Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11CoP-41-2015.pdf
PDF · 108.25 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/41/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, dieťa rodičov: matka - H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, zastúpená advokátom: Mgr. Michal Pollák, AK so sídlom Mostová 1840/9, Šaľa, otec - C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX, Y., zastúpený advokátom: JUDr. Miroslav Pavelka, AK so sídlom Pri starej prachárni 13, Bratislava, o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 23. marca 2015, č. k. 24P/11/2015-93, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia bežného výživného, vrátane závislého výroku o nedoplatku na zročnom výživnom a trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zveril maloleté dieťa do osobnej starostlivosti matky, keď maloleté dieťa budú zastupovať a spravovať jeho majetok obaja rodičia. Otec bol zaviazaný platiť na výživu maloletého dieťaťa od 16.01.2015 výživné vo výške 120,- eur mesačne, vždy do 15.dňa v mesiaci vopred k rukám matky, keď nedoplatok na výživnom od 16.01.2015 do 23.03.2015 vo výške 237,68 eur sa otcovi povolil zaplatiť v pravidelných splátkach vo výške 10,- eur mesačne až do zaplatenia, spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Styk otca s maloletým dieťaťom neupravil a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 28 ods. 1, § 36 ods. 1, § 65 ods. 1, § 62 ods. 1,2,4, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, § 160 ods. 1 veta druhá O.s.p., § 25 ods. 2 Zákona o rodine, čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, § 43 Zákona o rodine, § 100 ods. 3 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovanie mal súd za preukázané, že rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú a preto je v zmysle citovaných zákonných ustanovení dôvodné upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. V konaní bolo preukázané, že osobnú starostlivosť o maloletého dieťa vykonáva matka a to riadne, hoci otec voči jej starostlivosti namietal, ktoré tvrdenia však neboli preukázané. Maloleté dieťa chcelo zostať v osobnej starostlivosti matky, so zverením nakoniec súhlasil aj otec, aj kolízny opatrovník maloletého dieťaťa a preto súd rozhodol tak, že sa maloleté dieťa zveruje do osobnej starostlivosti matky, keď obaja rodičia ho budú zastupovať a spravovať jeho majetok. Pri určení výživného súd prihliadol ku skutočnosti, že otec nie je v pracovno-právnom vzťahu, ani evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný, privyrába si vykonávaním poľnohospodárskej výroby, ktorá však podľa vyjadrenia už nie je zisková, ale napriek tomu si nehľadá iné výhodnejšie zamestnanie, z ktorého by mohol prispievať na výživu svojich detí vo výške zodpovedajúcej ich potrebám. Naopak vzdal sa aj ešte majetkového prospechu tým, že bezodplatne previedol vlastníctvo k poľnohospodárskym strojom a vozidlám. Z uvedených dôvodov súd určil otcovi výživné na maloleté dieťa odo dňa začatia konania vo výške 120,- eur mesačne, ktorá suma zodpovedá potrebám maloletého dieťaťa, ktoré otec podľa jeho vyjadrenia v minulosti bol z poľnohospodárskej výroby, ktorou sa živil schopný pokryť. Nedoplatok na
výživnom za obdobie od 16.01.2015 do 23.03.2015 v celkovej výške 237,68 eur súd povolil otcovi zaplatiť v splátkach vo výške 10,- eur mesačne až do zaplatenia, spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok. Hoci otec žiadal styk upraviť, súd pri rozhodovaní o úprave styku prihliadol na názor maloletého dieťaťa, zisťovaný kolíznym opatrovníkom, ktorý názor a želanie rešpektoval vzhľadom k veku maloletého C. a nezasahoval do jeho styku s otcom, ktorý aktuálne prebieha podľa ich vzájomných potrieb a možností, hoci otec tvrdil iné, ktoré skutočnosti však nemal súd preukázané. