Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-668-2014.pdf
PDF · 159.27 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/668/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd Trenčín v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej, a sudkýň JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: Y. L. E., s.r.o., so sídlom R., D. 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou F. L., s.r.o., so sídlom R., S. 5, IČO: 36 613 834, proti odporcom: 1/ M. V., št. občanovi SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom U. N., P. C. X/X, 2/ A. L., št. občianke SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom F. F., F. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa T., so sídlom D., U.. M. 5, právne zastúpeného JUDr. K. G., advokátom so sídlom E., Nám. SNP 7, v konaní o zaplatenie 9.749,83 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, zo dňa 08. apríla 2014, č.k. 27C/66/2012-89, v spojitosti s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. mája 2014, č.k. 27C/66/2013-113, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti - vo výroku II., ktorou vo zvyšku návrh zamietol a vo výroku IV., ktorou zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi p o t v r d z u j e .
O d p o r c o m 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
N a v r h o v a t e ľ j e p o v i n n ý zaplatiť v e d ľ a j š i e m u ú č a s t- n í k o v i na strane odporcov 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v sume 274,57 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokáta JUDr. K. G. právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.
odôvodnenie:
Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom v spojitosti s opravným uznesením súd prvého stupňa výrokom I. zaviazal odporcov 1/, 2/ k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.381,11 € s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.381,11 € od 15.02.2012 do zaplatenia, ktorú sumu im povolil splácať v splátkach po 100,- € mesačne, vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom máj 2014, pod následkom straty výhody plnenia v splátkach v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, a to až do úplného zaplatenia dlžnej sumy tak, že plnením jedného z odporcov zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého z nich. Výrokom II. vo zvyšku návrh zamietol. Výrokom III. odporcom 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal a výrokom IV. navrhovateľ zaviazal k povinnosti zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov 1/, 2/ náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 188,54 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám JUDr. K. G., právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcov 1/,2/ zaplatenia sumy 9.749,83 € spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 9.021,48 € od 15.02.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania vychádzajúc zo zmluvy o úvere č. 362794098 zo dňa 28.07.2005, uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa, Slovenskou sporiteľňou, a.s, a odporcami 1/,2/, na základe ktorej bol odporcovi 1/ poskytnutý úver. Tento neplnil svoje povinnosti zo zmluvy, neplatil splátky v stanovených termínoch. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 bola pohľadávka voči odporcom postúpená na navrhovateľa. Ku dňu postúpenia bola pohľadávka vo výške 9.749,83 € a pozostávala z istiny 9.021,48 €, riadneho úroku 102,18 €, úroku z omeškania 620,19 € a ostatného príslušenstva 5,98 €. V podaní, doručenom súdu dňa 30.05.2013 navrhovateľ doplnil, že istina vo výške 9.021,48 € zahŕňa istinu úveru aj vyčíslený úrok z omeškania, vrátane poplatkov za správu účtu a poplatkov za upomienky, všetko vyznačené v platobnej histórii odporcu 1/. Odporca 1/ čerpal peňažné prostriedky vo výške 6 638,78 € a veriteľovi zaplatil spolu sumu 3 257,67 €. Úroky boli počítané sadzbou 10,60% ročne z príslušnej sumy (výšky poskytnutého úveru mínus úhrady odporcu). Ďalej si uplatnil vyčíslený úrok z úveru 102,18 € označený v platobnej histórii ako „Predpis riadneho úroku“ a úrok z omeškania 620,19 € vypočítaný v sadzbe 26,40 % ročne z jednotlivých dlžných súm, všetko vyznačené v platobnej histórii odporcu 1/. Písomným podaním, doručeným súdu dňa 04.04.2014, sa navrhovateľ vyjadril tak, že podľa jeho názoru vedľajší účastník nie je oprávnený vzniesť v konaní námietku premlčania. Čo sa týka dohody o uznaní záväzku zo dňa 14.07.2012, dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť, čo má za následok predpoklad, že záväzok trval v čase uznania. Zároveň odporca v článku 3 dohody potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a následkov s tým spojených. Namietal, že na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka totiž nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Namietal aj účelnosť trov vedľajšieho účastníka.
Dňa 10.05.2012 do konania vstúpil vedľajší účastník na strane odporcov , ktorý dňa 06.03.2014 doručil súdu vyjadrenie k žalobnému návrhu, v ktorom uviedol, že vznáša námietku premlčania uplatnenej pohľadávky, pretože mal za to, že zmluva bola zo strany pôvodného veriteľa ukončená v auguste 2008. Namietal, že pôvodný veriteľ je bankou, ktorá nemohla navrhovateľovi postúpiť živú pohľadávku, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Predmetom postúpenia pohľadávky potom mohla byť len pohľadávka z ukončeného zmluvného vzťahu. Pokiaľ ide o dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku ide o formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka, ktorý nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Tento formulár obsahuje jednostranné právne úkony uznania záväzku, prípadne pristúpenia k záväzku a dvojstranné právne úkony - dohodu o splátkach záväzku a dohodu o rozhodcovskej doložke. Vzhľadom na formulárový charakter možno mať vážne pochybnosti o tom, či skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedá jej obsahu. V dohode sa dokonca neuvádza ani výška splátky, ako esenciálna náležitosť dohody o splátkach. Prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je sofistikovane skryté do dohody o splátkach, pričom malo byť súčasťou uznania záväzku. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 4 dohody je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uzatvorenie takejto dohody je podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi, pretože pri jej uzatváraní neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľ využil omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie premlčaného záväzku spotrebiteľa. Taktiež ju možno považovať za nekalú obchodnú praktiku, pretože iniciatíva k uzavretiu takejto dohody nevychádzala od spotrebiteľa. Spotrebiteľ chcel splatiť dlh, ale musel podpísať celý formulár, pričom netušil význam toho, čo podpisuje. Mal za to, že dohoda je pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva neplatná. Záverom uviedol, že predmetná zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov. Navrhol, aby súd návrh zamietol a priznal mu trovy konania.
