Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/176/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: HITECH, s.r.o., Jasenov 224/10, 066 01 Humenné, IČO: 36 443 034, právne zastúpený JUDr. Milanom Slebodnikom, advokátom, Štúrova č. 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Z. C., nar. X.X.XXXX, bytom A. č. XXX, XXX XX D., právne zastúpený JUDr. Jánom Kavuličom, advokátom, Ul. 26. novembra 1510/3, 066 01 Humenné, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. -67 zo dňa 02.06.2014 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Ďalším výrokom vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

Právne odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ustanovením § 134 ods. 1, § 553 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (v rozsudku nesprávne uvedený § 53 ods.2).

V dôvodoch súd prvého stupňa uviedol, že je toho názoru, že neobstojí tvrdenie žalobcu, že zmluva má byť absolútne neplatná z dôvodu, že bola podpísaná medzi účastníkmi 30.1.2003, podpisy na nej boli uznané za vlastné 2.2.2003 a žalobca sa predmetnou zmluvou zaviazal uhradiť dlhu vo výške 1 000 000,- Sk do 5.2.2003, teda do 6 dní od podpisu citovanej zmluvy. Podľa názoru súdu, takéto lehoty boli medzi žalobcom a žalovaným výslovne dojednané, preto toto nemôže byť dôvodom pre neplatnosť takejto zmluvy.

Súd prvého stupňa považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaný mal možnosť dlžnú sumu uhradiť, ako pôžičku do 5.2.2003, neurobil tak ani po 3.3.2004 a neurobil tak ani doposiaľ. Je potrebné uviesť i to, že až Zákonom č. 150/2004 Zb. a následne Zákonom č. 568/2007 Zb. bol nanovo upravený i inštitút zabezpečovacieho prevodu práva, ktorý posilnil postavenie veriteľa za súčasného sprísnenia podmienok uzavretia takejto zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, t.j. napr. právo zakotvil v ust. § 553 ods. 3 OZ, že uspokojením zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol, stanovil náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v § 553a OZ, určil povinnosti veriteľa v § 553b, stanovil spôsob výkonu tohto práva v § 553c a atď., avšak toto hmotné

právo nemožno použiť na zmluvné vzťahy, ktoré vznikli ešte pred prijatím tejto právnej úpravy v roku 2007.

Súd prvého stupňa bol však toho názoru, že predmetná zmluva o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnostiam a vyhlásenie dlžníkov o uznaní dlhu, bola uzavretá v súlade s vtedy platným právom, bola účastníkmi podpísaná a bola uzavretá vážne a slobodne, neobchádzala žiadny iný zákon, je nesporné, že žalobcovi bola zo strany žalovaného poskytnutá dlhodobá pôžička s dohodnutým úrokom, bola zachovaná primeranosť výšky pôžičky a hodnoty nehnuteľnosti, následne bol požiadaný na základe návrhu veriteľa, kataster nehnuteľností o vykonanie zápisu zabezpečovacieho prevodu nehnuteľnosti. Nešlo o žiadnu časovú tieseň a ani o zneužitie práva.

V konaní nebolo preukázané, aby žalobca požiadal príslušný kataster nehnuteľností o výmaz tohto dočasného práva, a je nesporné, že žalobca tak neurobil ani doposiaľ. Je nelogické, aby žalobca, ak na jednej strane tvrdí, že uvedenú pôžičku žalovanému vrátil, a na strane druhej, nepožiadal príslušný kataster nehnuteľností o vrátenie do pôvodného stavu, t.j. zápis jeho vlastníckeho práva. Žalobca neoznámil ani žalovanému, po tom, čo mu mal pôžičku údajne vrátiť, t.j. v roku 2004, že žiada vydať naspäť svoje vlastnícke právo, a že zo zákona sa tak stáva opätovne vlastníkovi veci, a ani žalovaný nepredložil katastru nehnuteľnosti vyhlásenie, že žiada o výmaz svojho dočasného vlastníckeho práva.

