Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoP-45-2015.pdf
PDF · 73.73 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/45/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, vo veci starostlivosti o maloletú M. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine, dieťa rodičov, matky P. L., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., D. Z. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Katarínou Turanskou, advokátkou, so sídlom v Z., N. H. XXXXX/XXB a otca Z. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, zastúpeného JUDr. Miriam Podhradskou, advokátkou, so sídlom v Z. B. S. XXXXX/XX, v konaní o zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 20P/142/2014-155 zo dňa 17. 02. 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Martine zaviazal otca platiť zvýšené výživné na maloletú M. L. v sume 180,00 Eur mesačne počnúc dňom 01.08.2014, z toho bežné výživné 150,00 Eur mesačne k rukám matky a 30,00 Eur mesačne na tvorbu úspor na osobitný účet maloletej zriadený matkou vždy do 20. dňa v mesiaci vopred. Na zameškanom výživnom v celkovej výške 482,52 Eur povolil otcovi splátky splatné po 30,00 Eur mesačne, z toho 20,00 Eur k rukám matky a 10,00 Eur mesačne na tvorbu úspor. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, keď konštatoval, že od poslednej úpravy výživného (rozsudok Okresného súdu v Martine č. k. 8C/149/2007-28 zo dňa 22.08.2007) došlo medzi účastníkmi k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výživnom pre maloleté dieťa zo sumy 3.000,00 Sk mesačne na sumu 180,00 Eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne otec maloletého dieťaťa. Žiadal napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmeniť, určiť výživné na sumu primeranú zárobkovým a majetkovým pomerom otca bez určenia povinnosti prispievať na tvorbu úspor, resp. zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie poukazujúc najmä na nepreskúmateľnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia pokiaľ išlo o výšku zvýšeného výživného. Súd takýmto postupom odňal otcovi možnosť konať pred súdom, pretože mu uprel akúkoľvek možnosť dozvedieť sa o príčinách a dôvodoch stanovenej výšky zvýšenia výživného. Mal za to, že zvýšenie výživného na sumu 180,00 Eur nezodpovedá potrebám maloletého dieťaťa, ktoré súd naviac ani nekonkretizoval, i keď je nepochybné, že v súvislosti s fyzickým vyspievaním došlo k zvýšeniu nákladov na zabezpečenie potrieb maloletej. Matka v priebehu celého konania nepreukázala, ktoré konkrétne výdavky vzrástli u maloletej v súvislosti s uspokojovaním jej bežných potrieb a z rozhodnutia súdu ani nie je zrejmé, akú výšku považuje v tejto súvislosti za primeranú. Žiadnym spôsobom prakticky súd nezdôvodnil rozhodnutie v časti týkajúcej sa úspor. Zákon síce umožňuje priznať výživné na tvorbu úspor, ale podmieňuje to majetkovými pomermi povinného, čo nie je možné stotožňovať s jeho možnosťami a schopnosťami. Majetkové pomery zahŕňajú jednak majetok povinného ako objektívnu kategóriu a jednak jeho životný štandard, ktorým sa navonok prezentuje. Z uvedeného teda je zrejmé, že majetkové pomery nemôžu byť odvodzované z potencionálnych príjmov povinného. Z vykonaného
dokazovania pred súdom nevyplynulo, že u odporcu došlo od posledného rozhodnutia o výživnom k takému nárastu majetku, ktorý by odôvodňoval určenie výživného aj na tvorbu úspor.
Matka vo svojom vyjadrení žiadala rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukazovala na to, že je na rodičovskej dovolenke, poberá len rodičovský príspevok a prídavky na dve maloleté deti, pričom iné príjmy nemá, čo je však pre samotnú vec a rozhodnutie súdu podstatné. Súd v rozsudku konštatuje, že priemerný príjem otca za rok 2014 bol v sume 1.765,89 Eur a je teda nepochybná i tá skutočnosť, že otec má osemkrát vyšší príjem ako matka, ktorá je na rodičovskej dovolenke. Podľa jej názoru je tu i priestor na tvorbu úspor pre dieťa, čo je na jeho prospech.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Tak ako už bolo viackrát judikované odvolacím súdom, zákonná úprava v ust. § 63 ods. 3 Zákona o rodine umožňuje súdu, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa považovať aj tvorbu úspor, čo platí v prípade maloletých aj plnoletých detí. Spôsob, akým sa bude tvorba úspor zabezpečovať, je však nevyhnutné upraviť len v súvislosti s majetkom maloletého. V takomto prípade musí súd vo výroku rozhodnutia uviesť, aká časť vyrubeného výživného bude zasielaná do rúk osoby, ktorá sa o dieťa stará a aká konkrétne bude určená na tvorbu úspor. Povinného rodiča zaviaže posielaním tejto sumy na osobitný účet maloletého. Musí ísť o účet, ktorý dovtedy neexistoval a bol na tento účel zriadený rodičom, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, čo znamená, že tento účet už musí existovať v čase rozhodnutia súdu, lebo len takýto postup zabezpečí vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Z rozhodnutia súdu musí byť zrejmé konkrétne miesto plnenia s tým, že takéto rozhodnutie je potom potrebné doručiť i príslušnému peňažnému ústavu, aby bolo zabezpečené disponovanie s finančnými prostriedkami na účte len s predchádzajúcim súhlasom súdu. Zo súdnej praxe sú totiž známe prípady, kedy matka ako osoba, ktorá účet založila, s týmto účtom disponovala (peňažný ústav nemohol predpokladať, že sa jedná o účet podmienený súhlasom súdu), čo vyšlo najavo až pri ďalšom rozhodovaní o zmene vyživovacej povinnosti. Keďže prvostupňový súd nepostupoval v zmysle vyššie uvedeného, už z tohto dôvodu musel odvolací súd jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň je potrebné poukázať i na to (tak ako to napokon správne konštatuje i odvolateľ vo svojom odvolaní), že prvostupňový súd v tejto časti prakticky žiadnym spôsobom svoje rozhodnutie nezdôvodnil a neuviedol, z ktorej konkrétnej skutočnosti vychádzal, keď konštatoval dôvodnosť tohto nároku a ani po právnej stránke túto časť rozhodnutia nezdôvodnil. V dôvodoch (č. l. 7 dôvodov napadnutého rozhodnutia) okrem iného uvádzal ust. § 64 Zákona o rodine, pričom ale nie je zrejmé, aký význam malo toto ustanovenie pre posúdenie veci v tomto konaní.
