Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12CoE-40-2014.pdf
PDF · 104.67 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoE/40/2014
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, za ktorú koná advokát a konateľ Mgr. Tomáš Kušnír, proti povinnej Q. S., nar. XX. XX. XXXX, predtým bytom L. XXX/XX, XXX XX Q. Q., aktuálne bytom G. X, W., M., právne zastúpeného Mgr. Anetou Tabačkovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Námestie SNP 17, 974 01 Banská Bystrica, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 17025/2011, o vymoženie 358,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Er/38/2012 - 70 zo dňa 25. 11. 2013, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) odvolaním napadnutým uznesením zo dňa 25. 11. 2013 vyhovel námietkam povinnej vzneseným proti exekúcii. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ povinná namietala doručovanie žalobného návrhu v rozhodcovskom konaní, touto jej námietkou sa nezaoberal, nakoľko ide o skutočnosť, ktorá predchádzala vydaniu exekučného titulu, a teda exekučný súd nie je oprávnený túto okolnosť skúmať, pretože v exekučnom konaní už súd neskúma vecnú správnosť vykonateľného rozhodnutia ani správnosť konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku povinnej, že nie je splnená jedna z podmienok pre vedenie exekúcie, ktorou je vykonateľné rozhodnutie, nakoľko rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého sa exekúcia vedie, nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať, túto námietku exekučný súd uznal za dôvodnú. Exekučný súd zistil, že právny predchodca oprávneného spoločnosť A. Q., a. s, so sídlom W. M. X, Q., IČO: XX XXX XXX a povinná uzavreli dňa 14. 09. 2004 Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo forme povoleného prečerpania. Článok 4.9.1 Všeobecných obchodných podmienok upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že: "Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej len "Rozhodcovský súd"), a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze." Podľa čl. 4.9.2. "Klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 4.9.1. do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou." Nakoľko povinná neplnila riadne svoje povinnosti zo Zmluvy o bežnom účte a bola v omeškaní so splácaním úveru, oprávnený podal na rozhodcovskom súde žalobu. Rozhodcovským rozsudkom bola povinnej uložená povinnosť uhradiť oprávnenému sumu
vo výške 358,08 Eur s príslušenstvom, trovy rozhodcovského konania vo výške 33,20 Eur a trovy právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní vo výške 79,76 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd ďalej poukázal na to, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodnúť o zastavení exekúcie. Poukázal pritom na závery uvedené v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 86/2010 ako aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 164/1996. Okresný súd ďalej v zmysle § 23a ods. 1 a ods. 2 písm. a) č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len "Zákon o ochrane spotrebiteľa") v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy /t.j. do 24. 11. 2004/ a v zmysle § 52 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ako zmluvu spotrebiteľskú (typovú, formulárovú, adhéznu), ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú, zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy boli dodávateľ, spoločnosť A. Q., a.s., ktorej predmetom činnosti je aj poskytovanie úverov, teda konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Exekučný súd mal preukázané, že povinná mala v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa, nakoľko ide o fyzickú osobu, ktorej boli zo strany dodávateľa poskytnuté peňažné prostriedky na nákup spotrebného tovaru. Exekučný súd ďalej podrobil uvedenú zmluvu súdnej kontrole a to konkrétne, či sa nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Poukázal na Smernicu 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a na odôvodnenie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10 ako aj na ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Ďalej exekučný súd uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istou, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Záverom exekučný súd uviedol, že praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky formulovanej tak ako je tomu v danom prípade je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej zmluvy neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). K čl. 4.9:2 Všeobecných obchodných podmienok, kde je obsiahnutá možnosť spotrebiteľa od rozhodcovskej doložky odstúpiť, exekučný súd uviedol, že od zmluvy je možné odstúpiť iba v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka) sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku sa nepovažuje podmienka, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná v rámci typovej zmluvy a je obvyklé, že spotrebiteľ jej obsah nemení. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve sa nestáva individuálne dohodnutou podmienkou len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpi. Inak by to bolo popretie celej filozofie ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 41 Exekučného poriadku. Výkon rozhodnutia môže byť vedený len vtedy, keď
je určený vykonateľným exekučným titulom. Existencia takéhoto titulu je materiálnym predpokladom každého výkonu. Ak neexistuje potrebný titul, je výkon neprípustný. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, neprijateľne dojednanej rozhodcovskej doložke, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že ide o exekučný titul, ktorý vydal orgán na to nepríslušný, na podklade ktorého nie je možné exekúciu vykonať. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto námietkam povinnej vzneseným proti exekúcii vyhovel (exekúcia vedená bez spôsobilého exekučného titulu je neprípustná) s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia rozhodne o zastavení exekúcie a o trovách s ňou súvisiacich.
Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nie je možné podľa jeho názoru skonštatovať s odvolaním sa na ustanovenia Smernice 93/13/EHS v kontexte úvah vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) tejto smernice, ktorá hodnotí, čo je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na anglickú verziu - originál uvedeného ustanovenia a tomu zodpovedajúci preklad do slovenského jazyka („Nekalou podmienkou je zbavenie spotrebiteľa práva alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výlučne arbitrážou, na ktorú sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.“) , podľa ktorého potom dojednanie rozhodcovskej doložky nemožno hodnotiť ako nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou civilného práva. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Na základe uvedeného potom oprávnený žiadal, aby odvolací súd uznesenie exekučného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinná vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedla, že s týmto nesúhlasí a považuje ho za nedôvodné. Podľa jej názoru je interpretácia ustanovenia Smernice č. 93/13/EHS správna. Naďalej zotrvala na svojom stanovisku, že rozhodcovská doložka nebola platne uzavretá a poukázala aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012, 6Cdo 135/2012 a 3Cdo 146/2011 ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 545/2010, podľa ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu. Na základe uvedeného potom povinná žiadala odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdiť ako vecne správne.
Odvolaním napadnuté uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa uviedla, že odvolaniu podanému oprávneným nemieni vyhovieť a vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu postupom podľa § 374 ods. 4 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“).
Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O. s. p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 22. 12. 2011, doručenou okresnému súdu dňa 16. 01. 2012, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Bratislava, proti povinnej Q. S., bytom L. XXX/XX, Q. Q., a to na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn. II/2009 - 5785 zo dňa 08. 06. 2011. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe Zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu, uzavretej dňa 14. 09. 2004 medzi právnym predchodcom oprávneného spoločnosťou A. Q., a.s., Q. a povinnou. Oprávnený pohľadávku vzniknutú z uvedenej zmluvy nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok. Svoje nároky voči povinnej si oprávnený teda uplatnil v rozhodcovskom konaní, pričom právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie bola odvodená od rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 4.9.1. Všeobecných obchodných podmienok A. Q., a. s.
Exekučný súd na základe uvedenej žiadosti súdneho exekútora vydal dňa 18. 12. 2012 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5601 * 088867. Dňa 22. 02. 2013 bolo exekučnému súdu doručené podanie povinnej - námietky proti exekúcii, kde namietala, že v rozhodcovskom konaní jej bola žaloba zasielaná na adresu jej vtedajšieho trvalého pobytu L. XX, Q. Q., hoci sa už od roku 2006 na uvedenej adrese nezdržiavala. Namietala preto postup rozhodcovského súdu pri doručovaní zásielky, čím bolo porušené jej právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako aj príslušné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, najmä bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Ďalej povinná uviedla, že exekučný súd by mal exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju, pretože nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, na základe ktorej by bola daná právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie. Listiny predložené oprávneným nepreukazujú uzavretie rozhodcovskej zmluvy ani vo forme osobitnej zmluvy ani vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve. Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých je rozhodcovská doložka obsiahnutá, nemožno považovať za platné, nakoľko všeobecné obchodné podmienky výslovne neobsahujú prejavenie vôle riešiť tieto spory v rozhodcovskom konaní, zmluva o bežnom účte na ne len odkazuje a takáto rozhodcovská doložka nebola povinnou ako spotrebiteľom osobitne vyjednaná. K uzavretiu rozhodcovskej zmluvy (doložky) nedošlo na základe vzájomne vymenených listov. Poukázala rozsiahlo na súvisiacu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky so zdôraznením, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj pre zistenie existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka ako aj bez návrhu. Povinná žiadala, aby exekučný súd jej námietkam vyhovel a následne potom exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Dňa 06. 03. 2013 predložil súdny exekútor exekučnému súdu námietky povinnej s vyjadrením, že tieto žiada zamietnuť, nakoľko sa netýkajú okolností, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo by bránili jeho vymáhateľnosti alebo pre ktoré by bola exekúcia neprípustná.