Súd prvého stupňa sa stotožnil aj s názorom žalovaného, že v zmysle § 134 ods. 1 nadobudol vlastníckeho právo k uvedenej nehnuteľnosti, budove kravína, aj na základe vydržania, pretože ako oprávnený veriteľ sa stal vlastníkom veci, nehnuteľnosti, ak ju mal nepretržite v držbe po dobu desať rokov a táto vydržacia lehota nepochybne uplynula po 30.1.2013. Účelom tohto inštitútu je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Naopak pri opačnom posúdení predmetnej veci, by žalobca sa stal vlastníkom veci, ku ktorej bol zriadený zabezpečovací prevod práva, veci, ktorá bola nepochybne žalovaným niekoľkonásobne zhodnotená, a to bez toho, že by žalovanému vrátil dohodnutú pôžičku, ktorú mu žalovaný riadne poskytol. Žalobca by bol zrejme získal neoprávnený majetkový prospech. Takýto postup súdu by zrejme bol nezákonný a preto, súd nemohol postupovať inak, ako žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný a preto mu v súlade s ustanovením § 142 ods. l O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania. Žalovaný si uplatnil náhradu trov konania. V zákonom stanovenej 3- dňovej lehote však právny zástupca žalovaného súdu nepredložil písomné vyčíslenie trov právneho zastúpenia. Žalovanému zo spisu nevyplývajú žiadne trovy konania. Ak účastník konania zastúpený advokátom trovy konania v lehote troch dní nevyčísli a účastníkovi konania iné trovy ako trovy právneho zastúpenia zo spisu nevyplývajú, súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku o trovách konania uvedie v písomnom vyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní trov konania. Preto súd súlade s ust. § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie ustanovením § 205 ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.).

Žalobca namietal, že v návrhu pri odôvodnení neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 39 Občianskeho zákonníka poukázal na ustálenú súdnu prax. Vzhľadom na rozsiahlu a v súčasnosti nepochybne ustálenú judikatúru žalobca nepovažoval za potrebné uvádzať konkrétne rozhodnutia Krajských súdov alebo Najvyššieho súdu SR, zaoberajúcich sa touto otázkou. Keďže súd prvého stupňa prekvapivo a nepochopiteľne dospel k záveru, že sporná zmluva bola uzavretá v súlade s vtedy platným právom a neobchádzala žiaden zákon, v prílohe predložil žalobca názory právnej teórie, ako aj výber rozhodnutí Krajských súdov, vrátane Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu, ktoré sa dopodrobna vyčerpávajúco zaoberajú problematikou platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v obdobných prípadoch, ako je riešený v tomto konaní. Zmluva o zabezpečení záväzkov dlžníka prevodom vlastníckeho práva je neurčitá, svojím účelom odporuje zákonu a je v rozpore s dobrými mravmi. Takzvaná prepadná klauzula je neprijateľná

pri zabezpečovacom prevode práva, ako aj pri iných druhoch zabezpečenia záväzkov. Dojednanie o spôsobe uspokojenia pohľadávky tým, že veriteľ si ponechá predmet zabezpečenia, odporuje účelu § 553 Občianskeho zákonníka, a to aj v znení pred 01.01.2008 a je v rozpore s dobrými mravmi. Takáto zmluva je neplatná aj z dôvodu absencie podstatných náležitostí, a to tak vo vzťahu k neurčitosti, ako aj k nedovolenosti právneho úkonu. I keď ustanovenie § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 neuvádzalo výpočet zákonných náležitostí pri uzatvorení zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je nepochybné, že ani pre platnosť tohto druhu zmlúv nemohlo prísť k obchádzaniu všeobecných náležitostí uvedených v § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Preto neobstojí ani argumentácia súdu, že zmluva je platná, pretože bola uzavretá pred 01.01.2008. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dňa 13.06.2001 si žalobca od žalovaného požičal sumu 700.000 Sk, pričom sa zaviazal mu vrátiť v lehote do 05.02.2003 sumu 1.000.000 Sk. Úroky z požičanej sumy 700.000 Sk za obdobie necelých 20 mesiacov tak predstavovali sumu 300.000 Sk. Zároveň podľa znaleckého posudku, ktorý je súčasťou súdneho spisu, hodnota kravína bez pozemku ku dňu 20.11.2001 bola 1.327.661,81 Sk. Odhliadnuc od toho, že v tom období hodnota nehnuteľnosti rástla veľmi rýchlo a teda v r. 2003 bola hodnota kravína nepochybne vyššia, získal žalovaný za pôžičku vo výške 700.000 Sk za 20 mesiacov nehnuteľnosť v hodnote 1.327.661,81 Sk. Za obdobie 20 mesiacov teda nadobudol takmer 2-násobok toho, čo poskytol žalobcovi, čo predstavuje úroky takmer 60 % ročne. Vo vzťahu k priemernej úrokovej miere v januári 2001 (9,58 %) predstavujú úroky 60 % až 6-násobok úrokov oproti bankám a je odôvodnený záver, že takáto odplata za pôžičku je neprimeraná a priečiaca sa dobrým mravom. Primeranosti úrokov zaujal stanovisko Krajský súd v Prešove v rozsudku z 10.12.2008 sp. zn. kde konštatoval, že za primeraný úrok považuje vzhľadom na výšku pôžičky, ktorá bola v danom prípade 500.000 Sk úrok vo výške 25 %.