Obaja odporcovia na pojednávaní súhlasili s tým, aby na ich strane v konaní vystupoval vedľajší účastník
- občianske združenie na ochranu spotrebiteľa. K ním vznesenej námietke premlčania sa vyjadriť nevedeli.
Súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a/, b/, § 23a ods. 1, 2, 3 zák. č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, ďalej § 2 písm. p/, r/, u/ zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, § 7 ods. 1,.2 zák. č. 250/2007 Z.z., § 52 ods. 1 - 3, § 54 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka, § 25 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a/, b/, § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1, § 558 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období, s odkazom na ktoré uviedol, že vychádzajúc zo zmluvy o úvere mal odporca 1/ povinnosť vrátiť požičané finančné prostriedky a odporkyni 2/ z dohody o ručení zo dňa 28.07.2005 vznikla povinnosť zaplatiť veriteľovi pohľadávku dlžníka- odporcu 1/ zo zmluvy o splátkovom úvere v prípade, ak tento nebude riadne plniť svoje peňažné záväzky. Súd zmluvu o splátkovom úvere vyhodnotil ako typovú spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 2 písm. b/ a § 23a ods. 1,2 z.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu a zároveň zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu. Odporca 1/ zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ citovaného zákona a zmluva by mala obsahovať náležitosti, stanovené v § 4 ods. 1,2 zákona. Pokiaľ ide o právny vzťah navrhovateľa s odporkyňou 2/, táto je ručiteľkou vo vzťahu k hlavnému záväzku medzi navrhovateľom a odporcom 1/, ktorej právne postavenie sa odvíja od charakteru hlavného záväzkového vzťahu, ktorého osud sleduje. Uviedol, že v danej veci je nutné i na právny vzťah medzi navrhovateľom, resp. jeho právnym predchodcom a odporkyňou 2/ aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva, pretože odporkyňa 2/ ako ručiteľka vstúpil do tohto záväzku za účelom, ktorý nie je spojený s jej podnikaním, povolaním alebo profesiou. Keďže vedľajší účastník vzniesol v konaní námietku premlčania uplatneného nároku, súd na spotrebiteľský právny vzťah medzi účastníkmi aplikoval ustanovenia § 100 ods. 1, § 101 Obč. zák. o premlčaní, ktoré sú v danej veci pre odporcov- spotrebiteľov nepochybne výhodnejšie. Uviedol, že námietka premlčania vznesená vedľajším účastníkom na strane odporcov je úkonom, ktorý tento vykonal v prospech odporcov, a preto naň prihliadal. Skutočnosť, že vedľajší účastník má právo v konaní vzniesť námietku premlčania vyplýva z rozsudku NS ČR zo dňa 19.02.2009, sp. zn. 25 Cdo/539/2008, podľa ktorého vedľajší účastník je v konaní zásadne oprávnený ku všetkým úkonom (s výnimkou dispozície s konaním a s jeho predmetom), ku ktorým je oprávnený hlavný účastník, a tieto úkony činí práve v prospech (a s účinkami pre) hlavného účastníka, ktorého v spore podporuje. Uplatnenie obrany proti návrhu je procesným právom účastníka konania (odporcu) a rovnaké právo má v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. i vedľajší účastník, ktorý v konaní vystupuje na jeho strane; na tom, že ide o procesné právo, nič nemení skutočnosť, že pomocou obrany proti návrhu sa uplatňujú taktiež námietky vychádzajúce z hmotnoprávnej úpravy (ako je práve námietka premlčania), pretože procesné právo tieto námietky uplatniť v konaní nemožno zamieňať s tým, či majú pôvod v hmotnom alebo v procesnom práve. Rovnaký názor je vyslovený i v rozsudku NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2313/2004. Preskúmaním námietky dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, rovnako ako námietka, že pôvodný veriteľ nemohol previesť na navrhovateľa živý úver. Súd však konštatoval, že zmluva o splátkovom úvere neobsahuje náležitosť, ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. g/ z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v ktorom smere bola dôvodná námietka vedľajšieho účastníka ohľadne nesprávne vypočítanej výšky RPMN daného úveru na 5,16 %, keďže i súd prepočtom (www.fininfo.sk <http://www.fininfo.sk>) zistil, že v skutočnosti bola RPMN daného úveru až 12,28 %. Nesprávnosť uvedenej RPMN je zrejmá na prvý pohľad, keďže v zmluve bol dojednaný len samotný úrok z úveru v sadzbe 10,60 % ročne , k čomu treba pripočítať všetky dodatočné náklady, vrátane poplatku za poskytnutie úveru, poplatkov za správu úveru a podobne. V dôsledku uvedeného je RPMN úveru uvedená v zmluve (5,16 %) nepravdivá a v skutočnosti predstavuje hodnotu až 12,28 %, teda viac ako dvojnásobok, čo znamená, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca ako veriteľ neuviedol v zmluve