Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Er-349-2005.pdf
PDF · 76.76 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RK-3Er/349/2005
Uznesenie
Okresný súd Ružomberok v exekučnej veci oprávneného: D.Ě. H., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX, D. W., zast. JUDr. Josef Michálek, advokát, Čajkovského 2086/10, 78701 Šumperk proti povinnému: N. S., nar. XX.XX.XXXX, Y. XXX, XXX XX D. S., t.č. Ú. T. D. U. B. G. Z. Ú. T. D. D.Ä. V., v konaní pre vymoženie sumy 902,87 EUR s prísl., takto
rozhodol:
Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie z a m i e t a.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného sa dňa 10.10.2005 začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky oprávneného priznanej vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, č.k. XC/XXX/XX-XX zo dňa 01.02.2000.
Vykonaním vyššie uvedenej exekúcie poveril tunajší súd dňa 07.11.2005 pod číslom 5508*011557 súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šutliaka, M. M. Hodžu 4058/28, 031 01 Liptovský Mikuláš.
Dňa 19.11.2014 bol tunajšiemu súdu doručený návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Na zdôvodnenie povinný uviedol, že v exekučnom konaní dispozičný princíp znamená to, že v prípade, ak neexistujú dôvody, pre ktoré je exekúcia neprístupná, len oprávnený, ktorý inicioval exekučné konanie, môže navrhnúť aj jeho skončenie. Táto zásada sa uplatňuje aj v prípade, ak dôvodom na zastavenie exekúcie je skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V danom prípade súd zastaví exekúciu len v prípade, ak z obsahu exekučného spisu je preukázané, že majetok povinného skutočne nestačí ani na úhradu trov exekúcie a súčasne oprávnený s týmto návrhom súhlasí. Povinný uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe je nevyhnutné dôsledne zistiť a zvážiť všetky okolnosti majúce význam pre ďalšiu úspešnosť začatej exekúcie, v jeho prípade nie je žiadny predpoklad ani reálna možnosť v blízkej budúcnosti získať finančné prostriedky, ktoré by mohli uhradiť, čo i len trovy exekúcie. Povinný v podaní doručenom súdu dňa 29.04.2015 zároveň vzniesol námietku premlčania.
Okresný súd Ružomberok uznesením, č.k. 3Er/349/2005-17 zo dňa 30.04.2015 vydaným vyšším súdnym úradníkom, návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal povinný na tunajší súd dňa 07.05.2015 odvolanie, v ktorom uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 10.10.2005, s poukazom na ust. § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého premlčacia doba, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, povinný požiadal o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Povinný uviedol, že výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť iba v lehote do troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti, t.j. odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia, teda od 01.02.2000. Táto trojročná lehota je podľa povinného prekluzívna a v jej priebehu sa musí výkon rozhodnutia nariadiť, pričom v danom prípade uplynula dňa 01.03.2003. Na základe uvedených skutočností, povinný požiadal, aby súd predmetnú exekúciu zastavil.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie, vzhľadom ku skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom proti uvedenému uzneseniu nie je prípustné odvolanie, podaním odvolania sa napadnuté rozhodnutie ex lege zrušilo a vec bola predložená na rozhodnutie sudcovi.
Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane podaného odvolania, súd dospel k záveru, že odvolanie povinného je nedôvodné.