O tom, že pre spätný zápis vlastníctva potrebuje žalobca potvrdenie veriteľa s jeho overeným podpisom žalobca nevedel. Preto pri vrátení pôžičky na takom podpise netrval. Keďže zistil, že žalovaný odmietol podpísať nové potvrdenie a navyše poprel, že by mu žalobca pôžičku vrátil, preto do dnešného dňa nepožiadal žalobca kataster o zápis vlastníckeho práva. Logicky bez potvrdenia s overeným podpisom žalovaného by to nemalo žiaden zmysel. Samotnú žalobu nepodal žalobca skôr, lebo v období r. 2004 až 2005 mu to nebolo právnikmi odporúčané. V tom čase prevládal názor, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, tak ako ju žalobca uzavrel so žalovaným, je platná. Až neskôr dospela judikatúra k iným záverom, o čom sa žalobca dozvedel približne pred 2 rokmi. Preto až v r. 2013 podal tento žalobný návrh.

Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť samo o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, pretože je vylúčené, aby bol oprávneným držiteľom nehnuteľnosti na základe právneho úkonu, ktorý je absolútne neplatný z dôvodu neurčitosti, nedovolenosti a hlavne rozporu s dobrými mravmi. Tieto objektívne okolnosti vrátane toho, že pôžička mu bola vrátená, aj keď to popiera, preukazujú, že nadobúdateľ vedel o tom, že koná bezprávne a že sa nikdy nestal vlastníkom nehnuteľnosti.

Čo do vykonania dôkazu oboznámením sa s obsahom súkromnej listiny, to je z písomného potvrdenia zo dňa 03.03.2004, ktorej pravosť žalovaný poprel a podľa názoru súdu platí, že na účastníka, ktorý takúto listinu súdu predložil ako dôkaz, dopadá dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, žalobca namietal, že spomínaný právny názor vychádza zrejme z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Tento rozsudok v skutočnosti poukazuje na rozdiel v dôkaznej sile verejnej listina a súkromnej listiny. Nerieši otázku prevaľovania dôkazného bremena zo strany žalobcu na žalovanú stranu a prípadne späť na žalobcu. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno určujú normy hmotného práva a v zásade ho má ten, v koho záujme je dokazovanie určitej skutočnosti. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností teda nesie ten účastník konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. V žalobnom návrhu žalobca tvrdí, že žalovanému požičanú sumu vrátil. Svoje tvrdenie preukázal predložením

písomného potvrdenia podpísaného žalovaným. Žalovaný v rámci svojej obrany tvrdil, že uvedenú listinu nikdy nepodpísal, resp. sa nevie vyjadriť k tomu, či to je jeho podpis. Laickým porovnaním podpisom žalovaného na potvrdení a zmluve o zabezpečovacom prevode je možné dospieť k záveru, že ide o podpisy tej istej osoby. Z hľadiska predmetu sporu však žalobca nepovažuje za podstatné preukázanie vrátenia pôžičky, keďže zmluva o zabezpečovacom prevode práva je neplatná bez ohľadu na to, či pôžičku žalobca vrátil alebo nie. Uvedenú skutočnosť žalobca súdu uvádza len preto, lebo sa zakladá na pravde.