o úvere náležitosť vyžadovanú zákonom. Vzhľadom k tomu, že zmluva o úvere zo dňa 28.07.2005 neobsahuje povinný údaj podľa §4 ods. 2 písm. g/ z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch o RPMN úveru, považuje sa predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov a navrhovateľ tak od odporcov 1/ ,2/ nemôže požadovať ani úrok, ani poplatky a odporcovia sú potom povinní vrátiť navrhovateľovi len rozdiel medzi reálne poskytnutými peňažnými prostriedkami vo výške 6 638,78 € a sumou peňažných prostriedkov, ktoré odporca 1/ navrhovateľovi v splátkach už splatil, t.j. sumou spolu 3.257,67 €, z čoho vyplýva, že odporca 1/ má titulom zmluvy o úvere v postavení dlžníka a odporkyňa 2/ titulom dohody o ručení v postavení ručiteľky navrhovateľovi
zaplatiť ešte sumu 3.381,11 €, na zaplatenie ktorej ich zaviazal. Na uvedenom závere nemohla nič zmeniť ani listina - dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14.07.2012, predložená v konaní navrhovateľom. Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť svojej pohľadávky podpisom dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14.07.2011 súd totiž vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto právneho inštitútu, a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane navrhovateľa- dodávateľa i potenciálne riziko, že toto správanie naruší správanie odporkyne- spotrebiteľa. Podľa názoru súdu dohoda zo dňa 14.07.2012 nepredstavuje inštitút uznania dlhu podľa § 558 Obč.zák., ale uznania práva podľa § 110 ods. 1 Obč. zák.. Ide o formulár, vopred vytvorený navrhovateľom, do ktorého sa len vpísali údaje o konkrétnej osobe dlžníka a o konkrétnom záväzku, ktorého obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Navrhovateľ, ktorého v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno, netvrdil a nepreukázal, že by text dohody tvoril odporca 1/, respektíve že by jednotlivé dojednania dohody boli s odporcom 1/ individuálne dojednané. Skutočnosť, že navrhovateľ v rámci spotrebiteľského vzťahu predložil odporcovi 1/ - spotrebiteľovi na podpis dohodu o uznaní záväzku, pozostávajúceho z povinnosti zaplatiť istinu, úroky, poplatky a príslušenstvo dlhu, podľa § 110 ods. 1 Obč.zák. (naviac bez označenia, že ide o tento právny inštitút a hoci v zmysle vyššie uvedeného sa poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov), zakladá vo vzťahu medzi účastníkmi výrazný nepomer v neprospech spotrebiteľa, a preto je dôvodné domnievať sa, že došlo k porušeniu generálnej klauzuly v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák.. Celá situácia nasvedčuje tomu, že zo strany navrhovateľa došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej dobrej viere uplatňovanej v odbore jeho činnosti. Zo správania navrhovateľa je možné potom vyvodiť, že jeho cieľom je získať peňažné prostriedky od spotrebiteľa akýmkoľvek spôsobom. Z uvedených dôvodov mal súd za to, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14.07.2012 je neplatným právnym úkonom z dôvodu jeho rozporu so zákonom i dobrými mravmi (§ 39 Obč.zák.) a takýto nekalý postup navrhovateľa nemožno podporiť súdnym rozhodnutím.
Odporcovia svoj dlh navrhovateľovi nezaplatili včas, a sú preto v omeškaní so zaplatením, a to odo dňa nasledujúceho po dni, ku ktorému márne uplynula lehota na dobrovoľné splatenie celého zosplatneného dlhu (02.02.2012), t.j. odo dňa 03.02.2012. Navrhovateľovi tak popri práve na zaplatenie zvyšku istiny 3.381,11 € vzniklo podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. i právo na úrok z omeškania vo výške určenej podľa § 10c v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Základná úroková sadzba ECB platná od 14.12.2011 do 10.07.2012 bola 1 % a navrhovateľovi by tak patril úrok z omeškania 9 % od 03.02.2012 do zaplatenia. Nakoľko si však uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 15.02.2012, súd nemohol ísť nad rámec jeho návrhu a priznať mu viac. Súd podľa § 160 ods. 1 veta druhá O.s.p. povolil odporcom splácať dlh navrhovateľovi v mesačných splátkach po 100- € počnúc mesiacom máj 2014, vždy k 20. dňu v mesiaci tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Súd sa pri posudzovaní žiadosti odporcov o plnenie dlžnej sumy v splátkach neriadil len ich žiadosťou, ale i výškou priznaného plnenia, pre ktorú je výška určených splátok primeraná, osobnými a majetkovými pomermi odporcov 1/,2/ a skutočnosťou, že pre navrhovateľa nebude plnenie dlhu v splátkach ťaživé. Ďalšou významnou skutočnosťou pri rozhodnutí súdu o povolení plnenia v splátkach bol fakt, že navrhovateľ s plnením dlhu v splátkach súhlasil s tým, že dlh musí byť uhradený celý v lehote 3 rokov.
