Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-62-2015.pdf
PDF · 78.92 KB
Case nature
Subarea
3CoE/62/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného Mgr. Lenkou Zichovou, LL.M, so sídlom Advokátskej kancelárie Bratislava, Stropkovská 3, proti povinnej: Q. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. G., R. XXXX/XX, o vymoženie 901,25 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Ekútorského úradu A. E., L. G. XXX, sp.zn. EX 706/14, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 5Er/1202/2014-15 z 21.10.2014, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 5Er/1202/2014-15 z 21.10.2014 potvrdzuje.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením, č.k. 5Er/1202/2014-15 z 21.10.2014 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil poukazujúc najmä na ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 17 a § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v nadväznosti na ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka tým, že exekučný titul nie je po formálnej stránke vykonateľný, nakoľko bol vydaný vo forme, ktorú zákon o rozhodcovskom konaní nepripúšťa a s poukazom na § 35 zákona o rozhodcovskom konaní tento nedostatok rozhodnutia nie je možné odstrániť ani prípadným podaním žalobnej odpovede (doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu). V rozhodcovskom konaní, vzhľadom na uvedené, je vylúčené, aby bolo vydané rozhodnutie vo veci samej v tzv. skrátenom konaní, ako je to v prípade rozhodovania o návrhoch na vydanie platobného rozkazu pred súdom. Zákon o rozhodcovskom konaní jasne upravuje postup rozhodcu po doručení žaloby a začatí rozhodcovského konania. Aj v rozhodcovskom konaní je potrebné zabezpečiť rovnosť účastníkov konania tak, ako to zakotvuje § 17 zákona o rozhodcovskom konaní. Neprípustnosť vydania rozhodnutia v rozhodcovskom konaní bez toho, aby rozhodca umožnil žalovanej strane vyjadriť sa k žalobe, je daná už len tým, že voči rozhodcovskému rozsudku nie je prípustný žiadny opravný prostriedok (v prípade vydania platobného rozkazu riadnym súdom má pritom žalovaný možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu). V prejednávanej veci rozhodca, bez dodržania zásady kontradiktórnosti konania, najprv vo veci rozhodol rozsudkom. Žalobná odpoveď slúži na zabezpečenie práva rovnosti účastníkom konania a je spolu prípadnými listinnými dôkazmi jedným z dôkazných prostriedkov, ktoré podľa svojej úvahy spravodlivo a nestranne hodnotí rozhodca. Rozhodca v rozsudku povinného poučil o tom, že môže do 10 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať žalobnú odpoveď, hoci žiadne ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje rozhodcovskému súdu rozhodnúť o tom, či pripustí opravný prostriedok alebo nie. Doručovanie rozhodcovského rozsudku spolu s výzvou na žalobnú odpoveď je v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,53 Eur. Uviedol, že povinný sa v konaní ani v čase pred vydaním žalobného návrhu nijako nebránil a voči nárokom oprávneného nenamietal. Namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu, ktorý nie je príslušný na posudzovanie postupu rozhodcovského súdu. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 11/2010. Mal za to, že rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu pred vydaním poverenia totožný s rozsahom prieskumnej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 159/2009 zo 16.6.2009. Rovnako povinnosť spotrebiteľa konať s primeranou mierou obozretnosti vo vzťahu k vlastným právam a záväzkom je základným princípom spotrebiteľského práva (napr. generálna advokátka vo veci C-453/10 vo svojom stanovisku), keďže „Jednostranné zvýhodňovaný spotrebiteľ by bol totiž zbavený zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať.“ Keďže povinný mal možnosť v rozhodcovskom konaní zaslať žalobnú odpoveď a brániť tak svoje práva, napriek tomu zotrval pasívny, oprávnený má za to, že exekučný súd by nemal suplovať aktivitu povinného takto neprimeraným spôsobom a hlavne v štádiu konania, ktoré k tomu už nedáva priestor.
Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol.
Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V uvedenom ustanovení je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok, ako aj skutočnosť, či tento orgán postupoval v súlade s právnym predpisom upravujúcim konanie o vydanie takéhoto rozhodnutia.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní.
Pokiaľ ide o právny záver prezentovaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení, sp.zn. 3 M Cdo 11/2010 z 26.9.2011 (na ktoré poukazuje odvolateľ), krajský súd poznamenáva, že tento sa týka preskúmavania správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom, ku ktorému v danom prípade ani nedošlo.
Okresný súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na postup rozhodcovského súdu, ktorý sa vyznačuje vadou, v dôsledku ktorej ani nemôže z takéhoto konania vzísť akýkoľvek spôsobilý exekučný titul. Táto vada spočívala v tom, že rozhodcovský súd rozhodol v zrýchlenom konaní v zmysle rokovacieho poriadku s tým, že žalovaný (povinný) mohol do 10 dní odo dňa doručenia rozsudku podať žalobnú odpoveď (výzva na podanie žalobnej odpovede bola povinnému doručená až s rozhodcovským rozsudkom).
V danom prípade konanie prebiehajúce u rozhodcu malo povahu tzv. skráteného, resp. zrýchleného konania, upraveného rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu. V porovnaní s obvyklým priebehom civilného konania vykazovalo skrátené konanie výrazné odlišnosti. Skrátené konanie sa realizovalo bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania, len na základe tvrdení žalobcu. Za splnenia zákonných podmienok umožňovalo rozhodnúť o žalobe rýchlo a efektívne, bez vypočutia žalovaného. Takéto konanie však nemohlo byť na ujmu žalovaného, ktorému bol z tohto dôvodu poskytnutý osobitný prostriedok ochrany, a to podanie žalobnej odpovede. Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že účelom doručenia žaloby žalovanému je jeho možnosť reagovať na žalobný návrh žalobnou odpoveďou, a to ešte pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Žalobná odpoveď nie je opravným prostriedkom proti rozhodcovskému rozsudku, má slúžiť na zabezpečenie práva rovnosti účastníkov konania a spolu s prípadnými listinnými dôkazmi je jedným z dôkazných prostriedkov, ktoré podľa svojej úvahy spravodlivo a nestranne hodnotí rozhodca. Týmto procesným prostriedkom sa napĺňa dodržiavanie zásady rovnosti účastníkov konania, ktorá je vlastná aj rozhodcovskému konaniu (§ 17 zákona o rozhodcovskom konaní). Zásada rovnosti strán v konaní sa prejavuje vo vytváraní rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa v konaní rozhoduje. Podľa tejto zásady musia stáť účastníci konania pred súdom v rovnakom postavení bez toho, aby bola jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodňovaná a obom stranám sporu musia byť dané rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Zásada rovnosti účastníkov predstavuje aj interpretačné pravidlo, v zmysle ktorého sa všetky normy procesného práva musia vykladať v súlade s touto zásadou, predovšetkým ak ide o postavenie účastníkov, priebeh konania alebo dokazovanie. Preto aj ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné vykladať tak, aby bola zachovaná zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a tejto zásade potom podrobiť i znenie rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu.
Pokiaľ teda okresný súd vychádzal zo záveru, že zrýchlené konanie pred rozhodcovským súdom, v ktorom došlo k vydaniu exekučného titulu, bolo nezákonné, s týmto sa krajský súd stotožnil. Nemožno sa totiž spoliehať na aktivitu spotrebiteľa, ktorý bude uplatňovať svoje práva ex post, po doručení rozsudku, ak právna úprava ukladá súdu povinnosť umožniť účastníkovi riadny proces pred rozhodcovským súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, pretože predmetom odvolacieho konania je len podklad pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto rozhodnutí. Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p. per analogiam).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.