Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/711/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpený spoločnosťou : JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému: Y. D., nar. XX.XX.XXXX, t.č. bytom G. XX, E., o zaplatenie sumy 1.516,58 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. -181 zo dňa 12.08.2014 v časti vyhovenia žalobe, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 644,18 Eur s 8% úrokom z omeškania ročne od 26.01.2013 do zaplatenia. Súd konanie v časti týkajúcej sa sumy 518,28 Eur s príslušenstvom zastavil a žalobu vo zvyšku uplatneného nároku zamietol. O trovách konania rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1 - 6 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, 3, § 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 4, § 4 ods. 2 písm. h) i), § 4 ods. 2 písm. j), k), § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (OZ) ako § 96 ods. 1 - 3 Občianskeho súdneho poriadku a vecne argumentoval tým, že vyčíslená žalovaná suma 1.516,58 Eur ku dňu 25.01.2013 pozostáva - z istiny 1.075,93 Eur, úrokov 314,- Eur z istiny za čas od 05.08.2011 do 25.01.2013 pri úroku 19,40% p.a., úrokov z omeškania v sume 672,37 Eur pri úročení 8% p.a. od 21.02.2010 do 25.01.2013. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 25.07.2014 vzal žalobcu v časti týkajúcej sa sumy 469,97 Eur s príslušenstvom späť a navrhol v tejto časti konanie zastaviť. Na pojednávaní dňa 12.08.2014 v časti sumy týkajúcej sa späťvzatia žaloby z dôvodu zrejmej chyby pri počítaní opravil sumu, o ktorú žalobca berie žalobu späť a to na sumu 518,28 Eur. Predmetom konania zostalo zaplatenie sumy 998,30 Eur, ktorá pozostávala z istiny v sume 557,65 Eur, dohodnutého úroku 19,40% p.a. za čas od 27.06.2009 do 25.01.2013 v sume 402,43 Eur a naďalej od 26.01.2013 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8% p.a., z istiny v sume 86,53 Eur od 21.12.2009 do 25.01.2013 a naďalej od 26.01.2013 do zaplatenia. Podľa Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 26.06.2009 bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 700,- Eur ako spotrebný úver s fixnou úrokovou sadzbou 19,40% ročne, spracovateľským poplatkom 13,24 Eur, poplatkom za správu úveru 1,99 Eur mesačne, ktorý sa zaviazal splácať v mesačných splátkach po 20,30 Eur, s prvou splátkou 20.07.2009 a konečnou splatnosťou dňa 20.06.2014, uvedenou RPMN 29,10%, priemernou hodnotou RPMN 40,61%, s vyčíslenými celkovými nákladmi 534,42 Eur, čl. II. bod.

2 súčasťou úverovej zmluvy sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením. Podľa čl. II. bod 5 sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 ObZ, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Podľa výpisu z účtu žalovaný čerpal úver bezhotovostným čerpaním a to dňa 26.06.2009 v sume 700,- Eur. Zasielal mesačné splátky spolu v sume 142,35 Eur. Prípisom zo dňa 09.08.2012 žalobca oznámil žalovanému vyhlásenie mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru ku dňu 19.10.2012 a vyzval ku splateniu pohľadávky v sume 1.463,97 Eur do 10 dní od prevzatia oznámenia. Žalovaný prevzal oznámenie 29.10.2012.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobný návrh bol podaný sčasti dôvodne. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o splátkovom úvere, ktorá bola uzavretá dňa 26.06.2009. Základom tohto záväzkového vzťahu je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a aj dodávateľ - žalobca sám poukazuje v dohodnutých podmienkach zmluvy na ustanovenia všeobecných obchodných podmienok (VOP) bod 7, v ktorom sú upravené záväzkovo-právne vzťahy, keď banka ako veriteľ na požiadanie fyzickej osoby, nepodnikateľa ako dlžníka poskytne v jeho prospech finančné prostriedky. Zák. č. 258/2001 Z.z. je právny predpis upravujúci osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti a zmluvy o spotrebiteľských úveroch predstavujú samostatný druh súkromnoprávnych zmlúv, a nie iba jeden špecifický druh zmluvy o úvere. Z úvodných ustanovení zákona je zrejmé, že účelom spotrebiteľského úveru nie je upraviť vzťahy pri podnikaní medzi podnikateľskými subjektmi, ale naopak regulovať vzťahy pri využití produktov podnikania / tovarov a služieb/ spotrebiteľmi. Spotrebiteľ je prioritne fyzická osoba, ktorej bol spotrebiteľský úver poskytnutý na iný účel, ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Vzhľadom na takto zákonom zadefinovanú povahu jedného z účastníkov, nemožno konštatovať, že by malo ísť o obchodno- právny vzťah. Základným znakom obchodno-právnych vzťahov je to, že vznikajú medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti a vzťah medzi poskytovateľom spotrebiteľského úveru a spotrebiteľom nespadá ani pod žiadnu situáciu, vymedzenú v ustanovení § 261 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. V čase uzavretia zmluvy platil Zákon o spotrebiteľských úveroch a preto sa na vzťah medzi účastníkmi vzťahujú ustanovenia tohto zákona.