Aplikujúc ust. § 142, ods. 2 O.s.p. uviedol, že navrhovateľ i odporcovia mali každý vo veci čiastočný úspech, pričom pomer úspechu a neúspechu odporcov vo vzťahu k žalovanej sume 9.749,83 € prevýšil pomer úspechu a neúspechu navrhovateľa a predstavuje hodnotu 30 % (úspech zhruba 65 % /6368,72 €/, neúspech 35 % /3 381,11 €/), v ktorej miere im vzniklo i právo na čiastočnú náhradu trov konania. Odporcovia 1/,2/ si v konaní trovy neuplatnili a z obsahu spisu im ani žiadne nevyplývajú, a preto súd vyslovil, že im náhradu trov konania nepriznáva. Na strane odporcov však vystupoval i vedľajší účastník, ktorý tak, ako ktorákoľvek iná fyzická alebo právnická osoba, má právo zvoliť si advokáta, ktorý ho zastupuje v konaní, v dôsledku čoho jeho trovy právneho zastúpenia považoval za účelne vynaložené. Náhrada trov konania vedľajšieho účastníka pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej výške 628,48 €, z čoho priznaná náhrada 30 % podľa miery úspechu a neúspechu odporcov v konaní predstavuje sumu 188,54 €. V danej veci sa navrhovateľ podaným návrhom proti odporcom domáhal zaplatenia 9.749,83 € s príslušenstvom, preto základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, účinnej v čase vykonania úkonov právnych služieb, predstavuje 253,94
€. Právny zástupca vykonal 2 úkony právnej služby, a to príprava a prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a/ cit. vyhlášky ) a vyjadrenie, v ktorom vzniesol námietku neuvedenia RPMN v zmluve o úvere zo dňa 25.03.2013 (§ 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky ), za ktoré mu patrí tarifná odmena v celkovej výške 507,88 €. Podľa ust. § 16 ods. 3 cit. vyhlášky patrí právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka aj náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,81 € a 8/,04 €, t.j. spolu vo výške 15,85 €. Vzhľadom k tomu, že právny zástupca vedľajšieho účastníka je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvýšila sa odmena a náhrady vo výške 523,73 € podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky o 20 % DPH, t.j. o sumu 104,75 €.
Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ, a to čo do časti, ktorou súd jeho návrh nad rámec vyhovujúcej časti zamietol, teda čo do výroku II. a s ním súvisiaceho výroku IV. o náhrade trov konania a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, čím uplatnil dôvody odvolania uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. f/, d/ O.s.p., žiadal odvolací súd o zmenu prvostupňového rozsudku v napadnutých častiach, a to tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu, t.j. aj v zametajúcej časti vyhovené a súčasne mu bude priznaná náhrada trov tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, pričom trovy odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia vyčíslil na sumu 274,57 eur, prípadne žiadal o zrušenie rozsudku v napadnutých častiach a jeho vrátenie súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý úver poskytnutý odporcovi 1/ posúdil ako bezúročný a bezpoplatkový s poukazom na nesprávne uvedenú RPMN, a zároveň nesúhlasil aj s posúdením dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 14.07.2012 ako neplatného právneho úkonu pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Dôvodil tým, že zmluva o splátkovom úvere bola uzavretá dňa 28.07.2005, pričom on pri výpočte RPMN, vychádzal zo vzorca, ktorý bol prílohou Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.06.2006, vychádzajúc z ktorého je RPMN uvedená v úverovej zmluve správna, t.j. 5,16 %, čím nemožno spochybniť, že výška tejto RPMN bola vypočítaná v súlade so zákonom platným v čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere. Pokiaľ ide o dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, podpísanú dňa 14.07.2012 odporcom 1/, podľa jeho názoru táto spĺňa všetky formálne aj obsahové náležitosti takého právneho úkonu, vyžadovaného zákonom pre platné uznanie dlhu. Jej uzavretím došlo k naplneniu ust. § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, teda k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby, pričom zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Poukázal na rozdielnosť účinkov a náležitosti potrebných k uznaniu dlhu v zmysle ust. § 110 ods. 1 vetá druhá OZ a § 558 OZ a tiež na skutočnosť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa, v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutie NS ČR a tiež iných odvolacích súdov. Podľa jeho názoru, takýmto prístupom dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Odporca si bol vedomý svojho záväzku, ktorý neuhradil, a preto jeho konanie nemožno považovať za morálne, čestné a je absurdné, aby mu bola poskytovaná právna ochrana, v súvislosti s čím tiež poukazoval na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov. Rovnako namietal aj priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi s poukazom na ich neúčelnosť, pretože vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie, spotrebiteľovi schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, pričom navrhovateľ má za to, že úmyslom zákonodarcu bolo poskytnúť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé ponúknuť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a budú v tom smere aj riadne materiálne, personálne a odborne vybavené. Združenie vstupuje do množstva konaní, pričom nemá vedomosť o prejednávanom prípade, ale len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Jeho paušálny vstup do konania a zastúpenie advokátom zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom nebola ochrana spotrebiteľa, ale práve tieto trovy. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových procesne významných skutočností. Poukázal na to, že je prinajmenšom pozoruhodné, že združenie na ochranu spotrebiteľa nevstupuje do všetkých konaní, v ktorých je účastníkom konania spotrebiteľ, ale len do tých, kde má záruky úspechu, čo vedie k nehospodárnemu a neúčelnému navýšeniu a vzniku trov.
