Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/596/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci navrhovateľky: S. H., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX, zastúpenej advokátom: Mgr. Radovan Ulehla, so sídlom Piešťany, Winterova 62, proti odporcom: 1. H. D., nar. XX.X.XXXX, bytom J., A. G. XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Chmelo, so sídlom Piešťany, Royova 9, 2. Piešťanské stavebné bytové družstvo so sídlom Piešťany, Ružová 8, IČO: 00 678 953, o určenie vlastníckeho práva a iné, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. -215 zo dňa 12.6.2014, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni 1. náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Odporcovi 2. náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výrokom I. návrh zamietol, nasledujúcim výrokom II. navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni v 1. rade 100% trov konania odporkyne v 1. rade, výrokom III. odporcovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznal a napokon ostatným výrokom IV. navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 167,92 Eur na označený účet, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 118 ods. 1, § 460, § 461 ods. 1 a 2, § 473 ods. 1 a 2, § 474 ods. 1 a 2, § 475 ods. 1 a 2, § 706 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 232 Obchodného zákonníka a § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Vecne súd uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľka na základe závetu, ktorý zanechal poručiteľ U. J., je dedičkou všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku poručiteľa, ktorý vlastnil v čase svojej smrti. Poručiteľ ale v závete navrhovateľke neodkázal členský podiel v družstve, ktorý predstavuje inú majetkovú hodnotu a z ktorého vyplývajú členské práva a povinnosti spojené s užívaním predmetného bytu. Z toho vyplýva, že aj keby poručiteľ neplatne previedol na odporkyňu 1 členské práva a povinnosti k bytu, navrhovateľka by na základe závetu nezdedila členský podiel po poručiteľovi, nakoľko členský podiel v družstve nebol v závete obsiahnutý. Tento podiel by dedili dedičia zo zákona, ktorými sú v tomto prípade súrodenci poručiteľa, teda zrejme matka navrhovateľky C. H. (pokiaľ nemá ďalších žijúcich súrodencov). V danom prípade je teda úplne bez významu, či poručiteľ v čase uzatvárania zmluvy o prevode členských práv a povinností, prípade samotného nadobudnutia členského podielu po svojom nebohom synovi E. mal spôsobilosť na právne úkony. Postavenie navrhovateľky by sa vyhovením podanej žalobe - teda určením, že do dedičstva po zomrelom U. J. patrí členský podiel viažuci sa k bytu, určením, že zmluva o prevode vlastníctva družstevného

bytu zo dňa 20.9.2000 je neplatná, určením, že U. J. bol ku dňu svojej smrti nájomcom bytu, určením, že odporca 2 je vlastníkom bytu a určením, že U. J. bol ku dňu svojej smrti vlastníkom členského podielu viažuceho sa k bytu - nijako nezmenilo, pretože navrhovateľka nie je univerzálnou dedičkou po poručiteľovi, ale len dedičkou hnuteľných a nehnuteľných vecí poručiteľa. Súd preto návrh pre nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení zamietol.

O náhrade trov konania s použitím § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 148 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že odporcovi 2, ktorý si náhradu trov konania neuplatnil, náhradu trov konania nepriznal a odporkyni 1 priznal náhradu trov konania v plnej výške, ktorá bude vyčíslená v samostatnom uznesení po právoplatnosti rozsudku. Súd navrhovateľke uložil aj povinnosť nahradiť trovy štátu spočívajúce vo vyplatenom znalečnom. Pri rozhodovaní o tom, kto má hradiť trovy štátu bral do úvahy aj skutočnosť, že už pred podaním návrhu navrhovateľka poznala obsah závetu, teda vedela, že nie je aktívne legitimovaná na podanie návrhu, nakoľko aj v prípade absolútnej neplatnosti napadnutých zmlúv nie je dedičkou členského podielu po poručiteľovi.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho advokáta odvolanie navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podľa odvolateľky súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom odôvodnenie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nestotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa, že absentuje naliehavý právny záujem navrhovateľky na podanej žalobe, pričom súd tento názor prezentoval netransparentne, nezrozumiteľne, bez výslovného racionálneho odôvodnenia, bez relevantných dôvodov a v rozpore s konštantnou judikatúrou, rozhodnutie považuje za arbitrárne. Zdôraznila, že navrhovateľka je oprávnenou univerzálnou dedičkou po poručiteľovi U. J., čo vyplýva zo závetu, ktorého veta „...celý svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok“... predstavuje univerzálne právne nástupníctvo dediča zo závetu, nakoľko poručiteľ mal v úmysle dedičke odkázať pre prípad smrti celý jeho majetok. Súd mal predmetný závet preskúmať v súlade so zásadami v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd si ale jednoznačne svojvoľne nesprávne vyložil závet zanechaný poručiteľom, nakoľko tento mal posudzovať z hľadiska jeho obsahu a nie jednostranne účelovo. Nedostatky právnej argumentácie súdu prvého stupňa podľa odvolateľky vyplývajú i z toho, že definícia majetku a majetkových práv v našom právnom poriadku absentuje a pojem iné majetkové práva sú spomínané len v § 113 Exekučného poriadku, pritom za podstatné znaky sa považuje oceniteľnosť, prevoditeľnosť a nesmú patriť tej istej konkrétnej osobe. Termín „inú majetkovú hodnotu“, ktorou súd označuje členský podiel v družstve naše právo ani nepozná. Vzhľadom na to je odvolateľka toho názoru, že súd záver o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľky založil na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku čoho sa posúdením opodstatnenosti nároku vôbec nezaoberal.