Predmetná zmluva o zabezpečovacom prevode je absolútne neplatná. Keďže žalovaný ako neoprávnený nedobromyseľný držiteľ nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, stále je žalobca výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Preto navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, žalobe vyhovieť a žalovaného zaviazať k náhrade všetkých trov konania, ktoré vyčísli samostatným podaním.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Je nepochybné, že súd zmluvu o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 30.01.2003 musel posúdiť podľa právnej úpravy platnej v čase uzatvárania. Citlivo a zároveň správne vyhodnotil otázku dobrých mravov, lebo korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie oslabovať subjektívne práva účastníka. Zmluvné strany v predmetnej zmluve nedohodli tzv.“prepadnú klauzulu“.

Žalobca žalovaného od roku 2004, keď odišiel z predmetných priestorov nijako nekontaktoval, nepodal žiadny návrh na katastri s cieľom spätného zápisu. Do podania žaloby dňa 28.10.2013 nikdy neoslovil žalobca žalovaného a ani iným spôsobom neprejavil snahu získať späť nehnuteľnosť. Teda sa neprejavil ako vlastník nehnuteľnosti. Preto žalovaný tvrdí, že žalobcovo správanie a konanie (vlastne nekonanie) po dátume 03.03.2014 (zrejme 2004), keď mal údajne splatiť celý dlh, ho samo usvedčuje, že predložená listina nie je hodnoverná. Skutočný vlastník a zvlášť v ťaživej situácií finančnej a ekonomickej by svoje majetkové práva s určitosťou nezanedbal a nenechal viac ako 10 rokov nepovšimnuté. Žalovaný sa stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku a jeho odôvodnením, keďže súd prvého stupňa spravodlivo rozhodol o žalobe.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa ust. § 10 ods. 1 O. s. p. na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuly súdu dňa 17.06.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p., taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., ktorý uviedol žalobca vo svojom odvolaní, teda nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa, je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa kritérií uvedených v ustanovení § 132 až § 135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti vyhodnotí z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

Nesprávne právne posúdenie veci podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., ktoré tiež napáda žalobca vo svojom odvolaní, je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

Za mylnú aplikáciu práva sa považuje použitie iného právneho predpisu, ako sa mal správne použiť alebo síce správna aplikácia právneho predpisu, ale jeho nesprávny výklad.

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa, čo do zistenia súdu prvého stupňa vychádzal z toho, že žalovaný nehnuteľnosť vydržal, vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru, preto odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa žalobcom produkované dôkazy na preukázanie jeho skutkových tvrdení hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v ustanovení § 132 až § 135 O.s.p. a jeho hodnotenie a skutkový záver čo do vydržania vlastníckeho práva žalovaným si osvojuje i odvolací súd.

Z vykonaného dokazovania súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca so žalovaným uzatvorili ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej, žalobca prevzal od žalovaného sumu 700 000,-Sk a dohodnutý úrok predstavoval sumu 300 000,-Sk za obdobie od poskytnutia pôžičky do uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, t.j. spolu 1 000 000,-Sk.

Žalobca predložil písomne potvrdenie zo dňa 03.03.2004, z ktorého obsahu vyplýva, že k 3.3.2004 bola uhradená celá dlžná suma z pôžičky, ktorú dňa 13.6.2001 Z. C. poskytol firme HITECH spol. s r.o. a preto žiada správu katastra Humenné, aby obnovila vlastnícke právo k budove kravína postaveného na parcele KN 814 zapísaného na LV č. XXXX kat. úz. A. v prospech pôvodného vlastníka, t.j. firmy HITECH, spol., s r.o..

Zásadám formálnej logiky podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá názor súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal v konaní, že dlžnú sumu uhradil, pretože, už ako je vyššie uvedené, žalovaný pravosť súkromnej listiny poprel. Žalobca túto skutočnosť ani iným spôsobom nepreukázal a naopak, ako podporný dôkaz pre súd slúži správa Daňového úradu Humenné v zmysle ktorej, žalovaný nepodal daňové priznanie za rok 2004 až 2012. Súd tak nemohol z daňových priznaní zistiť, či táto daňová operácia - vrátenie pôžičky, mohla byť reálna. Z obsahu prednesu účastníkov konania, najmä žalobcu, však vyplýva, že žalobca je nečinný, ako firma a to už od roku 2004 doposiaľ.