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutie podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie otec maloletého dieťaťa a to v časti určenia bežného výživného a povinnosti uhradiť nedoplatok na výživnom a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil tak, že otec by bol povinný platiť na výživu maloletého dieťaťa od 16.01.2015 výživné vo výške 50,- eur mesačne, vždy do 15.dňa v mesiaci vopred, k rukám matky, resp. aby odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Otec uviedol vo svojom odvolaní, že napadnutú časť rozsudku považuje za formálnu, arbitrárnu, nepreskúmateľnú a právne neodôvodnenú. Je toho názoru, že súd prvého stupňa nevykonal všetky potrebné procesné úkony, ktoré mali predchádzať vydaniu rozhodnutia, dostatočne nezistil skutkový stav a takto nedostatočne zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil a vyhodnotil. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí len konštatuje, že skutkový stav bol zistený, pričom nešpecifikuje, z ktorých vykonaných dôkazov, ktoré ani všeobecne nevymenoval nijako bližšie, čo do obsahu dôkazy nekonkretizoval, teda čo z týchto dôkazov vyplynulo, ani ich nijako nevyhodnotil, aby bolo zrejmé, na akom dôkaznom podklade vydal rozhodnutia a napadnutá časť predmetného rozsudku je z toho dôvodu arbitrárna a nepreskúmateľná. K samotnej výške určenej povinnosti otca platiť na výživu maloletého dieťaťa uviedol, že táto bola určená bez akéhokoľvek prihliadnutia k sociálnym a majetkovým pomerom otca. Súd prvého stupňa len konštatuje, že otec sa vzdal majetkového prospechu tým, že bezodplatne previedol vlastníctvo k poľnohospodárskym strojom a vozidlám, no žiadnym spôsobom neskúmal, nebral do úvahy dôvody, ktoré otca viedli k takémuto prevodu vlastníckeho práva t.j. nešlo o snahu zbavovať sa majetku, ale reálne k zhodnoteniu situácie, kedy finančné možnosti otca mu neumožňovali vykonávať riadnu starostlivosť o tieto zariadenia, aby udržal tak ich funkčnosť a schopnosť ich riadneho využitia a teda, že takéto riešenie bolo jediným možným, ktoré mu zabezpečovalo čo i len teoretickú možnosť ich ďalšieho použitia aj za cenu straty vlastníckeho práva k nim. Súd prvého stupňa nevyhodnotil dostatočne schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca, keď otec svoj návrh na určenie výšky výživného opiera o jeho reálne schopnosti a možnosti, a teda jeho snahou je vyhnúť sa nemožnosti plnenia svojej vyživovacej povinnosti a tým vystavením sa nebezpečenstvu kriminalizovania svojej osoby. Výživné súdom v stanovenej výške otec nie je schopný platiť aj vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie pred Okresným súdom Galanta o povinnosť platiť na výživu plnoletého dieťaťa. Otec má snahu získať stále zamestnanie, aktívne vyhľadáva pracovné príležitosti a snaží sa o stabilizáciu svojich sociálnych pomerov a len čo bude možné otec pristúpi k vyživovacej povinnosti v rozsahu, ktorý ako už uviedol bude aj nad rámec prípadného súdneho rozhodnutia, no súčasný stav mu neumožňuje určenú výšku vyživovacej povinnosti reálne plniť. V závere odvolania otec uviedol, že jeho mesačný príjem je v rozpätí 200 - 300,- eur, keď nevlastní žiadnu nehnuteľnosť ani hnuteľnú vec vyššej hodnoty.
K odvolaniu otca zaslal písomné vyjadrenie kolízny opatrovník, v ktorom uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 24P/11/2005, zo dňa 23.03.2015, nakoľko zastáva názor, že otec maloletého dieťaťa je dlhodobo dobrovoľne nezamestnaný bez evidencie na príslušnom úrade práce viac ako 10 rokov a preto zastávajú názor, že pri posudzovaní možnosti a schopnosti otca je potrebné prihliadať na túto skutočnosť a vychádzať z priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca hospodárstva zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky, ktorá v roku 2014 predstavuje sumu 858,- eur. Taktiež je potrebné zohľadniť skutočnosť, že otec maloletého dieťaťa je vyučený v profesii stavebný technik, pričom ide o profesiu, pri ktorej podmienky na trhu práce poskytujú výber pracovných príležitostí primeraných jeho povolaniu, pokiaľ o toto mal záujem. Ďalej kolízny opatrovník poukázal na skutočnosť, že otec sa dobrovoľne vzdal majetkového prospechu, keď bezodplatne previedol vlastníctvo k poľnohospodárskym strojom a vozidlám, pričom ich predajom alebo prenájmom by mohol finančne pokrývať vyživovaciu povinnosť aj vo vyššej sume. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Povinnosťou rodiča je urobiť všetko preto, aby životná úroveň dieťaťa po rozvode / rozchode rodičov neklesla. Na základe uvedeného preto zastáva názor, že výška výživného určená rozsudkom súdu prvého stupňa je v záujme maloletého dieťaťa, zodpovedá odôvodneným potrebám dieťaťa a zároveň
