Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_0Er-2870-2001.pdf
PDF · 71.06 KB
Case nature
Area
Subarea
0Er/2870/2001
Uznesenie
Okresný súd Komárno v exekučnej veci oprávneného: Mesto Komárno, Nám. gen. Klapku 1, Komárno, IČO: 00 306 525 proti povinnému neb. S. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., o vymoženie 82,98 Eur (2.500,- Sk), trov konania a trov exekúcie
rozhodol:
Súd exekučné konanie vedené u súdneho exekútora JUDr. Ladislava Szabóa, Exekútorský úrad so sídlom Komárno, Palatínova č.41, pod sp. zn. 0Er/2870/2001 (EX 683/2001) v y h l a s u j e za n e p r í p u s t n é a z a s t a v u j e.
Súd exekútorovi n e p r i z n á v a náhradu trov exekúcie.
odôvodnenie:
Tunajší súd vydal dňa 28.01.2002 poverenie na vykonanie exekúcie č.5401*014953 pre súdneho exekútora Mgr. Ladislava Szabóa (EX 683/2001). Exekučné konanie sa začalo dňa 13.12.2001.
Dňa 01.12.2014 bol na tunajší súd doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie podľa §57 ods.1 písm. h) EP z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať, nakoľko povinný dňa XX.XX.XXXX zomrel a dedičské konanie po ňom bolo zastavené pre nemajetnosť uznesením sp. zn. 5D/592/2010 zo dňa 9.11.2012. Súdny exekútor si súčasne vyúčtoval trovy exekúcie vo výške 81,48 Eur a žiadal, aby na náhradu trov exekúcie bol zaviazaný oprávnený.
Podľa §-u 235 ods.2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa §-u 37 ods.1 Exekučného poriadku účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný.
Podľa § 20 O.s.p. každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.
Predpokladom občiansko-procesnej spôsobilosti účastníka (spôsobilosti samostatne, osobne či prostredníctvom zástupcu, vykonávať procesné práva a plniť procesné povinnosti) podľa ustanovenia § 20 Občianskeho súdneho poriadku je občiansko-procesná subjektivita upravená v § 19 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie § 19 Občianskeho súdneho poriadku upravuje jednu z hlavných procesných podmienok, a to občiansko-procesnú subjektivitu účastníkov, t.j. spôsobilosť byť účastníkom občianskeho procesu. Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame spôsobilosti mať
práva a povinnosti podľa hmotného práva. Občiansky zákonník rieši otázku právnej subjektivity fyzických osôb v § 7.
Podľa §-u 7 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením.
Podľa §-u 7 ods. 2 prvej vety Občianskeho zákonníka smrťou táto spôsobilosť zanikne.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti a z nej vyplývajúca spôsobilosť fyzickej osoby byť účastníkom konania, zanikajú smrťou. Na základe uvedeného povinná stratila procesnú subjektivitu aj procesnú spôsobilosť a nemôže ďalej vystupovať v exekučnom konaní ako jeho účastník.
Podľa §-u 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Súd zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 5D/592/2010 zistil, že S. G., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom mesto D. zomrel dňa XX.XX.XXXX v meste Komárno a dedičské konanie po poručiteľovi - povinnom bolo zastavené z dôvodu jeho nemajetnosti.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vychádzajúc z citovaných ustanovení exekučného poriadku súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Podľa §-u 235 ods.2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa §-u 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
V zmysle citovaného zákonného ustanovenia exekučný súd zaviaže oprávneného k náhrade trov exekúcie, ak sú na to splnené podmienky. Oprávnený je zaviazaný na náhradu trov exekúcie podľa princípu zavinenia a princípu voľnej úvahy súdu. Použitie tohto ustanovenia prichádza do úvahy, len ak sú splnené zákonné predpoklady, t.j. exekučné konanie bolo zastavené, ak existuje zavinenie oprávneného a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Výnimkou je ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, kedy musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie, aj keď zastavenie nezavinil a nemohol predvídať, ale toto zákonné ustanovenie bolo zavedená až novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č.32/2002 Z.z. s účinnosťou od 1. februára 2002. S poukazom na skutočnosť, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorský úrad dňa 13.12.2001, súd sa bude pri rozhodovaní o trovách exekúcie riadiť právnym názorom Ústavného súdu vysloveným v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. II. 272/08 zo dňa 22.10.2008, a o trovách exekúcie nebude rozhodovať podľa §-u 203 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1. februára 2002 tak, ako to žiadal súdny exekútor.
Z ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 31. januára 2002 vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, prípadne, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
V dôsledku zániku povinného, t.j. straty spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania, súd exekúciu zastavil. Pritom je zrejmé, že oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať objektívnu okolnosť, a to že dôjde k úmrtiu povinného a následne k zastaveniu exekúcie. Preto na náhradu trov exekúcie nemohol byť zaviazaný. Rovnako nemohla byť uložená povinnosť náhrady trov konania
neexistujúcemu subjektu. Vychádzajúc z uvedeného súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny, či zjavne neodôvodnený.
Z ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Na preklenutie prípadných ťažkostí spojených s financovaním exekučnej činnosti môžu požadovať od oprávneného zloženie preddavku. Neposkytnutie preddavku je dôvodom na zastavenie exekúcie. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie.
Možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na náhradu trov exekúcie, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (mutatis mutandis Van der Mussele v. Belgicko z 23. novembra 1983).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vychádzajúc z citovaných ustanovení súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokoch tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods.1 OSP).
Odvolanie proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a) f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.