Navrhovateľ k námietkam povinnej uviedol, že zmluva medzi povinnou a jeho právnym predchodcom bola platne uzavretá s tým, že povinná vyhlásila, že berie na vedomie Všeobecné obchodné podmienky a súhlasí s nimi. Právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie bola teda podľa jeho názoru platne daná a povinná neuviedla žiadnu skutočnosť spochybňujúcu vymáhaný nárok, nejedná sa o okolnosť uvedenú v § 50 Exekučného poriadku a námietky povinnej považuje za neoprávnené.
Exekučný súd následne odvolaním napadnutým uznesením rozhodol, že námietkam povinnej vzneseným proti exekúcii vyhovuje a svoje rozhodnutie rozsiahlo odôvodnil s poukazom na ustanovenia komunitárneho ako aj vnútroštátneho spotrebiteľského práva, s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdneho dvora. Oprávnený v odvolaní podanom proti uvedenému rozhodnutiu v podstate poukázal len na to, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nie je možné skonštatovať s odvolaním na ustanovenie Smernice 93/13/EHS v kontexte úvah vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) smernice a ďalej poukázal na závery Najvyššieho súdu uvedené v rozhodnutí sp. zn. 3M Cdo 11/2010.
Odvolací súd v súvislosti s námietkami oprávneného uvedenými v jeho odvolaní považuje za potrebné predovšetkým poukázať na to, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. 2. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.
Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného zaoberal aj otázkou, či v exekučnom konaní Zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor. Dovolací súd v danej veci judikoval, že „oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel
- boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.“
Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Z uvedeného potom vyplýva záver, že súd je oprávnený a súčasne povinný počas celého exekučného konania skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). V posudzovanom prípade bola táto skutočnosť predmetom skúmania exekučného súdu v dôsledku námietky podanej proti exekúcii povinnou. Pokiaľ teda povinná namietala, že rozhodcovská doložka nebola v posudzovanom prípade platne uzavretá, okresný súd jej námietkam správne vyhovel, nakoľko rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka), pričom záver exekučného súdu, že ide o spotrebiteľský zmluvný vzťah, nebol oprávneným spochybňovaný. Vychádzajúc z obsahu rozhodcovského rozsudku a predmetnej zmluvy je zrejmé, že oprávnený, reps. jeho právny predchodca od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, resp. nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal (výslovne si ho želal).
Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. S ohľadom na uvedené preto exekučný súd postupoval správne, keď námietkam povinnej voči exekúcii vyhovel. Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky nie je možné skonštatovať s odvolaním sa na ustanovenie Smernice 93/13/EHS, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že odkaz na príslušné ustanovenia uvedenej smernice bol v rozhodnutí exekučného súdu uvedený len podporne a nebol nosným argumentom pre rozhodnutie exekučného súdu. Ďalej ešte odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 11/2010, na ktoré oprávnený v odvolaní poukazoval, sa týka iných skutkových okolností ako sú v prejednávanej veci, preto jeho závery nie sú v tomto koní použiteľné.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.