zohľadňuje aktuálne možnosti a schopnosti oboch rodičov ako osôb výživou povinných, a preto navrhujú rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
K odvolaniu otca zaslala písomné vyjadrenie matka, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom uviedla, že žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, keď uviedla, že je toho názoru, že súd prvého stupňa jasne, výstižne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval z vykonaného dokazovania za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pre určenie výšky výživného. V tejto súvislosti poukázala, že otec ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré by bolo potrebné vykonať na zistenie skutkového stavu a taktiež sám nedoložil súdu ani jeden doklad, ktorý by čo i len čiastočne preukazoval jeho majetkové pomery. Ďalej uviedla, že nesúhlasí s tvrdením otca v odvolaní, že nemá žiadne hnuteľné a nehnuteľné veci, pretože spolu vlastnia v bezpodielovom spoluvlastníctve dva rodinné domy vo Y., vlastnia aj ornú pôdu a záhrady v Y. - Y., keď otec vlastní motorové vozidlo Mitsubishi Pajero, ďalej nesúhlasí s tvrdením otca, že bolo majetkovo preňho prospešnejšie, aby bezodplatne previedol predmetné poľnohospodárske stroje na tretiu osobu, keď je toho názoru, že otec nemal bezodplatne previesť tieto stroje na tretiu osobu, ale mal si ich ponechať buď vo svojom vlastníctve a bezodplatne ich dať niekomu na to, aby ich jednoducho prevádzkoval a udržiaval vo funkčnom stave, ale tým, že ich bezodplatne na niekoho previedol, tým stratil akúkoľvek možnosť finančne si privylepšiť a mať určitý prospech z týchto strojov. Ďalej matka uviedla, že životná úroveň otca je diametrálne odlišná od prezentovaných majetkových pomerov. Sám otec uviedol, že platí náklady za rodinný dom svojej dcéry, ktorý v súčasnosti užíva a zároveň sa spolupodieľa na nákladoch za užívanie rodinného domu vo Y.. Popri tom s maloletým chodí pravidelne na poľovačky, letecké dni, do cirkusu a pod. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 20.08.1969, sp. zn. R/27/1970. Je toho názoru, že otec sa dobrovoľne rozhodol, že nechce pracovať a to s odôvodnením, že suma 300,- eur mesačne mu údajne plne postačuje na jeho životné náklady. Na základe vyššie uvedeného je toho názoru, že otec by mal platiť na výživu maloletého sumou 120,- eur mesačne.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca maloletého je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).
V zmysle § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté deti možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bola úprava výkonu práv a povinností rodičov k maloletému C..
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bola určená vyživovacia povinnosť otca na maloletého vo výške 120 eur mesačne s účinnosťou od 16.01.2015 a s ním súvisiaci výrok ohľadne určenia výšky nedoplatku na zročnom výživnom.
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa v časti určenia bežného a tým aj zročného výživného nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, pričom z obsahu napadnutého rozsudku zároveň ani nemožno dostatočným spôsobom vyvodiť, akými úvahami sa súd riadil, keď dospel k záveru, že otec maloletého by mohol dosahovať príjem, z ktorého predpokladaného príjmu otca súd pri určení vyživovacej povinnosti na maloletého aj vychádzal (inak otec je nezamestnaný, bez evidencie na príslušnom úrade práce, s tvrdeným príjmom s privyrobením si z poľnohospodárskej výroby a triedenia kovošrotu vo výške okolo 250 eur - 300 eur mesačne), ako dospel k záveru, že suma 120 Eur mesačne - určené výživné na maloletého zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca (akým? a z čoho uhrádza otec svoje výdavky, keď ním tvrdený príjem má byť okolo 300 eur mesačne), ako i odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa (ktoré sú to?), a ako vyhodnotil schopnosti, možnosti a majetkové pomery matky (z čoho vlastné uhrádza výdavky na bývanie ako aj na svoju výživu a výživu maloletého dieťaťa a to vzhľadom na jej príjem), z ktorých dôkazov pri tom vychádzal, ktoré skutočnosti v súvislosti s uvádzaným považoval za preukázané a ktoré nie a na základe čoho.
