Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-399-2014.pdf
PDF · 96.93 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/399/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Viktórie Midovej, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce 19C/222/2012-37 z 25.6.2014
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Vychádzal zo žaloby, ktorú žalobca odôvodnil tým, že ako oprávnený navrhol vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXX dlžníkom V. W., nar. 21.5.1961. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo Ex 14257/2010. Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom návrh bol spísaný vo forme zápisnice u súdneho exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu návrhu, exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 10.5.2011 (konanie začalo 17.9.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. o poverení, teda po viac ako 235 dňoch omeškania. Tvrdil, že nedisponuje príslušným exekučným titulom ani návrhom na vykonanie exekúcie, pretože tieto podklady sú u súdneho exekútora, u ktorého sa spisoval aj návrh na vykonanie exekúcie a dokazovanie odkázal na príslušný exekučný spis súdu. Uviedol, že postup exekučného súdu bol nesprávny, v rozpore so zákonom, pretože neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Majetkovú škodu vyčíslil žalobca na 125 € a nemajetkovú ujmu na 433,34 €. Súd prvého stupňa ďalej vzal do úvahy stanovisko žalovanej, ktorá žalobu žiadala zamietnuť s tým, že sa v nej vyskytuje viacero nedostatkov a nie je z nej možné zistiť, z akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, pričom naviac zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným postupom. Poukázal na dôvody, pre ktoré neakceptoval návrh žalobcu na odročenie pojednávania a na to, že o nevylúčení konajúcej sudkyne vo veci žalobca mal vedomosť v dostatočnom časovom predstihu. Zo spisu 11Er/549/2010 Okresného súdu Michalovce zistil, že dňa 26.11.2010 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod Ex 14257/10 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu proti povinnej V. W., pričom exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 0669210.
Uznesením zo dňa 15.2.2011 exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 12.5.2011 a uznesením zo dňa 20.5.2011 exekučné konanie bolo zastavené. Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa § 3 ods. 1,2, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1,2, § 19 ods.1 až 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Mal za to, že nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody pred súdom a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Uviedol ďalej, že po doručení žiadosti o udelenie poverenia exekučnému súdu, tento v rámci jej skúmania vykonával niekoľko úkonov, ktoré boli potom podkladom pre zamietajúce uznesenie súdu a je pritom zrejmé, že súd mal právo preskúmať aj základ záväzkového vzťahu vo vzťahu k prísudku rozhodcovského súdu, pretože podľa podľa ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní môže súd zastaviť exekúciu aj v prípade, ak rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Charakterizoval ďalej podmienky, ktoré musia byť splnené pri uplatnení nároku na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia a upozornil, že v danej veci nebolo preukázané zrušenie žiadnych nezákonných rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. Zdôraznil pritom predovšetkým, že exekučný súd o žiadosti exekútora rozhodol do necelých 3 mesiacov a nie po 235 dňoch, ako tvrdil žalobca.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Uviedol, že požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spájané s označenými dôvodmi. Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jeho neprítomnosti, odňal mu tým právo konať pred súdom. Namietal ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. V čase rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Žalobca tvrdí, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a tým došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a práva žalobcu na súdnu ochranu. Nemal možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietal ďalej, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkal súdu, že vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy súdom mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa. Exekučný súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval hneď v niekoľkých skutočnostiach a konajúci súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, čo neurobil a jeho rozhodnutie je tak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.6.2015 o 9.00 hod., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
Žalobca v odvolaní uvádza takmer všetky odvolacie dôvody okrem odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobca konkrétne namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).
Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).
V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa 25.6.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobcovi (ani žalovanému) právo konať pred súdom.
Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 25.6.2014 bolo doručené žalobcovi dňa 6.6.2014 a jeho právnemu zástupcovi taktiež dňa 6.6.2014 a žalovanému v ten istý deň. Bola tak zachovaná lehota na prípravu pojednávania v zmysle citovaného ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.
Žalobca sa na pojednávanie nedostavil. Podaním došlým súdu dňa 20.6.2014 žiadal zrušiť pojednávanie (nie odročiť) z dôvodu, že jeho námietka porušenia nestrannosti súdu je dôvodná. Súd na pojednávaní konštatoval, že neboli splnené dôvody na odročenie pojednávania tak, ako to má na mysli § 119 O.s.p. a nebol zo strany žalobcu ani zachovaný postup podľa ods. 2 tohto ustanovenia. Na tomto pojednávaní súd oboznámil výsledky prípravy pojednávania a vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou tohto spisu, ako aj oboznámením obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Michalovce. Následne vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný vtedy, ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 22.10.2012. Žalobcovi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.
Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 16 O.s.p. rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie je náležitá námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Aj pokiaľ ide o ostatné žalobcom namietané odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom na tomto súde pod sp.zn. 11Er/549/2010.
Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav a nenáležitá je preto námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
Žalobca v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Súdna prax sa však ustálila na závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp.zn. II. ÚS/520/2012 zo dňa 10.7.2013, sp.zn. II ÚS/248/2013 zo dňa 25.4.2013 alebo sp.zn. II. ÚS/112/2013 zo dňa 13.2.2013). Preto v situácii, ak by aj bola v jednotlivom prípade prekročená lehota pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a tento je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu; odvolací súd naviac podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo II. ÚS/245/2013 zo dňa 25.4.2013). Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebol neplatnou rozhodcovskou zmluvou viazaný, t.j. je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (porovnaj napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp.zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.9.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp.zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp.zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.9.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.5.2013, sp.zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.4.2013, sp.zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp.zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.6.2013, sp.zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.6.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS/381/2012 zo dňa 22.8.2012, sp.zn. II. ÚS/545/2010 zo dňa 9.12.2010 a sp.zn. IV. ÚS/60/2011 zo dňa 3.3.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti H. S.S. zo dňa 16.10.2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.
Žalobca naviac nepreukázal existenciu žiadneho relevantného rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani nepreukázal, aby jeho sťažnosti na prieťahy v konaní boli vybavené spôsobom, z ktorého by existencia prieťahov bola preukázaná.
Pokiaľ žalobca namieta, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdal sám tým, že sa nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo žalobcu na súdnu ochranu porušené neboli.
Rovnako nenáležitá je aj námietka o vykonaní dokazovania listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný. Z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd vykonal dokazovanie listinami obsiahnutými v oboznamovaných spisoch a tento záver nepochybne vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní. Preskúmavané rozhodnutie je tak po každej stránke presvedčivé a zrozumiteľné.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované, pretože účastníci konania si ich náhradu neuplatnili.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.