Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/1/2015

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci navrhovateľov: 1. Základná organizácia vodičov MHD pri DPMK, a. s., IČO: 42 240 557, Bardejovská 6, Košice, 2. V. F., F. XX, V., 3. K. J., Y. X, V., 4. K. Q., L. X, V., 5. Y.E. V., Č. XX, V., 6. E. Y., V. XX, V., 7. S. L., F. X, V., 8. R. M., V. XX, V., všetci zastúpení advokátom JUDr. Gerhardom Zvolánkom, Štúrova 20, Košice, proti odporcovi: Dopravný podnik mesta Košice, akciová spoločnosť, IČO : 31 701 914, Bardejovská 6, Košice, o uloženie povinnosti určovať rozvrh pracovných zmien, začiatok a koniec pracovného času, o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 19.11.2014 č. k. - 223

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Navrhovateľ 1 pôsobí ako profesijná odborová organizácia vodičov MHD u odporcu ako zamestnávateľa, je registrovaný na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky pod ev. č. VVS/1-2200-90-2286. Navrhovatelia 2 až 8 sú zamestnancami žalovaného v profesii vodič, zároveň aj členovia Základnej organizácie vodičov MHD pri DPMK, a. s. (navrhovateľ 1; ďalej aj len „ZO VMHD“). Návrhom vo veci samej navrhovatelia v konaní na súde sa domáhajú toho, aby odporcovi ako zamestnávateľovi bola uložená povinnosť určovať rozvrh (pracovné zmeny) do naplnenia rozsahu ustanoveného pracovného času, pre vodičov, členov ZO VMHD určiť pracovný čas s konkrétnym začiatkom a konkrétnym časom ukončenia na dohodnuté referenčné obdobie a vysloviť, že v zmysle ustanovenia §90 ods. 4 Zákonníka práce odporca je povinný so zástupcami zamestnancov vopred na celé referenčné obdobie dohodnúť začiatok, ukončenie a rozvrh pracovných zmien.

Okresný súd Košice II riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že v posudzovanej veci ide o spor o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy a uznesením označeným v záhlaví konanie zastavil pre nedostatok právomoci súdov rozhodovať takéto spory (§103, 104 OSP) konštatujúc zároveň, že rozhodovanie danej veci spadá do právomoci sprostredkovateľa (§11 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní; ďalej aj len „zákon“), resp. v prípade neúspešného konania pred ním v prípade, že zmluvné strany na takomto postupe sa dohodnú, do právomoci rozhodcu (§13 ods. 1 zákona). S odôvodnením, že hoci konanie pred sprostredkovateľom bolo neúspešné, žiadna zo zmluvných strán nepožiadala rozhodcu o rozhodnutie v spore, nerozhodol, že vec po právoplatnosti uznesenia postúpi príslušnému orgánu. O trovách konania rozhodol podľa §146 ods. 1 písm. c) OSP konštatujúc, že nebolo možné určiť, ktorá zo strán zavinila zastavenie konania, pretože obe strany boli oprávnené požiadať o určenie rozhodcu, a preto neboli splnené podmienky pre priznanie trov niektorému z účastníkov podľa §146 ods. 2 OSP.

Proti uzneseniu navrhovatelia podali odvolanie. Namietali, že konanie pred rozhodcom je len fakultatívne a môže k nemu dôjsť len v prípade neúspešného konania pred sprostredkovateľom, čo nie je prípad tu posudzovanej veci, pretože zmluvné strany pred sprostredkovateľom podpísali dohodu, t. j. dané konanie bolo úspešné. Zdôraznili, že „v danom spore nejde o prisúdenie povinností, ktoré by boli nad rámec platnej legislatívy, ale ide o jej výklad“.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu plne sa stotožnil s rozhodnutím súdu, s jeho právnym posúdením procesných otázok a uplatneného návrhu. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania a po zistení, že odvolanie bolo podané na to oprávnenými účastníkmi konania (§201, 202 a 204 OSP) bez potreby nariadiť odvolacie pojednávanie (§214 OSP) postupom podľa §212 ods. 1 a 3 OSP preskúmal uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je neopodstatnené.

Súd prvého stupňa vo veci správne zistil rozhodujúce skutočnosti a vo veci aj správne rozhodol. V odôvodnení uznesenia dal odpoveď na všetky otázky, ktoré pre vec majú podstatný význam, dostatočne a presvedčivo objasnil, prečo posudzovaná vec nespadá do právomoci súdov. Odvolací súd vo výroku vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa §219 ods. 1 OSP preto potvrdil. V celom rozsahu pritom sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s §219 ods. 2 OSP preto sa obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia.