Odporcovia 1/, 2/ nevyužili svoju zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
Vedľajší účastník na strane odporcov 1/, 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, ako v celom rozsahu správne potvrdiť a
súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia, v celkovej výške 314,38 eur. Nesúhlasil s argumentáciou navrhovateľa v odvolaní, že súd nepostupoval správne, keď vyhodnotil poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový s odkazom na to, že postupoval pri výpočte RPMN podľa vzorca uvedeného v prílohe Zákona č. 258/2001 Z.z., pri ktorom výpočte je RPMN na úrovni 5,16 % uvedená v zmluve, správna, pričom poukázal na rozhodnutie okresného a krajského súdu v Prešove, ktoré sa danou problematikou zaoberali, v ktorých súdy poukázali na skutočnosť, že formulácia o dohode ohľadom RPMN je skrytá v zmluve spôsobom, ktorý nemožno vyhodnotiť inak, ako nekalú obchodnú praktiku a konanie v rozpore s dobrými mravmi, a tiež, že správna výška RPMN je až o 100% vyššia, ako v zmluve uvedená hodnota, z ktorého dôvodu dospeli k záveru o tom, že nemožno takúto zmluvu vyhodnotiť inak, ako keby údaj o RPMN chýbal. Argumentácia navrhovateľa týkajúca sa vzorca neobstojí, pretože je zjavné, že právny predchodca navrhovateľa RPMN nepočítal, keďže je v zmluve uvedené, že si účastníci RPMN dohodli. Pokiaľ by bol tento seriózne k tejto obligatórnej náležitosti zmluvy pristupoval, nemohla byť RPMN nižšia, ako bola úroková sadzba úveru, keďže táto má zohľadňovať všetky náklady na úver, pričom úrok je len časťou týchto nákladov. Rovnako sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa vo veci posúdenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ako nekalej obchodnej praktiky, naviac poukázal na to, že v tomto rozsahu by nikdy ani k uznaniu dlhu nemohlo prísť s poukazom na skutočnosť, že zahŕňa úroky a poplatky, pričom vzhľadom na chybnú RPMN v zmluve o splátkovom úvere, je tento považovaný za bezúročný a bezpoplatkový. V súvislosti s námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa účelnosti trov vedľajšieho účastníka poukázal na celý rad rozhodnutí senátov odvolacích súdov z uplynulých rokov, z ktorých vyplýva, že náhrada trov konania vedľajšiemu účastníkovi prináleží. S poukazom na výsledok sporu považoval túto argumentáciu navrhovateľa za skutkovo aj právne nepresvedčivú, rovnako tak ako konštatovanie o všeobecnosti podaní vedľajšieho účastníka, pretože v predmetnom právnom spore tento vecne a konkrétne reagoval na špecifiká danej veci.
Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a za použitia § 212 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, a to vo výroku II., ktorou súd prvého stupňa návrh nad rámec jeho vyhovujúcej časti zamietol a s ním súvisiacom výroku IV., ktorým rozhodol o povinnosti navrhovateľa nahradiť trovy prvostupňového konania vedľajšiemu účastníkovi, je potrebné za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Rozsudok prvostupňového súdu vo zvyšných častiach nepreskúmaval, keďže vo vzťahu k nim rozhodnutie súdu odvolaním napadnuté nebolo, teda vo vzťahu k nim nenastal suspenzívny účinok odvolania (§ 206 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) - f) citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňoval vychádzajúc z jeho obsahu, dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), a f) (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
Za dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. sa podľa súdnej praxe považuje nesprávne právne posúdenie veci, ktorým je mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Podrobným a dôsledným preskúmaním veci, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre úplné zistenie skutkového stavu a vychádzajúc zo správnych skutkových zistení, vec aj následne správne právne posúdil. Rozsudok súdu prvého stupňa je odôvodnený v súlade s kritériami, uvedenými v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., je správny, úplný a vyčerpávajúcim, podrobným spôsobom zdôvodnený, preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožňuje a na v ňom uvedené dôvody, v podrobnostiach poukazuje.
Zároveň však považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa, uviesť nasledovné:
V preskúmavanej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov konania je zmluva o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov. Z obsahu tejto zmluvy jednoznačne vyplýva, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, pri uzatváraní ktorej zmluvy, konal právny predchodca navrhovateľa v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné v zmysle § 52 ods. 3 OZ, tohto považovať za dodávateľa a odporcu 1/ ako fyzickú osobu a na to nadväzne aj odporkyňu 2/, (nekonajúcich v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti) za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 O.s.p., pričom rovnako niet pochýb o existencii povinnosti súdu podrobiť túto spotrebiteľskú zmluvu zo zákona, teda ex lege súdnej kontrole z hľadiska toho, či neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky, vykazujúce tiež znaky nekalej obchodnej praktiky.
Legislatívna úprava ako aj súdna prax (rovnako tiež na Európskej úrovni), štandardne zabezpečuje ochranu spotrebiteľa pred konaním, ktoré ich môže poškodzovať. Doslovne zakázané sú ustanovenia, spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v spotrebiteľských zmluvách a tiež nekalé obchodné praktiky. Za nekalú sa považuje taká praktika, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušuje, alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane, alebo ktorému je adresovaná, za ktorú nekalú obchodnú praktiku sa považuje klamlivé konanie, klamlivé opomenutie konania, agresívna obchodná praktika, pričom dodávateľ nesmie klamať a zavádzať spotrebiteľa, najmä uvádzať nepravdivé, neúplné, nepresné, nejasné údaje, alebo potrebné údaje zamlčovať.
Spornou v danej veci, bola v zmluve uvedená výška RPMN, nezohľadňujúca všetky náklady spotrebiteľa na poskytnutý úver, čo súd prvého stupňa vyhodnotil ako absenciu podstatnej náležitosti zmluvy s následkom, že úver považoval za bezúročný a bez poplatkov.
Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o splátkovom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, je ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), absencia ktorej náležitosti má za následok, že tento úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho.
V článku IV. bod 5. (teda mimo článku I. obsahujúceho predmet zmluvy a základné podmienky poskytnutia úveru), v zmysle jeho znenia si účastníci dohodli, že ročná percentuálna miera nákladov je 5,16 %, pričom ako sa tam uvádza, je vypočítaná z hodnoty celkových nákladov dlžníka spojených s úverom a výšky poskytnutého úveru. Tiež sa v ňom uvádza, že ročná percentuálna miera nákladov sa počas trvania úverového vzťahu mení, a v prípade ak dôjde k zmene úrokovej sadzby alebo poplatkov, alebo sa dlžník omešká so splátkou, alebo uhradí splátku v iný dohodnutý deň podľa zmluvy.