Ostatní účastníci odvolací návrh nepodali.

K doručenému odvolaniu predložila písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho advokáta iba odporkyňa 1, ktorým navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a odporkyni 1 priznal náhradu trov konania a právneho zastúpenia za celé konanie (ktoré v podaní nevyčíslila). Na začiatku uviedla, že zo zásady „iura novit curia“ vyplýva tiež skutočnosť, že súd pozná obsah spisu na základe ktorého koná s tým, že súd sa starostlivo zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú právnu ochranu účastníkom. Podľa jej názoru súd správne posúdil status navrhovateľky ako závetnej dedičky po poručiteľovi U. J., keď konštatoval, že nie je univerzálnou dedičkou, ale len dedičkou hnuteľných a nehnuteľných vecí poručiteľa. Týmto konštatovaním na strane navrhovateľky absentuje naliehavý právny záujem na určení práv nebohého U. J. v súvislosti s predmetným družstevným bytom. Poukázala na svoj názor, že členský podiel v družstve nie je vecou, je bez pochýb inou majetkovou hodnotou. Z vymedzenia § 706 ods. 3 Občianskeho zákonníka možno vyvodiť, že na toho, kto zdedí členský podiel, prechádza členstvo v bytovom družstve, ako aj právo nájmu, čo možno vyvodiť tiež z § 707 ods. 2. Členský podiel vyjadruje jednak členstvo v bytovom družstve, práva a povinnosti člena družstva, vrátane práva nájmu, ako aj majetkový podiel. Pojem členský podiel zakotvuje v § 223 ods. 2. Z čl. 20 písm. c) stanov odporcu 2 rovnako § 232 Obchodného zákonníka, členstvo v družstve zaniká smrťou člena, pokiaľ členstvo neprejde na dediča. Keďže na navrhovateľku ako dedičku zo závetu prešli len hnuteľné a nehnuteľné veci po poručiteľovi, nie práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v bytovom družstve, nie je univerzálnou dedičkou po poručiteľovi, ktorý naviac