V zmysle §10, 11, 13 ods. 1 a 12 ods. 3 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní kolektívnymi spormi o. i. sú aj spory o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy, z ktorých nevznikajú záväzky jednotlivým zamestnancom. Kolektívne spory pritom sa riešia pred sprostredkovateľom, prípadne ak bolo konanie pred sprostredkovateľom neúspešné, zmluvné strany po dohode môžu požiadať rozhodcu o rozhodnutie v spore. Konanie pred sprostredkovateľom pritom sa považuje za neúspešné, ak spor sa nevyrieši do 30 dní odo dňa prijatia žiadosti o riešenie sporu sprostredkovateľom alebo odo dňa doručenia rozhodnutia o určenie sprostredkovateľa, ak zmluvné strany sa nedohodnú na inej dobe. To znamená, že v zmysle platnej právnej úpravy kolektívne spory obligatórne sa riešia pred sprostredkovateľom a v prípade, že konanie pred ním bolo neúspešné, t. j. spor sa nevyrieši ani v zákonom stanovenej, event. v zmluvnými stranami dohodnutej inej dobe, zmluvné strany po dohode fakultatívne môžu požiadať rozhodcu o rozhodnutie v spore.

Aplikujúc citované zákonné ustanovenia na tu posudzovanú vec je nepochybné, že navrhovateľ 1 ako jeden z dvoch základných organizácii Integrovaného odborového zväzu a odporca ako zamestnávateľ 8.3.2010 uzavreli podnikovú kolektívnu zmluvu na roky 2010 a 2011 (ďalej aj len „PKZ“), ktorej čl. 1 a 2 kapitoly IV pojednávajú o. i. o pracovnej dobe a prestávkach v práci, v rámci toho aj o nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času na jednotlivé týždne na určité obdobie a ďalších otázkach, ktoré sú predmetom tohto konania a ktoré zamestnávateľ nerešpektuje. Posudzujúc návrh na začatie konania podľa jeho obsahu (§41 ods. 2 OSP) súd prvého stupňa rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu dospel k správnemu právnemu záveru, že v zmysle zákona č. 2/1991 Zb. ide o kolektívny spor - spor o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy, ktorý zmluvné strany sú oprávnené riešiť jedine pred sprostredkovateľom, pretože zákon č. 2/1991 Zb. predovšetkým tomuto dáva právomoc rozhodovať kolektívne spory. V danom prípade zmluvné strany tak aj učinili, keď v roku 2011 navrhovatelia vyvolali spor pred ministerstvom určeným sprostredkovateľom kolektívneho sporu K.. R. V.. Spor pred ním skončil úspešne, dohodou z 18.1.2011 o texte podnikovej smernice OS-47, ktorú ale zamestnávateľ v praxi údajne neustále porušuje. Navrhovatelia, ktorí ustanovenia §87 a 90 ods. 4 Zákonníka práce vykladajú inak, než zamestnávateľ, nie sú spokojní s postojom zamestnávateľa. Zmluvné strany sa nedohodli na využití zákonom č. 2/1991 Zb. ustanoveného fakultatívneho spôsobu riešenia kolektívneho sporu rozhodcom, ale podali návrh na začatie súdneho konania a žiadajú, aby vo veci rozhodol všeobecný súd. Nežiadajú pritom „prisúdenie povinností nad rámec platnej legislatívy, ale žiadajú o jej výklad“. Ako však vyplýva z právneho rozboru vyššie, daný spor nie je možné riešiť v konaní pred súdom a len preto, že jedna zo zmluvných strán nerešpektuje výsledok konania pred sprostredkovateľom, resp.

má iný právny názor na niektoré ustanovenia Zákonníka práce, nie je možné s úspechom žiadať, aby vo veci rozhodol súd, pretože tieto okolnosti nezakladajú jeho právomoc (§7 OSP).

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa rozhodol správne, keď konanie pre nedostatok právomoci zastavil (§103, 104 OSP) a na správnosti jeho záverov nič nie sú spôsobilé zmeniť ani odvolacie námietky navrhovateľov. Správne súd prvého stupňa rozhodol aj pokiaľ vec nepostúpil žiadnemu orgánu, pretože v danom prípade spor bol úspešne vyriešený pred sprostredkovateľom ako príslušným orgánom, o čom svedčí dohoda z 18.1.2011, na ktorú navrhovatelia sa odvolávajú.

Bez ohľadu na odôvodnenie, vecne správne napokon je aj rozhodnutie o trovách konania. V danom prípade navrhovatelia na súd podali návrh vo veci samej, ktorým sa domáhali, aby súd rozhodoval o veci, ktorá nespadá do jeho právomoci, a tým zavinili, že konanie muselo byť zastavené. V zmysle §146 ods. 2, vety prvej OSP sú preto povinní uhradiť jeho trovy. Odporcovi v konaní trovy preukázane nevznikli, tento ani nenavrhol, aby o trovách konania sa rozhodovalo, preto žiadnemu z účastníkov náhrada trov neprislúcha (§146 ods. 2, veta prvá a §151 ods. 1 OSP, a contrario).

V odvolacom konaní úspešný odporca nenavrhol, aby sa rozhodovalo o trovách konania, odvolací súd mu ich náhradu preto nepriznal (§142 ods. 1, 151 ods. 1 OSP, a contrario).

Výsledok hlasovania senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.