V konaní nebolo skutočne preukázané, aby žalobca požiadal príslušný kataster nehnuteľností o výmaz dočasného práva, pričom žalobca tak neurobil ani do skončenia konania na odvolacom súde. Žalobca síce v odvolaní tvrdí, že tak neurobil z dôvodu, že nemal overený podpis žalovaného a tento znova nechcel listinu podpísať, nič mu však nebránilo podať žalobu skôr alebo podať inú žalobu.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že zo strany žalovaného došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, teda budove kravína nachádzajúcej sa v okrese Humenné Obci A., kat. úz. A. zapísanej na LV č. XXXX ako viac účelový sklad stojaci na parcele č. 814 v podiele 1/1 vydržaním.

Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť.

Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním sa musia splniť zákonné predpoklady a to oprávnená držba, uplynutie vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Tieto musia byť splnené kumulatívne. Ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.

Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Čo sa týka držby, ide o fakticky stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon.

Z ustálenej judikatúry (napr. R 8/1991) vyplýva, že tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné.

Neoprávnený je ten držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí.

Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Takýmto ospravedlniteľným omylom je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s veľkou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho ktorého prípadu od každého vyžadovať. Iba omyl, ktorý presahuje rámec bežného posudzovania veci je neospravedlniteľný.

Žalovaný tvrdil, že od r. 2003, keď sa previedlo vlastníctvo, bol celú dobu dobromyseľným držiteľom na základe zmluvy, tento stav trvá až doposiaľ a nikdy žalobca do podania žaloby túto skutočnosť nespochybňoval.

Žalobca naopak namietal, že žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, pretože je vylúčené aby bol oprávneným držiteľom nehnuteľnosti na základe právneho úkonu, ktorý je absolútne neplatný z dôvodu neurčitosti, nedovolenosti a hlavne rozporu s dobrými mravmi.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke ústnou formou dňa 13.06.2001. Žalovaný požičal žalobcovi sumu 700.000 Sk a žiadal vrátiť sumu 1.000.000 Sk.

Spis Správy katastra Humenné V-88/03, obsahuje originál zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam a vyhlásenie dlžníkov o uznaní dlhu, ktorá bola uzavretá dňa 30.01.2003 medzi veriteľom Z. C., S. XXXX/X, D. a dlžníkom HITECH, s.r.o. Humenné, so sídlom v Jasenove, ktorou sa dlžník zaviazal, že dlh vo výške 1 000 000,-Sk bude veriteľovi zaplatený najneskôr do 5.2.2003. Okrem iného, dlžník vyhlásil, že touto zmluvou o zabezpečovacom prevode práva, prevádza svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a to budovy kravína postavené na parcele KN-814 zapísané na LV č. XXXX kat. úz. A. v zmysle ustanovení § 553 Občianskeho zákonníka v prospech veriteľa Z. C., ako zabezpečenie pohľadávky veriteľa podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 13.6.2001. Taktiež sa zmluvné strany dohodli, že pokiaľ dlžník splatí svoj dlh riadne a včas, t.j. najneskôr dňa 5.2.2003, zanikne tento zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnostiam a dlžník opäť nadobudne svoje vlastnícke právo. Taktiež sa dohodli, že v prípade nesplatenia dlhu dlžníkom, prevádza sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vyššie uvedeným, na Z. C..

Súčasťou spisu je aj znalecký posudok č. 144/2001 znalca Ing. N. R. zo dňa 20.11.2001, v zmysle ktorého, posudok bol vypracovaný ako podklad pre zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam a cena určená znalcom, nehnuteľnosti kravín na parcele KN 814 bez pozemku ku dňu 20.11.2001 bola 1 327 766,81 Sk.

Podľa predloženého listu vlastníctva č. XXXX, vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti je Z. C. na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. V-88/2003 zo dňa 30.1.2003.