V článku I. obsahujúceho základné podmienky poskytnutia úveru je uvedená výška úrokovej sadzby 10,60 % ročne, poplatok za správu úveru 4.000,- Sk splatný v deň podpisu zmluvy (138,78 eur), poplatok
za správu úveru 50,- Sk mesačne (1,66 eur) a súčasne je dohodnutá výška úveru 200.000,- Sk (6.638,78 eur), periodicita splátok k prvému dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 01.08.2005 a konečná splatnosť úveru 01.04.2015.
Vychádzajúc z týchto vstupných údajov je nepochybné, že v skutočnosti bola RPMN daného úveru až 12,28 %, pretože ako správne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvého stupňa, údaj o RPMN uvedený veriteľom v zmluve v rozsahu 5,16 %, je na prvý pohľad nesprávny, spotrebiteľa zavádzajúci, nezohľadňujúci zmysel a účel zavedenia povinného inštitútu RPMN do spotrebiteľských zmlúv t.j. informovať spotrebiteľa o celkovej výške nákladov spojených so spotrebiteľským úverom (úrokov vrátane všetkých poplatkov), čo RPMN uvedená v zmluve jednoznačne nemôže zohľadňovať pretože len výška dohodnutého úveru v sadzbe 10,60 % ju viac, ako dvojnásobne prekračuje, čím v nej nemôžu byť logicky zahrnuté všetky náklady na poskytnutie tohto úveru, ktoré sú špecifikované v základných podmienkach zmluvy v bode I. Tento zavádzajúci údaj, vo vzťahu k spotrebiteľovi jednoznačne klamlivý, nemožno vyhodnotiť inak, ako nekalú obchodnú praktiku, v dôsledku čoho, tak ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, je potrebné vychádzať z toho, ako keby v predmetnej zmluve RPMN uvedená nebola, a teda tento úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ktorý záver bez akejkoľvek pochybnosti korešponduje so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi účastníkmi v danej veci.
Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa spočívajúca v tom, že výška RPMN v zmluve je správna v zmysle výpočtu vzorca RPMN, uvedeného v prílohe Zákona o spotrebiteľských úveroch, platného v čase uzatvorenia tejto zmluvy. Je síce pravdou, že do 01. júla 2006, kedy nadobudla účinnosť opravná novelizácia zák. č. 264/2006 Z.z., ktorou sa zosúladil vzorec RPMN so Smernicou č. 87/102/ EHS (novelizáciou tejto smernice v roku 1990, bol zavedený jednotný matematický vzorec pre výpočet RPMN), bol v prílohe Zákona o spotrebiteľských úveroch, uvedený nesprávny vzorec ročnej percentuálnej miery nákladov, čím RPMN ako ekvivalent úrokovej miery reflektujúci okrem všetkých splátok aj na všetky poplatky, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná podľa tohto pôvodne uvedeného vzorca, bola výrazne oproti správnemu, aktuálne platnému vzorcu podhodnotená, čo bolo spôsobené nesprávnou transpozíciou uvedenej smernice pri zavedení tohto vzorca do v tom čase platnej právnej úpravy. Uvedená skutočnosť, však na správnosť záveru súdu prvého stupňa, nemôže mať žiaden dopad a nie je spôsobilou k zmene napadnutého rozhodnutia v dotknutej časti, a to z dôvodu, že povinnosťou právneho predchodcu navrhovateľa ako dodávateľa, nepochybne bolo, aby po 01.06.2006, v súvislosti so zavedením správneho vzorca pre výpočet RPMN, túto skutočnosť vo vzťahu k odporcom dal do súladu s platným právnym poriadkom, ktorá povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona, čo neurobil, napriek tomu, že už v čase uzatvorenia zmluvy, bez ohľadu na v tom čase používaný nesprávny vzorec pre výpočet RPMN mal bezpochyby vedomosť o tom, že v zmluve uvedená výška RPMN nezohľadňuje všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené, čo je v rozpore so zmyslom a účelom tohto inštitútu, ako prostriedku umožňujúceho spotrebiteľovi posúdiť vhodnosť takéhoto produktu z hľadiska nákladov s ním spojených. RPMN je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a už samotný fakt, že táto je v zmluve zavedená mimo podstatné náležitosti zmluvy ( čl. I.), a to do čl. IV. bod 5. vykazuje znaky nekalej obchodnej praktiky, či konania v rozpore s dobrými mravmi, ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa. Námietka navrhovateľa, že pri výpočte RPMN sa postupovalo podľa pôvodného vzorca, v zmysle v tom čase platnej legislatívy neobstojí, pretože z obsahu dotknutého zmluvného dojednania jednoznačne vyplýva, že RPMN nebola vypočítaná navrhovateľom resp. jeho právnym predchodcom, ale že jej výšku si účastníci dohodli, pričom táto zmluvná podmienka je nezlučiteľná s podstatnými princípmi (ratio legis) platnej právnej úpravy.
Niet pochybností o tom, že súdu prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí také podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a naplniť tak cieľ čl. 6 Smernice rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali. Spotrebitelia môžu právom očakávať, že takáto ochrana im bude poskytnutá a v súlade s ňou nemožno za týchto okolností neprisvedčiť správnosti záveru súdu prvého stupňa, ktorý poskytnutý úver pre nesprávne uvedenú, tým chýbajúcu podstatnú náležitosť zmluvy (RPMN) , tento vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho uplatnený nárok nad rámec nezaplatenej istiny, ako nedôvodný zamietol.
