere podpísanú konateľom Petrom Vaskom, právnym predchodcom, čiže podpísanú oboma zmluvnými stranami. K odvolaniu však uvádzaná zmluva priložená nebola. Až dodatočne po uplynutí odvolacej lehoty, navrhovateľ dňa 12.1.2015 doložil zmluvu o úvere č. 10001264, na tento odvolací dôvod nebolo možné v zmysle § 205 ods. 3 O.s.p. prihliadnuť.
Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov.
Pokiaľ teda odporkyňa dňa 22.1.2009 prevzala od právneho predchodcu navrhovateľa sumu 350 Eur na základe absolútne neplatnej zmluvy, vznikla jej zákonná povinnosť právnemu predchodcovi navrhovateľa vrátiť plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré na základe neplatnej zmluvy od neho obdržala. Zároveň dňom 22.1.2009 začala plynúť aj trojročná objektívna premlčacia lehota, v ktorej právny predchodca navrhovateľa, prípadne jeho nástupcovia mali možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od odporkyne. Keďže odporkyňa od právneho predchodcu navrhovateľa prevzala sumu 350 Eur dňa 22.1. 2009, právo právneho predchodcu navrhovateľa, prípadne navrhovateľa na vrátenie tejto sumy sa premlčalo najneskôr dňa 22.1.2012. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania dňa 16.5.2012, teda po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie predmetného práva, prvostupňový súd vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania zo strany odporkyne, návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa o zaplatenie 350 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 350 Eur od 9.6.2009 do zaplatenia ako vecne správny, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnila a taktiež jej nevyplývajú z obsahu spisu.
Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.