Z dôvodov rozhodnutia musí byť zrejmé, z ktorých konkrétnych skutočností súd vychádzal a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, čo plne platí i pri rozhodovaní súdu o zmene vyživovacej povinnosti, kedy musí porovnať pomery na strane účastníkov v čase pôvodného rozhodovania s pomermi, ktoré tu existujú v čase nového rozhodnutia (súd už nie je oprávnený skúmať výšku pôvodne určeného výživného, lebo v takomto prípade by išlo o neprípustnú reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia). Ak potom otec prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vytýka súdu nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia, pokiaľ išlo o konkrétne výdavky v súvislosti s nástupom na povinnú školskú dochádzku, aj túto námietku súd považoval za dôvodnú. Pri zvýšení výživného zo sumy 100,00 Eur na sumu 150,00 Eur pri bežnom výživnom zdôvodnenie poukázaním na všeobecné náklady v súvislosti so zabezpečením školských potrieb a pod. neobstojí a pôsobí autoritatívne. Je potrebné si uvedomiť, že vývoj takýchto nákladov sa bude meniť i v budúcnosti v súvislosti s nástupom na strednú školu a pod., preto i z rozhodnutia súdu musí byť zrejmé, na ktoré konkrétne výdavky prihliadol, v akom rozsahu, či sa jedná o jednorazové, resp. o pravidelné platby a pod. lebo len potom bude možné ustáliť rozsah potrieb oprávneného dieťaťa. Táto špecifikácia má význam i pre úvahu súdu pri rozhodovaní o prípadnej tvorbe úspor, lebo pokiaľ by pre uspokojenie bežných potrieb dieťaťa postačovalo i výživné zo strany otca v menšom rozsahu, mohol by eventuálne prispieť vyššou sumou na tvorbu úspor (za predpokladu, že to jeho majetkové pomery umožňujú). Prvostupňový súd síce na viacerých miestach dôvodov svojho rozhodnutia cituje rôzne výdavky na strane účastníkov konania, či už bežné alebo jednorazové, ale tieto dôkazy v závere prakticky žiadnym spôsobom nehodnotí, a preto ani nie je zrejmé, aký význam mali tieto skutočnosti pre zvýšenie výživného
o konkrétnu sumu. Rozsah vyživovacej povinnosti je výlučne na posúdení súdu, ale na druhej strane nemôže sa jednať o svojvoľné rozhodnutie, a preto z neho musí byť zrejmé, na ktoré konkrétne náklady súd prihliadol, porovnať ich s nákladmi, ktoré tu existovali v čase predchádzajúceho rozhodnutia, lebo len potom bude môcť ustáliť, v akom rozsahu je potrebné zvýšiť bežné výživné, resp. rozhodnúť i o prípadnej tvorbe úspor.
Z ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že priznanie výživného odo dňa začatia konania platí pre plnoleté deti, tak ako to tvrdí súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Veta druhá citovaného ustanovenia upravuje všeobecne otázku výživného, ako u plnoletých, tak u maloletých detí, pričom výnimkou z tohto ustanovenia je veta tretia, ktorá v prípade maloletých detí umožňuje priznať výživné i spätne za dobu troch rokov, ale len v prípade, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto i v tejto časti je súd povinný svoje rozhodnutie zdôvodniť a uviesť, na ktoré konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa prihliadal (zdôvodnenie spôsobom, že súd to považoval za spravodlivé, je i v tomto prípade neprípustné a pôsobí autoritatívne až svojvoľne).
Záverom je potrebné poukázať i na to, že v konaní o výživnom pre maloleté deti súd nie je viazaný návrhom, a preto ani nie je potrebné návrh vo zvyšku zamietať (súd môže rozhodnúť v tomto prípade i nad rámec návrhu), a preto aj tento výrok odvolací súd ako nadbytočný zrušil. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti bude potom povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní konkrétne porovnať pomery včetne výdavkov, ktoré tu existovali v čase predchádzajúceho rozhodnutia s pomermi, ktoré existujú k obdobiu, ku ktorému bol podaný návrh na zvýšenie výživného s tým, že ak pri ďalšom rozhodovaní zváži možnosť príspevku na tvorbu úspor zo strany povinného rodiča, bude musieť postupovať tak, ako je to už i vyššie uvedené a vyzve matku na zriadenie účtu, ktorú skutočnosť bude musieť matka zdokladovať súdu pred vyhlásením rozhodnutia.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.