V celom rozsahu správne, sa súd prvého stupňa vysporiadal aj so všetkými námietkami navrhovateľa, týkajúcimi sa posúdenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, zo dňa 14.07.2012, ako neplatného právneho úkonu odporujúcemu zákonu i dobrým mravom z hľadiska § 39 Občianskeho zákonníka, (ktoré v zhode s odvolaním vznášal tento už v prvostupňovom konaní).
Ako bolo uvedené už vyššie, právny vzťah medzi účastníkmi je vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia, spravujúce právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, ktoré je potrebné aplikovať aj na právne úkony bezprostredne nadväzujúce na spotrebiteľskú zmluvu, teda aj na právny úkon uznania dlhu, na ktorej skutočnosti nič nemení ani postúpenie pohľadávky na iný subjekt.
Dohoda o uznaní dlhu je typickým formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Pri vyhodnocovaní praktiky veriteľa súd prihliada na úroveň priemerného spotrebiteľa (Smernica Rady a EP 2005/29, bod 18 preambuly), kedy hrozí nebezpečenstvo, že takýto spotrebiteľ podpíše dokument sledujúc dosiahnutie splátok avšak v skutočnosti ide podľa citovanej Smernice o nekalú obchodnú praktiku a nie o odbornú starostlivosť dodávateľa. Aj v danom prípade dohodu o uznaní záväzku treba považovať za formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok navrhovateľa vo forme povolenia splátok dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku. Z jej textu je zrejmé, že ide o formulár, ktorý navrhovateľ používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný predovšetkým veriteľom a nie dlžníkom a keďže ide o typizovaný formulár, dlžník pri uzatváraní dohody nemôže jeho obsah ovplyvniť. Text dohody je podpísaný na dopredu navrhovateľom pripravenom formulári, vytlačený drobným písmom, ktorého obsah nemožno ovplyvniť. Dohoda, týkajúca sa uznania dlhu, nebola iniciovaná odporcom 1/ ako spotrebiteľom, ktorý jej uzavretím nič nezískal, ale naopak zhoršil svoje postavenie.
Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa pre účely zákona o ochrane spotrebiteľa rozumie aj konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky, uznávanej pri predaji výrobku alebo poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a výraznú nerovnosť zmluvných strán, ako aj porušovanie zmluvnej slobody. V prejednávanej veci k dobrovoľnému rozhodnutiu so znalosťou veci zo strany dlžníka uznať premlčaný dlh nedošlo, ale naopak navrhovateľ v snahe reparovať pochybenie svojho právneho predchodcu, spočívajúce v nepodaní návrhu na začatie konania pred uplynutím premlčacej doby a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutia žaloby, inkorporoval do dohody vyhlásenie o uznaní dlhu bez podania vysvetlenia dlžníkovi, nehovoriac o tom, že predmetné uznanie zahŕňa aj neexistujúci dlh tvoriaci úroky a poplatky napriek tomu, že predmetná úverová zmluva, je jednoznačne považovaná za bezúročnú a bezpoplatkovú.
V konečnom dôsledku ako nedôvodnú, vyhodnotil odvolací súd aj námietku navrhovateľa týkajúcu sa účelnosti trov konania vzniknutých vedľajšiemu účastníkovi, na zaplatenie ktorých bol zaviazaný.
Z obsahu spisu vyplýva, že po podaní návrhu na začatie konania oznámil vstup do konania vedľajší účastník, ktorý poukázal na konkrétne neprijateľné podmienky v dotknutej spotrebiteľskej zmluve, namietal neplatnosť dohody o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní dlhu a v konečnom dôsledku aj poukázal na to, že spotrebiteľská zmluva obsahuje nesprávne uvedenú RPMN, v dôsledku ktorých skutočností, napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcov 1/, 2/ len k zaplateniu skutočne požičanej sumy, spotrebiteľský úver vyhodnotil ako bezúročný a bezpoplatkový a v prevažnej časti v pomere k uplatnenému nároku t.j. do sumy 6.368,72 eur návrh navrhovateľa zamietol, čo znamená, že v prevažnej miere boli v konaní úspešní práve odporcovia.
Navrhovateľ v odvolaní namietal, že uplatnená náhrada trov konania vedľajšieho účastníka, predstavujú neúčelné náklady za právne služby, a to tak z hľadiska jednotlivých úkonov právnej služby, tak
z personálneho aspektu, keďže členovia vedľajšieho účastníka majú byť spôsobilí na poskytnutie kvalifikovanej pomoci spotrebiteľovi. Uvedené námietky navrhovateľa, nemožno akceptovať.
Ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. umožňuje, aby ako vedľajší účastník sa popri navrhovateľovi, alebo odporcovi zúčastnila občianskeho súdneho konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. S účinnosťou od 15. októbra 2008 zákon zaviedol druhú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. K tejto tzv. druhej skupine subjektov vedľajšieho účastníctva, na rozdiel od prvej skupiny vedľajšieho účastníctva, v ktorej musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúma. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný zákon, sú to aj prípady sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa môže vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských práv podľa zákona o ochrane spotrebiteľa.
Podľa ust. § 93 ods. 4 veta prvá O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.
Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
V preskúmavanej veci navrhovateľ i odporcovia mali vo veci úspech čiastočný, pričom pomer úspechu a neúspechu vo vzťahu k uplatnenej sume 9.749,83 eur, prevýšil neúspech navrhovateľa prestavujúci hodnotu 30%, v ktorej miere vzniklo tak odporcom, ako vedľajšiemu účastníkovi právo na čiastočnú náhradu trov konania v tomto rozsahu, ktoré súd prvého stupňa aj vedľajšiemu účastníkovi priznal. Odporcovia náhradu trov konania neuplatnili, preto im ju súd prvého stupňa nepriznal.
Vychádzajúc z Článku 37 odseku 2 ústavného zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi , alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania, ako aj z čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. § 25 O.s.p., aj za situácie, že účastník (aj vedľajší účastník vzhľadom na jeho identické procesné práva a povinnosti ako účastníka konania), má zaručené právnym poriadkom možnosť právnej pomoci.
Vedľajší účastník využil svoje právo na právne zastúpenie v tomto konaní, preto je potrebné posúdiť účelnosť poskytnutej právnej služby advokátom a výšku odmeny podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z..
Po preskúmaní veci odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že za účelné v prejednávanej veci je potrebné považovať v priebehu prvostupňového konania dva úkony právnej služby, za ktoré vedľajší účastník žiada odmenu, pretože boli uskutočnené efektívne, v priebehu prvostupňového konania v prospech odporcov, a to prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyjadrenie vo veci a k nim prináležiacu náhradu podľa § 16, ods. 3 Vyhl.č. 655/2004 z.z... Vedľajší účastník na strane odporcov si trovy konania uplatnil riadne a včas. Účelné trovy vedľajšieho účastníka na strane odporcov v konaní pred súdom prvého stupňa aj podľa odvolacieho súdu vznikli titulom jeho právneho zastúpenia s tým, že súd prvého stupňa správne pri určení sumy trov jednotlivých položiek právneho zastúpenia patriacich vedľajšiemu účastníkovi vychádzal z vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva kto, komu a v akej výške a špecifikácii má trovy konania nahradiť.
Odvolací súd tak v danom prípade nepovažoval za dôvodné námietky navrhovateľa týkajúce sa neúčelnosti trov vynaložených vedľajším účastníkom z titulu právneho zastúpenia na bránenie práva odporcov, ako spotrebiteľov. Pokiaľ ide o namietanú účelnosť trov konania, odvolací súd zdôrazňuje, že odmena za prevzatie a prípravu zastúpenia bola súdom prvého stupňa správne priznaná vedľajšiemu účastníkovi ako úkon právnej služby, ktorého vykonanie bolo procesne nevyhnutné v záujme ďalšieho účelného bránenia práv odporcov v občianskom súdnom konaní. Zákonný predpoklad účelnosti spĺňali
v preskúmavanej veci i trovy právneho zastúpenia spočívajúce v priznaní odmeny za ďalší úkon právnej služby - písomné vyjadrenie, v ktorom vedľajší účastník s poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z návrhu namietal neplatnosť dohody o uznaní dlhu, nesprávne uvedenú RPMN. čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako opodstatnené, teda išlo o úkon, ktorý nepochybne bol spôsobilý privodiť pre odporcov priaznivé rozhodnutie vo veci. Účelnosť trov je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné posudzovať predovšetkým vo väzbe na výsledok sporového konania, v ktorom odporcovia, aj v nadväznosti na intervenciu vedľajšieho účastníka dosiahli prevažný procesný úspech. Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastúpením. To sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom, nakoľko vedľajší účastník má v zmysle ust. § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník.
Odvolací súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že nepriznanie trov vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov by znamenalo porušenie princípu rovnosti zbraní v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ je prípustné, aby samotný navrhovateľ bol právne zastúpený v konaní, ktoré podľa neho nespĺňa znaky mimoriadne obtiažnej právnej veci, a v prípade svojho procesného úspechu, prípadne zastavenia konania zavineného odporcami, mu bola priznaná náhrada trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, môže si aj vedľajší účastník na strane odporcov vychádzajúc z ust. § 93 ods. 4 O.s.p. zvoliť právneho zástupcu, ktorý ho bude v konaní zastupovať a ktorému pri splnení zákonných predpokladov rovnako prislúcha právo na náhradu trov právneho zastúpenia, ak tu nie sú iné okolnosti hodné osobitného zreteľa, pričom takéto iné okolnosti v preskúmavanej veci odvolacím súdom zistené neboli.
V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným záverom, považoval poukazy navrhovateľa v odvolaní na rozhodnutia iných súdov, týkajúce sa iných, avšak skutkovo a právne obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov v preskúmavanej veci Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.
Z uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach t.j. vo výroku II. a výroku IV., ako vecne správny, za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol za použitia § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 v spojitosti s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcom 1/, 2/ ako úspešným v odvolacom konaní ich náhradu nepriznal s poukazom na skutočnosť, že títo si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili a z obsahu spisu im ani žiadne nevyplývajú a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov priznal náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia, a to za písomné vyjadrenie k podanému odvolaniu 1 úkon á 227,77 eur (§ 10,ods. 1,§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - vedľajší účastník nesprávne vyčíslil hodnotu úkonu z celej žalovanej sumy na sumu 253,94 eur, ktorá mu však prináleží len vo výške vypočítanej z hodnoty, ktorá bola predmetom odvolacieho konania, v tomto prípade zo zamietajúcej časti, t.j. zo sumy 6.368,72 eur) a 1 x náhrada vo výške 8,04 eur (§16 ods. 3 AT), spolu 228,81 eur + 20% DPH t.j. 45,76 eur (§ 18, ods. 3 AT), čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia vo výške 274,57 eur, na náhradu ktorých, zaviazal neúspešného navrhovateľa.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.