Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9CoP-35-2015.pdf
PDF · 73.11 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/35/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jána Burika, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: G. T., nar. XX. X. XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, bytom u matky, dieťa rodičov, matka: Y. T., nar. XX. X. XXXX, bytom L. U. G., M. U. XXXX/X a otec: C. T., nar. X. X. XXXX, štátny občan ČR, bytom M. XXX, L. - E., Česká republika, o určenie výživného, na odvolanie otca maloletého dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 30P/325/2013-98 zo dňa 25. 2. 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal otca k povinnosti prispievať na výživu maloletého G. výživným vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého, s účinnosťou od 1. 3. 2013. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2015 vo výške 649,20 eur povolil splácať otcovi v mesačných splátkach po 25,- eur k rukám matky spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd poukazoval na ust. § 28, § 62, § 75, § 76,
§ 77 a § 78 Zákona o rodine, keď konštatoval, že návrh matky na určenie výživného je dôvodný. Rozsudkom Okresného súdu v Děčíne zo dňa 17. 12. 2007 sp. zn. 17C/359/2006 bolo manželstvo matky a otca maloletého dieťaťa rozvedené a rozsudkom toho istého súdu sp. zn. 9Nc/138/2006 bol maloletý G. zverený do starostlivosti matky a maloletý N., ktorý je taktiež spoločným dieťaťom rodičov, bol zverený do starostlivosti otca, pričom výživné rodičom určené nebolo. Vzhľadom však na ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine, keď každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu, súd po porovnaní možností a schopností rodičov, po zistení odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa stanovil výživné od začiatku mesiaca, kedy matka podala návrh. Z tohto dôvodu určil aj rozsah zameškaného výživného, ktoré vyčíslil a stanovil povinnosť otcovi toto splácať v pravidelných mesačných splátkach po 25,- eur spolu s bežným výživným.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 písm. a/ O.s.p..
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie otec maloletého dieťaťa. Uviedol, že v tomto prípade nesúhlasí s rozhodnutím prvostupňového súdu. Poukázal na to, že do starostlivosti matky bol zverený maloletý G., do jeho starostlivosti maloletý N. a každý z rodičov sa staral o zverené dieťa v rámci svojich možností. On neplatil výživné na dieťa v starostlivosti matky a taktiež matka neplatí výživné na dieťa v jeho starostlivosti. Porovnal príjmy matky dieťaťa s príjmami jeho terajšej rodiny, pričom uviedol, že má ešte ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletej H. T. vo výške 1 500,- Kč. Poukázal na to, že príjem matky maloletého dieťaťa je vyšší ako príjem jeho, čo súd nebral do úvahy. Z obsahu odvolania vyplynulo, že žiada rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu sa vyjadril opatrovník maloletého dieťaťa, ktorý uviedol, že s rozhodnutím prvostupňového súdu sa v celom rozsahu stotožňuje. Poukázal na znenie ust.
§ 62 ods. 3 Zákona o rodine, podľa ktorého bez ohľadu na schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča je tento povinný si plniť vyživovaciu povinnosť v minimálne zákonom stanovenom rozsahu.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 2 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu v zmysle ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd preukázané, že o výživnom na maloletého G. bolo rozhodované rozsudkom Okresného súdu v Děčíne, Česká republika v konaní 9Nc/138/2006 zo dňa 19. 10. 2007, kedy maloletý G. bol zverený do výchovy matky, maloletý N. bol zverený do výchovy otca a rodičom sa výživné na deti nestanovilo. Súd zároveň vyslovil, že táto úprava platí i pre dobu po rozvode manželstva. V čase podania návrhu maloletý G. T.il s matkou v Slovenskej republike, ktorá požiadala o určenie výživného. Prvostupňový súd zisťoval pomery rodičov, ako aj odôvodnené potreby maloletého dieťaťa a vzhľadom na právnu úpravu štátu, v ktorom je obvyklý pobyt maloletého, rozhodoval podľa zákona č. 36/2005 Z.z., konkrétne § 62 ods. 3, kde je ustanovené, že každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery, je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. V zmysle tohto ustanovenia je súd konajúci o výživnom povinný určiť minimálne výživné. Prvostupňovému súdu bez ohľadu na argumenty otca maloletého dieťaťa o jeho možnostiach a schopnostiach neostala iná možnosť, len v takomto minimálnom rozsahu výživné na dieťa, ktoré je v opatere matky a trvale žije v Slovenskej republike, určiť.
Pokiaľ teda v odvolaní otec maloletého dieťaťa poukazoval na to, že matka má väčší príjem ako jeho rodina a má ďalšie vyživovacie povinnosti, na tieto skutočnosti nemohol súd prihliadať a znížiť vyživovaciu povinnosť pod zákonom stanovenú hranicu. Pokiaľ zákon stanovuje minimálnu hranicu výšky výživného, nemá súd možnosť v prípade aj preukázanej sociálnej odkázanosti toho rodiča, ktorý má výživné poskytovať (napr. zdravotné dôvody), znížiť vyživovaciu povinnosť.
Z uvedených dôvodov potom neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť. Pokiaľ sa rozhodnutie týkalo vyčísleného zameškaného výživného, aj v tomto prípade súd postupoval zákonne v zmysle ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine a výživné priznal odo dňa začatia súdneho konania. Pretože v tomto čase výživné ani v minimálnej výške otec maloletého dieťaťa neplatil, súd správne za zameškané obdobie toto vyčíslil a priznal maloletému dieťaťu.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 1, písm. a/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko konanie mohlo začať aj bez návrhu.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.