Zmluva účastníkov má charakter spotrebiteľskej zmluvy a to konkrétne spotrebiteľského úveru, a preto pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia. Veriteľ na základe zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 700,- Eur, ktorý vyčerpal dňa 26.06.2009. Predmetná zmluva musí obsahovať najmä hore uvedené náležitosti, ktoré vyžaduje zákon č. 258/2001 Z.z. Súd má za to, že zmluva obsahuje podstatné náležitosti uvedené v zákone a zmluva bola uzavretá platne. Zmluva, ale neobsahuje povinný údaj a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov /§ 4 ods. 2 písm. i) cit. zák./, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (ods. 4 cit. ustanovenia). Pokiaľ zákonodarca uviedol tento údaj za podstatnú náležitosť zmluvy o úvere zdôraznil dôležitosť tohto údaju, pretože je pre spotrebiteľa významné, aby mal vedomosť o tom, akým spôsobom bude jeho mesačná splátka započítaná a na aké čiastkové plnenia. Spotrebiteľ má prioritne záujem na tom, aby bola v čo najväčšom pomere započítaná splátka na zaplatenie istiny úveru, aby sa nezvyšoval jeho dlh zvyšovaním príslušenstva. Zo zákona jednoznačne vyplýva, že ak zmluva túto náležitosť neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že by táto náležitosť bola súčasťou zmluvy o úvere. Súd potom vychádzal z výšky poskytnutého úveru v sume 700,- Eur, od ktorej odpočítal celkové plnenie zo strany žalovaného v sume 142,35 Eur a zostal nesplatený úver v sume 557,65 Eur, na zaplatenie ktorého súd zaviazal žalovaného. Súd priznal žalobcovi vyčíslený úrok z omeškania v sume 86,53 Eur, ktorý vyčíslil z nesplatených splátok istiny s použitím úrokovej sadzby 8% p.a. za čas od 21.12.2009 do 25.01.2013, pretože sa žalobca dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu.

V ostatnej časti žalobou uplatnený nárok žalobcu zamietol. Žalovaný sa naďalej dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania, ktorý je v súlade s Nar. vl. č. 87/1995 Zb. v zmysle ustanovení občianskeho práva a to odo dňa uplatneného žalobcom v žalobe. Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu neboli peňažné prostriedky poskytnuté, práve naopak potvrdil ich prijatie titulom poskytnutého úveru. Tvrdenia o nemožnosti výberu, resp. výberov inými osobami nepreukázal a ani nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov tak ako má na mysli ustanovenie § 120 O.s.p., o ktorej povinnosti bol poučený. V danom konaní je s poukazom na predmet konania irelevantné, či žalovaný a akým spôsobom peňažné prostriedky vyberal, použil, pretože bolo

preukázané, že mu boli tieto poskytnuté zo strany žalobcu a nebolo preukázané, že by mu žalobca akýmkoľvek spôsobom znemožnil čerpanie poskytnutých peňažných prostriedkov.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. pre pomerný úspech v konaní a ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., keď pre správanie sa žalobcu bol sčasti vzatý späť návrh a preto súd rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V časti späťvzatia by mal právo na náhradu trov konania žalovaný, ktoré však nevyčíslil a v časti priznanej sumy mal žalobca len pomerný úspech.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, s tým, že trvá na svojich vyjadreniach počas konania, že v Slovenskej sporiteľni mal problémy s kartou a s výberom hotovosti z nej. Pri výmene karty mal iba jeden účet, kam chodili splátky úveru príkazom. Nie je podvodník a nie je zvyknutý na takéto veci, navrhol zastaviť tieto konania, ktoré vedie Slovenská sporiteľňa.

Žalobca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec v medziach a rozsahu odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu zhodnotením jeho výsledkov v súlade s § 132 O.s.p., dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe vyvodil vo veci samej správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré správne vyložil a svoje dôvody vedúce k danému rozhodnutiu aj náležite vysvetlil v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.

Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a z neho vyplývajúceho skutkového stavu a právneho stavu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa posúdil relevantné skutočnosti a okolnosti súhrnne a taktiež ich podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii bol dostatočne presvedčivý, rozhodnutie je prijateľné pre právnickú i laickú verejnosť, rovnako je racionálne, logické a spravodlivé. Argumenty súdu prvého stupňa podporujú príslušný záver o existencii uplatneného nároku. V odvolaní odvolateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia, alebo ktoré by neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iným než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné práve hodnotenie stavu veci.

Podľa obsahu odvolania, aj napriek formulácii, že odvolanie podáva v plnom rozsahu, je zrejmé, že odvolaním napadol jeho vyhovujúcu časť. Jeho obrana pred súdom prvého stupňa spočíva iba v tom, že nesúhlasil so žalobou s tým, že prestal zasielať mesačné splátky, pretože sa stal nezamestnaným, bola mu zablokovaná karta a nemohol s ňou vyberať peniaze. Žiadne peniaze už nevyberal a požiadal žalobcu o zablokovanie účtu. Tieto tvrdenia však neprotirečia tomu, ako rozhodol súd prvého stupňa.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí

správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V § 120 ods. 4 O.s.p. je upravená poučovacia povinnosť súdu, podľa ktorej súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania.

Je teda nesporné, že žalovanému i ako účastníkovi konania bolo dané poučenie o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. Žalovaný bol pred súdom prvého stupňa vypočutý, počas celého konania nepredniesol žiadne návrhy na dokazovanie, dokonca na ostatnom pojednávaní dňa 12.08.2014 výslovne potvrdil, že návrhy na dokazovanie nemá.

Žalovaný ani v odvolaní neuvádza žiadne nové tvrdenia, skutočnosti a dôkazy neuplatnené v prvostupňovom konaní, ktoré by mal byť súdom posúdené.

Odvolacím súdom neboli zistené žiadne nedostatky týkajúce sa podmienok konania ani vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolateľ bol riadne poučený súdom prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p a účastníkom nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol fakticky plne úspešný žalobca, v dôsledku čoho mu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému

žalovanému. Keďže žalobca, ktorému podľa obsahu spisu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, ale najmä si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, nebola mu náhrada trov odvolacieho konania priznaná.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.