Pod odňatím možnosti účastníka konať pred súdom treba rozumieť taký závadný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastní konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu. Citované zákonné ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Riuz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georiadis v. Grécké z 29. mája 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie Ústavného súdu z 23. júna 2004 sp. zn. III.209/2004).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania realizácia procesných práv, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O. s. p.), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takého rozhodnutie za rozhodnutie v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článkom 46 Ústavy SR.
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., a teda napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu práva účastníkov na riadny proces, pretože títo majú podstatne sťažené postavenie pri napadnutí rozsudku odvolaním práve vzhľadom na absenciu dôvodov rozhodnutia, už len z tohto dôvodu bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia bežného a zročného výživného podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Aj keď s ohľadom na vytýkanú vadu konania by bolo nadbytočné (predčasné) zaoberať sa ďalším, odvolací súd považuje na účelné a vhodné pre ďalší priebeh konania uviesť niekoľko poznámok:
Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí prvoradá premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Jednoznačne tak životnú úroveň dieťaťa pozitívne ovplyvňuje majetkovo lepšie zabezpečený rodič. Vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Pokiaľ je životná úroveň rodičov nízka a nemajú možnosť ju zvyšovať - je nevyhnutné obmedziť nároky dieťaťa a prispôsobiť ich takejto životnej úrovni. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa premieta do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti. Ak dieťa žije s rodičom, ktorého životná úroveň je porovnateľne nižšia než životná úroveň druhého rodiča, potom možno zaviazať povinného rodiča aj na plnenie všetkých preukázaných oprávnených potrieb dieťaťa, pričom súd bude vychádzať z predpokladu, že druhý rodič plní svoju vyživovaciu povinnosť formou osobnej starostlivosti a uspokojovania bytových potrieb dieťaťa. Za schopnosti každého rodiča treba považovať jeho reálny zárobok, ktorý dosahuje v čase vyhlásenia rozhodnutia. Tento však treba pri posudzovaní ďalej modifikovať možnosťami rodiča, ktoré rozširujú reálne dosahovaný zárobok o subjektívnymi vlastnosťami podmienené možnosti (vzdelanie, zdravotný stav, pracovné ponuky, prax a pod.). Možnosti rodiča ovplyvňujú aj objektívne okolnosti (dopyt na trhu práce a pod.). Pre posúdenie možností a schopností povinného rodiča teda nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové (prípadne aj majetkové) možnosti dané okrem iného jeho fyzickým stavom, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a pod. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.
Keďže daná vec, ktorá je vecou starostlivosti súdu o maloletých v zmysle § 81 ods. 1 O.s.p., podľa § 120 ods. 2 O.s.p. súd je v takomto konaní povinný vykonať nielen dôkazy, ktoré navrhnú účastníci konania, ale i ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu.
Z obsahu spisu vyplynulo, že rodičia maloletého C. nežijú v spoločnej domácnosti od marca 2014, keď otec odišiel zo spoločnej domácnosti a presťahoval sa do rodinného domu v Y., ktorý je vo vlastníctve ich plnoletej dcéry C. P. a všetky náklady na bývanie znáša otec. Plnoletá C., je študentkou 4.ročníka strednej priemyselnej školy stavebnej v Hurbanove. Matka pracuje na základe dohody o vykonaní práce ako predavačka pre zamestnávateľa Z. J. s.r.o. D. s príjmom vo výške 2,43 eur na hodinu, pričom túto prácu vykonáva v rozsahu 10 hodín týždenne, keď od 01.02.2015 má s týmto zamestnávateľom uzatvorenú pracovnú zmluvu na dobu určitú do 31.01.2016 a jej mesačný príjem predstavuje sumu 456,- eur. Rodičia dieťaťa vlastnia dva rodinné domy vo Y., z ktorých jeden obýva matka a druhý je neobývateľný a ornú pôdu v kat. úz. Y.. Otec maloletého dieťaťa dosiahol stredoškolské odborné vzdelanie s maturitou, na strednej stavebnej