Exekučné konanie sa vedie na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. XC/XXX/XX-XX zo dňa 01.02.2000, ktorým bol povinný zaviazaný uhradiť oprávnenému sumu 27 200 Sk s prísl. a nahradiť trovy konania, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Povinný v stanovenej lehote dobrovoľne neuhradil, čo mu ukladalo vykonateľné rozhodnutie, v dôsledku čoho oprávnený podal dňa 10.10.2005 u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie vyššie uvedenej sumy. V súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie, súd opätovne poukazuje na to, že ak je podkladom na exekúciu exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, exekúciu možno vykonať rôznymi spôsobmi (§ 63 ods. 1 Exekučného poriadku). Spôsob vykonania exekúcie určuje výlučne súdny exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. V rámci exekučného konania je úlohou súdneho exekútora prešetriť majetkové a zárobkové pomery povinného. Postupom predpísaným v Exekučnom poriadku súdny exekútor zisťuje príjem povinného a stav jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku a v závislosti od zisteného stavu volí najvhodnejší spôsob vedenia exekúcie. V prípade, ak na základe zistených skutočností dospeje k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, oznámi túto skutočnosť oprávnenému a exekučnému súdu, a podá súdu podnet na zastavenie exekúcie. Nemajetnosť povinného teda musí byť v konaní riadne preukázaná, pričom ju musí v prvom rade konštatovať súdny exekútor, tento však nemajetnosť povinného nepotvrdil. Súd mal na základe vyjadrenia povinného ako aj z oznámenia súdneho exekútora zo dňa 20.04.2015 za preukázané, že povinný je poberateľom invalidného dôchodku zo Sociálnej poisťovne a tiež je pracovne zaradený v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, kde poberá príjem. Na základe uvedeného možno konštatovať, že nie sú splnené predpoklady na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného, keď vzhľadom k zisteným majetkovým pomerom možno očakávať, že pohľadávka oprávneného bude uhradená. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523101-110'&ucin- k-dni='30.12.9999'>). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
Následne súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku premlčania vznesenú povinným v návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 27.04.2015 a v podanom odvolaní zo dňa 05.05.2015.
Premlčanie je možné definovať ako uplynutie času ustanoveného v zákone (premlčacej doby) na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo bývalo vykonalo. Následkom premlčania síce právo veriteľa nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia, nakoľko v prípade vznesenia úspešnej námietky premlčania súd nemôže premlčané subjektívne právo veriteľa priznať, resp. vymáhať. Podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Uvedené ustanovenie upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či dlhšou) premlčacou dobou. Nakoľko v posudzovanej veci bolo právo priznané oprávnenému právoplatným súdnym rozhodnutím (exekučným titulom), súd na rozdiel od povinného uvádza, že predmetné právo sa premlčuje až za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť, tak ako to upravuje ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré predstavuje jednu z odchýlok od vyššie uvedenej všeobecnej úpravy premlčacej doby.
V predmetnom exekučnom konaní sa exekučný titul stal vykonateľný dňom 21.03.2000, právo ním priznané by sa premlčalo najskôr uplynutím 10-ročnej premlčacej doby počítanej od uvedeného dátumu, t.j. dňom 22.03.2010. Nakoľko oprávnený podal dňa 10.10.2005 návrh na vykonanie exekúcie, a teda si v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka uplatnil svoje právo u súdneho exekútora ešte v rámci plynutia premlčacej doby, v dôsledku začatia exekučného konania premlčacia doba spočíva, teda počas trvania exekúcie nemôže prísť ani k jej uplynutiu. Na základe uvedených skutočností, tak súd opätovne konštatuje, že k premlčaniu práva vymáhať pohľadávku v tomto konaní nedošlo.
Pokiaľ povinný uviedol, že výkon predmetného rozhodnutia bolo možné nariadiť iba v trojročnej prekluzívnej lehote odo dňa jeho vykonateľnosti, uvedené tvrdenie nemá žiadnu oporu v zákone. Preklúzia predstavuje zánik práva v dôsledku jeho neuplatnenie v určenej dobe, dochádza k nej len v zákonom stanovených prípadoch, a tieto nemožno rozširovať žiadnou analógiou. V konkrétnom prípade zákon nestanovuje žiadnu prekluzívnu dobu, v rámci ktorej je potrebné nariadiť výkon súdneho rozhodnutia, a preto v súvislosti s tým, že exekúcia bola nariadená až päť rokov od vykonateľnosti exekučného titulu, nemožno prijať záver o zániku práva oprávneného.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, nakoľko v konaní neboli preukázané žiadne relevantné dôvody, pre ktoré by mala byť exekúcia zastavená, súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. (§ 202 OSP)