Teda žalobca mal uhradiť žalovanému dlh riadne a včas najneskôr dňa 05.02.2003. Súd prvého stupňa počítal začiatok vydržacej lehoty po 30.01.2003. Odvolací súd má za to, že vydržacia lehota mohla začať plynúť najskôr dňa 06.02.2003, teda deň nasledujúci po tom, čo žalobca neuhradil dlžnú sumu

žalovanému. Bez ohľadu na to, či to bolo 30.01.2003 alebo 06.02.2003, do 28.10.2013, keď žalobca podal žalobu, 10-ročná vydržacia lehota podľa ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka uplynula. Čo sa týka nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, ide o spôsobilý predmet vydržania. To že by nehnuteľnosť nebola spôsobilým predmetom vydržania ani žiadna zo strán nenamietala. Zásadne však namietal žalobca, že zo strany žalovaného nemôže ísť o oprávnenú držbu.

Žalobca namietal, že žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním, pretože je vylúčené, aby bol oprávneným držiteľom nehnuteľnosti na základe právneho úkonu, ktorý je absolútne neplatný z dôvodu neurčitosti, nedovolenosti a hlavne rozporu s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 10.12.2008 z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod. Stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.

Žalobca nepoprel, že nepodal návrh na spätný zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Bránil sa, že nemal osvedčený podpis žalovaného podľa osobitných predpisov. Zároveň, že žalobu nepodal skôr, lebo v období r. 2004 a 2005 mu to právnikmi nebolo odporúčané. V tom čase prevládal názor, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, tak ako ju uzavrel žalobca so žalovaným, je platná. Až neskôr dospela judikatúra k iným záverom, o čom sa mal žalobca dozvedieť približne pred 2 rokmi. Preto v r. 2013 podal žalobný návrh (odvolanie č.l.74 spisu).

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že si žalobca protirečí sám. V období r. 2004 a 2005 dokonca až do r. 2011 mal za to, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, tak ako ju uzavrel so žalovaným, je platná. A napriek tomu, že neskôr mala dospieť judikatúra k iným záverom, o čom sa dozvedel približne pred 2 rokmi, teda zrejme v čase, keď podal žalobu, spochybňuje dobromyseľnosť žalovaného, ktorý mal vedieť, že táto zmluva o zabezpečovacom prevode práva, tak ako ju uzavrie so žalobcom, je neplatná, dokonca v rozpore s dobrými mravmi.

Opakom ovládania veci držiteľom tak ako to vyplýva z ustálenej judikatúry je nečinnosť vlastníka (rozsudok NS SR ), nečinnosť tak hojí najmä vady, alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že by bola zmluva neplatná, tak ako tvrdí žalobca, o ktorej nemohol nadobúdateľ vedieť (nevedel o tom ani žalobca), alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titulu je, stáva sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží.

Pravidlám formálnej logiky zodpovedá aj názor súdu prvého stupňa, ktorý vyslovil v dôvodoch rozsudku, že účelom inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Nehnuteľnosť mala byť žalovaným aj niekoľkonásobne zhodnotená. Uvedené by zrejme žalovaný nerealizoval, pokiaľ by mal pochybnosti o svojom vlastníckom práve.

Odvolací súd teda zhodne s názorom súdu prvého stupňa má za to, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo vydržaním pri splnení všetkých podmienok, ktoré vyžaduje ust.§ 134 Občianskeho zákonníka , ale nie dňa 30.01.2013, ale dňa 06.02.2013. K nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese Humenné v Obci A., kat. úz. A. zapísanej na LV č. XXXX ako viac účelový sklad stojaci na parcele č. 814 v podiele 1/1, teda tak ako je zapísaný na liste vlastníctva.

Súd prvého stupňa teda správne rozhodol pokiaľ žalobu zamietol.

Odvolací súd sa nezaoberal otázkou platnosti či neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorá bola uzavretá dňa 30.01.2003 z dôvodu, že aj v prípade pokiaľ táto zmluva by bola neplatná, tak ako to popísal odvolací súd vyššie, išlo by o riadny titul na vstup do držby a ospravedlniteľný omyl na strane žalovaného.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Neúspešný žalobca, ktorý si uplatnil trovy odvolacieho konania, nemá na ich náhradu právo a úspešný žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.