Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21CoE-56-2015.pdf
PDF · 94.83 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/56/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému N. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom L. XXXX/ X, U., zast. ust. opatrovníkom JUDr. Jozefom Mokráňom, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Poprad, o vymoženie 594,17,-eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 10Er/289/2007-44 zo dňa 05.02.2015 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta
II. P o t v r d z u j e sa uznesenie vo výroku I. a II.
odôvodnenie:
Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s tým, že o trovách exekúcie a trovách exekučného konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia. Ustanovil JUDr. Jozefa Mokráňa, vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Poprad za opatrovníka povinnému N. F., nar. XX.XX.XXXX, t.č. na neznámom mieste.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 251 ods. 4, § 103, § 151 ods. 3, § 29 ods. 2,4,6 Občianskeho súdneho poriadku, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 ods. 2, § 243d ods.1, § 49 ods. 4 Exekučného poriadku, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 31.01.2014 , § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 6 ods. 1, smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a poukázal na rozsudky Súdneho dvora (ES) vo veciach C-240/98 zo dňa 27.06.2000, C-168/05 zo dňa 26.10.2006 a C-243/08 zo dňa 04.06.2009.
V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom pre vykonanie exekúcie v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 2615/2007 zo dňa 20.04.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.05.2007 a vykonateľnosť dňa 12.05.2007. Dňa 28.08.2007 súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Po preskúmaní exekučného titulu súd zistil, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere. Predmetná zmluva mala povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Uviedol, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok (na návrh dodávateľa) mohol byť exekučným
titulom. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.
Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne nevyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný, a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a zastavil ju.
O trovách exekúcie súdneho exekútora a o náhrade trov exekučného konania vo vzťahu k oprávnenému a povinnému súd prvého stupňa nerozhodoval, pretože o nich rozhodne do 30 dní samostatným uznesením, odo dňa právoplatnosti vo veci samej.
Súd prvého stupňa mal za to, že povinný sa v súčasnej dobe dlhodobo zdržiava na neznámom mieste, pričom jeho aktuálny pobyt nie je známy ani príslušným organom evidencie obyvateľstva. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že neexistuje adresa v Slovenskej republike na ktorej by si povinný pravidelne preberal zásielky, a tým sa v tomto konaní dalo vyhnúť prekážkam v doručovaní na jeho strane a preto z uvedených dôvodov a v súlade s príslušnými ustanoveniami ustanovil povinnému opatrovníka v predmetnom exekučnom konaní.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
V zákonom stanovenej lehote oprávnený podal proti uzneseniu odvolanie. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, zároveň svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Následne dôvody odvolania bližšie konkretizoval. Uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožni s ústavne súladnou interpretáciou ust. 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. 44ods. 2 veta prvá a druha Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Navrhol ,aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel v súlade s ust. § 374 ods. 4 O.s.p.
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Vo vzťahu k návrhu na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR a ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, odvolací súd konštatuje, že považuje výklad právnej normy - ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s ústavou. Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Právomoc exekučného súdu preskúmavať existenciu rozhodcovskej zmluvy bola konštatovaná Najvyšším súdom SR vo viacerých rozhodnutiach. Vo veci vedenej pod sp. zn. 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd SR judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“ Obdobne porovnaj aj uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veciach 2Cdo 245/2010, 6Cdo 143/2011, uznesenia Ústavného súdu SR vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.
Súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané bolo, vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“).
Predmetná rozhodcovská doložka tak, ako vyplýva z čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru upravuje riešenie sporov buď v rozhodcovskom konaní, alebo pred všeobecným súdom.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, v zmysle ktorého „zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“. Na odklon od tohto stanoviska nie je dôvod ani v tomto prípade.
Odvolací súd mal za to, že uvedené závery sa vzťahujú aj na tento prípad, v ktorom bol rozhodcovský rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.
Keďže ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Obč. zák.) išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom, je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.) v znení neskorších predpisov) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon).
Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).
Neexistencia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu navyše predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, na ktorý sa musí prihliadať v každom štádiu konania. Jednou z podmienok pre vedenie exekúcie je bez akýchkoľvek pochybností exekučný titul, ktorý musí byť vykonateľný. Rozhodcovský rozsudok opierajúci sa o neplatnú rozhodcovskú zmluvu alebo o neplatnú rozhodcovskú doložku túto vlastnosť mať nemôže. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Všeobecný súd je preto povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam o porušení zásady kontradiktórnosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 7/2013:
„K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto
účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu takáto povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k zákonu č. 230/2012 Z. z. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie § 129 ods. 1 O. s. p., ktoré primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.“
V súlade s vyššie uvedeným odvolací súd konštatuje, že k odňatiu možnosti oprávneného konať nedošlo.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.