priemyselnej škole, avšak už niekoľko rokov je dobrovoľne nezamestnaný, keď podľa jeho vyjadrenia separuje v obci kovošrot, predáva prebytky z poľnohospodárskej činnosti a tak si privyrobí 250 - 300 eur mesačne. Otec maloletého dieťaťa je podľa jeho tvrdení už 20 rokov nezamestnaný, v súčasnosti bez evidencie na príslušnom úrade práce. Z návrhu matky ďalej vyplýva, že otec maloletého dieťaťa užíva motorové vozidlo Mitsubishi Pajero a poľnohospodárske stroje: traktor, vlečky, závesné zariadenia, Zetor 7211-SA 794 AA, Zetor 6718-SA 699 AA, Belarus NTZ 81-SA 209 AB, BSSP 73-SA 243 YB. Otec dieťaťa tieto stroje podľa jeho tvrdení v septembri 2014 daroval H. V.. Maloletý C. navštevuje X. ročník Základnej školy vo Y., je zdravý, výdavky na stravu v škole sú vo výške od 19,62 eur do 32,70 eur mesačne, keď má veľa mimoškolských aktivít a celkové výdavky sú podľa matky vo výške 227,- eur mesačne.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie zistený skutkový stav dospel k záveru, že súd prvého stupňa vôbec nezisťoval dôvod dlhodobej nezamestnanosti otca, jeho snahu zamestnať sa, ako aj reálne pracovné ponuky na trhu práce a to aj dopytom na príslušný úrad práce. V prípade zistenia vzdania sa otcom bez vážneho dôvodu posledného zamestnania a následného preukázania vyhýbaniu sa otca riadne sa zamestnať bez závažných dôvodov na jeho strane a uspokojenia sa s príjmom z brigád v ním uvádzanej výške okolo 300 eur mesačne, je namieste vychádzať z jeho možného predpokladaného príjmu pri zohľadnení jeho vzdelania, praxe, zdravotného stavu, pracovných ponúk a pod., pri podpornom zistení aj priemernej mesačnej mzdy podľa príslušných odvetví v roku 2014 na Štatistickom úrade SR. Ďalej je potrebné poukázať na skutočnosť, že súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neskúmal v akej hodnote otec maloletého daroval v septembri 2014 poľnohospodárske stroje tretej osobe, keď v tejto súvislosti nie je možné prisvedčiť tvrdeniu otca, že z dôvodu nedostatku peňazí na ich udržiavanie toto bolo jediné možné riešenie, pretože ich predajom alebo prenájmom by mohol mať určitý finančný obnos, z ktorého by mohol pokrývať aj vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k maloletému.
Čo sa týka krytia výdavkov na maloletého, tu musí súd vychádzať s prihliadnutím na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine aj z toho, aké sú reálne (podľa zákona odôvodnené) potreby maloletého dieťaťa a tiež doložené (preukázané) možnosti a schopnosti jeho výživou povinných rodičov. V prípade miery vyživovacej povinnosti každého z rodičov maloletého potom nemohlo byť pochybností, že jednak pre vek dieťaťa, ale aj pre doterajší výkon osobnej starostlivosti oň výlučne zo strany jeho matky, podstatný diel vyživovacej povinnosti k dieťaťu v podobe platenia výživného naň musí pripadať na otca (čiže na toho z rodičov, ktorý nedostatok vlastnej osobnej starostlivosti o dieťa a uspokojovania jeho každodenných potrieb i v rámci takejto starostlivosti je povinný kompenzovať inak - teda práve uspokojovaním potrieb dieťaťa po materiálnej stránke). Rozsah vyživovacej povinnosti je však takto limitovaný nielen reálne existujúcimi potrebami výživou oprávneného, ale aj rovnako reálnymi možnosťami výživou povinného. Odvolací súd napokon zdôrazňuje, že podľa zaužívanej súdnej praxe platí, že výživné, ktoré hradí povinný rodič na všetky deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť, by malo predstavovať 25-30% jeho čistého príjmu, samozrejme však s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu.
Keďže prvostupňový súd neodôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. porušil zákonom dané procesné práva účastníkov, odňal im tým možnosť konať pred súdom. Bolo preto nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, v napadnutých častiach určenia bežného výživného, včítane závislého výroku o nedoplatku zročného výživného a trov konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne vyhodnotiť všetky okolnosti daného prípadu, v potrebnom rozsahu, a to podľa vyššie uvedeného v odôvodnení tohto rozhodnutia odvolacím súdom, doplniť dokazovanie, výsledky vykonaného dokazovania bude potrebné vyhodnotiť jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.