v čase nadobudnutia dedičstva po poručiteľovi E. J. nemal spôsobilosť byť účastníkom dedičského konania, procesnú subjektivitu. Na doplnenie uviedla, že i keby U. J. bol spôsobilý nadobudnúť dedičstvo po svojom synovi, avšak za podmienky, že by bol zastúpený v dedičskom konaní opatrovníkom, by nadobudnutie dedičstva musel schváliť súd. Keďže dedič nemal spôsobilosť byť účastníkom dedičského konania, na základe toho potom vyslovil názor, že rozhodnutie o dedičstve po poručiteľovi E. J. a osvedčenie o dedičstve z rovnakého dňa 15.12.1997 bolo vykonané v rozpore so zákonom a preto je neplatné. Následne z toho vyplýva, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu v tomto konaní o určenie práv a platnosti zmluvy.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu navrhovateľky, s prihliadnutím na dôvody zamietnutia jej žaloby prvostupňovým súdom, bolo preskúmať správnosť záveru súdu prvého stupňa o absencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľky v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. na požadovaných určeniach z dôvodu, že navrhovateľka nie je dedičkou členského podielu v družstve vzťahujúceho sa k danému bytu, v dôsledku čoho by sa postavenie navrhovateľky určením, že do dedičstva po zomrelom patrí členský podiel viažúci sa k bytu, že zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu je neplatná, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti nájomcom bytu, že odporca 2 je vlastníkom predmetného bytu a že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom členského podielu viažuceho sa k bytu, na jej postavení by sa nič nezmenilo, keďže nie je univerzálnou dedičkou po poručiteľovi.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal navrhnuté dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval náležité zákonné ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku, ktoré je plne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preto ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty navrhovateľky nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvého stupňa odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa podanou žalobou po pripustení jej rozšírenia súdom domáhala vyslovenia piatich určovacích výrokov a to určenia, že zmluva o prevode vlastníctva predmetného družstevného bytu zo dňa 20.9.2000 je neplatná, že nebohý U. J. bol ku dňu svojej smrti nájomcom bytu, že bol ku dňu svojej smrti vlastníkom členského podielu viažuceho sa k bytu, že členský podiel viažuci sa k predmetnému bytu patrí do dedičstva po nebohom U. J. a že odporca v 2. rade je vlastníkom daného bytu. Žaloba je postavená na tvrdení, že na základe výsledkov znaleckého dokazovania nebohý U. J. v čase uzatvárania zmluvy o prevode členských práv a povinností spojených s nájmom predmetného družstevného bytu s odporkyňou 1 pravdepodobne 5.6.2000 trpel psychoorganickým syndrómom, v dôsledku ktorého nemohol náležite posúdiť a racionálne zvážiť obsah a dôsledky svojho konania. Okrem toho navrhovateľka poukazovala na rozpor dotknutých právnych úkonov s dobrými mravmi. Vychádzala z toho, že na základe osvedčenia o dedičstve po nebohom U. J. je navrhovateľka univerzálnou dedičkou po nebohom.

Súd ale z pripojeného závetu, ktorý spísal U. J. dňa 17.12.1996 zistil, že poručiteľ v závete uviedol: „...dedičkou všetkého hnuteľného ako i nehnuteľného majetku, ktorého budem vlastníkom ku dňu smrti,

ustanovujem dcéru svojej sestry S. H., nar. XX.X.XXXX...“, z čoho prvostupňový súd správne vyvodil, že navrhovateľka sa stala závetnou dedičkou po poručiteľovi iba vo vzťahu k jeho hnuteľnému a nehnuteľnému majetku a nie univerzálnou dedičkou i vo vzťahu k ostatným majetkovým hodnotám. Prvostupňový súd tiež správne uzavrel, že členský podiel v družstve nepatrí medzi hnuteľné, ani nehnuteľné veci, ale predstavuje tzv. inú majetkovú hodnotu, ktorá je zakotvená tiež v súdom prvého stupňa aplikovanom ust. § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto neobstojí argument odvolateľky, že termín „inú majetkovú hodnotu“ naše právo nepozná. Obdobný pojem „iné majetkové práva“ je obsiahnutý i v § 113 Exekučného poriadku, ktorý bližšie definuje tieto práva tak, že musí ísť o majetkové práva, ktoré sú prevoditeľné a nie sú právami osobnej povahy. V právnej obci pritom prevažuje názor, že takýmto právom nesporne je aj členský podiel v bytovom družstve. Tento názor zastal i NS SR v rozhodnutí , v ktorom uzavrel, že medzi iné majetkové hodnoty patrí aj členský podiel v bytovom družstve. Závery súdu prvého stupňa v tejto parciálnej otázke odvolací súd teda považuje za plne správne.

Druhou otázkou nastolenou uplatnenou odvolacou argumentáciou navrhovateľky bolo, či na základe predmetného závetu sa navrhovateľka stala univerzálnou dedičkou po poručiteľovi. I v odpovedi na túto otázku sa odvolací súd stotožnil s názorom prvostupňového.

Z obsahu závetu spísaného poručiteľom U. J. dňa 17.12.1996 vyplýva, že „...dedičkou všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorého budem vlastníkom ku dňu smrti ustanovujem dcéru svojej sestry S. H.,...“.

Je pravdou, že v zmysle ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktoré poukázala odvolateľka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak takáto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Citované ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú, aby pochybnosti boli odstránené výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie konkludentne v zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia) je potrebné podrobiť skúmaniu i vôľu (úmysel konajúcich osôb). Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v písomnej zmluvy musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou ale pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby vôľa nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, avšak nemožno ním prejav vôle doplňovať. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase zmluvného dojednania (porovnaj mutatis mutantis rozsudok NS SR sp. zn. ). Výklad prejavu vôle s poukazom na vyššie uvedené tak nesmie viesť k tomu, aby sa skutočná vôľa konajúceho alebo úmysel prejavu jeho vôle nahradila iným obsahom alebo iným zmyslom ako v skutočnosti podľa slovného vyjadrenia má. Výkladom prejavu vôle nemožno nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú konajúci nemal, prípadne, ktorú možno aj mal, ale relevantne ju v právnom úkone neprejavil.

Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk je potom nevyhnutné v danom prípade uzavrieť, že poručiteľ v predmetnom závete jazykovo jednoznačne a nespochybniteľne prejavil svoju vôľu, aby sa navrhovateľka stala dedičkou všetkého jeho výslovne hnuteľného a nehnuteľného majetku, nie teda majetku, ktorý pod tieto dve kategórie nespadá. Je dôvodné predpokladať, že pokiaľ by poručiteľ chcel, aby sa navrhovateľka stala jeho univerzálnou dedičkou, vyjadril by to spojením „dedičkou všetkého majetku“, a slová hnuteľného a nehnuteľného by vypustil - nepoužil. Z jazykového logického i systematického výkladu predmetného závetu je nesporné, že navrhovateľka sa na základe neho nestala univerzálnou dedičkou poručiteľa, ale iba jeho majetku hnuteľného a nehnuteľného. I keď navrhovateľka tvrdí, že vôľou nebohého poručiteľa bolo urobiť ju univerzálnou dedičkou, takáto vôľa poručiteľa, i ak by v čase spísania závetu existovala, by bola v rozpore s jeho jazykovým prejavom obsiahnutým v písomnom vyhotovení závetu. Takúto vôľu poručiteľ v predmetnom právnom úkone slovne nevyjadril. V dôsledku

toho výklad predmetného právneho úkonu podľa navrhovateľkou tvrdenej vôle poručiteľa, ktorá by bola v rozpore s jazykovým prejavom, by s poukazom na cit. ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebol prípustný.

Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd správne uzavrel, že navrhovateľka sa nestala univerzálnou dedičkou po poručiteľovi U. J., ale iba dedičkou jeho hnuteľného a nehnuteľného majetku, pričom medzi taký nie je možné zaradiť členský podiel poručiteľa v bytovom družstve, ktorý sa tak stal predmetom dedenia dedičmi zo zákona. Nadväzne na tento záver prvostupňový súd tiež správne uzavrel, že pokiaľ sa navrhovateľka nestala dedičkou členského podielu poručiteľa v bytovom družstve v súvislosti s predmetným bytom a nemá tak k bytu žiaden právny vzťah, nemôže mať potom ani naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. na podanej určovacej žalobe zloženej z piatich určení: že zmluva o prevode vlastníctva predmetného družstevného bytu zo dňa 20.9.2000 je neplatná, že nebohý U. J. bol ku dňu svojej smrti nájomcom bytu, že bol ku dňu svojej smrti vlastníkom členského podielu viažuceho sa k bytu, že členský podiel viažuci sa k predmetnému bytu patrí do dedičstva po nebohom U. J. a že odporca 2 je vlastníkom daného bytu. Ani vyhovením žalobe by sa na právnom postavení navrhovateľky totiž nič a nijakým spôsobom nezmenilo, bez tohto určenia nie je ohrozené žiadne právo navrhovateľky, ani jej právne postavenie vo vzťahu k predmetnému bytu nie je nijako neistým.

Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. je totiž existencia naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje skúma súd ex offo t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého tak aj pre súd odvolací. Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.).

S poukazom na vyššie uvedené po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo všetkých výrokoch vecne správny s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešným odporcom vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči neúspešnej navrhovateľke. Odporca 2 si náhradu trov konania návrhom neuplatnil, preto mu odvolacím súdom nebola priznaná. Odporkyňa 1 si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v písomnom vyjadrení k odvolaniu síce uplatnila, avšak ju nevyčíslila, a pretože ju nevyčíslila ani v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania iné ako trovy právneho zastúpenia nevyplývajú, odvolací súd ani odporkyni 1 náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.